Elán, 1940-1941 (XI/1-10)
1940-09-01 / nr. 1
Ako známo, v SND stály sa zmeny: vládny komisár Dr. Úradníček odišiel a miesto neho prišiel Dr. Fôldy, s titulom: intendant. Rozpráva sa o tom pri literárnom stole a vychádzajú tieto výsledky: —■ Slovenské národné divadlo napreduje. Dosiaľ malo Úradníčka, teraz už má úradníka. A ten je hneď intendent, o rok môže byť superintendent a tým sa automaticky rieši i ďalší problém: SND nebude poštátnené, ale pocirkevnené, notabene na protestantskom základe . . . * Tido Gašpar prišiel sa po tieto dni kuknúť na svoju starú Bratislavu, lebo on už tu nebýva, je vyslancom v Berne, kde mu dávajú omračujúci titul: Excelencia. I hovorí mu Frico Motoška: — Tido, zaplať, lebo Ty máš teraz veľké príjmy. -— Aké príjmy? — Prijímaš gratulácie! * Milo Urban dostal od Tida Gašpara z Bernu pohľadnicu a teraz, keď ho stretol v Bratislave, hovorí mu toto: — Ty, Tido, Ty si sa tam strašne musel nudiť... — Prečo? — Keď si si aj na mňa spomenul. . . * Sedí Ľudo Ondrejov s jednou dámou v lepších rokoch. I pýtajú sa ostatní: — S kým to sedí Jerguš Lapin? Odpovedá maliar Štefan Polkoráb: — Viete, to je jeho Zbojnícka mladosť. * Potom si Ľudo Ondrejov zas prisadol k ostatným a keď mu rozprávali, čo o jeho dáme povedal Polkoráb, hovorí mu: — Štefan, ty si taký sršeň. — Prečo by som bol sršeň? — Sršíš vtipom . . . * Na slávnosti v Jurgove pán minister Mach dekoroval richtárov navrátených spišských obcí a súčasne dostali vyznačenia i niektorí spisovatelia a umelci. Najprv bol dekorovaný Žarnov, potom bol na rade Milo Urban. Ale toho nikde. Keď totiž zbadal, že je o ňom reč, tak sa strčil do mora zástupu, že ho nebolo možno vyloviť. Jeho meno už bolo oznámené, vyznačenie v rukách pána ministra pripravené, keď sa však na Milka Urbana darmo čakalo, vyznačenie dostal ten, čo bol tiež na rade a stál najbližšie: sochár Frico Motoška. I prišiel potom k nemu jeden literárny nadšenec zo zástupu, stíska Fricovi ruku a hovorí rozžiarené; — Ach, že Vás len poznávam! Tak Vy ste to ten Milko Urban! * Tohto roku leto bolo nanič, ale jednako sa chodilo po horách, po dolách a čo väčší páni dostali sa i do Tatier. Tak sa jedného dňa sišla na Skalnatom plese, kde je prostredná stanica tej slávnej lanovky na Lomnický štít, úctyhodná literárna skupina. Bol tam odrazu Laco Novomeský, novelista Ivan Horváth a Štefan Letz, ba i pisateľ týchto riadkov, totiž Smrek. Ako sa tak hrajú v hoteli Encyán pri stole na zápalky (lebo vonku lialo), povie ktorýsi: — Viete, kto tu ešte tak chybuje? Ľudo Ondrejov! — Ach, ten sem nepríde. Lebo on neznesie tunajšiu konkurenciu, — hovorí druhý. — Akú konkurenciu? — Nuž konkurenciu Lomnického štítu. Ten je totiž ešte vyšší, ako on. * Keď išli odtiaľ dole, všetci si chceli vybojovať sľavu na lanovke. Vtedy hovorí Ivan Horváth: ■— Pekní ste vy spisovatelia! Dole trpíte na slávomam a tu hore na sľavomam. * Doniesol Laco Novomeský nové básne pre Elán a háda sa s redaktorom o výšku honoráru. Redaktor hovorí, že básne sú veľmi dobré a zaslúžia si veľmi dobrý honorár. Nato autor: — No, len ich tak podozrivo nechváľ. Lebo naposledy povieš: Laco, tie básne sú také dobré, že sú nezaplatiteľné — a nedáš mi nič. * — Ako vtip to nie je zlé, to si poznačím do rubriky Medzi rečou, — hovorí redaktor. — Tak za ten vtip zvýš ten