Elán, 1938-1939 (IX/1-8)
1938-09-01 / nr. 1-2
Valentín Beniak Štrbina Len malá štrbina, maličká chyba krásy, načo tam pánty sú, načo tam zlato lievaf, časom sa vybrúsi na rezák vlčat silných, časom sa vybrúsi na poetickú krivku, cedielko sladkých slín, ružové lepif lístky, intímne nahnutá ohrada pre besiedky, kde vánok potkne sa a tajomstvo ti šeptne, skuli na hodvábna a cesta k lahkým hriechom. Len keby nebolo šarvancov zpoza humna, len keby nebolo vás zlostných, noci čierne, mikróbi v tkanive, hlodavci, črvot staršia než časy idúce v habite veteránov, než časy idúce v halene z bielych oviec, než časy idúce za monštranciou mieru do víchric studených, kde nové deje hučia. Jar naša ešte spí, jar naša ešte sníva, s malinkou štrbinou, malinkou chybou krásy, načo tam pánty dať, načo tam zlato lievaf, ten zub sa vybrúsi na rezák vlčat silných, ten zub má korene hlbšie než doktor Adler, ten zub vás pokúše, ten zub jak cepík cvendží, dajte nám snívaf, jaj, s horizontálnou vierou, že človek človeka viac nikdy neolúpi. po prevrate postavila i v súvise s hlasistami. Najprv účinkovanie tejto skupiny mládeže v našom predvojnovom živote sa strašne precenilo. Potom i pôvodné prvky československej orientácie hlasistov vykladaly sa mylne, jednostranne, čo zavinili, pravdaže, nielen českí literárni a kultúrni historici, ale aj sami hlasisti, ktorí sa dožili prevratu a megalomanicky dovoľovali, aby im česká veda a propaganda pripisovala zásluhy a vlastnosti, ktorých nemali. Toto všetko spomínam len preto, lebo na týchto falošných a prekrútených historických súvislostiach budovala sa v Čechách ideológia čechoslovakizmu, v ktorom zákerne trčala vždy tendencia podlomiť slovenský život, pričleniť ho k českej sfére ako jeho organickú časť. Fikcia táto žila a propagovala sa na českej strane húževnaté. Pomer český k slovenským národným, politickým a kultúrnym faktom bol ňou určovaný. Fikcia táto zavinila, že za dvadsať rokov povojnového života nikto nemohol zasypať priepasť, ktorá stála medzi nami a nikto nemal dosť spôsobností naučiť Čechov pravdivé, v ecne, kriticky a nepredpojate ponímať ľaktá slovenského kultúrneho života. Hovorím, na českej strane treba sa hrdinsky smieriť s tým, že celý bengál, ktorý sa za dvadsať rokov robil s otázkou slovenskej minulosti a prítomnosti v jej pomere k českému životu. bol zjav nezdravý, zastierajúci oči pred skutočnosťou. Historický vývin rozbil tieto fikcie a sebaklamy. Slovenský život mal a má iné vývinové tendencie a nie tie, ktoré fabrikovala i česká literárna história a ich papriku sypala do očí dôverivej českej verejnosti. Nový vzájomný pomer medzi nami vyžaduje opúšťať šiance starých predsudkov a smele sa postaviť zoči voči slovenským skutočnostiam, ktoré sme donedávna nechceli vidieť. Predsudky tie. tak sa nám zdá, nebolv na českej strane tak hlboko zakorenené do povedomia širokých vrstiev. Z októbrových udalostí tohoto roku pu d a jasne vidíme, že i česká denná tlač i česká verejnosť ľahko sa ich vzdáva a novú slovenskú skutočnosť vzala na vedomie ako zdravý a normálny fakt. Od tejto zmeny nálad a presvedčení v radoch českých o veciach '■’írkého života a slovenskej kultúr- ňvä si mnoho. Na tejto báze tvoriv v.,; P pyť pomer medzi českou a slova .yvkou vzdelanosťou. Nám bývalo sr roztrpčené sme reagovali na preuoslv český záujem o slovenskú kultúru, ktorý sa veľmi často vybíjal len v tom, že jeho predstavitelia malicherne t udychčané paberkovali dôkazy o závislosti slovenských