Učiteľské Noviny, 1971 (XXI/1-52)
1971-04-22 / No. 17
Jeden podnet Od sviatku učiteľov uplynul už takmer mesiac. Daň sviatočný vystriedali dni všedné, dni naplnené každodennou prácou. Na tohtoročný Ded učiteľov však budd vietci pedagógovia — učitelia, vychovávatelia a školskí pracovnici spomínať viac než po iné roky. Rok XXIV. zjazdu KSSZ a XIV, zjazdu KSČ, rok 50. výročia založenia našej strany — to sú predsa všetko momenty, ktoré sa veľmi plasticky odrážajú vo vedomí a v konaní našich ľudí, no a pre pedagógov, ktorí sú tými najpovolanejšími šíriteľmi myšlienok pokrokového dneška, sá výrazným stimulom ich zodpovednej práce. je len samozrejmé, že 28. marec 1971 zostane nadlho v pamäti najmä tých učiteľov a školských pracovníkov, ktorých poctivá a obetavá mnohoročná práca bola ocenená najvýraznejšie. V pamäti tých, ktorí v deň 379. výročia narodenia učiteľa národov J. A. Komenského dostali z rúk ministra školstva, či krajských alebo okresných školských funkcionárov čestné tituly „Zaslúžilý učiteľ“, „Vzorný učiteľ“, alebo „Zaslúžilý školský pracovník“, či čestné uznania a diplomy. V zoznamoch vyznamenaných sme čítali mená známe, ale aj také, ktoré ešte neprenikli do širokej verejnosti. A takých je najviac. Sú to ľudia takí, ako ich práca — nenápadní, skromní. Hovoria za nich výsledky, výsledky ich práce. A tie naša spoločnosť dokázala oceniť. Treba len veriť, že tak ako tohtoroční, tak aj všetci predchádzajúci vyznamenaní pedagógovia, nezostanú spoločnosti nič dlžní. Široká učiteľská obec sa dožaduje publikovania ich skúseností, rozširovania receptov z ich pedagogickej kuchyne medzi najširšie vrstvy obyvateľstva, chce poznať popredných slovenských učiteľov, ktorých rukami prešlo už niekoľko generácií. 2iaľ, zatiaľ sa ešte stále nestretávame s príspevkami vyznamenaných učiteľov, alebo len veľmi zriedka vidíme v novinách ich mená. A to je škoda. Škoda pre nich samých a pre tisícky ich kolegov, ale najviac pre naše deti, ktoré by predsa mali dostávať to najlepšie, čo im v rámci výchovno-vzdelávacieho procesu môže škola poskytnúť. A výmena skúseností ja popri solídnom vzdelaní jednou z najkratších ciest k ozajstnému pedagogickému majstrovstvu. Ten titul, čestný titul nielen klasifikuje, hodnotí. Titul predovšetkým zaväzuje. (mil) Foto: UN *50 KSČ Osobitné miesto v dejinách Komunistickej strany Československa má obdobie od mája 1945, keď vyvrcholilo národná demokratická revolúcia, do víťazstva socialistickej revolúoie vo februári 1948. Toto obdobie sl vyžadovalo, aby strana neobyčajne rýchlo menila svoju stratégiu a spolu s tým a] metódy svojho boja. Zatiaľ, čo predtým sústreďovala všetky sily na boj proti okupantom a zradcom, po oslobodení sa preorientovala na konštruktívnu prácu pri budovaní ľudovodemokratického zriadenia. Obnovila sa nielen legálna existencia komunistickej strany ako pred rokom 1938, ale prvýkrát od svojho vzniku sa strana účastnila na vláde. Popri nej sa však na vedení štátu podieľali aj ďalšie politické strany, ktoré predstavovali záujmy iných spoločenských síl. Otázka konečného riešenia politickej moci sa ešte musela prebojovať. Je pozoruhodné, ako KSČ v povojnovom období sústavne získavala dôveru aj tých vrstiev spoločnosti, ktoré pôvodne boli pod vplyvom buržoázie a pokojnou cestou dosahovala napredovanie revolúcie. Premietalo