Pravda, máj 1986 (LXVII/102-126)

1986-05-01 / No. 102

PRVÝ MAI- SVIATOK PRACE, INTERNACIONALIZMU A MIERU NA PRAŽSKOM HRADE SLÁVNOSTNE ODOVZDALI VYZNAMENANIA NAJLEPŠÍM JEDNOTUVCOM A KOLEKTÍVOM OCENENIE NOVÝCH TVORIVÝCH CÍNOV V predsedníctve zasadol súdruh Gustáy Husák a ďalší vedúci predstavitelia strany a štátu m Prejav predniesol súdruh Ľu­bomír Štrougal«V mene vyznamenaných prehovoril hrdina socialistickej práce Eduard Kubín • Srdečné stretnutia Praha (Od našich redaktoriek Marty Markovičovej a Ivety Frývaldskej) — Z tvári ľudí, ktorí včera Whádzali do vyzdobeného Pražského hradu, vy­žarovala zvedavosť 1 napäté očakávanie slávnostnej chvíle — vyznamená­­vania pri príležitosti Sviatku práce 1. mája. Vedľa baníka kráčal vedec, s družstevníkom lekár a s robotníkom inžinier. Všetkých charakterizovalo, že sú vo svojej profesii, odbore najlepší a právom si prišli prevziať vysoké štátne vyznamenanie za svoju prácu. Zišlo sa tu 101 kolektívov a jednot­livcov z celej našej vlasti, ktorým na návrh Ústredného výboru Komunis­tickej strany Československa, Ústredného výboru Národného frontu ČSSR, Vlády ČSSR, vlád Českej a Slovenskej socialistickej republiky a Ústrednej rady odborov prepožičal prezident ČSSR k tohtoročnému Prvému máju čestný titul hrdina socialistickej práce' s právom nosiť Zlatú hviezdu hrdi­nu socialistickej práce, Rad republiky, Rad Víťazného februára a Rad práce. Prezident ČSSR ďalej udelil za vynikajúce tvorivé výkony dvadsať Štátnych cien Klementa Gottwalda. V Španielskej sále o desiatej hodine zhromaždení potleskom privítali čestné predsedníctvo — generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, predsedu vlády ČSSR Ľubomíra Štrougala a ďalších čle­nov Predsedníctva ÚV KSČ — Vasila Biľaka, Petra Colotku, Karla Hoff­­manna, Aloisa Indru, Miloša Jakeša, Antonína Kapeka, Josefa Kempného, Josefa Korčáka a Jozefa Lenárta, kandidátov Predsedníctva ÚV KSČ Josefa Hamana, Vladimíra Hermana, Miloslava Hruškoviča, Ignáca Janáka a Fran­tiška Pitru, tajomníkov ÚV KSČ Mikuláša Beňu, Josefa Havlína a Jindřicha Poledníka, členov Sekretariátu ÚV KSČ Zdeňka Hořeního a Mariu Kabrhe­­lovú a predsedu ŰKRK KSČ Jaroslava Hajna. Prítomní boli aj vedúci oddelení ÚV KSČ, vedúci tajomníci krajských výborov KSČ a KSS a ďalší stranícki funkcionári, podpredsedovia a jni­­nistri vlád ČSSR, ČSR a SSR, vedúci činitelia Federálneho zhromaždenia ČSSR, Českej a Slovenskej národnej rady, predstavitelia orgánov, politic­kých strán a spoločenských organizácií NF a ďalšie osobnosti. Medzi hosťami boli aj predstavitelia zastupitelských úradov socialistic­kých .krajín v ČSSR a Světověl ndbnrnvei federácie Po štátnej hymne ČSSR sa ujal slova člen Predsedníctva ÚV KSČ a pred­seda Ústrednej rady odborov Karel Hoffmann. Pripomenul, že od prvého zhromaždenia v tejto sále, na ktorom súdruh Klement Gottwald odovzdal prvé Rady republiky a Rady práce, uplynulo práve tohto roku 35 rokov. Bohaté výsledky obetavej práce miliónov a príkladnej práce tých najlep­ších, spojených s budovaním socializmu, úspechy dosiahnuté za celé obdo­bie, na ktoré sme právom hrdí, povedal, boli zhodnotené pri 40. výročí vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja československého ľudu a oslo­bodenia Československa Sovietskou armádou. Bilanciu výsledkov politiky výstavby rozvinutej socialistickej spoločnosti v posledných pätnástich ro­koch i v siedmej päťročnici a záslužnej práce československého fudu urobil nedávno XVII. zjazd KSČ. — Takisto od slávnostného stretnutia v predvečer 1. mája minulého roku bol zaznamenaný rad pozoruhodných tvorivých činov a pracovných výko­nov inšpirovaných najmä 40. výročím oslobodenia, XXVII. zjazdom KSSZ, XVII. zjazdom KSČ a 65. výročím vzniku KSČ i ďalšími významnými uda­losťami uplynulého