Elán, 1942-1943 (XIII/1-10)
1942-09-01 / nr. 1
viaca dielo pre istú potrebu. Keď dobre vidíme do veci, mizne nám rozkol medzi tradíciou a novotárstvom v kultúre, lebo tradícia je kultúrnou samozrejmosťou, ale súčasne nie je tradícia nič meravého, lebo meravá kultúra je nesmysel. Meravé sú len egyptské pamiatky v múzeách, a to len vtedy, keď im nevieme vdýchnuť časovosť. Ak to uhádneme, začne sa nám aj tu všetko hýbať. Vzdyehávame často, a to neraz oprávnene, nad skromnosťou nášho kultúrneho dejstvovania. Ale treba si len uvedomiť, koľko usilovnej činnosti v dlhom čase bolo treba, aby sme dosiahli túto skromnú úroveň, ktorú pokladáme za samozrejmosť. Zdá sa samozrejmé, že si kúpime raz za mesiac svoju revue, že básnik, spisovateľ, kritik pošlú pravidelne svoj príspevok do nej. Nemyslime si tak ľahkomyseľne, že keby nebolo tejto revue, holá by tu iná a veci by šly ďalej. Kniha, časopis, výtvarné dielo, to je kultúrne dielo vo svojej konkrétnej podobe a obsahuje nesmierne množstvo prvkov, ktorými je naše spoločenstvo husto popretkávané. Naučme sa teda cítiť svoju spoluzodpovednosť za každé kultúrne dielo ako za časť inás samých, snažme sa mať k inému pomer ujasnený, srdečný. To je to najmenšie, čo ®a od nás očakáva ako od ľudí, ktorí chcú tvoriť slovenskú časť kultúry. Otto Placzek: Materinské šťastie (Z výstavy súčasnej nemeckej plastiky) V. Voiculescu: Dieía z kvieťa Na poli kukuričnom sa sotva lístok hne, iba že jedna deva s bokami ako pne, dvíhajúc nohy svoje spuchnuté, olovené a plačúc, kráča - hlúpa - cez medze rozpálené. Tak ide, preklínajúc osudné brázdy tie, kde predtým poznávala len iásky objatie. Vyhnaná otcom, matkou, vlečie sa brázdami a náhle klesne, klakne, škripajúc zubami a mater svoju volá, vydáva nárek velký, lebo ju zachvátily bolesti roditefky. Svaliac sa na snop blenu, v mrákotách, v tažkej mdlobe na vzduté brucho svoje pritláča dlane obe, v kŕčoch ho objíma si, sviera ho, ako môže, v drieku ju bodá, pichá čosi jak ostré nože. Pod plápolaním slnka, v ohnivom kotle tom ešte viac kypi bolest v živote devinom. . A nikde - Bože - ruky, ktorá by, dobrá, milá, na čelo, na prsia jej skorocel priložila. V zmietaní kŕčovitom a v utrpeniach psích na chvílu zohla oko, stíšila prudký dych, však len čo zhltla slinu, preglgla slzy mútne, zase ju zachvátilo klanie to preukrutné. Výkrik, ston, zaskučanie a prudký škubot tela a potom nad lesmi sa nemota rozprestrela. Po čase vidno: bocian k hniezdu sa s hadom vznáša, na poli zajačica s mlácľatmi zabáva sa, pod šiatrom lopúcha tajomne žaba kráka, poúča žubrience, kde čaká aká mláka a deva nešťastnica nadája v brázde diéta, to z lásky narodené, to divé diéta z kvieta. Z rumunského: Ján Smrek 2 Dr. Vojtech TI litovský Výstava súčasnej nemeckej plastiky Dejiny sochárstva dokazujú, že plastický inštinkt bol vyvinutý už aj u primitívnych národov. Okrúhle, guľaté a valcovité sú formy, ktoré sa prízvukujú 'vo Willendorfskej Venuši paleolitu — a v černošskej plastike, tak často vysmievanej, je forma tak jasne a výrazne utváraná, natoľko zamerená na priestorové a hmatové predstavy, že náš intelekt, pokazený maliarskym náhľadom devätnásteho storočia, stál dlhý čas bezradne pred ňou a nevedel nič lepšieho, než ju napodobiť. Dnes už vieme, že na začiatku bola plastika a mýlny je názor Hildebranda, podľa ktorého najprv bola kresba, z ktorej sa vyvinul relief a z neho sa potom vytvorila plastika. V miere, v akej sa uplatňuje v rozličných epochách hmatateľnosť plastického predmetu, hovoríme o plastickom alebo maliarskom náhľade doby. V dejinách umení poznáme obdobia, v ktorých je plastický náhľad taký plný a dokonalý, že ovláda celú štruktúru duchovného života a v podstate uvádza všetko na krychľu, na trojrozmerovú predstavu. Sú to obdobia veľkej výstavby, v ktorej konštruktívne a kolektívne sily utvárajú veľkolepý štýl formového prejavu doby. Čím sú však časy