Elán, 1932-1933 (III/1-10)
1932-09-01 / nr. 1
Ročník III. Praha, september 1932 Cena Kčs 2 Gejza Vámoš Medzinárodný literárny snobizmus Nie je to lahká vec, keď máš — zavretý* v cudzom dome, bez lexikónov, bez prameňov cudzích i domácich, bez univerzitnej knižnice, strážený s jednej strany redaktorom Smrekom, s druhej pánom nakladateľom Mazáčom, len tak, na neočakávaný povel nadiktovať, čo aj hneď nie súvisle, ale zato stráviteľné, literárne sentencie. Pravdivosť tejto dlhej a vykrútenej vety snáď ráčite uznať i vy, vážená slečna. (Slečna uznáva a prosí trocha hlasnejšie a veselšie diktovať. Slovom pobáda ma, ustráchaného autora, k väčšej životnosti a k lepšiemu elánu, vzhľadom na to, že článok má prísť do Elánu.) Pri daných okolnostiach sa tu v tejto izbe nič serióznejšieho zrodiť nemôže, iba ak dáky literárny tlach. Ide však o to, aby mal chvost, ako Mazáčov kocúr, ktorému som práve stúpil na tento vážne chápaný majetok a na pätu, akú má každý smrteľník, nech už dvoj, alebo štvornohý. Majúc na mysli literáta svetového formátu, k slávnej tejto skutočnosti v znamení našich slovenských peršpektív, pripojujú sa mi, čo sa podmienok týka, nasledovné nevyhnutnosti. Svetového autora činia traja faktori: agilný nakladateľ, davová zvedavosť a čiastočne i vlastný talent. Tento posledný prichádza do úvahy pomerne najmenej, ako to jasne vidíme v prípade Remarqueovom. Niet azda kritickejšieho čitateľa, ktorého by nuda a chabá umeleckosť Remarqueovho Západného frontu neboly zarazily. A predsa číta ho každý, obľafnutý ohromnou propagandou a hnaný vlastnou zvedavosťou. Čo to musí byť za zázrak, o ktorom toľko píšu a ktorý toľko vychvaľujú? A v skutočnosti je to kniha, ktorú prevyšuje tisíc za vojny napísaných, dávno zapadlých vojenných noviel a šikovných riportérskych rozprávok. Súdneho čitateľa udivuje pri Remarqueovej knihe iba jediná vec a to je tá toľkoráz vychvaľovaná a autorom samotným prízvukovaná objektívnosť. Nedať sa strhovať vlastnou autorskou zlobou a nechať hovoriť krvavú skutočnosť, je vec veľmi impozantná a štýlová. Hodí sa úplne do mentality našej prítomnosti. Len objektívnosť, len chladná krv a čistá bielizeň. — Mám v kešeni ropuchu a objektívne sa s ňou poihrávam. Tak vám ju súkam, ani voňavé fialky. Ani sa pritom nerozčúlim a ani neodpľujem. Jediná možnosť oboznamovať sa s medzinárodnou literárnou šľachtou, poskytne sa nám na výročných svetových kongresoch Pen- Clubu. Pri všetkej márnivosti takéhoto kongresu, pri bohapustej paráde, unudených banketoch, frakoch, prípitkoch a reprezentáciách takéhoto sjazdu, počuje tu človek i mnoho zaujímavých a prekvapujúcich vecí. Takýto kongres nepozostáva totiž stopercentne z davu hrdých a neprístupných literárnych nadutoov, slávybažných kultúrnych hyen a megalomaníckých básnických šakalov, ako by to každý právom predpokladal. V takomto tristočlenovom dave banketujúcich, veršotepeckých štrébrov, riportérsku prózu súkajúcich, otravných a nikým nečítaných dôležitkárov, nájde sa i niekoľko ozaj inteligentných, jemných a ľudsky mysliacich, skromných ľudí. Ba vieme všetci, že púhe liferát* Vec sa má totiž tak, že Gejzu Vámoša sme skutočne na