obdobia, ktoré vyvolali zvýšenú pracovnú aktivitu ko­lektívov a jednotlivcov a viedli k zrodu nových neformálnych hnutí pra­covnej iniciatívy, záväzkov a socialistického súťaženia — zdôraznil súdruh Hoffmann. Slávnostný prejav predniesol člen Predsedníctva ÚV KSČ a predseda vlá­dy ČSSR Lubomír Štrougal. Prítomní vyjadrili súhlas s jehe^ slovami dlho­trvajúcim potleskom. (Prejav prinášame na 2. strane.) Nasledoval slávnostný akt — odovzdanie čestných titulov hrdina socia­listickej práce i ďalších štátnych vyznamenaní, ktoré odovzdali súdruhovia Gustáv Husák a Lubomír Štrougal. if POĎAKOVANIE ZA VŠETKÝCH Hrdina socialistickej práce Eduard Kubín, baník z Bane Marie Majerová v Královskom Poříčí, v mene vyznamenaných poďakoval za vysoké ocenenie. Povedal okrem iného, že vynikajúce pracovné výsledky sa dajú dosahovať len v dobrom kolektíve, takže tituly patria aj tým, ktorí ostali na praco­viskách. Ďalej hovoril o tom, že aj oni v Sokolovskom revíre chcú splniť vysoké ciele 8. päťročnice. Pritom budú dbať, aby nielen plnili plány čo do množstva, ale predovšetkým sa chcú zamýšlať nad efektívnosťou svojej práce. — Máme v tom už naše banícke skúsenosti, — povedal, — ktoré by sa dali uplatňovať všade. if STOJ! ZA NIMI KOLEKTÍV Dôstojné ticho, ktoré vládlo pri slávnostnom akte odovzdávania vyzna­menaní, vystriedala neskôr rušná vrava v ďalších reprezentačných priesto­roch Pražského hradu. Stretli sa tam vedúci predstavitelia strany a štátu s novými nositefml vysokých vyznamenaní. A hoci atmosféra bola naozaj srdečná Ing. Pavel Středa. CSc.. — leden z najmladších laureátov Štátnej ceny Klementa Gottwalda — z Fyzikálneho ústavu ČSAV sa dlho nevedel zbaviť trémy. Nečudo, také ocenenie, aké sa dostalo jemu spolu s Ing. Lud­­víkom Smrčkom, CSc., za objavné výsledky v teórii elektrónových transport­ných vlastností pevných látok v silných magnetických poliach, naozaj môže podlomiť kolená. Súčasne však je povzbudením do ďalšej tvorivej práce. Tak o tom hovorili aj ďalší: predovšetkým si uvedomili, že žiadny diplom nepatrí iba im, ale aj „mojim chlapcom“, ako napríklad svojich kamarátov nazval baník Ľubomír Choleva, nový hrdina socialistickej práce. Predseda JRD v Soli Andrej Demčék, hrdý na novosťc... :a lesknúcu zlatú hviezdu, takisto dobre vie, že bez ostatných družstevníkov by všetko jeho úsilie bolo márne. Bolo to krásne stretnutie ľudí rôznych profesií — vedno sa bavili vedci, baníci, montéri, hudobníci, architekti, murári, spisovatelia, reprezentujúc tak našich súčasníkov. Terézia Hološkovä preberá z rúk súdruha Gustáva Husáka čestný titul hrdinka Sudruh Gustáv Husák odovzdáva doc. Ing. Františkovi Slaninoví, CSc., čestný socialistickéj práce. titul hrdina socialistickej práce. Telefoto ČSTK Kresba: zaslúžilý umelec Ivan Schurmann •m V ejúce zástavy, pochodujúce šíky, pestrými far­bami jari svietiace ulice. Pred mnohými dedin­skými domčekmi vysoké, ovenčené máje. Svia­točná nálada na tvárach Fudi. Prvý máj je prekrásny sviatok nepostrádatefných hodnôt, spätých so životom jednotlivca i spoločnosti. Tragické udalosti, ktoré ho predurčili stať sa dňom osláv práce a medzinárodnej solidarity proletariátu, sa odohrali práve pred sto rokmi, v robotníckom Chi­cagu. Nad pamiatkou padlých a nezákonne poprave­ných martýrov medzinárodného robotníckeho hnutia odvtedy vyrástla hlboko koreniaca tradícia, upevňu­júca spolupatričnosť a jednotu ľudí práce všetkých svetadielov, krajín a národov. Ľudia práce, práca ľudí .. . Prvomájová nálada na­vodzuje sviatočné myšlienky o hlbších sférach tohto vzťahu. O človeku, ktorého vydelila zo sveta ostat­ných živočíchov práve schopnosť pracovať, zhotoviť si nástroje. O práci, javiacej sa v našom živote ako matka pokroku, ako prototyp ľudskej aktivity, a zá­kladný zdroj všetkých