Pravda, máj 1986 (LXVII/102-126)
1986-05-01 / No. 102
PRVÝ MAI- SVIATOK PRACE, INTERNACIONALIZMU A MIERU NA PRAŽSKOM HRADE SLÁVNOSTNE ODOVZDALI VYZNAMENANIA NAJLEPŠÍM JEDNOTUVCOM A KOLEKTÍVOM OCENENIE NOVÝCH TVORIVÝCH CÍNOV V predsedníctve zasadol súdruh Gustáy Husák a ďalší vedúci predstavitelia strany a štátu m Prejav predniesol súdruh Ľubomír Štrougal«V mene vyznamenaných prehovoril hrdina socialistickej práce Eduard Kubín • Srdečné stretnutia Praha (Od našich redaktoriek Marty Markovičovej a Ivety Frývaldskej) — Z tvári ľudí, ktorí včera Whádzali do vyzdobeného Pražského hradu, vyžarovala zvedavosť 1 napäté očakávanie slávnostnej chvíle — vyznamenávania pri príležitosti Sviatku práce 1. mája. Vedľa baníka kráčal vedec, s družstevníkom lekár a s robotníkom inžinier. Všetkých charakterizovalo, že sú vo svojej profesii, odbore najlepší a právom si prišli prevziať vysoké štátne vyznamenanie za svoju prácu. Zišlo sa tu 101 kolektívov a jednotlivcov z celej našej vlasti, ktorým na návrh Ústredného výboru Komunistickej strany Československa, Ústredného výboru Národného frontu ČSSR, Vlády ČSSR, vlád Českej a Slovenskej socialistickej republiky a Ústrednej rady odborov prepožičal prezident ČSSR k tohtoročnému Prvému máju čestný titul hrdina socialistickej práce' s právom nosiť Zlatú hviezdu hrdinu socialistickej práce, Rad republiky, Rad Víťazného februára a Rad práce. Prezident ČSSR ďalej udelil za vynikajúce tvorivé výkony dvadsať Štátnych cien Klementa Gottwalda. V Španielskej sále o desiatej hodine zhromaždení potleskom privítali čestné predsedníctvo — generálneho tajomníka ÚV KSČ a prezidenta ČSSR Gustáva Husáka, predsedu vlády ČSSR Ľubomíra Štrougala a ďalších členov Predsedníctva ÚV KSČ — Vasila Biľaka, Petra Colotku, Karla Hoffmanna, Aloisa Indru, Miloša Jakeša, Antonína Kapeka, Josefa Kempného, Josefa Korčáka a Jozefa Lenárta, kandidátov Predsedníctva ÚV KSČ Josefa Hamana, Vladimíra Hermana, Miloslava Hruškoviča, Ignáca Janáka a Františka Pitru, tajomníkov ÚV KSČ Mikuláša Beňu, Josefa Havlína a Jindřicha Poledníka, členov Sekretariátu ÚV KSČ Zdeňka Hořeního a Mariu Kabrhelovú a predsedu ŰKRK KSČ Jaroslava Hajna. Prítomní boli aj vedúci oddelení ÚV KSČ, vedúci tajomníci krajských výborov KSČ a KSS a ďalší stranícki funkcionári, podpredsedovia a jninistri vlád ČSSR, ČSR a SSR, vedúci činitelia Federálneho zhromaždenia ČSSR, Českej a Slovenskej národnej rady, predstavitelia orgánov, politických strán a spoločenských organizácií NF a ďalšie osobnosti. Medzi hosťami boli aj predstavitelia zastupitelských úradov socialistických .krajín v ČSSR a Světověl ndbnrnvei federácie Po štátnej hymne ČSSR sa ujal slova člen Predsedníctva ÚV KSČ a predseda Ústrednej rady odborov Karel Hoffmann. Pripomenul, že od prvého zhromaždenia v tejto sále, na ktorom súdruh Klement Gottwald odovzdal prvé Rady republiky a Rady práce, uplynulo práve tohto roku 35 rokov. Bohaté výsledky obetavej práce miliónov a príkladnej práce tých najlepších, spojených s budovaním socializmu, úspechy dosiahnuté za celé obdobie, na ktoré sme právom hrdí, povedal, boli zhodnotené pri 40. výročí vyvrcholenia národnooslobodzovacieho boja československého ľudu a oslobodenia Československa Sovietskou armádou. Bilanciu výsledkov politiky výstavby rozvinutej socialistickej spoločnosti v posledných pätnástich rokoch i v siedmej päťročnici a záslužnej práce československého fudu urobil nedávno XVII. zjazd KSČ. — Takisto od slávnostného stretnutia v predvečer 1. mája minulého roku bol zaznamenaný rad pozoruhodných tvorivých činov a pracovných výkonov inšpirovaných najmä 40. výročím oslobodenia, XXVII. zjazdom KSSZ, XVII. zjazdom KSČ a 65. výročím vzniku KSČ i ďalšími významnými udalosťami uplynulého obdobia, ktoré