hodinu-dve zatvorili u nás, aby nadiktoval hneď i článok pre Elán, keď nás už v nakladateľstve navštívil vo veci svojej „Jazdeckej legendy“, ktorá sa tlačí, a nového románu, ktorý dokončuje. — Red. stvo ešte nemusí znamenať, žeby patričný bol i človekom. Naopak, máloktorý z literárnych talentov i antitalentov spojuje v sebe dar umenia s ľudskou slušnosťou a spoločenskou teplotou. Sú však i takí a s tými je ozaj pôžitok hovoriť. Nie je každý Schalom Äsch, ktorému sa nechcelo počkať na exkluzívnosť nesmrteľnosti, čo býva údelom obyčajného literárneho potkana až po vysťrení paprč, krajšie rečeno po spojení sa s večnosťou, či ešte krajšie po vtiahnutí do pantheonu. Takýto Schalom Asch cestuje všade s prenosným pantheonom a jeho Pegazus kopne každého, kto sa mýlne domnieval, že s gazdom možno len tak prosto a ľudsky niekoľko slov vymieňať. Iní zasa, ako mr. Galsworthy, sú tak úžasne chladnokrvne, anglicky a nezaujímavé zdvorilí, že nijak sa ti nechce vypočuť ich šablonné a každému rovnako udeľované milé otázky o počasí a o tom, ako sa ti páči v hoteli. Na druhej strane uznajme však, že je ťažko hneď s každým cudzím chlapom sa skamarátiť a nie je každému dané, nech by bol hneď pánom bohom literárnym, aby bol i človekom. Ako však rečeno, najdú sa tam zato i ľudia, nielen literáti a pri rozhovore s týmito človek získava si rozhľad, ktorý väšmi zdrcuje, než povznáša. Človek poznáva, čo je to literárna záplava. Keď malá krajina priamo prekypuje literátmi európskej úrovne. Keď kvalitné rukopisy, výborní autori darmo hľadajú nakladateľa. Keď literátom byť znamená hotové nešťastie a nevyliečiteľné životné sklamanie. Večný boj o uplatnenie sa, večné odmietnutie, zlámané nádeje, drtivý pocit porážky, utrpenej od pohyblivejšieho a obchodne nadanejšieho súpera. Úprimný rukopis, dielo hlboké, venované bolesti celého ľudstva, sa pred publikum skoro nedostane a zatiaľ vydávajú sa bezcenné, módne škváry, ohlupujúce, fešácke tláchania. Tak sa zdá, že sa blížime dobe, ktorá i keď nebude knihy buričské a hlbšieho zraku páliť na hranici, zničí duchovný pokrok tým, že ich nepripustí na knižný trh. Nemecký spisovateľ Toller spomenul na kongrese asi 11 diel len z posledného času, ktoré boly v rozličných štátoch policajne zakázané. Chabá doba a chabé spoločenstvo, ktoré sa bojí tlačeného slova svetových genii, Tollerom pospomínaných. Nesmierne zaujímavý typ autora zvučného mena a mysliteľa hlbokého objasňuje nám pomer spisovateľa k okoliu a k spoločnosti. Citujme niečo z jeho rozprávky. — Som päťdesiatročný a od svojho osemnásteho roku nepoznávam ľudí a nemám so svetom nič spoločného. Sedím v svojom malom domku a dva týždne ani sa nepohnem na ulicu. Píšem, alebo diktujem svoje dielo a keď si chcem odpočinúť, čítam, alebo prekladám. Svet ma nezaujíma a každá chvíľa strávená v spoločnosti ma žgrlošsky bolí. Miesto konvenčného, hlupáckeho tárania mohol som ju stráviť medzi svojimi múdrymi, skvelými knihami a pri svojom písacom stolíku. Keď mi vytýkajú, že som málomluvný a nespoločenský, odvetím vytýkajúoemu: čo chcem povedať, čo mám na mysli a na srdci, to sdelim papieru. Na ľahké myšlienky nie som zariadený, radšej