Slovenský Východ, máj 1921 (III/100-122)
1921-05-04 / No. 102
4. májá 1921. _ SĚOVENS.&*..V? CHOD.......................................................... »3 ZÄPISNiK» Mosty Za nedávnej návštevy senátorov a žurnalistov na Ostravsku hovorilo sa na večierku, ktorý bol usporiadaný na rozlúčku o ohromnom význame ostravsko-karvínskeho revíru a vítkovických železiareň pre celú republiku. Hovorilo sa pri tom, že Ostrava je našim mostom k mirumilovnej práci, mostom k svetovému trhu a mostom ku Slovensku. Ten most ku Slovensku sa zaľúbil zvláště jednemu senátorovi Slovákovi. Vracal sa k nemu vo svojej reči znova a znova a uisťoval pri tom, že je nie ani dobrým Čechom ani dobrým Slovákom, len kto by pochyboval o československej jednote. československá jednota a most? Nie, tá lavička, príležitostne nahodená z materiálu nie práve najsolídnejšieho (každý truhlár mi dosvedčí, že poriadna fošna vydá viac, než tucet frázi) sa mi veľmi nezdá. A čo by bola mnoho lepšia myšlienka. A čo by jej projektantom bol i senátor. Pred senátorom mám ináč obzvláštny rešpekt. Vynucujú si ho priamo. Sú vstave na všetko sa dôkladne prichystať. (Viď vrátené predlohy snemovne poslancov.) I na Ostravu sa asi dôkladne prichystali. K bezvadnému čiernemu žaketu a moderným nohaviciam (galantný Francúz by povedal »znevyslovitelným») natiahnul si jeden z nich vysoké topánky-Lež — most? Lavičku? Čo sa s ňou má preklenúť? Kde je ten imaginárny potôček, ktorý tu kín vidí? Čo sme už nasiakli ideológiou všelijakých tých Jehlicskov, Dworcsakov et tutti quanti tak, že vidíme trhlinu tam, kde jej niet? Čo máme vlčiu tmu a chceme stavať mosty cez niečo, čo vskutku nejestvuje? Či máme sadnúť na lep zbojníkov, ktorí by radi vykopali priepasť tu len preto, aby nás nútili ku stavbe mostov, na ktorých konce by sa postavili, aby s nameranou rukou vyberali mostné pre seba? Sienkiewicz v »Té třetí» rozpráva rozmarnú historku z Alp. Idú dvaja mladíci po hôrnom skalnatom chrbáte. Šotmi sa, nevidno na krok. Idú opatrne, idú, náhle sa skalisko prudko úži. Ako ďalej v tme? Sadnú na zem, a plazia sa po nej na pred. Lež skalisko končí. Čo teraz? Kameň, hodený dolu,'nepočuteľne mizne v hlbine. Zima preniká kosťami. Pomaly blíži sa ráno. Z hlbiny počuť už šelest' krydel — to sú orlie perute. Závoj hustej mliečnej hmly sa trhá — a divoké zakliatie jednoho mieša sa s homérskym smiechom druhého. Sedeli celú noc na skalisku, zabiehajúcom ďaleko do lúky, ktorá ani nie meter pod ich nohami sa zelená. Hodený kameň zapadnul do mäkka, krdel vrán mali za orlov. Práve tak, zdá sa mi, krčia sa jedinci vo svojej lantázii nad rokľou, deliacou Slovensko od Čiech. Nevidia osočujú, vrany sú im orlami. Netrúfajú si spustiť nohy do pravdy života. Staviate most z Prahy na Hanú? Sú hanácké »bochte» cudzie plzeňským »buchtám»? Staviate most na Ostravsko? Je ostravská »devucha» cudzejšia »děvčeti» z Krkonoš? Prečo potrebujete most od českej »svobody» k slovenskej »slobode»? Mysleli naň naši chlapci, keď spoločne prelievali krv na skoro všetkých svetových bojištiach? Nie. Ostrava nie je mostom ku Slovensku. Ostrava je jedným pólom osy, prebiehajúci republic u od severu k juhu. Druhým pólom je Bratislava. To je budúca kolmá hospodárska osa republiky. K nej spína sa západ i východ, sever i juh, Čechy i Slovensko. Ostrava je mestom ocele. Nerobme z nej mostáreň. Nech zostane ocelárnou, aby tú hospodársku osu, ku ktorej všetky prirodzené podmienky sú dané, zocelila. Nestavajme mosty, ale utužujme jednotu našej milej republiky. A jestli je pravda, že ten, ktorý necíti v nej úplnú jednotu československú, nie je ani dobrým Slovákom, ani dobrým Čechom, potom je tiež pravda, že lepšia jedna dôkladná fošňa, it ž: i t Zlaié nká. 270. Medzi chudobnými je viac šťastnejších, ako medzi bohatými. 