Slovenská Jednota, maj 1942 (IV/1-6)
1942-05-24 / No. 1
2 ké. Je ono mocnejšie i nad politikou, lebo stojí na základe cirkevnom. Keď som sa stal biskupom v Rožňave a videl som, že maďarská mládež mojej diecézy vystavená je organizáciám komunistickým a iným ľavičiarskym, vzal som do našich stanov ustanovenie, že i maďarskú a nemeckú mládež, míľžeme organizoval! pod ich vlastným výborom. len predseda v mojej osobe bude spoločné. I tu nastal boj. Ich politické strany nechcely uznať tento spolok mládeže. Keď ale bolo členov už do dvadsaťtisíc, nastal pokoj. I dnes nástojím, že mládež treba vychovávať na nábožensko-kultúrnom a národnom podklade. Lojálnosť voči štátu už ani nespomínam. To sa sámo o sebe rozunjie. Že som pristal na to. aby náš spolok slovenský stal sa menšinovým spolkom v maďarskom Kalote. stalo sa to úplne lak, ako to bolo na Slovensku, keď menšinový spolok maďarský stal sa sekciou v našom spolku slovenskom. Meno ale ostalo naďalej ..Sdruženie katolíckej mládeže“. Má svojho predsedu a svoj sekretariát a teraz už i svojho protektora za biskupský sbor v mojej osobe. Ja doteraz nemohol som zasahovať, lebo nemám slovenskej farv. Majte ale trpezlivosť, dokiaľ budem vstave do všetkého nazrieť. V páde, že by bol nastal odklon od zásad, ktoré ma viedly pri vybudovaní tohoto sdruženia, vynasnažím sa všetko usporiadať a cestou patričných ndp. biskupov veci napraviť. Majte trpezlivosť, netraťte nádeje! Keď ma o protektorstvo nd. biskupský sbor požiadal, urobím všetko, aby z tohoto Sdruženia mala radosť tak cirkev, ako aj národ a tiež i štát. Prosím Vás o pomoc. Nech Boh dobrotivý dá na všetku námahu a na vás všetkých svoje požehnanie. Sovietsky veľvyslanec v Tokiu odvolaný ' Tokio. — Ako oznámil sovietsky rozhlás, prezídium najvyššieho Sovietu Sovietskeho sväzu odvolalo doterajšieho veľvyslanca v Tokiu, Smetanina, z úradu „v súvislosti s vymenovaním na nové miesto“. Za jeho nástupcu v Tokiu vymenovali Malika. < \SSmsk$áét 24. MAJA 1942 DR. ANTON HARČAR: „Tešiteľ náš premocný ... „Duch Pánov naplňuje celú zem — a láska Božia vyliala sa nám do sŕdc ski^e Ducha Svätého.“ Veľký j* Boh- a nevyspytateľné sú hĺbky jeho" tajomstiev. Veľké je však i jeho milosrdenstvo, ktoré skrze stvorené veci zprístupňuje nám tajomstvá svojho tajuplného života. O jeho najhlbších hlbinách hovoria nám svätodušné sviatky. Slabosť nášho umu nevie dokonale objať a pochopiť život, tým menej môže potom preniknúť jeho vrcholný výraz: lásku. Tajomstvom je ona pre nás i v živote, stvorení, keďže je najplnším životom. Nepreniknuteľným tajomstvom'je polom pre nás i Duch Svätý, keďže je Osobou Božej lásky, je vyvrcholením božieho života, jc hĺbkou Trojjediného a vrcholcom života Najvyššieho. Život je voľnosť. Preto i Duch Svätý volil si za symbol, ktorým nám objasňuje svoju podstatu, búrku, ktorá nepozná hranice svojej pôsobnosti. Búrke nemožno určovať vyliraničené pole pôsobnosti, nedá sa viesť vonkajším zákonom, sleduje len svoj vlastný zákon. „Dych veje kade chce“ a tvorí nové svety na troskách starých zvyklostí. V tomto znamení predstavil sa nám Duch Pánov v deň prvých Turíc. Celý svet starých zákonov, obradov a zvyklostí rozbúral v dušiach apoštolov a na rumoch postavil nový svet lásky-života. Noví ľudia oduševnení za nové ideály vykročili v prvý turíčny deň, aby neodolateľne — ako búrka — formovali nový život. Prvé Turíce ňebolv poslednými. Znova a znova vystupujú ľudia, v ktorých Duch Beží tvorivé pôsobí a stvárňuje nové osobnosti: svätých, odvážnych ako prorokov, alebo jednoduchých ako detí, zavše však voľných ako búrka, ktorí mocne kráčajú cez. doterajšej formy žitia a svetu ukazujú nové cesty a obdarúvajú ho novými silami a