rozdávam ľuďom čokoľvek hmotného, len nie svoje myšlienky. Tých je škoda. — Literatúra konkurentov netrpí. Alebo slúžite jej, alebo slúžite iným veciam. Keď to pospájate, odnesie to literatúra. Ja nemám ženy, nemám priateľov a svet ma zaujíma iba, ako literárny zážitok. Na kongrese Pen-Clubu poznávate i pestrý roj medzinárodných, literárnych primabalerín. Nájde se ich hodne v ženskom i mužskom vydaní, ale je najzaujímavejšie pozorovať ich vo vydaní ženskom. Sväzoček básní, vydaný vlastným nákladom, alebo nákladom ktoréhosi obľafnutého nakladateľa, veľká literárna minulosť, najmä čo sa týka čajov o piatej, ľúbostné dobrodružstvá, pestované výlučne len s literátmi, agenda literárnych spolkov, večne so sebou nosená, pochvalné výľavy zo žurnálov povystrihované, málo duševnou láskou obšťastnených literárnych kritikov, záujem o všetko, čo vonia literatúrou, banketom, spoločenskými stykmi a šikovne využitými, vlivnými známosťami, — toto sú súčiastky literárneho inventáru medzinárodných štrébrov a červíkov, hryzúcich a vŕtajúcich úbohé telo denne desaťráz nešetrne deflorovanej Múzy. Čo je toho milého záujmu, tej oddanej pozornosti, akou obklopuje takýto medzinárodný, literárny štréber literáta zvučného mena, alebo vôbec toho, od koho niečo úfa! A tej ordinámosti, bohapustej ľahostajnosti a všetko bagatelizujúcej hrubosti a povýšenosti k tým, ktorých nepotrebuje. Štréberským móresom z túhy po nápadnosti a spoločenských úspechoch prepadávajú i ľudia svetového mena. Rečniť všade, pri každej príležitosti a kde sa len dá. Na schôdzke, v cintoríne, na lodi, pred pomníkom, pri obede medzi bravčovým kotleťom a ugorkovým šalátom, v prítomnosti tristo lyžicou štrngajúcich, kŕmiacich sa a hlučiacich účastníkov. Len rečniť, len hovoriť. O humanite, o úlohách spisovateľa k trpiacemu a vojnou rozvrátenému ľudstvu, o sbližování nahnevaných a navzájom sožrať sa chystajúcich, ináče však civilizovaných národov Európy. Jules Romain zareční si o dejinách národa, ktorý je tu hostiteľom a o ktorom predvčerom vedel ešte iba toľko, že pochádza z Ázie a usadil sa kdesi pri Rumunsku a Balkáne. — Veď ja som* to tak nemyslel, — bráni sa po bankete, keď mu vytýkajú, že táral neinformovaný o veciach a večeru v cene 20 frankov zo štréberskej zdvorilosti odplácal propagačnou rečou, ktorá i medzi bratmi stála by 500 frankov, prepočítaná na valutu medzinárodnej diplomatickej balamuty. — Veď ja som to tak nemyslel. Toto bola odpoveď géniova na výčitky ubolených interventov. Masa Halatnová, autorka básnických sbierok „Dar“ a „Červený mak“ (Pastel akad. maliara Fr. Hofmana) OBSAH: Gejza Vámos: Medzinárodný literárny snobizmus — Masa Halatnová: Cesta za inšpiráciou — Andrej Mráz: Nad novými knihami Martina Rázusa — Emanuel Leseit rad: O kladný pomer — Michal Chorváth: Uteká čas, Vers — Martin Benka: Letmo Šarišom — Ján Smrek: Kalich rozmaru — Ľudomir Rubach: Niekoľko slov o súčasnom poľskom románe — Janko Alexy: Ilustrátor Jaroslav Vodrážka — Stan. Mečiar: Súčasná nemecká lyrika — Ján Haranta: Júlová mystika — M. Ľ. Valmore: Ruže Saadiho — Jozef Matovič: Telegram — Prof. Ralph Gryce: Arabská hudba — Knihy — Prehľad ■ — Film