Expres, iulie-septembrie 1971 (Anul 3, nr. 27-39)
Tiene nad v»čiernym Svet je zabratý do čítania výňatkov zo 47-zväzkovéj tajnej štúdie Pentagonu o histórii, zámeroch a metódach „angažovaností“ Spojených štátov vo Vietname a v celej Indočíne. je to čítanie otrasné — v neobyčajne presvedčivej a zároveň cynickej forme sa potvrdili všetky argumenty o zločinnom imperialistickom charaktere zahraničnej politiky USA a pre veľa ľudí j najmä na Západe, a priamo v „krajine neobmedzených možností") je to šok, čo polámal ružové okuliare, ktorými hľadeli na USA. Bývalý zamestnanec ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov a Pentagonu Daniel Elsberg, ktorý sa rozhodol poskytnúť štúdiu tlači, v televíznom interview povedal: „V týchto časoch musí byt veľmi bolestné pre americký ľud čítat noviny a dospieť k názoru, že ľudia, ktorým veril, ktorých si vážil a zveril im moc, sa na tento ľud pozerali rovnako opovržlivo ako na našich vietnamských spojencov.“ Stŕhanie závojov z americkej politiky vo Vietname, ktorej cieľom je — ako to celkom nedvojzmyselne potvrdili najvyšší americkí vládni činitelia v dokumentoch Pentagonu — „zadržať“ a potlačit národnooslobodzovacie hnutie v juhovýchodnej Ázii a dat príučku emancipačnému úsiliu mladých štátov — donedávna koloniálnych krajín. Washington chcel a chce vietnamskou vojnou dokázat svetu, že on riadi jeho osudy, on o ňom rozhoduje. Jeho politika v iných zemepisných oblastiach nie je rozdielna, ibaže používa odlišné kategorické figúry, variácie toho istého základného motívu. V programe na sedemdesiate roky Níxonova administratíva takto formulovala Svoju prax v Afrike: 1. zachovat „selektívny prístup“ k africkým krajinám, 2. viac využit mnohostranné kanály pomoci ako dôležitého prostriedku na dosiahnutie cieľov zahraničnej politiky, 3. klásť dôraz na oblastné projekty, 4. využiť americké úvery výlučne na platenie za americký tovar a služby, 5. široko zaangažovať v Afrike súkromný kapitál Spojených štátov. (jo znamená napríklad konkrétne „selektívny prístup“ k africkým krajinám? Nejde tu o nič iné, ako o snahu rozdeliť a oslabiť prottimperialistický a protikolonialistický front mladých nezávislých krajín, a tak získať pôdu na upevňovanie vlastného postavenia na kontinente. V tomto prípade vonkoncom nejde ten o americký záujem — Spojené štáty sa tu stretávajú v zhode s bývalými koloniálnymi mocnosťami Veľkou Britániou a Francúzskom i s ďalšími krajinami predovšetkým okruhu Severoatlantickéz ho paktu. Využívajú pritom nielen svoju priamu prítomnosť v Afrike v najrôznejších formách, ale majú aj sprostredkovateľov j lepšie povedané svojich „trójskych koňov“ j — juhoafrickú republiku, Portugalsko s jeho kolóniami a Izrael s jeho horlivou aktivitou v afrických rozpor. jbvých krajinách. ‘........... " , *' V nedávnych dňoch sme sa stretali s otvorenými pokusmi zmajstrovaf pre juhoafrickú republiku stoličku pri rokovacom stole s africkými krajinami. Prezident Pobrežia Slonoviny Houphouet-Boigny — je verejným tajomstvom, že na upevňovaní jeho režimu sa angažuje americký, francúzsky, juhoafrický a izraelský kapitál — navrhol začať „dialóg“ s juhoafrickou vládou, ktorej reakčný, rasistický charalcter ostro odsúdila aj Organizácia spojených národov. Minulý týždeň na konferencii Organizácie africkej jednoty jeho diplomatické úsilie vyvrcholilo, ale nevyšlo mu to. Aj keď sa k jeho návrhu pripojilo niekoľko ďalších afrických krajín (napr. Gabun, Horná Volta, Malgašská republika atď.j, veľká väčšina nemohla prijať jeho tvrdenie, že politika apartheidu, teda tzv. rasovej výlučnosti, je vnútornou vecou juhoafrickej republiky. Kolonializmus a rasizmus sú predsa nebezpečným