novým životom. Taký je Dueli Svätý! Hľa, stopy jeho šľapají: dvanásť jednoduchých galilejskýcli rybárov, slabých, neučených, bez všetkého vplyvu a bez mocenského postavenia. Biednejšie nemožno začínať, ako oni začínali. A predsa vtedajší kultúrny svet im nemohol odolať. Poddal sa im, ako sa poddáva príroda mocnej búrke. Rozhýbali mocné hnutie, ktoré behom niekoľkých desaťročí vytvorilo novú kultúru, nové ideály, nové hodnoty a dalo ľudstvu nové, večne platné «poznatky Ducha a Lásky-Živola. Tak sa majú veci zavše a všade tam, kde Duch boží pôsobí. Prebije sa víťazne cez všetky prekážky hrubej moci a nemožno llo udusiť ižadnvm prenasledovaním. Táto vnútorná istota víťazstva jc vlastná tým, v ktorých dušiach pôsobí Duch Boží. Ich práca je pokojná, bez horúčkovitého náhlenia. Práve touto pokojnosfou odlišujú sa od tých, ktorí nasledujú a chcú k víťazstvu priviesť len svojho sebeckého ducha. Títo podľahnú skôr-neskôr vlastnému rozčúleniu, náhlosti a svojej malomyseľnosti. Kto jc však vedený Duchom Božím, nemusí sa náhliť, nemusí sa bzlomkrky usilovať, lebo opravdivá moc ducha nie je viazaná ani časom, ani priestorom. Ako dobre padne nám, štvancom života, vidieť pokojnôsť mužov božích — apoštolov. Ich slová sú jednoduché a pátosu niet v ich reči. Celý ich turíčny výstup je priodetý usmievavou pokojnostou, ktorej sa môže tešiť len len, kto si je istý svojej veci, a to preto, lebo je to vec božia. Načim nám uvedomiť si túto skutočnosť, lebo vonkajší život jej zdanlivé protirečí. Tvrdí, že rozhodujúcim činiteľom je množstvo, jeho sila a jeho váha. Je to však len chvíľková múdrosť. Životná múdrosť svedči za nás: opravdivo mocná a konečne víťaziaca je len PRAVDA a PRÁVO a LÁSKA to jest Duch, Duch Svätý. Všetko, ostatné je len do času! Duch Svätý predstavil sa nám i podobe ohnivých jazykov. V podobe ohňa zhrievajúceho a osviecujúceho Jedinečný symbol lásky, života: Lásky Božej, ktorá ohrieva, osviecuje a živí Všetko stvorené je len odbleskom ne stvorenej dokonalosti — Boha. I láska ktorá sjednocuje a živí svet, je len odbleskom tajomného svetla a tepla, ktoré sa prelieva v nevyspytateľnom živote Najvyššieho. Svet a všetko, čo je na ňom krásne, milé a radostné, je vyiiata Páska Božia, je úsmev večnej Láskavosti. A Duch Svätý je práve: milujúci úsmev Boží! Boh tvorí zo svojej láskavosti. Ale jeho všemohúcnost by osiala znaku, keby ju láska nepohádala bez ku tvoreniu, a jeho nekonečná múdrosť by ostala večne len jemu známa, keby ju láska nevyniesla v Slovo nám na obdiv. I na svete jedine tvorivou silou je láska, iskra z Božej dobrotivosti a láskavosti. Preto jedine tí konajú veľké veci, tvoria trvalé hodnoty, ktorí nie z prinútenia, nie z nízkej ziskuchtivosti, lež z voľnosti lásky konajú. Z lásky K Bohu, z lásky k ľuďom, z lásky k svojim. Hľa, Duch Svätý princíp tvorivej práce, sila spájajúca svety v láske a dobroprajnosti: sväzok, vytvárajúci pokoj plný života Prázdnota a všednosť nášho života pričasto na nás dolieha a mocne nám dáva cítiť našu bezmocnosť. Malomyseľnosť sa nás zmocňuje pri zisťovaní vnútorných i zovnútorných pra* kážok a skoro ochabujeme. Dnes hľadajme príčinu. Či nie preto, že málo je v nás z Ducha, ktorý v búrlivom vypätí zachvátil srdcia galilejských rybárov? či nie preto, že upadol v nás Duch víťaziacej a všetko znášajúcej lásky? Istotne preto! Otvorme teda naširoko svoje duše pred vánkom Ducha tvorivého odhodlania a lásky. Od našej veľkodušnosti závisí, či i do našich sŕdc zavila Duch Svätý, ktorý miluje šírku a veľkorysosť v myslení a chcení. Turíčne tajomstvo nám privoláva: keď čujete dnes hlas Ducha Božieho nezatvrdzujte svoje srdcia! Keď čujelt hlas búrky, ktorá žiada nové chcenie, nový život, nové skutky, nové obete, nezatvrdzujte svoje srdcia! Keď čujete hlas radosti, pokoja, milosti, jednoty a porozumenia, nezatvrdzujte svoje srdcia! Lež pokornej prosbe otvorme ústa i srdcia: Duchu svätí/, prid s neba a vydať ráč zo seba žiaru svetla svätého. Príď, Otče zúbožených, Darca darov sľúbených, Svetlo srdca ľudského. Prelom hate vzdorové, rozpusf mysle ľadové, spravuj, čo je v ň plavé. 