Večer, január 1972 (IV/1-21)
1972-01-14 / No. 10
Monológ novej poslankyne Moje plány? Vždy som iba chcela byt našim delom dobrou matkou, mužovi spoľahlivou a vernou družkou, v zamestnaní súcou pracovníčkou zrazu mi to poslanectyo akoa si, všetko poprevracalo. Rada by som aj to stačiť, papier je papier, funkcia je funkcia, rozmýšľam; byť poslankyňou len do počtu, bez toho aby som aspoň podľa svojich síl a schopností sústavne nepomáhala riešiť problémy obvode, kde mi dali dôveru? v Nie, to si akosi neviem predstaviť. Čosi vo mne, keby to malo tak ostať tak ako je, čosi vo mne proti tomu protestuje, búri ša. chcem, veľmi chcem, ale zatiaľ len rozmýšľam ako. Už len plenárne zasadnutia MsNV, alebo schôdze komisie pre obchod, kde som členkou, stavajú predo mňa veľa otáznikov. Tu v obchjodnom dome Beta pracujem totiž na oddelení drogérie, sme iba dve na smene, môžem od kolegyne chcieť, aby za mňa robila zatiaľ čo ja budem zasadať? Teraz mám ísť na týždeň na školenie, kto ' ma zastúpi? — Vyriešiť sa mi žiada aj môj terajší vzťah k základnej organizácii strany a naopak. Skoro dvadsať rokov, ešte od čias, keď som ako^ dievča robila vr ružomberských papierňach, nosyn červenú legitimáciu a teraz akoby by mi bolo treba připomínat prvoradosť členskej schôdze pred, povedzme, mojimi poslaneckými povinnosťami. Viem, je to nezmysel takto stávať veci vedľa seba, ale keď ma niekto už predtým ako som si vôbec mohla začať tieto povinnosti plniť na také niečo upozorňuje musím si nutne povedať, pozor, žena, ľudia okolo teba sa obávajú, aby ti nestúpla sláva do hlavy . . . Tak dlho vám tu rozprávam, čo sa mi už niekoľko týždňov žiadalo niekomu povedať, a až teraz som azda narazila na to, čo ma najviac trápi.. Desiatky takých ako sorh ja prevzali v minulých dňoch osvedčenie o tom, že nám ľudia dali svoj hlas. Ale zmenili sme sa nejako? Sme iní ako sme boli predtým? Nie. Nemali sme predsa čas ani možnosti sa zmeniť. Máme tak isto svoje chyby a možno aj nejaké klady, veď napokon tie rozhodli, prečo sme sa vôbec dostali na kandidátku Národného frontu. Ale prostredie, v ktorom pracujeme, bývame a žijeme nás už akosi vidí inakšie. Slovom, predávať dobre za pultom už nestačí. To je sa mozrejmosť. Všetci teraz čakajú odo mňa i od tých druhých čosi viac. Pozorujú nás, odhadujú naše sily a — niektorí sa ?aj s úsmevom na tvári uškŕňajú. Sú aj takí, Čo nechcú ani za svet pripustiť Že všade okolo nás je veľa ,. zostarnutých“, časom zhrdzavených zbytočných nedostatkov, bez ktorých by sa nám žilo oveľa lepšie. Napríklad u nás v Bete. *Sú dni, keď tu teplomer ukazuje iba štyri stupne. Vie sa o tom, odkedy tento obchodný dom odovzdali do užívania a predsa . . . A koľko takýchto ,,predsa“ je v tom „mojom“ 42 obvode, okolo Ťahanovských riadkov Českej ulice. . .? V ich odstránení, v tom vidím svoju povinnosť, ktorá mi teraz nedá akosi dobre spávať. Povinnosť .ako pomôcť občanom ktorí st práve mňa, matku dvoch detí a ,,obyčajnú pre-' davacku“ zvolili za poslán, k y ňu. Ako som už povedala, chcem to robiť a budem to robiť rada, zo všetkých síl. Ti, čo ma však do funkcie navrhovali, mali by mi podat pomocnú ruku. Nechcem privilégiá, ani aby za mňa niekto musel robiť. Môj manžel je dôstojník. Keď mu doma vyrozprávam, to čo teraz vám, usmeje sa a povie: „Mô ja milá, dala si sa na vojnu musíš bojovať!