Elán, 1930-1931 (I/1-10)
1930-09-01 / nr. 1
MARTIN RÁZUS: NÁŠ ELÁN Z chát mochom tknutých, z hôr zabudnutých do diala v chceme. V svet šíry ideme, priatelia! Boli sme nemí? Dnes máme čo riecť nebu i zemi — 0 žitia vnade, 1 záhad o záhade, radosti — kríži, jak vy, tu v Prahe, Londýne, Moskve, v • T~| r v • ci v ranzi. Bo ľudský živoi jeden je, a jedno srdce — jeden um, i nervy jedny, a jedno evanjelium, i zemskej slávy jeden koniec biedny. Nuž — môžme riecť, a čo duch tuší, rakétou vrhnúť zo slovenských duší, do víchrov vzdutých nech farby naše sševelia! Z hôr zabudnutých do diaľav chceme, v svet šíry ideme, priatelia!! ÚVODNÉ SLOVO naše bude stručné a prosté, neteoretizujúce, nešpekulatívne. Časy, keď sa temer s roka na rok vychádzalo do sveta s fanfárami o nových smeroch, nových silou-mocou originálnych umeleckých programoch, nových literárnych školách, prešly. V tomto ohlade nastáva určitá štabilizácia. Mnoho takzvaných výbojov, robených k vôli móde, i vyšlo z módy. My netvrdíme, že nič nového pod slncom, ale nepokladáme za vec serióznu púšťať sa do hľadania nejakého iluzórneho kameňa mudrcov. Nech sa o to pokúsi jednotlivec, každý individuálne, vývin i tak dal za pravdu prívržencom umeleckého individualizmu. Ale i keď Elán nehlása nijaký zvláštny umelecký program, i keď nevydáva nijaký krvopotne vyrobený manifest, jednako musí mať tiež svoj program — totiž program pracovný. Formulujeme ho takto: sbližovať autora s obecenstvom, byť kompasom pre čitateľa, byť jeho informátorom v literatúre i v ostatných od-' vetviach umenia jak domáceho, tak i svetového. ‘Cvoriť medzi umelcom ako producentom a obecenstvom ako konzumentom určitý intímny, ba až príbuzenský, rodinný vzťah. Robiť obec enstvu blízkou a tým i pochopiteľmijšou a sympatickejšou i samú a osobu umelcovu, aby sa tak blízkym dobre pochopeným stalo i jeho dielo. Obecenstvo sa musí naučiť milovať svojich umelcov na základe ich diel a vice versa, diela svojich umelcov na základe poznania ich osobností. Bez stvorenia intímnejšieho vzťahu medzi obecenstvom autormi ťažko dosiahneme u nás doa konalej prosperity literatúry a umeleckého podnikania vôbec. Zo, čo chce s tejto stránky robiť Elán, je druh vyššej reklamy, ušľachtilej propagandy, keď to už máme nazvať týmito technickými výrazmi. K tejto úplne praktickej stránke pracovného programu Elánu pristupuje* * * * v ale i stránka teoretická, nakoľko nemôže sa obísť bez teórie systematické sledovanie denných otázok, s činnosťou a životom našej obce literárnej a umeleckej úzko súvisiacich. Slovenský spisovatel a umelec má Elán pokladať za svoj časopis, za svoju tribúnu, na stĺpcoch ktorej môže a má hovoriť o všetkom, čo jeho mysľou hýbe, o všetkých svojich problémoch, intenciách i potrebách. Zýmto činom má sa Elán stať v určitom smysle i hybnou silou nášho literárne-umeleckého organizmu, udržovateľom i napomáhar, teľom pružnosti a tvorivosti, odsíraateľom všetkej možnej letargie i depresie. Elán nechce byť nejakým luxusným predmetom, ale púhymt sviežimi a elastickými novinam i, nakoľko možno verným zrkadlom funkcie, akú zastupuje v duchovnom živote národa naša generácia literárne-umelecká. Umeleckí pracovníci potrebujú svoj časopis k napomáhaniu svojej práceschopnosti, potrebuje takého časopisu aj ich tvorba, aby sa o nej vedelo a potrebuje ho i obecenstvo, ktorému musí záležať na každej práci, smerujúcej k tomu, aby jeho denným duchovným a estetickým potrebám bolo vyhovené. Elán sa zrodil náhle, ale i prichodí mnohým ako deus ex machina. Vyrástol z reálnej potreby dňa a nijako nemieni stať sa púhou letačkou, hynúcou so západom slnka. Rád konštatujem, že sotva vyšlo prvé avízo o Eláne, už i mal dôveru tých, ktorých v prvom rade musí interesovať: spisovateľov. Oni totiž už majú svoje zkúsenósti a vedia posúdiť tú v našich pomeroch primárnu rolu, akú hrá pri takomto podniku solídny finančný základ. Záruku prosperity Elánu vidia v prvom rade v šťastne sa už dokázavšom podnikateľskom duchu nakladateľa Leopolda Mazáča. Jeho meno na záhlaví časopisu ako vydavateľa je dobrou markou. Ä konečne o názve Elán. Vytryskol temer sám od seba ako jedine okamžite akceptabilný. Vlastne celý náš program ako jednotlivcov i ako kolektíva zhustený je v jadrnom, krátkom tomto slove. Vo francúzštine znamená ono pôvodne druh rýchlonohého severského jeleňa (élan = esp. de grand cer f du Nord), ten nech je naším symbolom. Äko filozofický pojem (Bergson.