sa to do každodennej činnosti. Pri odstraňovaní následkov vojny a obnove hospodárstva komunisti svojím príkladom strhávali široké masy. Zatiaľ, Čo počas predmníchovskej republiky buržoázia označovala komunistov za deštruktívnu silu, v novej situácii sa najširšie masy presvedčovali, že ich úloha je maximálne konštruktívna, zatiaľ čo deštruktívne snahy vychádzali, naopak, z radov buržoázie. Proti pravicovým silám komunisti však v tomto období používali aj iné formy boja (masové požiadavky, protesty, hrozby štrajkom, štrajky a pod.). Povojnové obdobie rokov 1945—48 rozdeľuje niekoľko výrazných medzníkov na jednotlivé kratšie etapy. Pokúsime sa ich charakterizovať. Po oslobodení ťažisko boja o vedenie spoločnosti komunisti videli v dôslednom plnení úloh národnej a demokratickej revolúcie, zakotvených v Košickom vládnom programe, ktorého iniciátorkou bola KSČ. V živote sa už fakticky prebojovalo jej vedúce postavenie, hoci sa ešte nemohlo vyjadriť aj formálne, Strana sa usilovala, aby sa okrem úloh národného a demokratického charakteru uskutočnili aj hlboké zásahy do spoločenskej a hospodárskej štruktúry. Významné bolo najmä upevnenie postavenia národných výborov a zvlášť znárodnenie v októbri 1945, svojím rozsahom najväčšie vo vtedajšej Európe, ktoré úplne podlomilo hospodársku moc veľkoburžoázie. VIII. zjazd KSC (v marci 1946) zhodnotil dovtedajšie úspechy strany a zameral sa na ďalšie posilňovanie moci robotníckej triedy a postupné napredovanie k socializmu. V májových voľbách r. 1946 sa reakcia usilovala poraziť komunistov. Výrazne sa to ukazovalo najmä na Slovensku, kde sa po počiatočnom predstihu vývin revolúcie spomalil. Z volieb vyšla KSČ ako najsilnejšia strana a Klement Gottwald sa stal predsedom vlády: Robotnícka trieda však ešte nemala úplne zabezpečené svoje pozície, vo vláde 1 parlamente mala síce väčšinu, ale — najmä na Slovensku — si udržala buržoázia ešte silné postavenie. Pričinením KSČ bol prijatý Budovateľský program a dvojročnica, Aj keď obidva dokumenty pochopiteľne vychádzali ž daného pomeru síl, zabezpečovali výdobytky národnej a demokratickej revolúcie á ukazovali ďalšie perspektívy: Nástup pokrokových síl, rozvinutý komunistami, zužoval stále viac priestor pre politiku buržoázie. Uprostred roku 1947 sa vyostrili pomery vnútri Národného frontu. Najmä povzbudzovanie zo Západu dalo buržoázii podnet, aby otvorenejšie vystupovala proti komunistom. Chcela pritom využtf dôsledky veľkého sucha a iné ťažkosti mladej republiky. Narastala politická kríza. KSČ odpovedala buržoázii vytýčenom nových požiadaviek» ktoré vyústili do víťazných bojov o milionársku dávku, o konfiškáty a pod. Dôležitým medzníkom bolo riešenie politickej krízy na Slovensku na Jeseň 1947. KSS zmobilizovala robotnícku triedu, roľníctvo a odbojárov, prinútila slovenskú buržoáziu k ústupu a oslabila jej pozície. Koncom roka 1947 odhalila rozvratnícku činnosť a plány buržoázie. Súčasne podnietila boj za ďalšie znárodnenie, novú pozemkovú reformu, sociálne zákony a pod., čím uviedla pracujúcich do pohybu. Obavy z ich nástupu viedli buržoáziu k pokusu urýchlene vyriešiť otázku moci a zvrátiť vývin. Tieto snahy vyvrcholili v krízu vo februári 1948. KSČ odpovedala rozhodnou mobilizáciou pracujúcich. Vďaka svojej predchádzajúcej činnosti, prezieravému postupu a majstrovskej