zdrojom napätia a vojen, odporujú základným Tud/ ským právam a blokujú národnooslobodzovací proces v Afrike! Možno ich teda obíst diplomatickými formuláciami a tváriť sa zoči-voči nim neutrálne?! Prirodzene, že Houphouet-Boignyho ponuky na „dialóg“ našli odozvu u adresátov — v Pretorii. Predseda juhoafrickej vlády Vorster ocenil prezidenta Pobrežia Slonoviny, že „veľmi dobre hodnotí africkú situáciu“, a vyzval aj ostatné africké krajiny, aby sa zhromaždili okolo „spoločného cieľa — služby Afrike“. Vorster zrejme zacítil príležitosť vyvtest Juhoafrickú republiku z izolácie na africkom kontinente, ktorá jej napriek hospodárskej sile režimu t napriek tomu, že sa tvári, akoby jej izolovanost neprekážala, nevyhovuje. Napokon aj imperialistické sily v Spojených štátoch, Anglicku a v ďalších krajinách NATO majú na tom záujem, lebo ich „trójsky kôň" by bol oveľa efektívnejší za bránami Afriky ako pred nimi. Juhoafrický premiér okrem toho skoro tým istým slovníkom ako Houphouet-Boigny upozorňoval na „komunistické nebezpečenstvo", vyzval organizovať spoločný front proti .komunizmu". Vorster však nevidí nijaký rozdiel medzi „komunizmom“ a prottkolontaltstickým bojom a aj z toho je jasné, čo sa skrýva za jeho „strašiakom komunizmu". V Addis Abebe na konferencii Organizácie africkej jednoty väčšine delegátov neušli skutočné motívy a zámery tejto koncepcie „dialógu". Bola definitívna? Tí, čo s tým^ prišli, ako aj jeho inšpirátori, sa sotva vzdajú — pokusy rozštiepiť Afriku a naočkovat je) tútorstvo imperialistických a neokolonialistických síl sú zrejme nevyhnutným sprievodným znakom vývoja na tomto kontinente. Vzopriet sa proti tomu nebude ľahké, ale mladá Afrika s podporou pokrokovej časti sveta má dosť síl, aby v boji za skutočnú nezávislosť, zásadné politické, hospodárske a soctálne pokrokové reformy nerezignovala. ROBERT VIC1AN kontinentom Perom Expresu OTVÁRALI MU všetky dvere... Nezvyčajné výsady Klausa Mehnerta v ČĽR • Prečo sa Deutsche Zeitung uchýlili k skromnosti? • Maoisti „veľmi vrelo“ vítajú špióna Abwehru a „najveľkolepejšieho nacistického propagátora“ • Navštívil aj väzenie hodnostárov • Formálne ho pozval princ Sihanuk — neformálne Maova vláda Západonemecké noviny „DEUTSCHE ZEITUNG“ uverejnili nedávno reportážny seriál Klausa Meh nerta o jeho tridsaťdvadňovom pobyte v Čínskej ľudovej republike na jar tohto roku. Autor sa usiluje písať v týchto novinách zaužívaným štýlom „objektívneho pozorovateľa“, no i tak nevie utajiť svoje hlboké uspokojenie a chvíľami aj nadšenie nad tým. čo videl. Mehnert s radosťou píše, že mu — iba jemu samotnému — dovolili fotografovať pohraničný most; že on — on sám — mal k dispozícii štvormiestne kupé vo vagóne prvej triedy; že bol jediným cu-. dzincom, ktorému dovolili navštíviť štrnásť provincií; že sa mu podarilo kúpiť v pekinskom obchode (v obchode pre cudzincov) košele, kravatu a pásku do písacieho stroja; že ho dva razy pozvali na vládne ' recepcie. Klausovi Mehnertovi Skrátka mnohé veci v súčasnej Číne veľmi imponujú. Kto je Klaus Mehnert ? Deutsche Zeitung ho v úvode k seriálu charakterizujú veľmi skromne ako „spolupracovníka našich novín“. Niekto by si mohol myslieť, že ide o radového novináo ra — lenže redakcia hanblivo mlčí minulých „zásluhách“ Klausa Mehnerta, vďaka ktorým sa stal dosť slávnym vo viacerých krajinách, vrátane Nemeckej spolkovej republiky. Profesor, doktor filozofie a riaditeľ ústavu politických vied pri vysokej technickej škole v Aachene Klaus Mehnert sa narodil v roku 1906. Ako dvadsaťpäťročný bol už riaditeľom „Spoločnosti pre štúdium východnej Európy“, jedného z centier protisovietskej vojenskej a hospodárskej špionáže. V