Elán, 1936-1937 (VII/1-10)
1936-09-01 / nr. 1
neblahé poznanie, ktoré má svoj slovnv vyraz: snobizmus. Ale pre poprevratový nás slovenský život v celej jeho složitosti nachodíme príznaky snobizmu v celkom novom, zvláštnom a neobyčajnom rozvrstvení a má on svoj osobitný pôvod, preto aj jeho odvrátenie od nášho vývinu je možné iba vtedy, keď rozpoznáme jeho prvotné pramene hneď v poprevratovom vzniku a vplyvy, ktoré ho dnes v našom prostredí živia a spôsobujú. Snobom v plnom a pôvodnom slova smysle je dnes ten, kto sa nespolieha na vlastné svoje sily, nedoceňuje svoje schopnosti a nerozvíja ich sebe primeraným úsilím na vyššie napätie, netvorí svet podľa obrazu srdca svojho a podľa svojich vlastných dispozícií nezveľaďuje všeobecný poklad hodnôt, ale napodobuje druhých, ich vedomosťami sa okrýdľuje a berie i dáva ich ďalej ako vlastné perie, podporuje takéto spôsoby práce: je ním ten, kto vlastné prostredie opúšťa, zaznáva ho a miesto toho. aby ho svojou prácou povýšil, sám sa pridá k prostrediu inému, kde je iba nájomníkom, miesto toho, aby na vlastnom bol tvorcom. Toľkoto vari postačí na definíciu a nech sa nikto nezhrozí, keď bude rozoberať príklady snobizmu v našom prostredí. Ba nech každý chladno uvažuje o príznakoch nášho snobizmu, aby neupadol do pokušenia rúhať sa, brojiť proti vlastným ľuďom hoci snobom, aby sa sám nestal snobom. Lebo kým vyššia definícia inde platí v takomto rovnom svetle, u nás sú na ňu dve svetlá, ktoré ju osvetlujú a umožňujú nám dvojaké chápanie snobizmu. Stručne a pádne by sme povedali, že snobizmus u nás má dve krajnosti. Aby to bolo jasné. Po prevrate prišli k nám kultúrni pracovníci, začali usilovne „triediť“ naše hodnoty, rozvrstvovať našu spoločnosť, našu tradíciu a či naše tradície a začali, éi lepšie, chceli usmerňovať náš kultúrny vývin. Oni boli tí nobiles, čo k nám prišli a v našom prostredí súčasnom i v našej minulosti ten bol nobilis, kto sa prikláňal k ich orientácii, iba ten bol hodnotným, kto prisviedčal ich programu a dávaí sa pod ich vedenie, iba tá slovenská tradícia stála za niečo, ktorá podporovala ich kultúrne poslanie — čo bolo inakšie, bolo sine nobilitate. \ Anglii bolo tak, že aj človek z nižšej spoločenskej vrstvy pochodiaci. keď sa neopičil. ale bol v svojom prostredí vynikajúci, vynikol niečím nad normál, samočinne bol povýšený do šľachtického stavu, stal sa nobilis svojou príčinlivosťou a nie napodobovaním. U nás začalo sa naopak. Kto by bol vytrvale stál na slovenskom stanovisku v kultúrnych (teda nie politických, o tých je tu vôbec nie reč!) veciach, nekompromisne ich bránil a v tomto smere pracoval a dokázal sa, ten bol sine nobilitate, hoci vlastne on bol nobilis. Kto sa priklonil k ich mienke, k ich orientácii a stanovisku o slovenských kultúrnych otázkach, tradíciách a hodnotách, čiže k ich nesprávnemu usmerňovaniu, ten sa stal nobilis, hoci sám slávny Thakeray by ho bol vzal do svojej znamenitej knihy snobov. Tam by ho bol dal na výsmech celému svetu. Skoda, že ho niet! Toto obrátené, v celom svojom smysle snobistické chápanie vecí, vštepované v školách stredných i na univerzitách, zamorilo nás terajší vývin nepravdivými výrokmi o slovenskej minulosti, o našich národných dejateľoch, o spisovateľoch a vôbec o našom živote, o všetkom