vyvolali zvýšenú pracovnú aktivitu kolektívov a jednotlivcov a viedli k zrodu nových neformálnych hnutí pracovnej iniciatívy, záväzkov a socialistického súťaženia — zdôraznil súdruh Hoffmann. Slávnostný prejav predniesol člen Predsedníctva ÚV KSČ a predseda vlády ČSSR Lubomír Štrougal. Prítomní vyjadrili súhlas s jehe^ slovami dlhotrvajúcim potleskom. (Prejav prinášame na 2. strane.) Nasledoval slávnostný akt — odovzdanie čestných titulov hrdina socialistickej práce i ďalších štátnych vyznamenaní, ktoré odovzdali súdruhovia Gustáv Husák a Lubomír Štrougal. if POĎAKOVANIE ZA VŠETKÝCH Hrdina socialistickej práce Eduard Kubín, baník z Bane Marie Majerová v Královskom Poříčí, v mene vyznamenaných poďakoval za vysoké ocenenie. Povedal okrem iného, že vynikajúce pracovné výsledky sa dajú dosahovať len v dobrom kolektíve, takže tituly patria aj tým, ktorí ostali na pracoviskách. Ďalej hovoril o tom, že aj oni v Sokolovskom revíre chcú splniť vysoké ciele 8. päťročnice. Pritom budú dbať, aby nielen plnili plány čo do množstva, ale predovšetkým sa chcú zamýšlať nad efektívnosťou svojej práce. — Máme v tom už naše banícke skúsenosti, — povedal, — ktoré by sa dali uplatňovať všade. if STOJ! ZA NIMI KOLEKTÍV Dôstojné ticho, ktoré vládlo pri slávnostnom akte odovzdávania vyznamenaní, vystriedala neskôr rušná vrava v ďalších reprezentačných priestoroch Pražského hradu. Stretli sa tam vedúci predstavitelia strany a štátu s novými nositefml vysokých vyznamenaní. A hoci atmosféra bola naozaj srdečná Ing. Pavel Středa. CSc.. — leden z najmladších laureátov Štátnej ceny Klementa Gottwalda — z Fyzikálneho ústavu ČSAV sa dlho nevedel zbaviť trémy. Nečudo, také ocenenie, aké sa dostalo jemu spolu s Ing. Ludvíkom Smrčkom, CSc., za objavné výsledky v teórii elektrónových transportných vlastností pevných látok v silných magnetických poliach, naozaj môže podlomiť kolená. Súčasne však je povzbudením do ďalšej tvorivej práce. Tak o tom hovorili aj ďalší: predovšetkým si uvedomili, že žiadny diplom nepatrí iba im, ale aj „mojim chlapcom“, ako napríklad svojich kamarátov nazval baník Ľubomír Choleva, nový hrdina socialistickej práce. Predseda JRD v Soli Andrej Demčék, hrdý na novosťc... :a lesknúcu zlatú hviezdu, takisto dobre vie, že bez ostatných družstevníkov by všetko jeho úsilie bolo márne. Bolo to krásne stretnutie ľudí rôznych profesií — vedno sa bavili vedci, baníci, montéri, hudobníci, architekti, murári, spisovatelia, reprezentujúc tak našich súčasníkov. Terézia Hološkovä preberá z rúk súdruha Gustáva Husáka čestný titul hrdinka Sudruh Gustáv Husák odovzdáva doc. Ing. Františkovi Slaninoví, CSc., čestný socialistickéj práce. titul hrdina socialistickej práce. Telefoto ČSTK Kresba: zaslúžilý umelec Ivan Schurmann •m V ejúce zástavy, pochodujúce šíky, pestrými farbami jari svietiace ulice. Pred mnohými dedinskými domčekmi vysoké, ovenčené máje. Sviatočná nálada na tvárach Fudi. Prvý máj je prekrásny sviatok nepostrádatefných hodnôt, spätých so životom jednotlivca i spoločnosti. Tragické udalosti, ktoré ho predurčili stať sa dňom osláv práce a medzinárodnej solidarity proletariátu, sa odohrali práve pred sto rokmi, v robotníckom Chicagu. Nad pamiatkou padlých a nezákonne popravených martýrov medzinárodného robotníckeho hnutia odvtedy vyrástla hlboko koreniaca tradícia, upevňujúca spolupatričnosť a jednotu ľudí práce všetkých svetadielov, krajín a národov. Ľudia práce, práca ľudí .. . Prvomájová nálada navodzuje sviatočné myšlienky o hlbších sférach tohto vzťahu. O človeku, ktorého vydelila zo sveta ostatných živočíchov práve schopnosť pracovať, zhotoviť si nástroje. O práci, javiacej sa v našom živote ako matka pokroku, ako prototyp ľudskej aktivity, a základný zdroj všetkých hodnôt. V