Beseda, 1971 (XI/1-26)
1971-03-20 / No. 11-12
i cesia nie Je rovná aj tu sa dá dobre a bohato žiť, ked všetci ako jeden... Nebolo vždy tak. Ked sa v roku 1952 zrodilo družstvo, pre mnohých bolo ešte „cudzie". Nemali skúsenosti, chýbali ľudia i stroje, mladí utekali do fabrík a pracovná morálka — škoda spomenúť. Družstvo živorilo. Postupne umieralo oduševnenie členov JRD. Aj tých, čo to so spoločným gazdovaním mysleli dobre. Začali nenávidieť, čo budovali s láskou. O dva roky 22 roľníkov vystúpilo. Družstvu hrozil úplný rozklad. Našťastie, predsa sa len našlo dosť triezveho rozumu. Vydržali. Boli to ťažké časy, dlho trvalo zbieranie nových síl, dlho trvalo, kým „odpadlíci" pobádali svoj omyl. 0 štyri roky neskôr, teda v roku 1 958, padalo zrno už do kolektívnej pôdy. Všetci roľníci boli opäť pod družstevnou strechou. Začínali prakticky odznova. Sice bez prostriedkov, ale poučení na vlastných chybách. Iba pomaly vykračovali tou dlhou cestou, no každý rok znamenal obrat v hospodárení družstva i v myslení družstevníkov. Dnes sú to iba spomienky na búrlivé časy družstevného zrodu. Ale už vtedy, hoci to nevedeli ešte tak posúdiť, menil sa i vzťah k spoločnému. Dovoľte jeden príklad ... Bolo to v roku 1958. Znovuzrodenému celoobecnému družstvu prisľúbili okresní funkcionári nákladné auto. Dostali síce starú „stodvadsaťosmičku" od vojska, no neboli s ňou spokojní. Auto bolo častejšie v oprave ako na cestách. Potrebovali nové, lepšie, výkonnejšie. Kde ho však vziať? A zrazu, v podjeseň, dostali poukaz na novú V3S-ku. Boli prijemne prekvapení, no hned smútok zaľahol na ich mysle, Nebolo peňazí. Ich bankový účet bol vybielený. Nová „vétrieska" sa rozplynula ako chmáry nad Kľakom... A vtedy ktosi navrhol — skúsme to doma! Urobme medzi družstevníkmi zbierku! Za jediný večer pozbierali vkladné knižky družstevníkov, každý jeden bezúročné požičai koľko mohol. Auto bolo! A funkcionári zrazu zistili, že už nie sú sami. Krásny čin. Ešte krajší príklad premeny roľníka v družstevníka. Sedíme v malej kancelárii JRD s predsedom družstva Vladimírom Chmúr-nym, ktorý je súčasne i členom ÚV KSS, predsedníctva OV KSS v Martine predsedom okresného poľnohospodára skeho združenia. Hovoríme o premenách v obci, o ľudoch, čo si vedeli vážiť korunu, o bohatej histórii Sklabine, o jej slovanskom cítení za maďarskej nadvlády, o bývalých olejkároch a šafraníkoch čo chodili svetom, o vysťahovalectve j partizánskych bojoch. Sklabiňa bola prvou obcou na Slovensku, ktorú oslobodili partizáni ešte pred vyhlásením SNP. Neskôr bola sídlom partizánskeho štábu Veličku a II. čs. partizánskej brigády. Veľa roduverných antifašistov zaplatilo životom. Na to nezabúdajú... A práve tak, ako bojovali za novú republiku, statočne sa borili aj s problémami v družstve Zásadný zlom prišiel pred desiatimi rokmi. Odvtedy sa o Sklabini vraví ako o družstve dobrom, skonsolidovanom, ktoré hoci sa nachádza v ťažkých podhorských podmienkach, môže slúžiť ako vzor nejednému z roviny. A nielenže sa to vraví,v skutočnosti to aj také je! Ťažká práca v členitom chotári dá „zabrať" aj dnes, i ked tých strojov na družstve je oveľa viac. Stačí všimnúť si ich chotár. Niektoré polia majú v 500—800 m nadmorskej výške a pasienky od 1100—1500 m. Mladý dobytok pasú až na Ploskej. Využívajú každú piad pôdy, skosia každú lúčinu. A čo vravia účtovné knihy? Vyše 85 percent tržieb pochádza zo živočíšnej výroby. 0 chvíľu nás predseda a riaditeľ OPZ Ing. Ján Rakovský sprevádzajú po družstevnom dvore. Predstavujú nám družstevníkov, pochvalné slová nachádza predseda na závlahára Jána Majerčíka, kŕmiča mladého dobytka Jána Blahušiaka, hospodára a predsedu JRD Pavla Kováča i ostatných družstevníkov. Ukazuje nám opravársku dielňu, v ktorej sa už chystajú na jarné práce, vodí nás z maštale do maštale, hrdí sa krásnym základným stádom, hovorí o plánoch ako skultúrnia pracovné prostredie na družstevnom dvore, kde postavia administratívnu budovu, ťažká si nad tým, že ľudí, najmä mladých, je poriedko, lebo odchádzajú do priemyslu, že utekajú zo živočíšnej výroby, lebo tam treba robiť v piatok i sviatok. Keby vraj nebolo strojov, najmä výborných rakúskych kosačiek a REFORM 2000, ani by nemal kto kosiť... A zasa sa len vracia k tým statočným, ktorí v družstve nevidia iba zamestnanie, ale predovšetkým svoju budúcnosť. Len tak mimochodom vraví, že tento rok by chceli od každej dojnice nadojiť po 3000 litrov mlieka. Ved im do toho priemeru veľa nechýba. Objemových krmovín majú dosť — prečo by sa to nemalo podariť? Starosti i radosti predsedu družstva. V ten deň mali vyplácať doplatky. Nebol to najhorší rok, i ked ten predvlaňajší sa neopakoval. Priemerne každý družstevník zarobil po 18 000 Kčs. Nie je to bohviečo, ale ani málo. Majú svoje záhumienky, kravy aj ošípané. Žijú dobre — stačí, ked sa po obci rozhliadnete... Všetko vraví prirodzene, bez pátosu. No niekoľkokrát nás žiada, aby sme ich zbytočne nechválili. Nevieme prečo. Hádam to bude iba zo skromnosti. Sú, vraj, iba takým priemerným družstvom — ale so statočnými ľuďmi. A o to ide... Potomkovia olejkárov, šafraníkov, vysťahovalcov, udatní bojovníci proti fašizmu, partizáni — Sklabinčania — majú byť na čo hrdí. Ani jedna cesta nie je rovná — stále ju treba opravovať. Dnes sa im na družstve nezdá to i oncva zajtra sa im nebude pozdávať to, o čom dnes iba snívajú. Taký je život! EGON PATÍK Fotografie JURAJ BARTOŠ Ing. Oľga Hyčková a Anna Kapustová, zootechničky JRD pri kontrole inseminačných karát. V opravárskej dielni je teraz veľa roboty. Pripravujú stroje pre jarné práce. Pred doplatkovou veselicou... Tak vraveli, že majú radi krátke reči a — dlhé klobásy! 17