tom, čo v ňom stanoví hodnotu nadčasovú, vyšší duchovný výraz slovenského génia. Zhanobili mozole našich otcov a dedov, lebo nás chceli spraviť synmi a vnukmi otčimov. Učili nás snobistickému chápaniu vlastnej práce, že nie to bude mať hodnotu, čo urobíme a či to urobíme najlepšie ako budeme vládať, ale len to bude hodnotné, čo sa bude podobať cudziemu vzoru, čo bude nadväzovať na akúsi spoločnú tradíciu a nie na realitu slovenského prostredia, čo bude vyhovovať tamojšej fixnej orientácii a nie slovenskej skutočnej potrebe. Takémuto ich vedeckému mysleniu najlepšie by sa vysmial Thakeray, len škoda, že ho tu niet. Zo snobov chceli spraviť ľudí vznešených, vedúcich, ktorí mali byť príkladom. Ale ten. kto znamená niečo len ako prívesok, napodobňovateľ niekoho a niečoho. nikdy nemôže byť tvorcom a vodcom. lebo jeho pôsobenie účinkuje iba na povrchu, nezasahuje do hĺbky a kto sa do hĺbky, do duše nedostane, nemôže byť usmerňovateľom duší. O jari sa mi sníva túto noc: Bystrinou beží, v rakyte sa skrýva, umýva rany zemi boľavej. Brehy Skamandra, vy ste videly, že reťaz bojovníkov košatých roztrhla sa, keď jará bosých nôh prichádzaly tiché sa vajatať. Tajomstvo šťastia tiahlo za nimi, zakvitol luh a znela údolím píšťala pien a hoboj vŕbová! Vstup jari tenže je i v tento čas: Bystrinou beží, v rakyte sa skrýva, vence vije a cudne káše sa, keď šaty perie vedľa potoka. Zúrodnená sa vypne pod brezou, dychom vonia a zrakom čaruje, krásna a kúzelná sa zahľadí a vŕšky zelené sú jahňatá, čo z rúk jej pijú nápoj dúhový a nocou sladkou zneje dokola píšťala pien a hoboj vŕbová. V ostatných rokoch sme však videli (výrazne na kongrese spisovateľov), ako falošní nobiles vychodia na mizinu so svojou snobistickou podstatou, ako sa duch služobný neosvedčil a neosvedčuje na mieste vedúcom. Videli sme a vidíme, ako tie postavy slovenskej minulosti, ktoré nám chceli okradnúť o vznešenosť, ako tie postavy vystupujú pred národ vo svojej pôvodnej vznešenosti, ako ich nobilitas podmaňuje naše duše, ako sa dostáva do ich hlbín a usmerňuje ich cesty. Teda prevrátený svet vracia sa do pôvodnej polohy, vymkýňa sa z rúk pochybených učiteľov, dáva za pravdu tomu, čo oni chceli vyhlásiť za nepravdu. Slovenská minulosť s tradíciami, postavami, pamiatkami a spomienkami ukazuje sa nám vo svojej pôvodnej kráse a v prvotnom bohatstve. To všetko dnes už kladieme do minulosti a účtujeme s tými, čo mali inakšie intencie, niekedy hanobili úmyselne, no niekedy z nevedomosti, lebo slúžili svojmu predobrazu a vlastne neraz tým chceli dobre sub specie svojej viery a predstavy. Jednako skutočnosť vyšla na ťo, že dobré, pravdivé hodnoty druhých literatúr dostaly sa k nám svojou podmanivosťou a teda nie reklamou a hanobením hodnôt slovenských. Slovenské hodnoty zasa ostaly hodnotami tam, kde malý pravdivosť umeleckého posvätenia, kde bola hlbšia stopa génia a nie preto, že by sme ich boh vlastenectvom vyzdvihovali. A tak to bude aj v budúcnosti. Ale účinky pochybenej kultúrnej misie na Slovensku nevymizly ešte z nášho prostredia a ich stopy nachodíme v psychóze nášho pokolenia, badáme ich vo vývine, v prejavoch literárnych pracovníkov, v ich konaní i diele. Ešte stále nie je u nás životným presvedčením, že nobilitas naša A tento rok ju znova uvidím