zjemnenejšie, čím sú nábožnejšie a vzdelanejšie, tým väčšmi ustupuje hmatateľnosť predmetu pred jeho vizuálnosťou. Nastávajú transcendentálne, extaticky zamerené obdobia, v ktorých sa zjemneno s ť smyslov natoľko vystupňuje, že každý telesný dotyk spôsobuje bolesť. Sú to epochy maliarskeho náhľadu, psychicky hlboko rozorvané, bez smyselnosti, bez materializmu, ako boly neskorá antika, gotika a barok. Ich podstatou je nábožnosť, túžiaca po mystickom splynutí s božstvom, ich citový svet vzdialil sa od hmatového podkladu a žije vo vizionárskom rojčení. Túto tézu čím ďalej tým väčšmi dokazujú výtvarné prejavy našiel} dní. Po čisté maliarskom náhľade devätnásteho storočia, ktorému podľahla aj plastická vôľa Rodinova, nasledoval úpadok tvárnej sily maliarskej. Vizuálne hodnoty, vyrastajúce z metafyzického sveta duše a dávajúce tvárnosť akémusi vnútornému, imanentnému súladu, ustúpily do pozadia pred rušným cítením jednoty skutočného sveta. Lebo ľudský duch siahne vždy zpät ku svojim koreňom, aby po opojení víziami, po mučení mäsa načerpal nových síl z prírody. Tento návrat bol vždy rozumový; intelekt, pri extatickej forme života zatlačený do úzadia, preberá opraty. A na troskách maliarskych pokusov vyrastá nové plastické obdobie budúcnosti. Cítime to najmä pri pohľade na reprezentatívne diela súčasného nemeckého sochárstva, ktoré čerpá z bohatej plastickej tradície minulosti a pridáva k tomu svoju túžbu a pohotovosť shrnúť do harmonických obrysov citový svet, určený vnútorným rytmom ducha. Vedomé zapieranie všetkých tragických konfliktov, ktoré natoľko charakterizovaly plastické prejavy povojnovej sochárskej generácie, vedie k prirodzenému zdôrazňovaniu formových hodnôt a tento čin otvára pred nami nové cesty k hmatateľnej plasticite. Rytmus kompozície, melodika vnútorného zážitku a 6vojská sila plastického výrazu 6távajú sa najdôležitejšími komponentmi sochárskeho prejavu nového Nemecka. Tento vývoj bol podmienený tým, že nemeckému sochárstvu poskytly sa v rámci súčasnej nemeckej architektúry mimoriadne možnosti. Lebo sochárstvo ■—- podľa dnešného nemeckého náhľadu — nikdy nebolo iba problémom formy, dokazujú to celé jeho dejiny. Nebolo nikdy výlučne individuálnym umením, naopak, počnúc od egyptského sochárstva cez grécke, až do obdobia nového naturalizmu, vždy tvorilo súčasne aj výraz kolektívneho ducha. Skutočnosť, že Isochárstvo tvorí spoločne s architektúrou, je predpokladom pre rozkvet plastiky vôbec, najmä však v Nemecku, kde staviteľstvo dáva plastike neobmedzenú možnosť uplatniť sa a súčasne sochárom možnosť tvoriť a čerpať sily z nového svetonázoru. „Aký zástoj zaujíma súčasné sochárstvo v rámci staviteľstva v Nemecku — píše Dr. W. Rittich, vedúci výstavy Súčasnej nemeckej plastiky — ukázali sme svetu za olympijských hier, ktoré sa odohrávaly na športovom kolbišti, do architektúry ktorého boly pojaté výrazné a veľkolepé diela našich sochárov. Tu sa ukázalo, — podobne ako na nemeckom pavilóne za svetovej výstavy v Paríži — že plastika nie je akýmsi doplnkom stavby. Naša súčasná architektúra vyžaduje ju pre vlastnú dokonalosť. Pri plánovaní stavieb prichodí do ohľadu už ako rovnocenný p artner. Jednotný účinok architektúry a plastiky, súzvuk, ktorý sa javí v jasnosti týchto stavieb a týchto plastík, už samy hodnotia naše sochárstvo.“ Podľa Roberta Scholtza, vedúceho Ríšskeho úradu pre výtvarné umenie, je vnútorný, duševný príkaz času rozhodujúci pre nové nemecké sochárstvo, lebo vyžaduje svoje uskutočnenie v ideálnom obraze plastickej telesnosti ako symbolu nového kladného životného postoja. „Púhe želanie kultúrnej reprezentácie nemôže oplodniť umenie a vytvoriť nový sloh. To môže iba nový svetonázor, nová viera, ktorá sa chce a musí prejavovať v podstatnom, svojim ideám primeranom umeleckom vyznaní. Znovuzrodenie plastiky v našich dňoch spočíva v takejto svetonázorovej a historickej nutnosti, v základnej potrebe, dať novej viere v život, túžbe po nových ideáloch životnej sily a krásy, telesne hmatateľný a monumentálny výraz.