- élan vital) nech je životný elán, totiž úsilie stále aktívne, naším programom. Buďme tvorčou generáciou, ktorú charakterizuje životný elán! Ján Smrek. 2 Aí. Benka TIDO J. GAŠPAR: PANSTVO VYJEŽDŽA Paristwo liťerackie, prosze panow. Vlastne „wielmožna“ pani Reklama slovenskej literatúry „wyježdža“ s elánom do sveta. Kedysi dávno, asi pred 8 rokmi nad mramorovým stolom bratislavskej „Reduťky“ ako kaviarensko-literárni stratégovia sme mnoho snili deň po deň s Jankom Smrekom o možnostiach úspešného výpadu mladej slovenskej literárnej gardy na pole prosperity. Äko prelomiť ľadové bariéry nevšímavosti slovenského obecenstva? Äko vcválať do jeho sŕdc a vzbudiť záujem i lásku k slovenskej knihe? Janko Smrek sa práve vtedy bol vrátil so svojej študijnej cesty po ojčizne poľskej. Vo Varšave videl divy mohutne fungujúceho kultúrneho telesa poľského a bol plný plánov. Co ma z jeho reči zvlášť milo upútalo a rozosmialo, bola malá udalosť kcirú mi chutne vyrozprával. Z Varšavy ho poľská galantnosť — najmä hostiteľ pán univ. prof. Kurnatowski — pozvala na vidiek. Bol tam hosťom poprednej šľachtickej kúrie. Keď sa po dvojdennom príjemnom pobavení pri bon mote a k tomu patriacej wódke vracal, usadili ho na parádny kočiar. Na kočiari erb, na baku livrovaný kočiš a náš Janíček letel na hinťove ako veľpán. Keď koč hrkotal dedinou, ľudia vybehli a volali: „Panstvo vyježdža!“ — Vidíš, Janíček kochaný — povedal som mu vtedy, — kým slovenská literatúra nebude posadená takto do koča, kým sa nestane takou atrakciou, nejakým divom, ktorý vyplaší driemajúcu zvedavosť ľudí, do tých čias vždy ostane pod popolom neporozumenia, zakliatou princeznou. Treba jej vy-azdiť s nejakým hromovým dupotom, s bubnom, parádne, aby ľudia vybehli z domov svojej chladnosti a vypleštili na ňu zamilované oči, ako na vábivé ovocie. Musí s.t stať módou, vyhľadávanou raritou, — žĺžňou duší a sŕdc. Vtedy bude s ňou dobre v slovenskej krajine, keď sa raz stane takým „wyježdžajqcim paňstwom ...“ Roky ubehaly ticho od tých čias, ale v Jankovi Smrekoví neprestala rásť starosť o Poznámka: Môj dobrý priateľ Tide Gašpar píše v tomto článku niekde až príliš lichotivé pre mňa, podáva ako na lopate intimity a histórie, ktoré mi majú „slúžiť k chvále“ — tak že mi je, ako redaktorovi Elánu, hodne ťažko nevynechať z jeho článku patričné odsíavce. Ale oznámil mi kategoricky, že si praje mať článok doslovne, nič nevytierať, tak som musel rešpektovať jeho autorské právo. — J. S. pripravovanie oesty lepšieho a ozveny plnšieho vyjazdenia slovenskej krásnej spisby na cestu verejnosti. Vždy si lámal nad tým hlavu a kuval plány. Á hoc doma ostávala jeho agitácia, toto ohnivé apoSťolcfvo kultúry, iba hlasom volajúceho na púšti, nevzdal sa práce. Vtrhol do Prahy, rovno do centra tvorby a života a dnes po „Edícii mladých slovenských autorov“, založenej L. Mazáčom z jeho iniciatívy, prichádza s časopisom, ktorý má budovať a dláždiť to, čo najviac podmieňuje triumfálny výjazd tvorby — cestu od autora k čitateľovi. Janko Smrek založil v Prahe — vďaka ochote a porozumeniu p. nakladateľa Mazáča — slovenský literámo-propagačný časopis „Elán“. V ohromnom jazz-bande propagovania produktov modernej veľkovýroby, neustále zuniacom nad svetovým tržišťom a volajúcom po odbyte, i slovenské krásné slovo dostáva svoj propagačný hlas .. . Veľmožná a všemocná reklama ujme sa í slovenskej literatúry. S týmto „Elánom“ vyjazdí, aby chytila srdcia, zvedavosť a záujem ľudí, aby im uprostred storakých výkladov tovarovej civilizácie ponúkla v pôvabnom obale chytľavej módy to, po čom neradi