honorár aspoň o päť korún, — odpovedá pohotový Laco Novomeský. — T o už nie. Lebo Ty si to myslel vážne, vtip z toho som spravil ja! Andrej Mráz Na kubínskom cintoríne pribudol teda nový hrob. Z tichého Dolného Kubína 2. júla t. r. rozletela sa zvesť, že vyhasol život spisovateľa Jégého. Návštevníci tohto mestečka, obkľúčeného vysokými horami a pohrúženého v nostalgickej nálade, už nestretnú pred domom na námestí, alebo hore v byte na prvom poschodí sedieť rázovitú postavu, prenikavými očami dívať sa okolo seba, živo gestikulovať a výrečne hovoriť. Nezabudnuteľné zostanú chvíle, ktoré človek strávil v spoločnosti Dr. Ladislava Nádašiho. Pri stretávaniach vždy začal rozhovor tak, ako keby nadväzoval na veci, nedopovedané v tom predošlom, doplňoval obsah svojich listovných odkazov, alebo reagoval na niektorý literárny článok, ktorý bol dočítal. Nádaši vždy niečo domýšľal, vždy niečo lúštil a najmä často polemizoval s mienkami iných. Keď mu prišlo nové číslo literárneho časopisu, to znamenalo, že ho pozorne prečíta od prvej do poslednej strany a o každom príspevku utvorí si mienku. Tá mienka obyčajne bývala nepriaznivá. Nádaši nesúhlasieval s literárno-kritickými náhľadmi, ktoré sa u nás hlásaly, nesúhlasieval s praxou mladých básnikov a prozaikov, polemicky sa s ich tvorbou vyrovnával. Pritom nikdy jeho protesty neznelý proti celej knihe, už či šlo o roz-Jak to ie ja bažím ešte po slnku 2e ja slzy skrývam slzy osúšam 2e ma bolí v krásu slepo zakopnút Lúčim sa s ňou jak kecľ Jeseň umiera Strážim si ju jak bernardín blikavku Veru veru skvitlo moje potomstvo Moje dcéry jak pupenec za rána Moja žena pečlivejšia od Marty A ja ako klásky sbieram na panskom Klásky sbieram desatinu prepíjam Lebo človek na dúhu sa ponáša Moje ŕarby vo veršoch sa zrkadlia Po dúhe sa sklznú zas do temnosti Tmou kolujú ako v lone materskom A ked umriem život po mne započnú Lebo veru neviem tomu zabránit 2e som tu bol musím vydat svedectvo I čo som len dvíhal ruku Salúte I čo som len klásky sbieral na panskom Rola Pána je národu dedičná Ale Pán je za dalekým chotárom Smutno je mi jak sirote pod hájom Lebo z hory vlček po mne nakúka Vlček čo ma od potoka odohnal Lež ja predsa túžim ešte po slnku Lež ja predsa bažím ešte po láske Dievky moje samote ma nedajte Ovite ma vencom ako bojara Bo sa na mňa rozbehly už nešťastia Nech mi ešte kruhy moje nekazia Lebo ja som hrdý ako hidalgo Ja som videl štít za mešec zamieňaf Lenže moje verše mincou nevážia Moje verše deti prídu kotúlat Moje verše okrídlené ulietnu Kým ja ešte svetu budem na pospas Pokiaľ prehodím si čiernu kapucňu A zrakom sa do večnosti zabodnem Shovárajú sa básnici o tom, ktorý skôr umrie a ktorému kto povie nad hrobom reč. Emil B. Lukáč hovorí, že nad jeho hrobom bude rečniť (už sme zabudli kto). Bol pri tom náhodou kritik Andrej Kostolný, dobrý znalec poézie i nátury Lukáčovej, a ten odpovedá: — Ty že umrieš? Teba bude treba zabiť, aby si skapal! * Milko Urban má starosti. Napísal článok do Slováka pod titulom „Kde sú naše ženy?” a teraz nevie kam z konopí, tak Sa všetky naňho hrnú a hlásia sa mu. Zdá sa byť už zmordovaný a ako tak malátne sedí, hovoria mu ostatní: — Vidíš, bolo Ti to treba? Nemal si inej roboty, iba pichať do osieho hniezda? právky alebo básne, ale vždy si z mich vyberal len detail, často