Roľnícke Noviny, január 1972 (XXVII/1-25)
1972-01-14 / No. 11
Tie drevenice naše Áno, väčšina z nás, čo už ostarievame, vyšla zo slovenských dreveníc. Vzťah k nim aj napriek „presadeniu“ do Iného prostredia a iných časov ostal úprimný. Len si všimnite takmer všetky slovenské noviny a časopisy z vianočného, novoročného a vôbec zimného obdobia — všade rok čo rok ako ilustračné obrázky vidieť zábery snehom prikrytých dreveníc a drevených plotov. Aj takéto bývajú návraty k rodným kolískam. Človeku začína byť túto prevažnej väčšiny našich deti, ktoré sa narodili obyčajne vo velkých nemocniciach a nikdy nebudú môcť nikomu ukázať — hľa, tu, v tomto domku som sa narodil. C as však letí, je nemilosrdný ku všetkému, čo už bolo a rtiekedy dokonca i krutý. Krutý a nemilosrdný vie byť aj voči našim rodným dreveniciam, ktoré ustupujú novým murovaným domom. Ba dokonca aj tam, kde ešte stavajú z dreva, zahádžu nakoniec drevo maltou, len aby a] ten ich dom vyzeral ako murovaný! Drevené domky sú teplejšie, to je stará skúsenosť, múry sú chladné. Stalo sa azda niečo s ľudskými srdcami, keď utekajú od teplého k studenému? To rozhodne nie. Drevo je však stále vzácnejšie, hliny, plesku, štrku t vápenca je viac a aj nároky na výstavbu ďaleko prekračujú možnosti, ktoré dáva drevo. S drevenicami tratí sa i naša stará dedina. A tu sa človeku priam vnucujú Leninove slová: „Krásne treba zachovať, použiť ako vzor, vychádzať z neho, aj keď je už staré.“ Krása našich dreveníc vydá za veľký poklad a poklad hodno chrániť. Už aj preto, že ako dielo ľudovej architektúry dokazuje schopnosť prostého človeka tvoriť, vyjadrovať sa k svojmu okoliu, životu, podmienkam, dokazuje jeho schopnosť vidieť seba a svoje potreby cez akýsi neuvědomovaný si sen a tento sen skonkrétniť v krásu, spojenú s účelnosťou. Ľudová architektúra, zhmotnená v dreveniciach najmä severného, stredného a východného Sloveska, no i v hlinených stavbách na Záhorí, Podunajsku, Dolnej Nitre je dokladom jemného umeleckého citu našich predkov, súčasne dokumentom ich možnosti, čiže historického vývoja, je vlastne históriou. Odborníci hovoria, že: „Slovenská ľudová architektúra vyjadruje harmonické spojenie funkčných a estetických hodnôt a predstavuje oblasť materiálnej kultúry ľudu, kde sa plne uplatnili jeho tvorivé a umelecké kvality i technická zručnosť.“ (Citát z výstavy Ľudová architektúra v Československu.) Wzťah k starému, čb nás vlastne utváralo, ” býva rôzny. Aj preto sa v ani nie tak dávnej minulosti napáchalo toľko škôd, no súčasne vzniklo i úsilie zachrániť z krásy a svedectva minulosti a o minulosti čo najviac a to úsilie medzinárodné. Je priam symbolické, že ho formovala aténska charta a že po jej úprave v inom meste, tiež plnom priam skvostov výtvarného a staviteľského umenia — v Benátkach vznikla i medzinárodná organizácia Icomos. Čo u nás? Už naši slávni dávni učenci a buditelia — Matej Bél, Juraj Fándly, no potom najmä Andrej Kmet a z najnovšieho obdobia zase Dušan Jurkovič — vynaložili nie málo úsilia pre zachovanie čo najviac z toho krásneho, čo vytvoril a v čom žil náš ľud. Úsilie