“ Vy chlapi ste všetci rovnakí. Pre vás je všetko ľahké a samozrejmé. Každého z'vás by mali tiež aspoň raz v živote zvoliť za poslancov. mek. Súdružka Viera Laehká, poslankyňa MsNV, predavačka j v obchodnom dome Beta. * Foto: l. LAPUTKA „Šampanské" baškirských stepí Nápoj bohatierov Viem, aj v našom meste je dosť takých ľudí, ktorí zažili vzrušujúcu cestu do diaľav, plným dúškom vstrebávali exotiku neznámych krajín. A predsa som presvedčený, že nie je veľa takých, ktorí cestovali do poduralskej Bašklrie. Vynechám popis cestovania našej skupiny do Prahy, odtiaľ krásnym ,, tučkom“- cez Moskvu do IJfy.1 Posunutie hodiniek o štyri hodiny dopredu, vý-! datný obed na palube lietadla - to je už pomaly j všedným zážitkom našinca i so svetobežníckou mániou. Musím však osobitne pod- | čiarknuť vrelé privítanie vrúcne objatia na letisku v a Ufe, kde nás čakali naši hostitelia. Bol medzi nimi aj zás*upča ministra školstva Baškirskej autonómnej so vietskej socialistickej republiky Izmagil Gubajdulin — a samozrejme, náš starý známy, riaditeľ Strednej umeleckej školy v Ufe Maraat Jusupov, ako aj profesori a žiaci tejto našej družobnej školy. Prepáčte, ešte som vám ani neprezradil, že naša skupina pochádzala z umeleckopriemyselnej vetvy košickej SPSS-Z. Ocitli sme sa teda v meste Öfü-Ufa, s menom ktorého je spojená aj história našich národov. Ufa poznala jaro slava Haška, súdruha Kle menta Gottwalda, ktorý tu pracoval v Kominterne, i te rajšieho nášho prezident súdr. Ludvíka Svobodu, kto rý v neďalekom Buzulukí formoval československé jed notky. Všetko toto dokumen tuje aj mestské múzeum. Rád by som sa s vami ale podelil aj o zážitky iného druhu. Náš autobus sa vlečie poľndníkovýjxi smerom pozdĺž Uralu a keď sa pýtame našito pozorného hostiteľa s. Jusupova, kam ideme, či to birde ďaleko, dostávarne pre túto krajinu charakteristickú odpoveď: ,,Neďaleko, tovaríšči, neďaleko. Toľko 200 kilometrov, séjčas, sejčas budem v meste.“ A tak teda putujeme na „malé vzdialenosti“, striedame mestá Sterlitamak, . Salavat. Išimbaj, ľ Okťabrskij. Všade veľkolepé privítanie, posedenie a — pitie kumysu. Kumys nám a upravuje žalúdky, ktoré nie nie vyhladovieť, reguluje apetit a- dáva dobrú náladu. Pod vplyvom blahodarného účinku tohto bohatierskeho nápoja '— ako ho Baškirci nazývajú — začíname prejavovať záujem o jeho históriu, technológiu výroby i liečebné účinky. Kumys — kobylie mlieko je národným nápojom Baškircov. Dáva silu, elán, pohodu a chorým vrania zdra-I vie. Kumysom hosťa vítajú a j odprevádzajú. V domácnosj tia.ch ho uschovávajú ■ v špe- I clá Inej, pekne zdobenej nádobe'*žvanej ,‘,tepen kerege“. j Čerstvo vydojené kobylie j mlieko sa muší spracovať do ! dvoch hodín. Dôležitý je ! kvas, ktorý sa do kumysu dáva. Tajomstvo kvasu poznajú iba zasvätení špecia • listí. Mlieko sa dve hodiny mieša, potom, sa ochutná a í keď je v poriadku, nechá j sa ustať. O šesť hodín j hotové. Uskladňuje sa v chla je j de a ráno ho prepravujú do j sanatórií a obchodov. Existujú špeciálne liečeb j ne, v ktorých sa rôzne cho roby žalúdka a nervové ne duhy liečia týmto baškírskym i „šampanským“. Toto prirovnanie nie je náhodné. Fľaša pri otvorení strieľa práve tak, ako u nás novoročné šampanské a neradno ho otvárať neodborne, lebo sa ľahko môže stať, že šaty dô stanú nepríjemnú ozdobu. Hostitelia nám prezradili, že o výrobu kumysu sa pokú; sali aj Angličania. Zakúpili j baškirské kobyly, ktoré od viezli do Anglicka, ale nemohli odviezť so sebou baškírskú step, vzduch a vodu. Nevyrobili teda kumys —aspoň nie' taký, ako je