literárnych dát od českej slovesnosti, že veľká časť týchto českých záujmov' zredukovala sa na troškárske ohrievanie politickej polievočky. Svojho času s nebohým F. X. Saldom mali sme o tom rozhovor. Bol si uvedomil malichernosť a nekultúrnosť tohto záujmu. A na pomere veľkej časti Cechov k slovenskej kultúre dokazoval provincionalizmus českého povojnového myslenia a rozhľadu. Od sily a kategoričnosti nových slovenských pomerov si teda sľubujeme, že literárne a vôbec kultúrne hodnoty slovenské do radov českého obecenstva nebudú sa dostávať cez prizmu a pod protektorstvom plytkých politických predsudkov', ale že česká pospolitosť naučí sa prijímať našu duchovnú skutočnosť a jej plody s otvorenou vnímavosťou, triezvo a kriticky. Fikcie nám tines nesmú lahodiť a učičíkavať nás. Blažený bol azda kedysi mégalomanický pocit a vedomie, že všetko, čo tvorí obsah slovenskej kultúrnosti, je tak alebo onak závislé od českého, alebo v ňom priamo zahrnuté, ale to bol sebaklam a nové slovenské udalosti ho náležíte ostrapkalv. Poznanie toto pre Cechov je azda bolestné. Ale nebolo by bolestné bývalo, keby českí pracovníci boli sa naučili triezvo hľadieť na slovenský život a špeciálne i na jeho veci literárne a kultúrne. Istá časť slovenských kultúrnych pracovníkov toto v šetko už od rokov chcela pripomínať a ojedinele i pripomínala českej verejnosti. Ale to bola zväčša práca jalová. Ak si nehúdol tak. ako to konvenovalo prevažnej časti českej verejnosti. hoci si mal tie najlepšie úmysly, proste ťa nepočuli, alebo zahriakli odmietavým gestom, biľagovanvm krutou výčitkou politickej povahy. Dnes sa musíme na oboch stranách naučiť hovoriť si otvorene kruté pravdy, ale prijímať ich bez podráždenia a chorobnej svrbľavosti. Ak sa mnoho stroskotalo z toho, čo sme o svojom vzájomnom i kultúrnom pomere nahovorili za predošlých dvadsať rokov, tak sa stroskotalo najmä preto, lebo sme nechceli poznať skutočnosť a jej pravé značenie. Toto stroskotanie dotklo sa najmä Cechov, oni musia korigovať svoje náhľady o Slovensku, poťažne vzdať sa len svojich starých predsudkov. Na margo týchto vývodov pripojil by som ešte poznámočku, dotýkajúcu sa špeciálnej vlastnosti českého pomeru k slovenským kultúrnym veciam. Mám na mysli české mentorovanie. Na Slovensku za dvadsať rokov i v oblasti kultúrnej veľmi mnoho zla narobilo, že do kultúrneho spoločenstva slovenského autoritatívne a netaktiekv zasahovali českí ľudia, majúc pritom na pamäti domnelé záujŕnv české a nie potreby slovenské. Išlo často o drobnosti, ale i tie malý veľmi nepriaznivé následky, najmä keď vysvitlo, že českí ľudia svoju mienku forsírujú, hoci na jednej strane vôbec neboli zasvätení do slovenských kultúrnych skutočností a na druhej strane išlo im o záujmy české. Mohol by som poukazov ať na mnoho príkladov takéhoto nevhodného zasahovania (na pr. len z predošlých dní, keď profesor Vočadlo v súvise so zmenou názvu Komenského univerzity v Bratislave verejne navrhoval, aby Matica slovenská, ktorej meno má temer storočnú tradíciu a s ním spojený je bohatý úsek slovenskej minulosti a prítomnosti, zmenila svoje pomenovanie podľa mena Ľudovíta Štúra). Z našich záverov teda vyplýva i to, že český človek k rozhodovaniam Slov ákov o svojich kultúrnych veciach bude sa musieť stavať inak. bude sa musieť vzdať nárokov na diktát. A nakoniec: všetko, čo vyplýva z nových pomerov a z nových úsilí slovenskej kultúry, ak budeme múdri a statoční, nesmie a nemôže otriasť vzájomnú a