jednotlivcov nestačí. Aj preto do roku 1945 prišli sme o mnoho cenného. Niečo odniesli rôzni zberatelia a špekulanti, niečo, najmä drevené stavby, hynulo. Aj po oslobodení mnohí si akosi neuvedomili, že v starých stavbách (aj v kaštieľoch) je mnoho potu a citu t pospolitého ľudu, že je v tých budovách kus aj tvrdej a krutej histórie. Niektorí ešte aj dnes hovoria o zbytočne vyhadzovaných peniazoch. Spýtajte sa Poliaka, či prostriedky a námaha, vynaložené na obnovu vojnou zničených rozhodujúcich častí starej Varšavy, Poznane, Gdanska a niektorých iných miest, ktoré boli a po obnove opäť sú vlastne aj historickými múzeami, presnejšie exponátmi, či tieto prostriedky a námaha boli vynaložené zbytočne. Začudoval by sa takej otázke. A my sa máme len tak z ničoho nič vzdať dokladov tvorčieho ducha nášho ľudu? Na adresu'tých, čo sa ešte aj dnes pozastavujú nad úsilím obnovovať architektonické a umelecké pamiatky hodno odcitovať pomerne ostré Leninové slová: „Treba vynaložiť všetko úsilie, aby základné stĺpy našej kultúry nezanikli, lebo proletariár nám to neodpustí.“ usí sa vždy nájsť vhodný spôsob, ako uchovať to staré a súčasne vytvárať skvosty novej histórie, doklady súčasného socialistického búrlivého rozvoja pre budúcnosť. Pokiaľ ide o- tú našu drevenú dedinu, sotva by sme konali správne, keby sme tvrdohlavo trvali na zachovaní jednotlivých domov, usadlostí tam, kde stáli, či stoja. Ako inde v zahraničí (napr. v Rumunsku už roku 1936) i u nás pristupujeme k tyorbe múzeí ľudovej architektúry v prírode a do týchto múzeí sústreďujeme a budeme sústreďovať také 9tavby a zariadenia, ktoré ukážu prierez životom našich predkov. Ochrana pamiatok, Ich obnova, údržba, zriaďovanie múzeí v prírode — to všetko je dnes podložené nielen zákonom, ale aj finančnou a materiálnou podporou spoločnosti. A tak po Múzeu ľudovej architektúry v Rožnove pod Radhoštěm, ktoré má u nás celorepublikové prvenstvo, vyrastajú aj na Slovensku viaceré ďalšie. Celé Slovensko budeme mať možnosť obdivovať v MĽA v Martine, kde budú zastúpené •jednotlivé časti Slovenska v samostatných regiónoch: Spiš, Turiec, Podunajsko, Dolná Nitra, Orava, Liptov, Zemplín, Poloniny, Šäriš, kopanice severozápadného Slovenska, Trnavská nížina, Malé Karpaty, Záhorie, Horné Ponítrie, Magura, Biele Karpaty, Čičmany . . . Múzeum však sotva nahradí také pohľady, aký sa človeku naskytne napr. v Lome nad Rimavicou na tie podpivničené drevenice, usporiadané na úbočí tak, aby jedna druhej nekradla since a človek má chuť povedať: Zachovajte to ako samostatné múzeum. Wyrástlo už 1 regionálne múzeum pri Bardejove a pripravuje sa zriadeiiie ďalších pre Oravu a Lipťov, Pre Liptov vypracoval návrh (ng. arch. Stanislav Dúbravec a toto múzeum v prírode bude opatrovať napr. veľký a veľmi zaujímavý svojou históriou i riešením drevený kostol z Paludze, kaštieľ z Parížoviec, usadlosti zo Sielnice a rad iných pamiatok, ktoré sa dnes ešte nachádzajú na budúcom dne priehrady Liptovská Mara. Vďaka pamiatkovej starostlivosti aj naši potomkovia budú môcť teda obdivovať štíhle šindľové, či slamené strechy