hodnôt. V našej socialistickej spoločnosti sme statočnú prácu skutočne postavili na vrchol pozitívnych prvkov morálky a zmyslu života človeka. Stačí však len oslavovať, pisať ódy a stavať pie­destály? Ak sme dosť prisni na seba, odpovieme zá­porne. Vzdávať úctu je málo. Vo sfére každodennej práce je u nás totiž ešte priveľa nesocialistického, neuspokojivého a neprimeraného nárokom, vyplývajúcim z úloh, stanovených XVII. zjazdom KSČ do konca sto­ročia. Treba aj konať, aby sme čo najskôr skoncovali s nelichotivou skutočnosťou, že v spoločenskej pro­duktivite práce zaostávame za vyspelými kapitalistic­kými krajinami najmenej o tretinu, čo nezostáva bez citeľného vplyvu na sociálno-ekonomický rozvoj. Veď stále platí heslo: Ako dnes pracujeme, tak budeme zajtra žiť, a jeho aplikácia na našu súčasnosť: musí­me žiť tak, ako sme doteraz pracovali. Logika týchto súvislostí je neúprosná. Ale čím to vlastne je, že pracujeme rapsodický - chvíľami a miestami obdivuhodne, väčšinou však priemerne, nenáročne a neraz veru lajdácky, akoby bez cti a svedomia? Majú snáď naši pracujúci v hla­ve menej šedej mozgovej hmoty ako ľudia v kraji­nách, ktoré sú v produktivite práce o hony pred na­mi? Istotne nie. V prírodných zdrojoch sú mnohé bohatšie, ale v ľudských schopnostiach a vlastnos­tiach sa vyrovnáme ktorýmkoľvek národom sveta. A nepoznáme, lebo neexistuje, ani nejaký ekonomický zákon, ktorý by naše zaostávanie v tejto oblasti robil objektívnou nevyhnutnosťou. Naopak; socializmus dis­ponuje takými prednosťami, ktorých plné, či aspoň plnšie využitie by nám umožnilo výrazne povykročiť smerom k svetovej úrovni. Skutočnou príčinou našich ťažkosti s produktivitou práce a vôbec so vzťahom k práci, vrátane pracovnej a technologickej disciplíny, je to, že v celom tomto komplexe sme sa ešte nevymanili zo zastaraných, dáv­no prekonaných schém a praktik extenzívneho obdobia rozvoja. V riadení a organizácii výroby, ale aj v práci s ľuďmi je u nás ešte minimum vedy, čiže všeľud­ských poznatkov a skúseností, a maximum subjekti­vizmu až svojvôle, technokratizmu a bezduchej by­rokracie. V riadení výroby a v organizácii práce sa skrývajú miestami až dvadsaťpercentné rezervy, mobilizovateľ­­né bez väčších investícií. Pritom sú známe desiatky racionalizačných metód a pre ich uplatnenie máme aj dostatok odborníkov. Napriek tomu sa na mnohých pracoviskách prejavujú očividné nerozumnosti vo vý­robnej kooperácii, v manipulácii s materiálom a v do­­dávateľsko-odberateľských vzťahoch. Výsledkom sú vnútrosmenové straty pracovného času. Ako nedávno uviedol vo svojom článku na stránkach Pravdy mi­nister Kazimír Nagy, v priemysle SSR predstavujú 15 pere. a vo výrobe stavebných hmôt až 20 pere. všetkého využiteľného časového fondu. Za rok každý pracovník nášho priemyslu prestoji priemerne 16 pra­covných dní ... Príčiny? Výskum verejnej mienky ukazuje, že tak­mer polovicu strát spôsobujú poruchy výrobných za­riadení, nedostatok materiálu a nepřipravenost práce. A vyše polovice neskoré príchody ľudí na pracovis­ká a ich priskoré odchody, vybavovanie osobných záležitostí v pracovnom čase, popíjanie kávy a deba­ty. Všetky tieto javy isteže majú svoje miestne-kon­­krétne príčinné súvislosti. Všeobecne sa názory opý­taných zhodujú v tom, že asi polovica z tých, čo takto márnia drahocenný pracovný čas, si ani neuve­domuje, že koná nesprávne a ostatní „len“ využívajú, či skôr zneužívajú nedostatky v kontrole, v organi­zácii práce, nekritický postoj kolektívu a zažmúrené oči vedúceho. Nie je zriedkavým javom „zadržiavanie“ vlastnej výkonnosti nadpriemerne schopnými pracovníkmi. Ide to jednoznačne na vrub málo účinného stimulačného pôsobenia systémov odmeňovania za prácu. Už roky hovoríme o nevyhnutnosti výraznejšej diferenciácie zárobkov, každý