Smer, január-marec 1972 (XXIV/1-77)

1972-01-14 / No. 11

PROLETÁŘI VŠETKÝCH KRAJÍN, SPOJTE SA! ORGÁN STREDOSLOVENSKÉHO KV KSS PIATOK 14. januára 1972 Roč. 24 Čís. 11 * Cena 1,— Kčs • Staré vŕby košaté, s nervami z tenkého prútia, načože myslíte o lístie okradnuté, s korunami bezmocne otvorenými, s koreňmi hlboko v zmrznutej zemi? Či vám sneh neprekáža? Nebudi zo spánku stopa ľudskej nohy vpísaná do snehu? Iste nie - keď ste také pokojné. Nemé a pokojné, ako to vy viete. „Príde náš čas, pride jar" - iste si dumáte - „zba­víme sa snehu a v zelenom šate uvitame Vesnu. Potom za­spievame šumením lístia, zaujúkame cez píšťalky chlapcov vykrútené z nášho prútia. A po večeroch budeme tajnými dôverníkmi milencov, ktorí si k nám pridu vyznať lásku: Mám ťa rád, mám ťa rada ... No čože - aj to srdce vyryté no­žíkom do našej kože znesieme. Aj monogramy pod nim. Len nech je tu jar a mladosť .. • Keď noc odoženie deň a vráti sa do dediny z nepo­znaných diaľav ako svetobežník s nošou pokoja a spánku, všetko stíchne, unavi sa. Len Mesiacu - samotárovi je vtedy smutno. Obráti preto tvár dolu na Zem, na dedinku zabalenú do flóru noci, a hladká jej strechy chladnými očami. Stre­chy - čiapky domov. A tie, pocukrované snehom, Mesiac prijmú, alebo nie. Podľa toho, z ktorej strany sa na ne díva. Spredu, zboku, zozadu. Tma je trest za neprijatie Mesiaca, strieborný svit odmenou za jeho uvítanie tu, na Zemi. Svit odrazený zrkadlom čuda menom „sneh". Neraz ho už bás­nici opísali, hudobníci ospievali, milenci vzývali unavení lás­kou ... • Ktože je lepším grafi­kom ako príroda? Čože sa trbliece viac ako dych mrazu zhmotnený do kryštálikov snežných hviezdic? Kto je väčším čarodejníkom ako kaž­dé obdobie roka? Prútie ko­nára má tisíce kriviek, mráz ich vyčačkal ihličkami bělo­by. Stáť a dlho dívať sa čloľ­­veku na to všetko chce, a po chvíli aj dotýkať, chytiť to čudo z dreva a vody. Ale — to nemožno. Hneď bude po kráse, len čo sa jej dotkneš, zatriasieš ňou. Hoci je príro­da drsná, predsa je krehká, krehučká. Raz drevo pokorí muž sekerou, raz ho dievčina ohne v prstoch .., • Zabudla si jeseň na poli šúpolie, keď ho človek zba­vil platinových plodov. Kedysi zelené - zosmutnelo, severák zbrázdil jeho kožu, zhrbilo sa. A zo snehu volá po jari, keď vedľa neho prejdú deti na lyžiach. Čoraz je ho me­nej - to keď oblaky periny vytriasajú. Ale slniečko sa so snehom tejto zimy pričasto púšťa za pasy. A vyhráva sem-tam, zasa obnaží to opus­tené šúpolie, z ktorého šikov­né ruky na dedine vedia pek­ných Janíčkov vyčarovať, aj Marienky s hrabľami. Nik si veru polámané trstiny ‘nevší­ma. Iba oko fotografa má cit pre nostalgiu zimy. Zvečni tú kôpku pozostatkov roľníkovej práce - aby na ňu obrázok nedal zabudnúť...

Next