Evanjelický Posol Zpod Tatier, 1948 (XXXVIII/1-52)

1948-01-04 / No. 1

takže olej zamrzol v strojoch, nebolo uhlia, atp. A v lete? Prišla suchota, neúroda a spolu s tým nedostatok. — Nuž, akože to ide bez NEHO? Nemýlte sa, Boh sa nedá vysmie­vať!!! A takto by sme mohli pokračovať. Možno i budeme. Ale teraz dosť. Všetky tieto hriechy vypukle sa prejavia v cu­dzine, keď na ne človek hľadí zo zahraničia; A bolia nielen nás, ale aj všetkých, ktorí s nami sympatizujú a majú nás radi, — Ale čím je zlo väčšie, tým väčšia a dôležitejšia je úloha našej cirkvi. Ako v minulosti, aj v roku 1948 musí zo­stať SOĽOU ZEME A SVETLOM SVETA. lo je novoročný odkaz našich v Amerike. To je predme­tom ich modlitieb a prosieb k nášmu spoločnému PÁNOVI. Nuž, pripojme sa k mm podobne, nezabúdajúc a denne sj uve­domujúc, že CIRKEV — to sme my, Ty a ja. — ja i Ty. — Splňme svoje poslanie i v prítomnosti. A podarí sa nám, l'k i naďalej zostaneme s KRISTOM PÁNOM A SPASITEĽOM NAŠIM. V tomto smysle volám Vás do spolupráce aj na strán­kach nášho POSLA i naďalej! Pán Boh s nami a zlé preč!! --------------------­ J. V. HROBOŇ: Na našom evanjelickom juhu Z mnohých ciest v cudzine dozvedáme sa zprávy v našom posle. Evanjelický sever: Dánskot Švédsko a Nórsko sú opísané na našich stĺpcoch, br. Juráš piše o Amerike, ale dobre je pOzriet sa i na vlastné rady. Minule' som opísal cestu po západnom šlovensku, dnes chcem hovoriť o našom hynúcom juhu. Krásna bola cesta na pastorálnu konferenciu v Lučenci. S br. biskupom Ruppeldtom, s br. americkým biskup°m Bellom (pred­seda synody je v hodnosti nášho biskupa) a br. Jurkovičom z Košíc cestovali sme až do Brezna, kde som presadol smerom na Tisovec—Rim. S°bota. Skoro čistá ev. dolina, ale by potrebovala života, prehĺbenia, aby naše sb°ry nevyšly na kliatbu ako Skálnik, alebo pravdep ’-bne aj kyjatický sbor, kde sa tiež majú splnit slová Písma: »aj zanechávat se dům váš pustý.« Tisovec, s J°~ zejfyovským kostolom, ozaj katedrálou, ale prázdny, ani tichá zbožnost br. seniora nevie pritiahnuť chladné srdcia. Hnúšta sa u prázdnu je, ó by Pán poslal svojho pracovníka na suché pole tejto t *>ice. Kristovej. 900-ROČNÝ KOSTOL. Je v Rimavskom Brezové, bol založený roku 1047. Predrefvrmačný chrám. Na tejto doline neboly odo­braté ev. kostoly. Na oltári soška Panny Márie, ale v chráme duch evanjelia. Cirkev a obec si ho obnovila za 350.000 Kčs. Teraz čakajú na podobnú obnovu srdcia, lebo bez nich sú naše kostoly zbytočné. Tak dojemné bolo kážat slovo Pánovo o tejto očiste srdca v pondelok večer. Brat Turiš — môj žiak, s br. Hruškom v neďalek°m Hrušové boli prví moji konfirmandi, dnes už kazatelia, človek pomaly viac bude hľadiet nazad ako napred. Okolo skálnic­­kej peknej veže mi stislo bôlom srdce. Pred 100 rokmi bolo v sbore vyše 800 duší, dnes vari ani 400. Chrám pustý, prázdny, svietnik cirkvi vyvrátený, sb°r zanikol. Spomenul som si na sl°vá Zjav. 2. 5. Áno pokánie, návrat k prvej láske k Spasiteľovi, t° chybuje na celej našej• čiare! LUČENEC. Vyše 130 farárov, na čele s dvoma biskupmi, ako hostia: biskup Bella a senior poľských evanjelikov a. v. v J. Hano: Prorok Jonáš Aká to zaujímavá, zvláštna starosmluvná postava! — Aké poučenie z Jonášovej príhody životnej, vážnej a od­strašujúcej! Škoda, že nevieme nič bližšie o ňom okrem vypravovania v knihe Jonášovej. II. kniha Kráľovská 14, 25. len málo sa zmieňuje o ňom v tom smysle, že pochá­dzal z Gethefer (Gath ha Hefer), súc synom Amatovým (Amittaj) a predpovedal bol kráľovi Jeroboámovi II. (783- 743 pr. Kr.) úspech v boji s Aramejcami. Čo sa to stalo s týmto prorokom Hospodinovým, predtým vždy poslušným? Ako si vysvetliť jeho neposluš­nosť, odpor voči príkazu ísť do Ninive s kázňou pokánia a trestu Božieho? Tu nešlo o nič iné, ako o to: ísť s misij-nou činnosťou aj medzi pohanov a či zostať len pri vyvolej nom Izraelovi? Je Hospodin Otcom aj pohanov? Je treba aj pohanov zachrániť, alebo ich nechaf svojmu osudu?. Ťažký boj, ťažké rozpory v duši Jonášovej! Jeho „ja“, ná­rodné „ja‘‘, stále viac a viac potlačovalo v ňom Boží hlas univerzalizmu, altruizmu osobného i národného! A Jonáš’ uteká pred Bohom ... Avšak „Kamž bych zašel od Ducha Tvého? Aneb kamž bych před tváři Tvou utekl? Jestliže bych vstúpil na nebe, tam jsi Ty, pakli bych sobč ustlal v hrobě, aj příto- . men jsi, vzal-li bych krídla záře jitřní, abych bydlil pri nej­dalším moři. i tamť by mne ruka Tvá popadla a pravice tvá provedla...