Elán, 1943-1944 (XIV/1-10)
1943-09-01 / nr. 1
Ročník XIV. / ^ Á 0 Bratislava, september 194ťi Jasnou cestou V máločom sa odráža revolučný duch počiatočného kresťanstva tak zrejme, ako vo fakte uzákonenia slovienskelio jazyka za spisovný jazyk našich predkov. Kresťanstvo preborilo zásadu o nadradenosti človeka nad človekom a národa nad n á r o d o m. Vyrieklo, že sloboda je elementom ľudskej duše a ono samo že je cesta k nej. Proti vtedajšej i neskoršej historickej skutočnosti ustálilo, že pred Bohom sú si všetci ľudia rovní. A napokon jednou z podstát jeho učenia bolo, že „milovať budeš blížneho svojho ako seba samého“. Tak nejak sa dá lapidárne vyjadriť kultúrnopolitický význam kresťanstva vzhľadom na vec, ktorú sledujeme. Tak či inak, vznik novej veľkej kultúry a stvorenie kultúrneho jazyka národného je revolučným činom, ktorý ďaleko predstihoval svoju dohli. Nová kultúra, u nás založená, kvitla a organizovala veľkú časť europského ľudstva — ale čo mali z nej potomci ľudu, ktorý dal k nej popud? Omnoho menej, ako by mu patrilo, ale omnoho viac, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Hungária polyglotta síce siahla po staršej latinčine a zatisla jazyk nový. Pravda, feudálna štruktúra stredovekého štátu bola všetkým iným, ako uskutočnením spomenutých revolučných kresťanských zásad. No jednako ostala univerzálna europská vzdplanosť, ktorá umožnila, aby pôvodný duchovný základ kvasil až po nový vek. Nový vek prichádza v znamení individualizmu. Rozdrúzga trochu primitívne a umelé ustrojenie univerzálnej vzdelanosti a núti zakladať samostatné národné kultúry a povyšovať národné jazyky za spisovné. Na pozadí týchto kultúr vznikajú nacionalizmy, ktoré čerpajú argumenty pre svoju existenciu hlavne z histórie, často z histórie najdávnejšej a pohanskej, tak ako ju zrekonštruovala čiastočne prísna veda a čiastočne prehriata fantázia, unášaná svojvôľou a pýchou. Ale súčasne na všetkých stranách sveta skrsáva túžba usporiadať ľudský život a spoločnosť na základoch rozum ných a etických, na ktorých by sa zaistila ľudskému duchu maximálna sloboda a tvorivosť. Boj o takéto smerovanie vypĺňa devätnáste a naše storočie. Už od XVII. stor., ale hlavne . na prahu XIX. stor. náš národ bol postavený pred otázku, ako mieni riešiť svoj problém bytia fyzického i duchovného. A tu sa zrazu ukázalo, že latinčina nebola pre náš ľud kultúrou, teda niečím nevyhnutným pre duchovnú tvorbu, ale záležitosťou rýdzo sociálnopolitickou. Keď išlo v dramatickom okamžení o prebudovanie sociálnej štruktúry ľudstva alebo o zahynutie, nevyhnutne sa musela rozriešiť otázka kultúrneho programu a príslušnosti. A tu je zaujímavé, že pri všetkých omyloch dobových i osobných, pri všetkej nevoľnosti a politickom tlaku, pri zúfalosti historickej perspektívy, nedal si náš národ nikdy vnútiť kultúrny program, ktorý by popieral jeho bytie a jeho spolupatričnosť k ľudskému kultúrnemu smerovaniu. Šťastnou shodou okolností hol zbavený šľachty, čím sa vyhol zaťaženiu romantickým historizmom, ako ho ťažko prekonávaly a prekonávajú okolité malé národy. Ťažký sociálny útlak nerozohnil jeho pomstychtivosť, ale vyvolal v ňom vecný ideál sociálnej spravodlivosti. Neslýchaný jazykový útlak ukázal mu, aký veľký poklad má vo svojej reči, ale neprinútil ho reagovať nacionálnym šovinizmom, ktorý zaslepuje oči. Slovom, dnes stojí náš národ vo veľkých chvíľach dejín ako produkt moderného rozvitku tých ideí, ktoré stoja aj na počiatku jeho histórie. Pravda, vývin nebol vo všetkých smeroch úplný a pod tlakom okolností vytvorilo sa aj niekoľko kompromisov. Preberme si aspoň hlavné. Nacionalizmus je prejavom individualizmu v prirodzenom kolektíve. Individualizmus spôsobil u iných národov samopašný dojem o ich veľkom význame, v našom zasa strašil bájkou o malosti a nemohúcnosti. Rozsah kultúry a jej svojrázu nekryje sa s národom, preto je zbytočné sa tým trápiť. Je to jeden z romantických prežitkov, vyplývajúcich zo zmätených fikcií. Náš nacionalizmus príliš visí na jazyku. Tým sa stáva, že sa nerovnako hodnotia jednotlivé složky kultúry, napr. nehodnotí sa patrične tvorba vedecká v pomere k tvorbe umeleckej, v umení samom hatí sa vývin zbytočnou vulgarizáciou jazyka a pod. Príliš sme upätí na seba. Naše umenie je presýtené vedomím o malosti a o tom, že tvoríme len pre vlastnú