ju aj uznáva, len skutočnosť sa ne­mení a zostáva pri starom, bezkonfliktnom rovno­stárstve. V podmienkach kultu priemernosti sú vyni­kajúci pracovníci ozajstnými hrdinami, veď namiesto ekvivalentnej grotihodnoty za svoje vyššie výkony dostanú spravidla iba morálne ocenenie. Koľko vnú­tornej sily je v našich zlepšovateľoch, vynálezcoch či racionalizátoroch, keď aj obklopení závisťou nie­ktorých jednotlivcov a sprevádzaní na každom kroku ich zlomyseľnými námietkami proti „nezaslúženým“ odmenám neúnavne premieňajú svoju tvorivú nespa­vosť na celospoločenské hodnoty . .. Slovami sa u nás uznáva a prízvukuje nesmierny význam socialistické­ho princípu odmeňovania podľa množstva, kvality a spoločenského významu práce, v skutočnosti sa však zriedka splní predstava, že výrazne nadpriemer­nou prácou si jednotlivec zabezpečí primerane vyššiu životnú úroveň. To je zamysleníahodný fakt. S takýmito záťažami v oblasti ekonomiky práce ťažko prevedieme naše národné hospodárstvo na in­tenzívne cesty rozvoja. Náročné plány a smelé per­spektívy do konca storočia, načrtnuté na XVil. zjazde strany, sa stanú realitou, len keď sa spoja so sku­točne masovým vzopätím tvorivosti a iniciatívy ľudi. Nič neohrozuje náš rozvoj viac ako podlamovanie úsilia o plné využívanie predností socializmu v ob­lasti práce. Tento terén treba očistiť nielen od tých, ktorí ne­vedia alebo nechcú využívať poznatky vied a najlep­šie svetové skúsenosti, súvisiace s ľudským činiteľom výroby, ale aj od rozličných názorových skamenelín, napríklad akejsi fixnej idey, že ľudia sú od prírody v podstate leniví a nechce sa Im poriadne robiť, preto sú nevyhnutné všemožné administrativně reguly, podrobne určujúce, čo sa musi a čo sa nesmie. Túto skrz-naskrz lživú tézu, pochádzajúcu zo zašlých čias, keď poslušnosť a disciplínu v podnikateľovej dielni zabezpečovali dozorcovia, odmietol prijatím metód F. W. Toylora, ktoré pozorne preštudoval a uznával aj V. I. Lenin, už kapitalizmus. Bolo to učenie, pria­mo kalkulujúce s overeným poznatkom, že ľudia chcú veľa a dobre pracovať, lebo si chcú zarobiť. Táto prostá príčinná súvislosť platí i v našich socialistic­kých podmienkach, len umocnená o také historické vymoženosti, ako je právo na prácu, sociálne istoty a vylúčenie vykorisťovania človeka. Aj naši ľudia chcú a vedia pracovať, netreba ich v robote vodiť za ruku. Nevyhýbajú sa práci ako takej, ale bezdu­chým podmienkam, pri ktorých ju majú konať. To, čo sa navonok javí na každom kroku ako zlá pracovná morálka, nie je vlastne etická chudoba ľudí, ale ich celkom normálne a vysvetliteľné prispôsobovanie sa miestne-konkrétnej mikroklíme, inak povedané daným podmienkam, počnúc organizáciou práce a spôsobom odmeňovania a končiac zvyklosťami a medziľudskými vzťahmi. Ľudia sú do takej miery zlými pracovníkmi, do akej ich takpovediac privedú deformácie ich pra­covných vzťahov a do takého stupňa svedomití, usi­lovní a iniciatívni, do akého ich vyšľachtia celkové pomery na pracovisku. Na tie musíme orientovať ťažisko pozornosti v úsilí o spojenie našich náročných predsavzatí do najbliž­šej budúcnosti s tvorivou a v znásobenej miere pro­­duktivnejšou prácou miliónov. Musime zviesť zápas o uznanie a každodenné realizovanie práva pracujú­cich na dobre zorganizovanú a spravodlivo odmeňo­vanú prácu. Utvárať, ako sa žiadalo na XVII. zjazde KSČ, „takú spoločenskú klímu, ktorá si bude vážiť výkon, kvalitu a tvorivý charakter práce, klímu, ktorá nebude trpieť ospravedlňovanie nedostatkov, nfzku výkonnosť, nedisciplinovanosť .. .* Na pohľad sú to možno trocha drsné prvomájové úvahy, dnes by sa patrilo písať skôr s pátosom. Vznešenosť sviatku je však práve v tom, že je časom premýšľania o problémoch všedných dni trochu inak - hlbšie, a preto kriticky. MATKA POKROKU

Next