“ (Žalm). Ako mocne, ako zázračne sa to aj tu dokázalo! Vzbúrené more, príhoda s veľkou rybou, ktorá prei­­hltla Jonáša, hodeného do mora — (kapitoly 1. a 2.) — vyslobodenie z útrob ryby — to všetko bolo tak náhle, pôsobivé, to všetko zanechalo v duši Jonášovej nezmaza­teľné stopy. Už viac sa nezdráha, už viac neodporuje a ne­chce utekaf pred Bohom. Ponáhľa sa do Ninive, aby splnil drahý Boží rozkaz. No ešte raz musí vybojovať ťažký vnú­torný boj s ľudskou prirodzenosťou, so svojimi ľudskými sklonmi, s pudom zloby, dravosti, túžby po nešťastí iného. Trest, ktorý ohlásil Jonáš v Ninive slovami: „Po čty­­ridcíti dnech Ninive vyvráceno bude“ — neprišiel, lebo obyvatelia na čele s kráľom sa v poslednej chvíli vzpamä­­tali a činili pokánie. „I videl Bůh skutky jejich, že se od­vrátili od cesty své zlé, a lítost měl Bůh nad tím zlým, kte­réž řekl učiniti jim. A neučinil.“ (3, 10). A to Jonáš nemo­hol zabudnúť, s tým nemohol sa simeriť. Ozvala sa v ňom dravosť, pudovosf ľudská: „I mrzelo to Jonáše veľmi, a rozpálen byl hněv jeho. Pročež modlil se Hospodinu a řekl: Prosím Hospodine, zdaliž jsem toho neřekl, když jsem ješte byl v zemi své? Protož jsem pospíšil utéci do Tarsu; nebo jsem vedel, že jsi Ty Bůh milostivý a lítostivý, dlou­ho čekající a hojný v milosrdenství, a kterýž lituješ zlého. nošOm SUezsku. porady krásne, ale unavily, moc bolo predmetov, aj rozhovorov, no tak to má byt. Vydržali sme tri dni a Lučencu sme poslúžili dvakrát misijným Službami Božími, húfne na­­v.LÍvenými, Skoda, že sme sa neprebehli po okolitých ev. obciach so slovom B. Lučenec je pov°laný staf sa centrom evanjelikov slovenského juhu, ako je Mikuláš nášho severa. Ale zabíja nás jednodetstvo a hrozný materializmus. Toho dielom je aj vraždenie nenarodených detí. V učení apoštolskom z konca 1-ho storočia stojí napísané: »nezabiješ dieťa v živote matky!« Pokánie, pokánie, pokánie a obrátenie sa o milost ku Kristovi, hľadanie spásy a nájdenie spasenia a ranách Pánových, to chybuje aj Novohradu. Radost bolo vidieť, ako pastorálna konferencia ev. kňazov za­viazala sa podporovat dielo pohanskej 'misie. Ide mladý brat kaplán Hallát aj s manželkou na misijnú školu v Paríži a potom do afrického Kamerunu medzi divochov! Prvý ev. misionár zo Slo­venska! Chvála Bohu! Bratia — sestry pomáhajme modlitbami a obetami. Nie almužnami, ale obetami! OZDlN. Utešená dolinka v novohradských vŕškoch, pod ho­rami — lesami, zriadená, s poškodeným kostoiíčkom na strmom brehu a s modlitebnicou Modrého kríža. Obec čisto evanjelická, mocne dotknutá slovom Božím. Cirkev a Modrý kríž pracujú ruka v ruke. V modlitebnici sklad nielen piesní Siónských, ale aj Tranosciusov. Spieva sa z oboch kníh. Večer v preplnenom kosto­líku služby B°žie a v srdciach rast. Sišli sme sa až traja farári a ľud z celého okolia. » MEDZI NOVOKLENOVČANMI. Srdce sa plní aj radosťou, aj bciestou. 850 duší, verných a statočných, ktorých si ešte aj Ma­ďari obľúbili, rozhodených je v 14 obciach a v troch okresoch od Lučenca, až po T°rnaľu. Ubytovanie hrozné, v starých, opuste­ných židovských domoch, krčmách, majeroch, starých kaštieľoch bez okien a dverí. Mnohí už majú vymerané zeme, ale niet čo šiat, mnohým ešte ani zem nepridelili. A už sú tu šiesty mesiac! Usilovne hľadajú prácu, pomáhajú Maďarom, aby mali aspoň čo jest. Obleky a obuv nedostatočné. Najlepšie sa cítia v Dravciach, Lučeneckl ev. sa o nich starajú. Najviac žalôb je z Harmanca, nevedia, kde sú pridelení cirkevne, ešte ich nik nenavštívil. 2 Evanjelický posol zpod Tatier

Next