tvorivú kultúrnu výmenu medzi národom slovenským a českým. Akosi veríme, že teraz nastávajú zdravšie časy pre prijímanie a chápanie slovenskej kultúry v Čechách a českej na Slovensku. Je. úlohou nás všetkých, aby sa tak stalo na náš vzájomný kultúrny prospech. Dr. Clement Haraoni Platónsky svet a dráma našich <lní Platónova filozofia? Je to najvážnejšia otázka sveta, na ktorú nás núti myslieť dráma našich dní. Téma nekonečných úvah. ktorá vzbudzuje v nás hlboké ohlasy a dotýka sa najtajnejších a na j nostalgickej ších strún našej duše. Kto by nevidel, že nám v našom modernom živote, medzi našimi starosťami a radosťami najviac chybuje pokoj, úľava a voľnosť, aby sme sa spamätali a boli trochu sami sebou ? Náš čas, naša duša nám uniká, rozptyľuje sa a triešti: umierame smädom, hynieme suchotou a zadusením. Bolo by treba celej knihy, aby sme ukázali, čím bol pre Platóna kontemplatívny život a aké ústredné miesto zaujímal tento princíp v jeho filozofii. Táto kontemplácia, spojenie s božskou bytosťou, je základným kameňom jeho myšlienky. Odtiaľ ten pohyb dvoma smermi: jednak vzostup, ktorý stúpa od príčiny k príčine, od predmetu k predmetu. až k Najvyššej Bytosti, jednak sostup opačnou cestou od sveta ideí do skutočnosti. Platón tak vytvoril metafyziku náboženskej formy. Nie je to len cesta poznania, ale i hnutie srdca a čin lásky. Treba dospieť k Nepomenovanému. k Nestvorenému, k Bytosti bytostí, k Forme, ktorá predchádza všetky formy a to priamym uchopením, bezprostredným citom, splynutím podobným extázii, ktorá sa obíde bez obrazov a nemá sa vyložiť slovami. Hneď poznávame reč kresťanskej mystiky, reč sv. Augustína a sv. Tomáša. Pre tieto vznešené duše bol Platón veľkým zasv ecovateľom. Platón stvoril metódu a techniku duchovného života, askéziu, katharziu, čiže očistenie, teda to schodište, ktoré vedie k sjednotenému životu a ktoré spojuje nebo so zemou. * Akým úchvatným divadlom je Platónov vesmír, kryštálový svet, ten božský postup ideí! Najkrajšie však je to, že celá táto filozofia je niečím prežitým. Nie je to náhodný systém, ale ľudská skúsenosť a to jej dáva nežaliladiteľný prízvuk. Platón je aristokrat, zrodený za vládcu, ktorého však túha vedie na cestu metafyzickej špekulácie. Hrozná smrť Sokratova určuje jeho poslanie. Konverzia ženie ho do ústrania a vzďiaľuje ho od verejného života. Nemožno nič robiť v bezbožskom svete, ktorý odsudzuje spravodlivého a ktorý nebude zdravší, kým neoľutuje svoje omyly a hriechy. Nešťastie vlasti, pohromy a krachy sú spravodlivým trestom za zločin. Preto Platón odcestoval. Odišiel do Egypta, na Sicíliu a tam zažil druhé zjavenie, ktorým mu bol Pythagoras a náuka o číslach. V račia sa, aby pripravil novú generáciu, sbor vodcov, sbor vzdelaných a čistých, ktorí by mohli dávať zákony a vládnuť obci bohumilých ľudí. Platónov život je ozaj životom apoštola a svätca. Je to pohyb dvoma smermi, ústup a ponorenie sa do seba, aktivita, ktorá sa zadržuje a sbiera, aby sa neskôr mohla lepšie rozvinúť, ktorá sa uchyľuje do základov, aby nadobudla viac sily. \ yčkávajúc, kreslí si mysliteľ obraz obrodeného sveta, aký chce rekonštruovať; črtá formy ideálnej Republiky, ovládanej filozofmi, ktorá by bola na zemi myšlienkou božou. ^ erí ešte tomu? Nie je obeťou zasnenosti, ktorá maľuje, aby sa potešila nad skutočnosťou? Myfslíme, že je to nie tak. V týchto jeho významných štúdiách, najmä v knihe o Zákonoch, ktorá je porukomím vznešeného starca, vybadávame odtieň rezignácie