i ten- I to. Napokon, pokusy zane! chall a výroba kumysu osta la naďalej privilégiom Baš- 1 kúska. Na spiatočnej ceste, zahni žení do milých spomienok na prežité dni, nás prerušil prekvapujúci „výbuch“. To v kufri jedného z členov našej výpravy vybuchla je dinä fľaša kumysu, ktorú chcel „prepašovať" domov. A pretože sa to stalo počas letu medzi Moskvou a Prahou, ani tento jediný exemplár nemohli okúsiť naši známi, ktorí o kumyse počuli, ale s nami v čarovnej krajine pod Uralom neboli. L. H. Snímka na pamiatku, ktorá bude pripomínať stretnutia s ďalekými priateľmi, ale aj chuť stepného „šampanského“ ... A z výzoru tvárí vidno, že je to naozaj bohatiersky nápoj... Foto: autor Reportér v prvom hemodialyzačnom stredisku na Slovensku SIMULTÁNKA SO ZUBATOU Nielen srdcia tlčú na monitoroch £ Ako dní v týždni £ Od satelitného k simultánnemu % Super „made in ČSSR" # 1 000 000 : 75 0 Na začiatku dlhej cesty Život je krátky, umenie dlhé, príležitosť prchavá, pokusy neisté, poučky neľahké ... Predsa však musíme liečiť. HIPPOKRATES Keď som sa začiatkom leta 1970 v sprievode terajšieho prednostu i. internej kliniky Fakultnej nemocnice doc. MUDr. Mikuláša Takáča, CSc., oboznamoval s podkladmi pre reportáž o koronárnej jednotke „Srdcia tlčú na monitoroch“, prešli sme sa i miestnosťami na I. posch. kliniky. Murári z Mestského stavebného podniku odstraňovali staré priečky a ťahali nové „Tu bude čoskoro naše hemodialyzačné stredisko,“ s pýchou poznamenal vtedajší prednosta I. internej uiiiv. prof. MUDr. F. Pór, a pozrel sä významne na mňa. Potom sa chápavo pousmial a povedal: ,,]e to niečo ako umelá, „obličku** viete?“ — Aha,“ povedal som nepříliš zdvorilo a nepříliš duchaplne a na chodbe ostávali za nami vápenné šľapaje, ktoré by neprebliadol ani Pinkerton. Medzitým uplynulo pek ných pár mesiacov, murári z MSP stále pracovali, Škoda ZVÜ Hradec Králové vyrába la svoje cukrovary, liehovary i pivovary a — prepotrebné zariadenie pre košické hemodialyzačné stredisko, ale i pre iné takéto strediská. Ja som sa tu a tam opýtal se kretárky kliniky pani Bertovej, kedyže už to stredisko dohotovia a dostával som veľmi zdvorilé a veľmi neurčité odpovede — to viete, sekretárka nie je stavbyvedúci a pravdaže, naopak. Pán profesor Pór si, žiaľ, a nerád vyskúšal sám a úspešne svoju koronárnu jednot ku. ja sám som si poležal na I. internej a medzitým ľudia, čo to mali na starosti, predsa len hemodialyzačné stredisko dokončili. A tak opäť postávam, tentoraz v sprievode vedúceho nefrologického odboru I. internej, odborného asistenta MUDr. Miroslava Mydlíka,' CSc., pred monitormi, na kto rých pre zmenu netlčú srdcia, ale ktoré svojimi tranzistorovými zmyslami kontrolujú očistu krvi, na ktorú sa už chorým obličkám nedostáva síl. Odborne sa tomu vraví hemodialyzačné liečba chronickej obličkovej nedostatočnosti. Monitorov je dnes toľko, ako dní v týždni, iba- lôžpk a pacientov je o jedného menej. Ten prvý monitor je totiž centrálny, na samostatnom panelovom pulte a šesť zvyšujúcich je umiestnených v záhlaví šiestich postelí. Na troch z nich v tejto chvíli ležia pacienti a nad nimi bdejú monitory. Ich krv prúdi do uzavretého mimotelového obehu. Hemodialýza pokračuje. Organizmus sa zbavuje degradačných produktov metabolizmu a prebytočných tekutín. To, čo by mal robiť orgán veľkosti poriadnej chlapskej päste, robí dômyselný prístroj nepomeríte väčší. Centrálny monitor zatiaľ sleduje akosť a množstvo dialyzačného