aj metaforu, a proti tomu vehementne brojil. Svoje stanovisko podopieral argumentami zo životných skúseností, a najmä argumentami zo svetových literatúr. Už na vysokej škole v Prahe, kedysi na prelome posledných desaťročí predošlého stoletia, mladý medik z Oravy vynikal rozsiahlou sčítanosťou a kritickým úsudkom o ľuďoch i dielach. Stýkal sa so svojimi krajanmi, ktorí dôverive a pasívne prejímali učenia, ktoré sa im ponúkaly a to Nádašiho odcudzovalo od nich. Potom prišiel domov, do svojho rodného kraja a všade okolo seba videl len myšlienkovú pasívnosť a konformizmus. To ho popudzovalo. Proti tomu brojil. Nenávidel takýto typ ľudí. Y ktoromsi denníkovom zápisníku Vajanského našiel som záznam, že sa na vrútockej stanici stretol s Nádašim a on akosi hrdo a povýšenecky bočil od neho. Vajanský bo zato vyctil. A hoci Nádaši po svetovej vojne s veľkým rešpektom hovorieval o trojici našich vedúcich predvojnových spisovateľov, o Hviezdoslavovi, Kukučínovi a Vajanskom, ktorých všetkých veľmi intímne poznal, jednako aj k nim s nejednej stránky mal pomer negatívny. Mladý kubínsky lekár do svojho malomestského prostredia priniesol a pri-Co je krásne bolestou sa počína Čo je verné v závoji sa navráti Ty si prišla bola si už za púšťou Tvoje prvé kvety búrka uniesla Tvoju lásku štvoro bleskov odčeslo Lež ja si ta v novej kráse dotváram Lež ja si ta krstím vodou večnosti Choďte tiene do starého väzenia Aká blaženosť je rany uhládzat Plačom sa vrchol kalvárie kolísal Ale ty sa zbudíš z mojej piety Ja ta budem za oponou unášat Za tvoj úsmev veľké mýto splatil som Do slnka som pozrel tma ma zašľahla Ja už tebe oddám môj list vodičský Strašnú za mňa zodpovednosť ponesieš Ja už kilometre neviem počítat Naša cesta nebude mat zastávky Megafóny sveta po mne zahúknu Lež pred nami brány snov sa otvoria Orlica ma nesie ja som zlatohlav A ja spím už v jej náručí hodvábnom Len ona zrie na slzavé údolie Jej jedinej moja láska tajomstvom Jej jedinej za mnou slzy vyhŕknu Lebo ja som sa jej k srdcu prikradnul Rozpoltil ho polovicu uniesol Na zámenu jak ťažký dar danajský Dal jej léno svoje večné poddanstvo Ktoré siaha na jej šiju kráľovskú Ako šelma ktorú musí pohládzať Lebo láska pazúrom sa zatína Krv a slzy zapáli a uháša Lebo láska neumrie na lekársvo Ostarená slzami sa kotúľa A v smrti čnie ako oblúk vítazný nášal si stále diela novej literatúry, dychtivo sledoval nové prúdy v europských literatúrach, vo filozofii, v sociológii a v iných disciplínach, kým doma všetci okolo neho tieto zjavy obchádzali, alebo nebrali na vedomie. To Nádašiho hnevalo. Azda pocit, že v literárnych snaženiach predvojnových u nás bol by izolovaným zjavom, nikto by správne nechápal intencie jeho tvorby, azda toto poznanie prinútilo ho po niekoľkých výrazných a zrelých satirických rozprávkach, napísaných ešte v deväťdesiatych rokoch predošlého storočia, vzdať sa literárneho tvorenia. Zpod strechy susedného domu na kubínskom námestí Hviezdoslav posielal do smutného slovenského sveta básne viery, dôverčivých povzbudení, modlitbových intonácjí, ale jeho mladý sused bol by mohol siať len hnev proti filistrom, nezastierať sebe a svojim krízy a priepastné slabosti našej národnej, kultúrnej a charakterovej nerozvitosti, preto radšej mlčal a nespokojnosť s domácim svetom znásoboval si