dreveníc, takých prostých, alebo pomaľovaných veľmi jednoduchými vzorpii, s povlačami, čl bez, usadlosti s otvorenými, alebo uzavretými dvormi, brány jednoduché, alebo chránené strieškami, vyrezávané, alebo len z takých hladkých dosiek. Budú sa konať aspoň v tých niekoľkých, dômyselne vybudovaných drevených kostolíkoch, skrývajúcich často priam neoceniteľné výtvarné hodnoty, zvoníc, studní, pracovných nástrojoch ... Budú si môcť, pokiaľ to len v tom čase ešte dokážu, predstaviť tvrdosť í spôsob žiVota ľudu, ktorý aj napriek niekoľkostáročnej neslobode vedel uchovať svoje ja pre nás I pre budúcich. (Poznámka: Venujeme 20. výročiu Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti.) IMRICH VENCLÍK Foto: L. Karaba Kus srdca pre človeka „Odživa to, čo baz plameňa žilo. Práci a pravde smrti niet. Nesmierna láska musi Hat sa tvojim srdcom, aby ju nič viac neskalilo keď zaznie hlas: Nuž poďte pouvažovať o živote“... (V. Mihállk) Niekto si možno povie — a načo sa zamýšľaf, ved berme život taký, aký je a ako ide, žime a užívajme a predsa — opak je pravdou. Aspoň paf rokov by som eile chcela učiť. lebo si neviem predstaviť život bez školy, bez tých mojich detí (vlastně už odrostli), učím už deti svojich bývalých žiakov a moja niekdajšia žiačka je teraz učiteľkou na tejto škole ... Riaditeľka ZDŠ v Ivánke pri Dunaji, súdružka M. LAPÄROVÄ (na obr.) práve upratovala. Aj to treba urobiť, aj vyprať, navariť, lebo to už patri k tým povinnostiam „tretej smený“. Volného času je naozaj málu. najmä ak má žena, matka dvoch detí na starosti školu s osemsto žiakmi a ak má aj ďalšie zodpovedné funkcie. Veď na všetko sa treba (pokladne pripraviť, nič si nezľahčovať tým, že povinnosti „prišijeme" iným a ak sa vec podarí, je to naša zásluha. Lenže kde by .potom boli svedomie a česť? Súdružka Lapárová učí už 35 rokov, pochodila rôzne miesta Slovenska, vychovala do života dve generácie a predsa práca v škole, hoci je základnou a určujúcou, nie je jedinou, je však treba o tom hovoriť? Namieta skromne a ochotne vymenúva ženy, ktoré podľa jej názoru by si viac zaslúžili, aby sa o nich písalo. Ďakujem za informáciu a sľúbim, že za nimi zájdem. Lepšie sa na ňu pozriem a — vy ste nikdy nebrali život taký, aký je, vložili ste doňho veľa síl, tvorivej energie, vlastne kus srdca — poviem a ona sa ticho usmeje — teda sa pýtajte. Nechcem sa pýtať. Stačí len trocha spomienok a súčasnosť, nie? Už ako mladá učiteľka v Rimavskej Seči, Bernolákove a inde zaujímala sa o osvetovú prácu na dedine, aktívne pracovala v pokrokovom ženskom hnutí, poznala dobre problémy žien, starosti spoluobčanov, no budúci osud svojich žiakov jej tiež nebol ľahostajný. Tri týždne po vojne sa jej narodil syn a materské povinnosti na čas zatlačili do pozadia verejnú činnosť. No bola tu obetavá, šľachetná mama, ktorá jej pomáhala pri výchove chlapčeka i dcéry a chápajúci manžel. V povojnovom období i v rokoch nasledujúcich práce pribúdalo a ona, členka strany, nemohla stáť bokom. Povinnosti člena predsedníctva OV KSS, práca v komisii pre otázky výchovy a rodiny, poslankyňa Národného zhromaždenia