roztoku, reaguje na iónové zloženie a pomer draslíka a sodíka, na teplotu roztoku, ktorá sa má pohyboyat v optimálnom rozpätí 37—40 stupňov Celzia. Ak sa poruší pomer ktoréhokoľvek z požadovaných prvkov hemodialyzačného procesu, mechanický mozog strediska ná základe impul zov kódovanej pamäti okám žite reaguje svetelným i zvukovým signálom, prípadne preruší dialyzačný proces. Ostatné monitory — lokálne, podriadené centru' — podľa priebehu hemodialýzy regulujú prítok krvi a dialyzačnej tekutiny u „svojho“ pacién ta. Takýto systém, keď je mož né dialyzovať niekoľkn na cientov súčasne, sa nazýva simultánnym a je vzhľadom na pomery v našom zdravot níctve najprogresívnejším — a čo je dôležité, aj najekonomickejším. Viedla k nemu dlhá cesta od prvých hemo dialýz akútnych prípadov v druhej polovici päťdesiatych rokov, cez satelitné hemodialýzy chronických prípadov v polovici šesťdesiatych rokov, až po to prvé simultánne hemodialyzačné stre disko, ktoré spustil docent MUDr. Josef Erben, CSc.. 8. apríla 1968 na I. internej klinike v Hradci Králové. Naše, košické stredisko je prvé svojho druhu na Slovensku (tretie v republike) a je súčasťou vznikajúcej siete hemodialyzačných stre disk, ktoré majú byť do konca päťročnice Zriadené vo všetkých krajských mestách ČSSR. V tejto súvislosti je zaznamenaniahodný i fakt, že celé zariadenie strediska je Made in Czechoslowakia, je to náš patent vyrobený síce podľa cudzích vzorov, ale s mnohými originálnymi zlepšeniami a celý systém má vysokú medzinárodnú úroveň. To by vám najlepšie vedeli potvrdiť výrobcovia — Škoda, Závod Vítězného Února, Hradec Králové a Transporta Chrudim (ťažiskom výroby sú výťahy a lanovky, ale Transporta vyrába aj dialyzačné cievky), ktorí nielenže zvládli neobvyklé technické nároky pri výrobe takýchto zariadení, ale dodali ich už aj prvým zahraničným záujemcom. Na 1. internej klinike v Debrecíne je hemo dialyzačné stredisko kom pietne dodané Hradcom a Chrudimom už a na II. internej v prevádzke klinike v Budapešti sa montuje. Ale vráťme sa na naše od delenie, do nášho, košické ho -strediska a nechajme chvíľu hovoriť odb. asistenta MUDr. Miroslava Mydlíka. CSc. „Podľa overených celosvetových štatistík na jeden milión obyvateľov pripadá 75 takých, ktorí sa dostanú do štádia chronickej obličkovej nedostatočnosti. Žiaľ, z tohto poetu sa pre úspešnú dlho trvajúcu hemodialýzu hodí len aši tretina. V medicín sky najvyspelejších štátoch sveta má chorý dve možnos ti Buď súhlasí s transplan táciou obličky a vtedy je lie mndialyzuvaný dovtedy, kým sa nenájde vhodný darca, alebo, ak nepristúpi na transplantáciu je hemodialy zovaný doma. Prvý vhodný hemodialyzá tor sme do našej nemocnice dostali až koncom roku 1969. Impulzy pre rozvoj hemodialyzačnej liečby pochádzaj od bývalého prednostu univ. prof. MUDr. F. Pórá a terajšieho prednostu doc. MUDr. M Takáča, CSc. Toto naše simultánne hemodialyzačné stredisko by, pravda, dodnes hol ostalo nesplniteľným želaním, nebyť kolektívnej snahy a porozumenia desiatok ľudí. Ci už počnúc riaditeľom Obi. ÚNZ MUDr. L. Pipom, riaditeľom FN MUDr. M. Juščákom, alebo pokraču-júc kolegami z 1. internej kliniky v Hradci Králové, či II internej kliniky FN pri Karlovej . univerzite v Prahe, robotníkmi a technikmi královohradeckej Škody, chru dimskej Transporty Mestského staveb, podniku a desiatkami ďalších priamo i nepriamo zainteresovaných. Myslím si, že krajší príklad úzkej a nezištnej