“ Tento výraz, o ktorý sa tak vedome usiluje nová nemecká plastika, žije v intenzite foriem a vytvára statickým pokojom postáv a cez trojrozmerový obraz skutočnosti čistý vzťah ducha k vonkajšiemu svetu. Neljide o hľadanie anatomickej dokonalosti, ani o napodobňovanie antiky, ale o symbol časového výrazu človeka. To znamená azda i zušľachtenie tela v prospech fyzickej harmónie, vyžiarovanie čistého ducha a čistého svedomia do foriem sochárskej hmoty. A tento vnútorný postoj prinúti novú nemeckú plastiku, aby prenikla nad realizmus k heroicko-monumentálnemu oduševneniu. Kým ideový obsah súčasného nemeckého sochárstva je nový a dáva program všetkým výtvarným snaženiam našich dní, s hľadiska formového prezrádza určitý eklekticizmus. Každý umelec čerpá podľa svojej školenosti, náklonnosti a podľa svojho nadania zo zašlých umeleckých tradícií, dôraz nie je však na samotnej forme, ale na jej výrazovom obsahu. Preto sa rozdvojuje súčasné nemecké sochárstvo na formálne odlišné skupiny, ktoré možno rozpoznať aj na bratislavskej výstave. Prvá smeruje k pokojnému povrchu, k hladkosti veľkých uceľujúcich foriem, k symbolickému účinku balvanov a tak stupňuje vnútorné napätie výrazu až k výškam antickej alegórie. Na čele tejto školy kráčajú Arno Breker a Josef Tinónak, v ktorých dospieva novodobá nemecká plastika k symbolickému významu formy, k čistému a žiarivému postoju, ktorý je blízky gréckej jednoduchosti a predsa vytvára nový sloh, novú formovú reč, aby sa stal hlásateľom heroického svetonáhľadu. Druhá skupina sa živí ušľachtilou tradíciou impresionizmu, avšak neuspokojuje sa prostým konštatovaním fyzického bytia, harmóniou formovej krásy, Keď vládly v Bratislave tie veľké horúčavy, na Železnej studničke bola večera na počest slovenských hostí z Maďarska. Prišli na ňu i takí vysokí páni, ako je pán rektor univerzity Dr. Vilo a pán dekan právnickej fakulty Dr. Knapek. I zbadal pán dekan, že pán rektor má sebou zázračnú palicu, v ktorej sa potuteľne skrýva dáždnik. I udrie naňho takto: — Magnificencia, Vy ste optimista! —- Optimista? Prečo, spectabilis? — Keď ste si vzali dáždnik. — Ale veď, ako známo, dáždniky nosia práve pesimisti! —- Hej, to bývalo. Ale dnes je obrátený svet. Dnes už ten, čo sa chystá na dážď, je optimista . . . * Medzi tými slovenskými hosťami z Maďarska boly i študentky, samozrejme mladé a teda vábne, čo zase básnika Borina tento raz, vzhľadom i na panujúcu horúčosť —- veľmi rozpaľovalo. Boli pri tom i svedkovia a tí konštatovali, že škoda začínať si so študentkami lásku, keď ony o deňdva i tak odcestujú. V tomto srnysie sa vyjadril hlavne pán dekan Dr. Knapek, ako profesor cirkevného práva. — A prečo by to nemohla byť taká blitz-láska? — prihlásila sa zrazu s geniálnym návrhom pani Knapková. * Andrej Žarnov a Laco Novomeský išli spolu večerať do predného bratislavského reštaurantu. Bol práve bezmäsý deň a obidvaja beznádejne krútili v prstoch jedlopis, na ktorom z dávnejších čias stálo vytlačené: Tornedo ä la Rossini, Cárske rebierka, Rezeň a la Napoleon, Holštýnsky rezeň, Pražský rezeň, Viedenský rezeň, Filet Mignon, Beefsteak s vajcom, Ham and Eggs, atď. Žarnov to pateticky číta, Laco Novomeský počúva a potom tragickým hlasom povie: — Ale nechaj to. T o nie je pre naše uši. T o je literatúra z časov osvietenstva, alebo z fin de siéclu . . . * Laco Novomeský je zo Senice. Keď sa ho spytovali, kde pôjde letovať, odpovedal: — Mňa čaká Nizza. •—- Ale nehovor! *— Áno. See-Nizza! Počas Dunajského veľtrhu prišiel sa jeden veľ trhan podívať i do Domu umenia na výstavu „Umelci pre národ” a tam sa ho spýtali, či už bol i na výstave nemeckej plastiky. —• A kde je to? -—-Hen naproti, v univerzite. ■—- Tam som už bol, ale nijakú plastiku som tam nevidel, len samé sochy.