našej socialistickej spoločnosti sme statočnú prácu skutočne postavili na vrchol pozitívnych prvkov morálky a zmyslu života človeka. Stačí však len oslavovať, pisať ódy a stavať piedestály? Ak sme dosť prisni na seba, odpovieme záporne. Vzdávať úctu je málo. Vo sfére každodennej práce je u nás totiž ešte priveľa nesocialistického, neuspokojivého a neprimeraného nárokom, vyplývajúcim z úloh, stanovených XVII. zjazdom KSČ do konca storočia. Treba aj konať, aby sme čo najskôr skoncovali s nelichotivou skutočnosťou, že v spoločenskej produktivite práce zaostávame za vyspelými kapitalistickými krajinami najmenej o tretinu, čo nezostáva bez citeľného vplyvu na sociálno-ekonomický rozvoj. Veď stále platí heslo: Ako dnes pracujeme, tak budeme zajtra žiť, a jeho aplikácia na našu súčasnosť: musíme žiť tak, ako sme doteraz pracovali. Logika týchto súvislostí je neúprosná. Ale čím to vlastne je, že pracujeme rapsodický - chvíľami a miestami obdivuhodne, väčšinou však priemerne, nenáročne a neraz veru lajdácky, akoby bez cti a svedomia? Majú snáď naši pracujúci v hlave menej šedej mozgovej hmoty ako ľudia v krajinách, ktoré sú v produktivite práce o hony pred nami? Istotne nie. V prírodných zdrojoch sú mnohé bohatšie, ale v ľudských schopnostiach a vlastnostiach sa vyrovnáme ktorýmkoľvek národom sveta. A nepoznáme, lebo neexistuje, ani nejaký ekonomický zákon, ktorý by naše zaostávanie v tejto oblasti robil objektívnou nevyhnutnosťou. Naopak; socializmus disponuje takými prednosťami, ktorých plné, či aspoň plnšie využitie by nám umožnilo výrazne povykročiť smerom k svetovej úrovni. Skutočnou príčinou našich ťažkosti s produktivitou práce a vôbec so vzťahom k práci, vrátane pracovnej a technologickej disciplíny, je to, že v celom tomto komplexe sme sa ešte nevymanili zo zastaraných, dávno prekonaných schém a praktik extenzívneho obdobia rozvoja. V riadení a organizácii výroby, ale aj v práci s ľuďmi je u nás ešte minimum vedy, čiže všeľudských poznatkov a skúseností, a maximum subjektivizmu až svojvôle, technokratizmu a bezduchej byrokracie. V riadení výroby a v organizácii práce sa skrývajú miestami až dvadsaťpercentné rezervy, mobilizovateľné bez väčších investícií. Pritom sú známe desiatky racionalizačných metód a pre ich uplatnenie máme aj dostatok odborníkov. Napriek tomu sa na mnohých pracoviskách prejavujú očividné nerozumnosti vo výrobnej kooperácii, v manipulácii s materiálom a v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. Výsledkom sú vnútrosmenové straty pracovného času. Ako nedávno uviedol vo svojom článku na stránkach Pravdy minister Kazimír Nagy, v priemysle SSR predstavujú 15 pere. a vo výrobe stavebných hmôt až 20 pere. všetkého využiteľného časového fondu. Za rok každý pracovník nášho priemyslu prestoji priemerne 16 pracovných dní ... Príčiny? Výskum verejnej mienky ukazuje, že takmer polovicu strát spôsobujú poruchy výrobných zariadení, nedostatok materiálu a nepřipravenost práce. A vyše polovice neskoré príchody ľudí na pracoviská a ich priskoré odchody, vybavovanie osobných záležitostí v pracovnom čase, popíjanie kávy a debaty. Všetky tieto javy isteže majú svoje miestne-konkrétne príčinné súvislosti. Všeobecne sa názory opýtaných zhodujú v tom, že asi polovica z tých, čo takto márnia drahocenný pracovný čas, si ani neuvedomuje, že koná nesprávne a ostatní „len“ využívajú, či skôr zneužívajú nedostatky v kontrole, v organizácii práce, nekritický postoj kolektívu a zažmúrené oči vedúceho. Nie je zriedkavým javom „zadržiavanie“ vlastnej výkonnosti nadpriemerne schopnými pracovníkmi. Ide to jednoznačne na vrub málo účinného stimulačného pôsobenia systémov odmeňovania za prácu. Už roky hovoríme o nevyhnutnosti výraznejšej diferenciácie zárobkov, každý