271. Hráči podobní sú vtákom, ktorí majú dnes krásne perie, a zajtrá sú holí. 272. Výmluvnost’ je nebezpečnejšia, ako meč. Meču vyhneme, ale výmluvnost’ premôže človeka často nevedome. 273. Ľudské vedomosti sú obmedzené, ale ľudská nevedomosť (hlúposť) nemá medzí. 274. Na to myslím často, čo by sme chceli zabudnúť. 275. Zaslúžená hana nápráva človeka; nezaslúžená rozhorčuje a kazí. 276. Nevyzvedaj chyby svojho bližného, aby si snáď z jeho úst nedozvedel sa o svojich vlastných chybách. 277. Ktorí ľudia sú najšťastnejší? Tí, čo sa namáhajú aby dostali hlad, a či tí, čo sa namáhajú, aby hlad utíšili? 278. Žena bez náboženstva podobá sa zvonu bez zvuku. Krásna žena bez ctnosti podobná jc peknej viazanej knihe, ktorej obsah nič nestojí, alebo zlatému kalichu v ktorom je zlé víno. 3. strana. Smrť hrdinu. Ak umiera človek, ktorého miluje celý národ a ktorému je vďačný celý národ, dotkne sa bolest všetkých sŕdc. Na smrť svojho veľkého muža a osloboditeľa nezabudne národ nikdy. V deň jeho úmrtia spomína celý národ naň a neprejde rok, aby nebolo naň spomenuté. Takým dňom je aj dnešný májový deň. Dnes spomína celý národ československý na jednoho zo svojich najlepších synov, na Milana Rostislava Štefánika. Jeho život bol zasvätený práci a vlasti. Okrem týchto dňoch úkolom neznal iného. Nemal osobných záujmov, lebo všetka jeho osobnosť patrila práci a vlasti. Preto tragická jeho smrť dotkla sa tak bolestne všetkých duší československého ľudu, preto aj dnes spomína každý na veľkého svojho hrdinu. A neuplynie v celej iiudúcnosti rok, aby nebolo spomenuté na toho, ktorý toľko svojej vlasti prospel. A predsa bolestná myšlienka sa nám vtiera do duše. Bolo to za svetovej vojny, keď Štefánik pracoval vo dne v noci na oslobodení svojej vlasti, bez oddychu, bez odpočinku. A za všetkú tú prácu, keď vracal sa do oslobodenej vlasti, skončil život tragickou smrťou; je to bolesť nad ztrátou milovaného a veľkého človeka, nad smrťou najväčšieho hrdinu. Kaviareň .slavia1 Keääsa siradiska slovenská! a iasfesj . s®«S»S»os!f. Nový život. Dnešná doba vyznačuje sa jednou z najhlavnejších charakteristík: túžbou po novom živote. Dnešnému človekovi nestačí už to, čo až, do teraz stačilo prvšiemu človekovi, nestačia mu doterajšie zvyky a názory: on žiada si viacej, žiada nového pochopmia života, nového životného názoru. Ale doba je príliš búrlivá, než aby človek mohol sa ramýšlať nad záhadami byť a vytvárať navý svetový názor, nový názor životný. Človek len hľadá a túži bez cieľa. Nevedomky, inštiktívne kráča ľudstvo za novými metami a novými ideálmi. Je to veľké a dlhé väzenie v temnotách. Človekovi už nestačí minulosť, neuspokojuje sa tým, čo až do teraz bolo najvyššie a najsvätejšie celému ľudstvu, lebo videl, ako všetko to najkrajšie a najlepšie vo svetovej vojne zmizlo, ako všetky tie ideále sa srútily a celé filozofické systémy skiamaly. A tak človek hľadá nový smysel života. Ale