6é Ján Cajak ml.% Rozprávka o veľkom valachovi Keď za hluchej hoci na ubolenú dušu sadá bôľ, a stáva sa to v poslednej dobe dosť často! — vtedy, áno vtedy, vše sa rozpomeniem na dni svojej mladosti a zjaví sa mi Rádoš, Móla, krásny Veliac, celý ten utešený kraj, kam som lak často rád chodieval medzi ľudí, ktorí nie sú slcsnani medzi múry a kamene, ale bývajú voľne na lazoch, ďaleko jeden od druhého a preto sa aj tak tešia, keď sa stretnú jeden s druhým. A vtedy mi prichádza ešte na um pastier Jano a Martin Brežniak, valach, ktorého som nikdy nevidel a ktorý možno niekde predsa žije a jedpoho večera spustí sa s hôr, aby pred každé' dverce, pred každú bránu rozsypal radosť a blaženosť Bolo to prvého leta, keď som navštívil tento kraj. Býval som u strýca. Aby som mal možnosť po horách sliediť, podujal som sa, že budem napásaf tých osem ovečiek, ktoré mal strýc tak rád. Pásaval som ich na Tichom briežku, pod ktorým zurčal Strieborný potok. Vtedy slúžil u strýca starý Jano a napásal kravy, juncov, jalo vieky a jedného býka. Každé ráno, ešte ospanlivý a mrzutý trochu, že sa ovečky pri každej trávičke zastavujú, ponáhľal som sa k Tichému briežku a už zďaleka som sa ohlasoval: — — Há — hó! — starému Janovi, priateľovi, ktorý ma už čakal. — Áno, hral na píšťalke nejaký starodávny, alebo hádam svoj nápev. Veľmi včas vstával. Ešte hviezdy svieti ty, keď veľkým bičiskom rozháňal polotmu a keď som sa zjavil so svojim stádečkom v tesnej dolinke, on ma už Čakal s veselou stareckou spokojnosťou. — Oj, dobre, dobre, synku. Prichá' dzaš ... A ja, dnes ráno, pohýnajúc stádo nezdržal som sa, kukol som cez okno, a ty spíš, — ako zarazený.. Dobre, dobre, •— nech spí, — myslím si, — ale všakže je tvoj priateľ usilovný a ranostaj. — A prečo si ma nezobudil? — Ej, kto by dieťa budili? — Zakašľal a zahľadel sa do diaľav. Krátky je Janov životopis. Od svojej mladosti slúžil, nemajúc na šíro-šírom svete nikoho-ničoho, len veľkú kapselu, píšťalku a niekoľko handár. Bitý životom — ale toto Boh zná, či je pravda! — zvykol na dobro, privykol na zlo, konečne zatárai sa« z bohatej Bučky do sriemskych hôr a utiahol sa do svojho sveta, do lona prírody, do samoty, zapľujúc spoločnosť. A predsa. Spriatelil sa S deťmi, s tým drobným stvorením, ktoré malo svoj svet. — možno ďaleko, -— ale iste odlišný od toho, aký majú ľudia. Tu, y lese, zabúdal na všetku drobnú zlobu, 1 lorá otravuje radosť a múti blaho života. — Tu, po sriemskych horách nevedel o veciach, ktoré sa, vo svete dejú a rovnodušne prijímal horúce lúče slnka, prudký lejak, suchý chlieb a slnaninu s cihuľou. Ja som mal rád starého Jana. lvým sa doma neraz hnevali pre moje divné a časté otázky. — Nejaký mudrc éhce byť z teba? — posmievali sa mi -- Jano na každú moju otázku našiel odpoveď a zdá sa mi, preto som priľnul k nemu a veľmi som si ho obľúbil. Vedel, ako,ďaleko je nebo od zeme, ako vznikol mesiac, prečo neslobodno prebehnúc pod oblúkom dúhy, —1 ha aj to vedel. kam azda voda Strieborného potoka tečie. Vôbec, len poctivý starec vedel všetko. A keď rozprával, až srdcu lahodilo. Keď sa za Kadoš spustilo slnko a tíško sa spúšťal súmrak, napasené stádo prežúvalo, •— vtedy, — aké je to zvláštne. — vtedy sme zatíchli, aj on, aj ju. Tiene rástly. Stávaly sa dlhočiznými, polom mizly, hora