horlivým štúdiom svetovej literatúry. Nádašiho literárne odmlčanie rázne preťal prevrat. Keď Matica slovenská r. 1922 obnovila vydávanie Slovenských pohľadov, nový časopis nemal mnoho spolupracovníkov. Pri jeho inklinovaní k starším literárnym manierom jadro spolupracovníkov mali tvoriť autori, afirmovaní už pred svetovou vojnou. Ale takých bolo málo. Časť z nich sa temer úplne odmlčala a časť už nijako nevedela sa pozitívne začleniť do novej literárnej .situácie. A vtedy sa prihlásil so svojimi rukopismi Ladislav Nádaši-Jégé. Splňoval hádam všetko, čo redaktor Slovenských pohľadov Štefan Krčméry od svojich spolupracov.níkov žiadal. V jeho prácach nebolo formálneho experimentátorstva, vychádzal a nadväzoval na znaky realistickej slovesnej štruktúry, iba so stránky tematickej jeho dielo v nejednej veci znamenalo radikálny odklon od domácich literárnych tradícií, ale to sa nepociťovalo, aspoň nie všeobecne, ako narušovanie konvencií. Okrem toho vo všetkých skupinách našej povojnovej literatúry bola uvedomelá snaha povyšovať našu tvorbu na úroveň svetovú, preštepovať zisky svetového literárneho vývinu do nášho slovesného kontextu a Jégé snahu túto splňoval tak, že udomácňoval u nás dedičstvá a podnety svetovej realistickej prózy a isté produkty naturalizmu. Ale bolo by chybou chcieť redukovať znaky a charakter Nádašiho tvorby takýmto paralelizovaním .s literárnym vývinom europským. Keby .sme videli a hľadali len jeho príbuzenstvo s literárnym realizmom a naturalizmom, jeho dielo mimovoľne zostalo by trčať na periférii vývinu, bolo by opozdeným doznievaním štruktúr, ktorých vývin sa dávno uzavrel. A dielo Nádašiho vždy sme pociťovali ako živú časť našej povojnovej literárnej prítomnosti, ktoré i na pozadí literárnych skutočností u iných národov malo mnoho znakov literatúry živej, nezmeravenej v schémy a šablonovitosť. Jeho nechuť k formovému experimentátorstvu, ktoré tak charakterizuje europské literatúry v prvom povojnovom desaťročí, nevyraďuje Jégého tvorbu z centra tendencií, ktoré niesly literárny vývin povojnový. Prejavuje sa to najmä vo fabulistike jeho prác. Nie je náhodné, že najlepšie a najrozsiahlejšie svoje dielo s historickými námetmi nepomenoval Nádaši románom, ale dal mu druhové označenie: historický obraz zo XVII. storočia. Tým oživuje záľubu romantizmu v takomto slovesnom útvare a zároveň rozbíja zautomatizovanosť realistickej románovej kompozície. A nielen Adam Šangala, ale aj jeho Svätopluk, Cesta životom, Alina Orságová, to °ú všetko skladby, v ktorých namiesto realistickej románovej tektoniky stretávame sa s uvoľneným priraďovaním motívov, s vytrhávaním jednotlivostí z celku. Nádašiho práce, ktoré už pre ich rozmery menujeme románmi, sú vlastne súbory menších druhových celkov, kaleidoskopický pospájané temer novelistické jednotky, ktoré nemajú onej kompozičnej kohézie, akú od románu žiadala realistická slovesná teória a prax. Aj touto složkou dostal sa Nádaši do blízkosti reportážne komponovaného rozsiahleho literárneho útvaru, povyšoval jednotlivosti svojej skladby na úkor celku. Adam Šangala, to i'1 priraďovanie k sebe výjavov zo života človeka v XVII. storočí, rámcovanéhoveľmi pestrým .spoločenským ovzduším a zmenami, takýmto rozdrobením dejových složiek svojho diela mohol v ňom autor Jégé Valentín Beniak: Slzy 2 *