po tri volebné obdobia — to všetko si vyžadovalo celého človeka, ak chcela niečo dokázať a v niečom pomôcť. Pribúdalo skúseností, ale aj rokov a predsa nebolo možné zatvoriť dvere pred tými, ktorí pýtali pomoc, či radu. fasle v Jánošíkovej, 26- triedna nová Základná deväťročná škola v Ivánke, kde Sft vyučuje len na jednu smenú, desiatky drobných žiadostí, vybavovačiek, problémy s rozmiestňovaním dorastu, problémy detí z rozvrátených manželstiev — nebolo a nie je toho málo, kde práve ona priložila pomocnú ruku. Af dnes? Súdružka Lapárová popri povinnostiach v škole neopustí ani legislatívnu prácu v parlamente — je poslankyňou Snemovne národov a predsedkyňou Výboru pre srciálnu politiku. „Je to pre mňa nová, no nesmierne zaujímavá práca. Môj obvod tvorí 20 obcí okresu Bratislava-vidiek a nechcem svojich voličov sklamať. Sociálne problémy ml boli vždy veľmi blízke, no teraz sa treba zahĺbiť do riadneho štúdia — materiálov je neúrekom. Dôležité je poznať názory a pripomienky ľudí pred prípravou zákonov, prieskumy v školách i závodoch, ale aj účinná kontrola zákonov, ich dodržiavanie, dopad v praxi. To je neoddeliteľnou súčasťou mojej činnosti, problémom však je, aby tú zaneprázdnenosť nepociťovala príliš rodina a domácnosť a nech si to rozdelím akokoľvek, končí jeden všedný pracovný deň častokrát kedysi v noci“ — povie súdružka Lapárová. Nevravme, že sa netreba zamýšľať nad všeličím. Aj nad životom, nad naším postojom k nemu — a slová tejto skromnej, obetavej ženy vyjadrujú a] naše myšlienky a predsavzatia: vložme do našej práce kus srdca, sami prispejme k tomu, aby nám lepšie bolo, lebo ten dobrý pocit, že sme nežili zbytočne, že sme pomohli kde sme mohli, že sme sa pričinili, čo i len o úsmev dieťaťa — ten pocit je nenahraditeľný. EVA PROVAZNÍKOVA Jedna z chátrajúcich drevenie s „povlačuu“ v Srňacom na Orave. Cas kráča neúprosne dopredu a likviduje aj staré usadlosti, s ktorými sa možno ešte kde-tu stretnúť. Poslankyňa NZ. riaditeľka ZDŠ v Ivanke, súdružka M. Lapárová. Foto: Ľ. Karaba Keď je otcom štát Mnohí už nad ňou ľahostajne mávli rukou: — tá už iná tuším ani nebude, vraveli tí, ktorí ju bližšie poznali. Svoje hriechy z mladosti oľutuje na staré kosti — povrávali si o nej susedky vždy vtedy, keď ju videli gravidnú. Kým iné v jej stave konali všetko, aby sa ich potomok narodil zdravý, aby bol k svetu, doprial! mu všetko, čo k zdravému vývoju embryo potrebuje. Božena brala svoj stav, ako nutné zlo, o ktoré sa potom, ak sa narodí dieťa zdravé, postará matka — spoločnosť a otec — štát. Práva, ktoré poskytuje naša spoločnosť, využila aj posledný raz Božena B. už po siedmy raz. Siedmy raz prisahala, i plakala ..., siedme dieťa Boženy B. pribudlo do Detského domova. Sedem detí „tiež rodičov“, ktorí žijú na úkor tejto spoločnosti — ON väčšinou v nápravnovýchciy nom ústave — ONA, ktorej naša spoločnosť už toľko ráz ponúkala pomocnú ruku, si žije ďalej takmer spokojne v dome, z ktorého každý deň dospelí odchádzajú pravidelne do práce, kým sa u nej striedajú „návštevy“. Hriešna žiadosť, plodí žalosť — vraví sa. Z tej hriešnej