bystrinou bežať, v rakyte sa skrývať, zachvieť dušou a ruky mávnutím uplynúť, aby sa zas vrátila, keď mňa i vás už tuná nebude, keď nasýtených tohto života splav unášať nás bude bezodné, zástupy nenávratne stratené v pohybe vekov, oh. ty spevavá píšťala pien a hoboj vŕbová! Však jará naše keď sme videli bystrinou bežať, v rakyte sa skrývať, do klasov zrelí, čiernu smolnicu unášajúci lovci zázrakov, čo dať potomstvu, ktoré bude rásť v zemi drakov a lútok zasnených, na cestu ďalšiu, pre gloár a žiaľ. keď zahrozí mu v strašnom ohni hviezd päsť najmocnejšia? Nová príde jar, šibnúc ich trsťou sviežou, zahrá im na píšťal pien a hoboj vŕbovú. Z novej knihy „Poštový holub“ záleží v tom — slovenské duchovné hodnoty vo vlastnom prostredí brániť, vyzdvihovať, slovenské prostredie povyšovať na vyššiu základňu životnú vo všetkých odvetviach a složkách podľa potrieb a schopností národa. Slovenský národ, to unum necessarium vznešenosti Štúrovho a Vajanského pokolenia, nie je nám ešte dosť drahým a nie je nám bezvýhradne existenčnou otázkou vo všetkých vrstvách a na všetkých krajoch Slovenska. Pozeráme na vysoké štíty umenia, vedy, politiky, chceli by sme podmaňovať myšlienky ako synovia možného národa, chceli by sme sa v tomto úsilí vyrovnávať druhým a zabúdame na základy, na ktorých stojíme. To tragické stavanie od strechy ako by sme v novej podobe videli v našom pokolení. Debatujeme o filozofických základoch, estetických normách štúrovských pokolení a priam smiešne by sa nám videlo pozastavovať sa nad tým, že na gymnáziu v Kremnici nesmeli vyvesiť podobizeň Ľudovíta Štúra a iných slovenských dejateľov do r. 1935 — po prevrate, v slobodnej vlasti. Nad tým sa pozastavovať vidí sa nám malicherným, ha priam štvaním by sa to pozdávalo a šovinizmom. Umenie a veda majú štíty vysoké, ale nedovoliť, aby sa slovenské deti v slovenskom gymnáziu mohly dívať na obraz Ľ. Štúra — to presahuje medze a zosmiešňuje štíty umenia i vedy. Vysvetlite mi, prosím, ako to príde, že už r. 1936 klaňajú sa pamiatke toho obávaného a nežiadaného Štúra aj štátnici, univerzitní profesori, ministri? Štúr — do r. 1935 človek sine nobilitate, zrazu sa stane nobilis, hoci tým nobilis bol už pred 80 rokmi! Ako to, že nobilis je raz sine nobilitate a zrazu sa mu prizná jeho vznešenosť! Ci vnútorná hodnota kultúry závisí od nálady a či je niečím trvácim, nadčasovým? Kto je tu nobilis a kto s. nob? Zprvoti škodlivý československej jednote, po 17. rokoch stane sa mužom, ktorý sa zaslúžil o československý štát! Akú Knihu snobov by tu bolo treba napísať?! Máme teda už skúsenosti, že akýkoľvek drobný, nepatrný krok proti slovenským osobnostiam a hodnotám nie je vždy kritikou, ale zlým a škodlivým snobizmom, ktorý nás chce učiť, aby sme vlastné prostredie a jeho problémy riešili podľa iných, aby sme napodobovali a aby sme sa nezahlbovali do svojej duše, ale z duše iného hľadali výraz svojho života. Aby sme na svoju vlastnú vznešenosť zabúdali a spravovali sa podľa vznešenosti iných. V tomto po skúsenostiach začíname byť inakší, ale účinky snobistického pôsobenia ostávajú v nás, v našom prostredí, v duši jednotlivcov i spoločnosti. Nevieme sa vymaniť zpod vplyvu rozličných úsudkov o našej minulosti, podliehame, keď niekto vyhlási o slovenskom spisovateľovi, že