ju aj uznáva, len skutočnosť sa nemení a zostáva pri starom, bezkonfliktnom rovnostárstve. V podmienkach kultu priemernosti sú vynikajúci pracovníci ozajstnými hrdinami, veď namiesto ekvivalentnej grotihodnoty za svoje vyššie výkony dostanú spravidla iba morálne ocenenie. Koľko vnútornej sily je v našich zlepšovateľoch, vynálezcoch či racionalizátoroch, keď aj obklopení závisťou niektorých jednotlivcov a sprevádzaní na každom kroku ich zlomyseľnými námietkami proti „nezaslúženým“ odmenám neúnavne premieňajú svoju tvorivú nespavosť na celospoločenské hodnoty . .. Slovami sa u nás uznáva a prízvukuje nesmierny význam socialistického princípu odmeňovania podľa množstva, kvality a spoločenského významu práce, v skutočnosti sa však zriedka splní predstava, že výrazne nadpriemernou prácou si jednotlivec zabezpečí primerane vyššiu životnú úroveň. To je zamysleníahodný fakt. S takýmito záťažami v oblasti ekonomiky práce ťažko prevedieme naše národné hospodárstvo na intenzívne cesty rozvoja. Náročné plány a smelé perspektívy do konca storočia, načrtnuté na XVil. zjazde strany, sa stanú realitou, len keď sa spoja so skutočne masovým vzopätím tvorivosti a iniciatívy ľudi. Nič neohrozuje náš rozvoj viac ako podlamovanie úsilia o plné využívanie predností socializmu v oblasti práce. Tento terén treba očistiť nielen od tých, ktorí nevedia alebo nechcú využívať poznatky vied a najlepšie svetové skúsenosti, súvisiace s ľudským činiteľom výroby, ale aj od rozličných názorových skamenelín, napríklad akejsi fixnej idey, že ľudia sú od prírody v podstate leniví a nechce sa Im poriadne robiť, preto sú nevyhnutné všemožné administrativně reguly, podrobne určujúce, čo sa musi a čo sa nesmie. Túto skrz-naskrz lživú tézu, pochádzajúcu zo zašlých čias, keď poslušnosť a disciplínu v podnikateľovej dielni zabezpečovali dozorcovia, odmietol prijatím metód F. W. Toylora, ktoré pozorne preštudoval a uznával aj V. I. Lenin, už kapitalizmus. Bolo to učenie, priamo kalkulujúce s overeným poznatkom, že ľudia chcú veľa a dobre pracovať, lebo si chcú zarobiť. Táto prostá príčinná súvislosť platí i v našich socialistických podmienkach, len umocnená o také historické vymoženosti, ako je právo na prácu, sociálne istoty a vylúčenie vykorisťovania človeka. Aj naši ľudia chcú a vedia pracovať, netreba ich v robote vodiť za ruku. Nevyhýbajú sa práci ako takej, ale bezduchým podmienkam, pri ktorých ju majú konať. To, čo sa navonok javí na každom kroku ako zlá pracovná morálka, nie je vlastne etická chudoba ľudí, ale ich celkom normálne a vysvetliteľné prispôsobovanie sa miestne-konkrétnej mikroklíme, inak povedané daným podmienkam, počnúc organizáciou práce a spôsobom odmeňovania a končiac zvyklosťami a medziľudskými vzťahmi. Ľudia sú do takej miery zlými pracovníkmi, do akej ich takpovediac privedú deformácie ich pracovných vzťahov a do takého stupňa svedomití, usilovní a iniciatívni, do akého ich vyšľachtia celkové pomery na pracovisku. Na tie musíme orientovať ťažisko pozornosti v úsilí o spojenie našich náročných predsavzatí do najbližšej budúcnosti s tvorivou a v znásobenej miere produktivnejšou prácou miliónov. Musime zviesť zápas o uznanie a každodenné realizovanie práva pracujúcich na dobre zorganizovanú a spravodlivo odmeňovanú prácu. Utvárať, ako sa žiadalo na XVII. zjazde KSČ, „takú spoločenskú klímu, ktorá si bude vážiť výkon, kvalitu a tvorivý charakter práce, klímu, ktorá nebude trpieť ospravedlňovanie nedostatkov, nfzku výkonnosť, nedisciplinovanosť .. .* Na pohľad sú to možno trocha drsné prvomájové úvahy, dnes by sa patrilo písať skôr s pátosom. Vznešenosť sviatku je však práve v tom, že je časom premýšľania o problémoch všedných dni trochu inak - hlbšie, a preto kriticky. MATKA POKROKU