taktike v okamihu rozhodujúcej zrážky, sústredila okoio seba drvivú väčšinu obyvateľstva. Reakcia bola zmätená, izolovaná a jej porážka neodvratná. V ostrom konflikte protichodných triednych a politických síl vtedajšej spoločnosti zákonite zvíťazili sily, ktoré predstavovali základné záujmy veľkej väčšiny obyvateľstva. Február 1948 sa stal jedným z najväčších víťazstiev KSČ na ceste k socializmu. Pre úspešné napredovanie revolúcie v Československu v roku 1945—48 mali veľký význam aj medzinárodné faktory, ktoré však KSČ dokázala vynikajúcim spôsobom využívať. Oslobodenie krajiny Sovietskou armádou umožnilo úspešne dovŕšiť národnú a demokratickú revolúciu a budovať ľudovodemokratické zriadenie. Vďaka spojenectvu so Sovietskym zväzom, republika bola v priaznivom a pevnom medzinárodnom postavení, ktoré ju zabezpečovalo pred nebezpečenstvom imperialistickej intervencie o robotníckej triede uvoľňovalo ruky k úspešnému prebojúvaniu revolúcie. Na druhej strane rozpad pratihjtlerovskej koalície a začiatok studenej vojny toku 1947 vplývali na vnútorný boj v Československu. Ukázali to výrazne snahy pravice o pristúpenie Československa k Marshallovmu plánu, kým zasa nezištná hospodárska pomoc Sovietskeho zväzu v kritickom období znemožnila odviesť republiku z nastúpenej cesty. Na boj KSČ v rokoch 1945—48 pozitívne vplývali aj ďalšie faktory. Klement Gottwald ako vodca strany preukázal neobyčajnú schopnosť tvorivého leninského prístupu a vynikajúce štátnické schopnosti. Stal sa uznávaným vodcom robotníckej triedy. Nebolo náhodné, že spolu s inými hodnotami našich novodobých dejín v r. 1968—89 sa znevažovala aj politika KSČ v predfebruárovom období. Skreslene sa vysvetľoval vtedajší vývin ako výsledok nátlaku Sovietskeho zväzu a zveličoval sa vplyv kultu osobnosti na politiku KSČ. Boj KSČ za získanie roľníkov sa považoval za demagogické rozdávanie pôdy, ktorú im o niekoľko rokov odobrali. Spochybňoval sa význam februárových udalostí roku 1948, ktoré sa niekedy dokonca vysvetľovali ako „komunistický puč“, vyvolaný vraj obavami strany z porážky v nastávajúcich voľbách. Nechýbali „teórie“, ktoré už vo Februári 1948 videli zárodok jednotlivých neskorších nedostatkov a chýb. Na rozdiel od podobných názorov, tvorivá koncepcia rozvoja revolúcie, ktorú KSČ uskutočňovala v rokoch 1945—48, je pre nás stále cenným a živým zdrojom poučenia. Často zdôrazňujeme, že strana bola pevná a dôsahovala úspechy, ked sa dôsledne riadila učením marxizmu-leninizmu a vedela ho tvorivo aplikovať v podmienkach našej krajiny a príslušnej historickej etapy. Povojnové svojrázne prechodné obdobie predstavuje práve takúto kapitolu v dejinách strany. KSČ dokázala získať spojenie s ľudom a širokú masovú základňu. Komunisti pracovali medzi nestraníkmi, ba vtedy aj medzi radovými členmi iných politických strán, a svojou správnou a zásadovou politikou si ich stále viac získavali. O dôveru pracujúcich sa KSČ opierala, na nej zakladala svoju politiku. Túto politiku charakterizovala ďalej jasnosť idei n cieľov, cieľavedomosť a premyslenosť vo voľbe postupu a prostriedkov, ale tiež neohrozenosť v boji za socializmus. V dôsledku toho všetkého pri kritickom meraní síl sa prejavila jednota, vyspelosť a akcieschopnosť širokých más pracujúcich. MILAN BRIŠŠ Za rozšírenie moci robotníckej triedy (1945—1948) /