bol rozkolník, že je škodlivý, a my nepreskúmame, neprekontrolujeme hneď na mieste, či sa patričný nemýli, ale z lenivosti a či z radosti, že je ten a ten odbavený, prikláňame sa k tej mienke. Len kde-tu jednotlivec sa nájde s toľkou odvahou, že zdvihne hlas proti. Ale v takom prípade by sa malý zdvihnúť hlasy nás všetkých a dať svedectvo pravde! Keď niekto povedal o Vajanskom, že bol proti ľudu. neprečítame si spisy Vajanského a nehľadáme potvrdenie toho výroku, jednoducho uveríme, že je tak, že sa odklonil od ľudových vrstiev k panskému svetu, hoci opak je pravdou. (Veď ešte r. 1936 v úvodníku Elánu (júnové číslo) popredný slovenský spisovateľ vzdychá nad tým, že literatúra naša v istom období podceňovala ľud, hoci opak je pravda.) A koľko je takýchto prípadov nesprávneho poznania literatúry vlastnej, podliehania výrokom druhého a nesamostatného pohľadu do dejín našej kultúry i života súčasného. A koľké sú obdoby snobizmu! Knihu Fraňa Kráľa Cesta zarúbaná u nás odsúdili ako zlú, pochybenú, a žatým podobným štýlom, spôsobom, s podobným umeleckým nastavením k skutočnosti napísaná kniha Jalu Kurka Grypa szaleje w Naprawie dostáva v tom istom čase odmenu Poľskej Akademie Literatúry a poprední kritici ju označia za objavenie novej sféry, novej oblasti dosiaľ nepovšimnutých sociologických skutočností! Rozdiel je v tom, že u nás, keď príde dielo nové, ktoré sa nepodobá niečomu už známemu, vymkýňa sa z rámca vedomostí a prichodí ako nová vedomosť — jednoducho sa vylúči z organizmu ako pochybené a inde v takom prípade ocenia výdobytok a nové literárne obohatenie, sviežim, nebývalým spôsobom podniknuté. Niektorý spisovateľ by mohol napísať čokoľvek dobrého a cenného, opakujú sa o ňom výroky stále negatívne, pri druhom zasa všetko je dobré a chváli sa. Nerozlišuje sa, že každý spisovateľ napíše popri dielach vynikajúcich aj knihy slabšie v absolútnej miere dokonalosti a závadou je všímať si len diel prvotriednej hodnoty a nevedieť pochopiť funkčné poslanie diel slabšej pôsobivosti, podmienené mnohými a veľmi diferencovanými vplyvmi. Práve ono snobistické nadrapovanie sa za dielami vrcholnými, eklekticizmus a gurmanstvo, ktoré hľadá vždy korisť pre seba a nekladie dôraz na všeobecné značenie umeleckého tvorenia v kultúre a živote národa — ono spôsobuje nedorozumenie. Smysel týchto litánií o snoboch a snobizme shrnul by som stručne vo všeobecné postuláty: Kultúrne poslanie mnohých kultúrnych pracovníkov po prevrate bolo iba v tom možné, že prekrúcalo smysel slovenskej kultúry a života. Že bolo v skutočnosti pochybené, ukázala logika reality životnej, že pravda o našej minulosti, o hodnotách našej kultúry a o význame našich spisovateľov a národovcov vynikať začína svojím svetlom, že oslepuje svojou vznešenosťou aj tých, čo vznešenosť chceli vyhlásiť za vlastnosť bez vznešenosti. Pre budúcnosť teda vyplýva: držať sa neochvejne reality skutočného životného dejstva, ktoré rozhoduje o aplikácii noriem i umeleckého kánonu, lebo samo tvorí normy, určuje platnosť umeleckých noriem, rúca ich a stavia nové a umelec i kritik je na to, aby šiel s vývinom, držal pulz svojej doby a stanovil diagnózu vývinu. Lebo on rozhoduje o šírke i hĺbke kultúry svojho pokolenia, pretože len on — ume- Valentín B e n i a k : Reťaz 3