nemôže nájsť. A tak buď upadá zpät do starých zvykov a predsudkov, alebo uspokojuje sa neživotnou a neuspokojujúcou skepsiou. Naše ľudstvo hľadá nový smysel života, nový život. Toto hľadanie charakterizuje našu dobu a nervozita doby dá sa vysvetliť touto ideovou neurčitosťou a nevyrovnanosťou. Nezamestnanosť zvyšuje školskú návštevu. Na tisíce chlapcov a dievčat, ktorí opúšťali školu, aby behom ‘vojny1 vstúpili do roboty, teraz, keď sú piaty robotníctva snižované, vrátili sa zase do školy, ako udáva zpráva úradovne Americkej učiteľskej federácie »Better School Service». Výkaz školský v Spojených Štátoch za 1920-21 udáva asi o 1,500.000 dietok viacej, než za roky 1919-20. V celku tedy školská návšteva terajšia dostúpila 21,500.000 dietok. D ľa šetrenia zväčšil sa počet vo veľkých mestách vzhľadom na válečné roky o 10 proc., v celku ale asi o 7.5 proc., poneváč na vidieku zväčšenie nie je tak veľké. Ďalej uvádza sa v tejto zprávě, že nával dietok do škôl, na niektorých miestach má následok, že deti prepadnú. D ľa náhľadu školských autorit vykoná učiteľ najviacej práce, keď vo svojej triede má len 25 dietok, ale teraz v 15 najväčších miestach amerických pripadá na 1 učiteľa 36 žiakov, v Chicagu 44, v St. Louis a Milwaukee 40, v New Yorku 39, v Los Angelos 37, v Newarku a Baltimore 36 a v Detroit 35. Rekord má Filadelfia, kde na 1 učitela pripadá 36 žiakov. Úžerová špecialita v Košiciach! Po čas vojnj i v dobe po vojnovej čítali sme v úžerových rubrikách o úžerníkoch s múkou, mäsom, maslom, iátkami, obuvou a všetkými možnými hospodárskymi i priemyselnými produktami. Ľudská domýšľavosť razí si však novými a novými vynálezmi neúprosne cestu napred a tak dočkali sme sa konečne v Košiciach špeciálneho vynálezu v obore úžery. Vynálezcom je majiteľ v rubrike úžery často sa vyskytovavšieho mena pán Feldman z Košíc, ľudmi, ktorí novým vynálezom budú obšťastnění sú všetci priatelia čistého a zdravého vzduchu. Protektorát nového podniku prevezme dľa osvedčiacich okolností mesto Košice. V jednom z mnohých, na dobré návrhy bohatom zasadnutí nášho mestského predstavenstva bolo usnesené, aliy lavičky na promenádnej ceste v mestskom parku boly paušálne prenajaté košickému veľkoobchodníkovi pánu Feldmanovi. Bystrá hlava pána Feldmana po dlhom uvažovaní došla k záveru, že človek môže sa bez mnohých vecí dennej spotreby obísť, ale ak má zostať na žive, potrebuje nevyhnuteľne vzduch. Názor tento zvíťazil a tak BESEDNICA. ipeľský splsô¥ätef ô iítfánikovS. Poľský spisovateľ Juraj Bandrowski vydal v Kijeve roku 1917 knihu »Bialy lew», v ktorej napísal o prvom našom ministrovi vojny, generálovi Štefánikovi, následujúce slová»0 predstaviteľovi Slovákov dru. Milanovi Štefánikovi, zdá sa, málo vedia v jeho rodnej delinks na Slovensku v Košariskách, lebo anglické, francúzske a italské časopisy mathematiekotstronomické tam nedochodia. Dr. Milan Štefánik je mužom vedy a pracoval najslávnejším hvezdárom sveta J. Janssenom )o hvezdárni v Meudone u Paríža. Roku 1905 bol poslaný na Mont Blanc, potom bol jedným z naj- Selnejších členov vedeckej výpravy do Alcoserbre v Španielsku, kde pozoroval zatmenie slnca. Neskoršie zúčastnil sa astronomických kongresov v Dxíorde a Meudone. Roku 1906 bol dvakrát' na kopci Mont Blancu, kde prežil 50 nocí vo výške 1800 m. Toho istého roku viedol sám hvezdársku výpravu do Ázie