siahajú: zušľachťujúci pokrm ducha... Na Slovensku, v slovenskom vydaní a balení on mal dosial najbiednejší odbyt.. . Bol sirotou reklamy, vlastne macochou mu bola a málo dbala o neho. Ó, všemocná reklama! Neobíde sa bez nej nič, čo chce prosperovať, ani najnežistneišie plody ducha, ani spása sama. Oddávna tak bolo a známe sú vzory jej praasisťovania pri pôrodoch každého úspechu. Heine hovorí, že ani sám Pán Boh sa bez nej neobišiel. Keď na hore Sinai vryl do kameňa prvý písaný a grandiózny plod svojho božského ducha, — desatero božích prikázaní — Židia nesiahli hneď po ňom a vesele ďalej tancovali okolo zlatého teľaťa. Napísané je o tom: „I stalo sa, že bylo hrimání s blýskáním a oblak hustý na té hore, zvuk také trouby velmi tuhý, až se zhrozil všecken lid, kterýž byl v lezení...“ Hľa! Takýchto a rad iných divov božskej reklamy muselo byť tedy urobené, aby Židia konečne prijali kamenné dosky zákona, túto starovekú praformu knihy a stali sa, ako ich Mohamed žiarlivé nazval, „národom knihy a národom ducha“. Potom už ozaj prijali na . zdy a Heine, tento rozmarný posmeškár, hovorí, že jeho súkmeňovci majú vlastne preto dlhé nosy, lebo ich Jehova odvtedy až po dnes touto knihou za ne vodí. Ó, šťastné vodenie, ktoré im závidíme. Ono ich voviedlo dnes v skutočnú vládu nad svetom, do všetkej dobroty a zasľúbenej zeme, ktorou im je dnes celá zemeguľa... Kde je tá reklama, ktorá nám ostatným a menovite nám Slovákom vtisne do rúk písmo našej spásy? Písmo, ktoré nás urobí „národom knihy“ a jej pomocou konečne národom opravdove živým a šťastným? Reklama! Obeoenstvo potrebuje jej rev, — jej stále pokúšanie a vohľady. Potrebuje medový motúz pod nos, dobrého voňavého červíka na koniec reklamovej udice. Preto dnes reklama nie je vyberačná v prostriedkoch, ktoré sú mnohoraké a zaplňujú svet. Sama sa stala jedným z mnohých odvetví výroby, — remeselne vyrába chválospevy na všetko, čím obchodná vynaliezavosť mieni lapať groš. Dobré i zlé sooločne sa kudlí v tejto kakofónii ponúkania. Môže sa spisovatel a jeho dielo obísť bez tohoto úspechového pomáhača doby? Odkedy mecenášsky druh ľudí vymiera, ako poľský bison a naopak, spisovateľský sa množí, ako králici, dávno je známo, že i spisovateľ žije z obecenstva. Žije? U nás predbežne chcel by iba žiť, ale kým v chaotickej záplave reklamy často práve ťažké hodnoty utonú v zabudnutie, ľahké ostávajú ligotavé plávať na povrchu módy a spisovatel nie je práve favoritom interesu a priazne obecenstva. , Dobrá vec, — pravá hodnota ducha nepatrí medzi jeho vyhľadávané lahody. Dobrá vec sa sama chváli, — hovorí staré porekadlo, ale to bolo snáď kedysi, my tak vidíme, že práve dobrá vec potrebuje dnes najvytrvalejšieho apošťolstva a takej priekopníckej propagácie, ako možná nikdy ... Ó, že som si vyššie práve spomenul na prvú zadubenosť Židov voči prijatiu veľkého Mojžišovho diela, tak vidím, že analógia tejto zadubenosti v ľuďoch voči všetkému veľkému a krásnemu je vlastne večné ... Kde je tá reklama božieho druhu, ktorá by v dnešnej dobe amerikanizmu, blôfu a tancovania okolo zlatého teľaťa, nadchla a donútila ľudí prijať hodnotu ducha, — tú, v ktorej je zakuklený zákon ich spásy, čarovné sézam otvoru do hľadanej a šťastnejšej doby? Reklama. Všetko sa rozdvojilo v bojovné protifronty. Ľudské srdcia sú odjakživa bojišťom v hodnotu materie zakukleného démona s Bohom. Moderným bohom, ktorý sa zmocňuje vlády nad svetom, je obchod. Prefíkaná líška je jeho Mojžišom.... Biblický Mojžiš, tento titan v službách pravého Boha, viedol heroický zápas, aby svojmu národu napriek jeho pudovým sklonom k zlému, nanútil zákon boží, hodnotu ducha, ktorá ho mala viesť a i priviedla v Kanaán. Líške obchodu ide o to, aby uhádla vyhovieť chvíľkovej nálade, rozmarom a chúťkam obeoensťva a tomu primeranou ofertou získala svoj profit i vtedy, keď v chamtivosti po ňom zavedie svojich konzumentov v púšť večnej biedy a neukojenosti. Na tento zjav cielil asi ten chýrny kazateľ, ktorý zavolal svojim poslucháčom prosto do