sa preobliekala do temnejšieho hávu, vrcholce briežkov ostré sa rysovah od nebeskej klenby, zavial vietor A vtedy, — áno, vždy vtedy — tam. niekde za rozprávkovou Molou, ako by pred nami n predsa ďaleko zaznela široko, citové pieseň, Oj. Martine vaľachu, sivý môj sokole, popžeň ovečky ku studienke dole ., Stará pieseň tohoto kraja. Ale nebola ona obyčajne spievaná. Nie. Mnoho hrdiel ju púšťalo na krídla. Basové tóny prebíjalv sa do citlivej duše, vysoké, ako by sklené hla- S3r, letely do zamračeného priestoru. — Poďme la! — voláme Jana, Zakýval hlavou a mlčal. — Ešte nie, — zašomral pozdejšie, kýrri sa mne zdalo, že Martin Brežniak, toľkoráz spomínaný valach, veľký valach, hýri so svojím stádom, ktoré má strieborné zvonce a zlaté rožky. Hýri Martin. Shovára sa s hviezdami. Hviezdy ho vábia k sebe. Sľubujú mu, že ho ľúbaľ hudú, stádo mu napoja. A tak, že ho znova pustia na zem s bohatstvom blaha v srdci, ktoré je tak veľmi potrebné na zemi. Načúvame piesni, duša sa šíri, objíma ľudí, objíma svet a ja sa už bojím pýtať Jana. — A je io všetko pravda, Jano, čo sa o Martinovi rozpráva? — Oj, sivý môj sokole, — Martin je veľký a blažený valach! Má na tisíce oviec a možno aj viacej a všetky poslušné, krotké., shovievavé. Preto spievajú o ňom aj hviezdy, prelo ho vábia do svojho náručia, A slarý priateľ nadkláňa sa nado mňa a jeho kostnatá ruka cedin' mi vlasy, hladká ma. — Veru, veru, synku, — pokračuje po chvíli, — rozpráva sa, žc hol junákom za mladi. Miloval dobro, pravdu, slobodu. Ľúbil svoje tisícové stádo, to, čo S ním žilo na zemi a preto dosiahol blaženstva. Lebo — synku, sú ľudia, ktorí sú tak isto stvorení, ako my, ako on. ale sú spupní. lstiví: lož, lúpež, násilenstvo a surovú silu postavili na prestol, — pália svet! — a sami zbúrajú a nie sú šťastní. Sprotivili sa slncu. hviezdam, chcú zmeniť smer vetra, postavili sa proti zákonom lesa, ľudí a dvíhajú prašivé oblaky na kamenných cestách zemegule. Ej, synku, um itm je pomätanv, lebo nad ich hlavou vznáša sa kliatba, ktorú vyslovila pnú matka, keď jej bol synak zabitý. Martin valach a ti. Aký rozdiel! Meno tých budú spomínať pokolenia a budú sa ho báť, lebo bude vždy nečisté, — veď je to meno Satana! * Niekoľko dní pred mojim odchodom, strýc pre maličkosť vyhrešil Jana a ... Zabolelo ho to, i posbieral svoje handry, prehodil cez rameno kapseľu a pustil sa na cestu. Toho istého rána dostal som aj ja od strýca pre niečo, — nuž odbehol som do blízkeho hája a žalostne som vzdychal, keď som zbadal priateľa. Práve zakašľal. — Kde ideš, Jano? Starec sa obzrel, chvíľočku preberal palicou v prachu, potom sa pousmial: — Idem, synku, vyhľadať Martina Brežniaka. " — Pôjdem aj ja s lebou. Veď ma! —- Nejdi, synku! D’aleká je to cesta pre teba. Veď, čoskorej sa mi všetci vrátime, — vrátim sa iste! — Čakaj ma pri Striehol - nom potoku pred Tichým vŕškom. Prinesiem ti nožík s mušľovou rúčkou, veľkú, vybíjanú fujaru, za akou som ja vždy túžieval a bohato preplnené krpce. O jednom ťa uisťujem, že keď prídem, že Martinovi poviem, žeby z teba hol dobrý valach. Odišiel. Zmizol v tajuplných diaľavách a odvtedy nikdy som sa s ním nestretol. Odvtedy sa mnoho čo zmenilo. Nechodievam na Radoš. na Motu, na Tichý vŕšok, ani k Striebornému potoku, — nemôžem — cesta zarúbaná, -—- ale minulosť vracia sa v jasných obrazoch a práve teraz jej začínam rozumieť, keď nespravodlivosť, krutosť, zloba a surový výsmech ma sprevádza. Teraz, keď mi srdce puká, keď mi hluchá noc nedá sen na oči znova a znova mi prichodí na um priateľ Jano a Martin valach. Veľký valachu! Sídi do doliny, yrať mi násilne urvaný sen blaženstva, za 'ktorým toľko túžim ja, — ja, — priateľ starého1 priateľa Jána, Á