česku-slo venskej spolupráce, alebo presnejšie českej uoiuoci SÍo vensku na základe uskutočňovania hlboko humánnej myšlienky ťažko uviesť. (Na výzvu, uverejnenú v. r. 1970 vo VEČĽR-e. kde sme navrhovali združenú investíciu veľkých, košických export ných podnikov na zakúpenie : pohyblivej koronárnej jedí notky v hodnote 5—6 tisíc dolárov, sa dodnes nik neozval . . . Poznámka red.) Hemodialyzačné stredisko je pracovisko, ktoré kladie ! na pacientov i personál j enormné požiadavky. Dalo by J sa povedať, že v rámci internej medicíny sme takéto náročné požiadavky ešte neí zanamenali. Vyžaduje sa tu ! nielen absolútna disciplína j od samotných pacientov — I životospráva, diétny režim, ! presná dochádzka do stredis! ka — ale i od personálu. U pacientov máme do činenia ! so stavmi, ktoré sme predtým nepoznali. Sú to ľudia, ktorí doslovne prežívajú sami seba! Hemodialýza im umožňuje nie: len prežívať, ale čo je veľmi dôležité,, žiť; To znamená, že pri vhodnom pracovnom nasadení sú produktívnymi a j to zas vyvoláva vedomie dôležitosti a významu ich pre 1 dlženej existencie. Je to priekopnícka práca a sme na samom začiatku dlhej cesty, jednou zo zastávok — naj- I bližším cieľom — je dobudo- I vanie hemodialyzačných stre- I disk, ďalšou transplantácie. I Ale to už vlastne o hodný i kus predbieham našu súčas! nosí.“ Súhlasím. Dnes si pacient poleží 8-10 hodín a odchádza domov. Vracia sa späť podlá potreby, podľa stupňa poškodenia obličiek. Raz či dvakrát do týždňa. Ak sa a omešká o 24 hodín, môže to byť posledné osudné mešká nie, ktoré už nikdy nikde nedobehne. Takto to beží týždne, mesiace, roky. Tie týždne, mesiace, roky, to je čas navyše, to je čas k dobru, ; to je život v time oute. A i ako každá neprirodzená dlho! trvajúca životná situácia, pôsobí na svojich protago- I nistov rôzne. Niektorí sú i vďační za každý deň navy: še, niektorí prespíevajú všetky melódie na klávesnici ľudských nálad. Od bezbrehej depresie po bezbrehú j eufóriu. Ale žijú a veda sa i zatiaľ % ustavične prediera po svojej nevyšliapanej ceste od míľnika k míľniku, od osud- i ných omylov k triumfom. Asi tak, totálnym ako to I hovorieval nebohý G. B. Shaw: „Veda nikdy nevyrieši jeden problém bez totjo, že by nevyprodukovala de! sa* nových.“ To predsa po- i znáte. Ako lsaacovi Newtonovi spadlo na hlavu jablko, j Teda špirála. Špirála poznaj'nia, ktorá sa neustále rozvíj ja. Už len aby sme správne ! pochopili A. Huxleya. Ako • to vlastne povedal? „Lekárska veda urobila také po; kroky, že napokon na svete už niet zdravého človeka.“ Ak vychádzame z diagnostických možností, tak teda o. k. Inak to s nami predsa len nie je také zlé. Aj vďaka !e károm, aj „napriek“ pokroku ich vedy. Či práve preto? ‘ Juraj VYKUKEL Vedúci nefrologického odboru I. internej kliniky FN, odb. as. MUDr. Miroslav Mydlík, CSc., a staničná sestra hemodialyzačného strediska Edita Vacková sledujú priamo pri lôžku pacienta, priebeh hemodialýzy. (Vľavo!) Mozog hemodialyzačného strediska — centrálny monitor. V pozadí samotné stredisko s hemodialyzovanými pacientmi. Foto: l. LAPUTKA Hemodialýza úspešne prebieha. O niekoľko hodín paciént vstane a pôjde domov. Na druhý deň ho opäť čaká škola. Fotu. 1. LAPUTKA %,a prvý pohlaď nemocničná izba ako každá ina. Iba monitory v záhlaví postelí prezrádzajú opak. Pozeráte sa na interiér prvého hemodialyzačného strediska na Slovensku. Vzniklo v priestoroch I. internej kliniky FN v Rošiciac.h. Foto: i. LAPUTKA