potrebu. Z vied favorizujú sa vlastivedné na úkor ostatných, niekedy prepotrebných, atď. Z presýtenosti malosťou vyplýva, že vo všeobecnosti neuvedomujeme si význam svojej kultúry a svojich kultúrnopolitických činov. Naše konania tohto druhu trpia akousi familiárnosťou a spoliehaním sa, že okrem našich kruhov si to aj tak nik nevšimne. Niet teda vždy ešte v nás pocitu zodpovednosti. Uviedli sme niektoré markantné zjavy, ktoré tu nemožno rozvádzať, ako nám náhodne prišly na um. Myslím, že je jasné, o čo nám ide. Uprostred krvavého zápasu, ktorý prebieha svetom a ktorého sme holi doteraz ušetrení, umiera jedna dejinná epocha. A ako v každej dramatickej chvíli, keď ide o bytie a nebytie, musí duch stáť na svojom mieste a položiť na váhu svoju vôľu. My Slováci nemôžeme čakať od konca vojny nič menej ako to, že nám lona umožní definitívne rozriešiť tie pre nás základné kultúrne problémy, ktoré nám odoprela riešiť minulosť. My sa definitívne a so všetkými dôsledkami musíme priznať k jednote s tou kultúrou, ktorá je podstatou nášho duchovného i fyzického bytia a stála aj na počiatku našich kultúrnych a politických dejín. M. Chorváth *! x j Prof. Arch. Jozef Gočár: Návrh na Vládnu štvri v Bratish ve, na Námestí slobody (viď článok) Dr. Milan Pisát Problém literárnej histórie „Str ed o výeli od nej En r o py“ Pod názvom „I problemi delia storia delia letteratura nelTEuropa Centro-Orientale“ uverejňuje Ladislav Sziklay v revue Helicon (Tome IV. Fase. 1—3) svoju stručnú štúdiu o možnostiach jednotnej metódy a jednotného rámca literatúry „Stredovýchodnej Európy“. Ladislav Sziklay je známy svojimi štúdiami o vzťahoch maďarskej a slovenskej literatúry (lepšie rečeno o závislosti slovenskej literatúry od maďarskej) a svojimi dejinami slovenskej literatúry s hľadiska maďarského. A táto štúdia je doplnok, v určitom smysle chvályhodný, ale jednako veľmi jednostranný, jeho predošlých prác. Chvályhodný je preto, že hľadá vzťahy maďarskej literatúry k susedným literatúram a jednostranný preto, že vychádza z maďarskej literatúry ako emanačného centra, neuznávajúc samostatnosť slovesného vývinu susedných literatúr v bývalom Uhorsku. Viďme teda hlavné tézy a cieľ jeho úvahy. Predovšetkým názov „dejiny literatúry stredovýchodnej Európy“ je zaujímavý. Europské oblasti na východ od Nemecka dostávajú rozličné názvy podľa toho, kto ich používa. Nemci používajú názvu Süd-Ost Europa a myslia kraje na juhovýchod od Nemecka až po Čierne more. Europa Centro-Orientale však podľa Sziklayho je len dunajská kotlina, ohraničená Karpatmi, čiže bývalé veľké Uhorsko, ako výslovne hovorí v úvode (uno stato unito ehe si nominava Ungheria“). Prečo teda nenazval svoj článok Problémy Za 5 k o r ú n Ján Smrek: Metla Ja nechcem človekom byť, urobte zo mňa metlu, kométu zo mňa spravte, dajte mi mocný chvost. Ja sprotivím sa božstvu a pôjdem proti vetru a ani prosiaceho nevezmem na milosť. Ja musím šľahnúť zem, tú planétu, čo hreší, musím jej stromy skmásať a všetky nádhery. Bo ona zabudla sa a z naklonených veži povieva skazy passát, finále opery. Treba to všetko smiesť, do mora vysypať to, nech v jeho hlbinách prečisti sa ten kal. Ja volám s mliečnych ciest, ja zavrhujem zlato, železo zavrhujem, len aby človek stál. Ach človek, kúsok Boha a kúsok červíka! Čo sa to s tebou stalo, že hruď ti tvrdne v kameň? Načo je tebe zem, záhrada veliká, keď z tvojich nozdier srší vlastného zmaru plameň? Kde si ty ostal, Atlas, že túto zem s pliec svojich neshodiš do hlbín, kde by sa utopila? Že na palmách je datľa, to ešte za reč stojí, lež čo je v ľudských skrýšach, to je len jedu sila. Načo mám oči dve, keď nemôžem si zúfať, aby to každý videl, že hmlovinou byť chcem? Že sa chcem v nihil vrátiť a v eónoch sa kúpať a byť len univerzom a z dejín vytrieť zem? 12. sepl. 1943 OBSAH: Michal Chorváth: Jasnou cestou —; Ján Smrek: Metla, Víchrica, Čo dozrievalo, Pohanský kňaz — Dr. M. Pisút: Problém literárnej histórie „Stredovýchodnej Európy” — Milos Krno: Komár — BI. Hečko: Giacomo Leopardi, pesimistický filo zof života — V. Mihálik: Udeľ — Ing. Arch. VI. Pojtek: Budujeme Vládnu štvrť v Bratislave — Pavol Horov: Návraty — Dr. Ján Stanislav: Výtvarné umenie vo Veľkej Morave Ján Frátrik: Z podoby smútkov — Emil B. Lukáč: Bábel — Divadlo —• Hudba — Knihy — Prehľad — Bibliografia —