žiadosti Boženy B. prišlo za necelých osem rokov na tento svet sedem žalostí. Žijú v štyroch detských domovoch na Slovensku: Väčšina z nich sú maloleté, nepoznajú sa navzájom. Stredná z nich — Olinka prežívala posledné vianočné sviatky v rodine, v ktorej majú trojo deti.. — Koľko máš súrodencov? — spýtali sa Olinky cudzí ľudia, keď ju prišli pozvať do svojho príbytku. — Tuším päť, alebo možno aj šesť. Neviem! Troch svojich bratov poznám. Aj mi napísali, ba raz, ale to už bolo dávno, dostala som list aj od otca z Leopoldova. Sľúbil, že niekedy príde za mňou, ale to už je veľmi dávno ... A matka tých detí? Ak ju vôbec možno matkou nazývať, žije si teraz viacmenej bezstarostne. Vyhýba sa takmer každému jjaragrafu. Po toľkých pôrodoch je, ako vraví slabá; deti, ktoré „odkojila“ sotva pár týždňov „museia opustiť“ a potom sa o jej „zdravotný stav“ starali (kým jej manžel pykal za krádeže v nápravnovýchovných ústavoch) pouliční ochotníci. Prečo aj nie? Pre kratochvílenie s nimi mala všetko, ale hlavne byt. Nielen mala, ale ešte aj má. A z neho takmer každý rok odvážajú niekoľkotýždňové človieča do domovov? — Je to veľká opica, — vraveli nám o nej susedky. — Hľa, tu býva. Možno práve teraz nie je doma, alebo je zamknutá s kýmsi — uškierali sa. Keď si však človek pomysli, čo príde potom, keď Si predstav! tie čierne, i be lasé, ako jasné nebo detské očká. ktoré sa vedia radosťou zaiskriť pri krátkom cudzom poláskáni..., najradšej by tú, ako susedky vraveli — veľkú opicu — videl hoci I v akomsi pracovnom tábore s lopatou. — Tá veru nevydrží s dobrým svedomím ani deň —vraveli o nej. Vrana k vrane sadá, rovný, rovného si hľadá práve tak, ako si ich hľadala pani Božena, s prepáčením „matka“ siedmich detí — detí, ktoré si roky svoju mater nepoznajú, „matka“, ktorej trošku dlhšie trvá, kým si spomenie na mená svojich detí (nehovoríme už o dátumoch narodenia ... j. — Moje deti sa nemajú zle ..., tam v domovoch im je lepšie. Ja som väčšinou chorá, muža mám „zabásnutého“, z čoho by som ich živila? Chápete ma? Veď vidíte, mám iba taký skromný byt, kde by som ich mala? A z tej mojej „almužny“? Ani na mlieko by im to nevystačilo (ale fliaš od lacného vína sme u nej napočítali vari do tridsať). Bývať s nimi takto v biede, veď by to bol hriech, no nie? Aj keď ja žijem takto v biede, nech aspoň moje detí čosi zo života majú, nech z nich čosi je... ! Veď povedzte, nie je to pravda? Viete, keby som aspoň poriadneho chlapa v dome mala, keby sa o nás postaral. ..?! Ale on? Len čo ho prepustia na slobodu, pride, zbije ma až tak, že som sama modrina .. á potom to oľutuje, snaži sa tú krivdu napraviť, pár týždňov ma obsypáva darmi. Neraz pochybujem odkiaľ ich nosí... a potom ..., o pár týždňov prídu si opäť poňho, „zabásnu“ ho ..., a ja som zasa v tom... a dieija mi hneď po pôrode berú do detského domova ... no a tak to ide ďalej. — vypovedá takmer vyschnutá štyridsiatnička vo svojom potuchlom, zanedbanom byte, ktorá každoročne zaplňa protokoly VB a detské domovy svojimi deťmi. Skutočne, musíme byť voči takýmto „tiežmatkám“ takí humánni? ŠTEFÁNIA ZÜBEROVÁ