a melanchólie, ošúchaný zvuk hlasu, ktorý už nedúfa. Ešte viac než tieto podivuhodné utópie je pre nás dôležité to počiatočné gesto, veľký elán svätosti a očistenia, ktorý volá mladého mysliteľa k Sokratovmu slov u a vedie ho priamou cestou k nohám Boha, stravujúc ho tým, že mu dáva pozorovať večnosť. Je to hrdinský čin, ktorý odmieta svetské márnosti, ahy sa zasvätil jedinej veci, aby sa oddal pravde. Odtiaľ vyplýva celá platónska filozofia, celé videnie platónskeho vesmíru a postupne celá morálka a celá politika: všetko sa odvodzuje od pojmu kontemplácie. A celá táto skvelá architektúra ideí má zdroj v emócii, vzbudenej Sokratovým slovom: „Predovšetkým zaoberaj sa vlastnou dušou.“ Rada nehynúcej ceny, ktorá pripomína slová Evanjelia: ,,Co ti je platné. keď celý svet získaš, a duši svojej uškodíš?“ Je to však ťažká rada, ktorú v praxi zriedka možno použiť. Ponorujte sa do úvah a meditácií v tejto búrke, v tejto hroznej motanici, vo svete, kde sa všetko zrýchľuje, tlačí, socia a rúti! Oprobujte zastaviť sa a sústrediť, nachýliť ucho k sebe samým v tejto trme-vrme a hluku, ktorý vraždí ticho. % Jestvuje ešte niečo-, a v tom je tragika veci: je to antinómia a bludný kruh, ktorému Platón nemôže uniknúť. Stará sa svet, starajú sa štáty o myslenie? Nie každá vláda mu dôveruje. Ba ani jedna nemá rada nezávislosť. Kde je taká vláda, ktorá vypočuje toho, čo hovorí menom svedomia a hlása slovo náboženstva? Človek, ktorý myslí, ktorý sa zaoberá dušou, teda čímsi, čo je nezávislé na moci, ktorý je v ústraní a na slobode, taký človek je podozrivý a skoro nebezpečný. Preto sa štát v základe nikdy dobre nedorozumie s náboženstvom. Je medzi nimi stará rivalita, ktorá sa tak ľahko neodstráni. Napriek všetkým konkordátom bude sa objavovať znova. Štát je žiarlivý, nemá rád a neuspokojí sa s tým, keď mu odmeriavam svoju podriadenosť a ak si niečo vyhradzujem. I moje mlčanie ho znepokojuje, lebo môže značiť bočnú myšlienku. Vravíš, že dávaš cisárovi, čo je cisárovo? Chcem všetko, neuspokojím sa s menej. Treba uznať, že niektoré vlády majú dnes ľahšiu situáciu: pokrok im spracúva potreby, robí ľudskú masu po voľnejšou: biograf, radio, aký prostriedok pre spracovanie más! Aké nástroje na vypchávanie lebiek! Pozorujte sálu biografii, toto more tvárí, matne osvetlených reflexmi projekčného stroja, tieto lenivé telá. zaborené do kresiel, kolísané ohlupujúcou hudbou, oči upreté na defilé obrazov, úplne zasnené, ktorým však sen obstaráva ten stroj a ušetrí ich i námahy snívať. To je jaskyňa klamov ! Ci môžeme pozorovať toto divadlo bez toho, aby sme nemysleli na patetickú alegóriu Platónovej ústavy? Spomínate si na zajatca, na úchvatný kraj syrakúzskych Latonií, na tiene, kráčajúce po stene lomu? „Keby sme počuli hlasy, nemyslel by si, Glaukon, že sú ťo hovoriace tiene?“ Ä či nie sme dnes väčšmi, akoi kedykoľvek väzňami jaskyne? Nenapísal Platón svoju vznešenú parabolu na nás? Nenachodíme sa my teraz v tejto zasnenej strnulosti, v tomto anonymnom zhlúpnutí, nie sme všetci mozgom, ktorému amputovali schopnosť myslieť? Nie, štáty nenástoja na tom, aby ich poddaní boli bytosti mysliace: myslíš, teda nenávidíš, uvažuješ, teda sa odchyľuješ, po- Aj dohánové since lezie z oblaku. Laco Novomeský Smutný deň Prší a prší v dlhých bajonetoch, pod akými ma viedli žandári; takýto deň je smutný bezútešne, ako ten prvý v žalári, v ktorom som trčal s ostrihanou hlavou, vytriasal z vrecák trochu tabaku, aby tak som si chvílu rozjasňoval.