do Urr-Tjube. Roku 1909 podnikol výpravu do Alžíru a na Sahara, načo francúzska Akadémia poslala ho na ostrov Tahiti, aby pozoroval Halleyovu kometu. Konečne potom bol po lanssenovej smrti na základe svojich vedeckých prác v časopisoch astrophysical Journal» »Comptes-Rendus» a »The menovaný riaditeľom hvezdárskej pozorovacej stanica na kopci Mont Rlaneu. Ale tento mladý učenec, pred ktorým sa otvárala skvelá kariéra, videl pri vypuknutí svetovej vojny len jedimi hviezdu vo vesmiere — a to bola jeho slobodná vlasť. Vlasti zasvätil kariéru, postavenie, slávu i všetky svoje sily. Opustil tichú pracovňu svojej hvezdárne, zabudnul na svoje milé aparáty a drahé knihy a vstúpil ako prostý vojak dobrovolné do francúzskej armády. Jeden z najväčších učencov celého sveta šiel zametať hangary, letecká skladišť a a čistiť motory mechanických vtákov! A prečo? Pretože tam ďaleko na zemeguli, tam niekde v strednej Europe, na upätí Tatier je malá krajina, kopcovitá a chudobná, a ta krajina je sviazaná pevnými pútami s jeho dušou. Ľud tej krajiny už tisíc rokov trpí pod cudzím útlakom. A je to jeho ľud a je to krv jeho predkov, je to ľutl jeho krvi. Tá malá, ale drahá vlasť slovenská znamená pro nej viac než priestor a čas, viac než nádhera hviezdnatého neba, viac než všetky záhady všehomiera. Slovanstvo je mu drahšie než všetky hviezdne konštelácie nesmiernej knihy prírody. Učenec, ktorý len prácou a pevnou vôlou: na základe železných pravidiel logiky hľadá cesty k vytknutému cieľu, vychodí samozrejme od samého prameňa a domýšľa si každú myšlienku až do konca. Preto dr. Štefánik zamietol titul dôstojníka, ktorý mu bol ponúknutý, aby si ho neskoršie dobyl vlastnou prácou. Letel nad Champagnou, riadil delostrelecký oheň u Ärrasu, rozhadzoval československé proklamácie nad: alpskými ledovcami, bol jedným z prvých v tom veľkom počte letcov, až konečne ako ranený sokol, zaliaty krvou zrútil sa s nesmiernej výšky k zemi, v dobe tragického ústupu slovanských bratov od Vardaru a Strumice. Prsa jeho zdobia všetky 4 stupne vojenského kríža a kríž čestnej legie.» O Štefánikovej činnosti za vojny zaznamenáva Markovičova parížska »československá Samostatnosť» niekoľko významných dát: »Po vypuknutí vojny prihlásil sa ako dobrovolník k aviatike, roku 1917 menovaný bol majorom, vo februári r. 1919 menovaný bol plukovníkom, v júli brigádnym generálom. Vyznačil sa v bojoch u Arrasu a v dobe Mackensenovho taženia r. 1915 na srbskej fronte. Pôsobil tiež na talianskom bojišti. Členom Národnej Rady bol od konca roku 1915. Ta poverila ho v lete 1916 poslaním do Ruska, aby s redaktorom Bohdanem Pavlů organizoval československých zajatcov pre legie. V zime r. 1916 až 1917 pôsobil, Štefánik v Rumunsku, v lete r. 1917 bol vyslaný do Ameriky, kde zahájil politická jednanie, aby predstavitelia Spojených štátov boli získaní pre československú vec. V prvej polovici roku 1918 venoval sa Štefánik výhradne, vybudovaniu československej armády v Taliánsku a vystrojil do poľa dve divízie. Keď bolo zapotreby opätné zakročenie v Rusku, vypravil sa tam Štefáhik cez Tichý Oceán a cez Sifaír a s generálom Janinom prevzal vedenie našich vecí na pôde ruskej a sibírskej.» Štefánik vybavil v Sibíri všetko a vrátil sa do Taliänska. Z Talianska potom na lietadle blížil sa do vlasti. A pred Bratislavou 4. mája 1919 stihla ho katastrofa,