roku 1934 pricestoval do Sovietskeho zväzu s legitimáciou dopisovateľa novín „Múnchener Ne iesten Nachrichten“. V tom čase uzaviera verné priateľstvo s istým Wiersingom, politickým redaktorom týchto novín a agentom Sicherheitsdienstu, neskoršie haupsturmfuhrerom SS. V roku 1937 vysiela Abwehr doktora filozofie do Honolulu ako „pozvaného profesora“ havajskej univerzity. Potom nasleduje Čína, presnejšie Japoncami okupované čínske územie, a redigovanie časopisu „XX. storočie“ v angličtine. Jeden z pracovníkov americkej kontrašpionáže nazval Mehnertovu činnosť v uvedenom období najveľkolepejšou nacistickou propagandou, s akou sa kedy stretol. Nositeľ nacistického kríža Ako vysvitá z dokumentov, ktoré sa zachovali v nacistických archívoch, vedúci činitelia hitlerovskej špionáže si Mehnerta cenili veľmi vysoko. So súhlasom šéfa ríšskej tlačovej služby vymenovali ho za dopisovateľa novín Frankfurter Zeitung vo východnej Ázii. Tesne pred krachom „tisícročnej ríše“ — 5. marca 1945 — vyznamenali Mehnerta „Krížom, za vojnové zásluhy“. Druhé vyznamenanie dostal v roo ku 1967 — „Veľký kríž za zásluhy Nemeckú spolkovú republiku“. Tieto „zásluhy“ spočívali v zúrivej antikomunistickej propagande. Čoskoro po skončení vojny sa Mehnert stal spoluzakladateľom výrazne protikomunistických novín' Christ und Welt (teraz Deutsche Zeitung, v redakcii ktorých našiel útočiště — ten istý Wiersing. Mehnert cestuje do Číny, píše a vydáva antlsovietske a antikomunistické knihy „Ázia, Moskva a my“, „Sovietsky človek". „Peking a Moskva“ ... Taký je človek, pred ktorým sa v Číne „otvárali všetky dvere“. O zákulisí tohto „otvárania dverí“ čo-to v minulých dňoch oznámil honkongský dopisovateľ francúzskeho mesačníka „Courrier de politique étranger“. Vykľúva sa šidlo z vreca „Kruhy, ktoré sú dobre informované o situácii v kontinentálnej Číne, dozvedeli sa práve niektoré podrobnosti o pobyte západonemeckého spisovateľa a publicistu Klausa Mehnerta v tejto krajine,“ píše sa v uvedenom mesačníku. „Formálne pozval Mehnerta do Číny princ Sihanuk, s ktorým mal trojhodinové interview, no v skutočnosti bol hosťom čínskej vlády. Zdôrazňuje sa, že Mehnerta prijali veľmi vrele. Umožnili mu navštíviť mnohé provincie, do ktorých majú akreditovaní novinári zakázaný vstup, smel navštíviť aj rodisko predsedu Maa, dedinu Šaošan v provincii Junan, navštívil väzenie, v ktorom väznia niekdajších vysokopostavených hodnostárov, a napokon odpočíval vo vládnych kúpeľoch. Všetky s pobytom spojené výdavky, ako aj cestovné ta i späť, uhradila pekinská vláda. Mehnerta sprevádzal jeden z najlepších pekinských fotografov a dvaja tajomníci predsedu Maa. Ako si možno vysvetliť toto pozvanie a také pocty? Dobre informované kruhy sa nazdávajú, že keďže je Mehnert autorom mnohých diel a filozofických črt, Peking dúfa, že tento hosť namaľuje kladný obraz „veľkého víťazstva kultúrnej revolúcie“. To je však zrejme iba jeden z aspektov návštevy. Číňania sa nazdávajú, že Mehnert môže nadviazať pre nich cenné kontakty so Západom a predovšetkým s tými západonemeckými kruhmi, ktoré napádajú Brandtovu politiku „zblíženia s Východom“. Tým si možno vysvetliť dlhé Mehnertove besedy so zástupcom premiéra Li Sian-nanom a s úradujúcim ministrom zahraničných vecí Tsi Pen-fsetom.“ čo k tomu možno dodať? Vari iba slová samotného Mehnerta, ktorý vo svojom reportážnom seriáli napísal, že „zúrivé útoky“ proti nemu ako nacistovi , v minulosti a antikomunistovi v súčasnosti ovplyvnili jeho cestu do Číny „vôbec nie negatívne"... LITERATURNAJA GAZETA, Moskva ass | Shakespeare neznámy Medzi Shakespearovou pozostalosťou objavili dosiaľ neznáme dielo. Je zasvätené Vietnamu. Senzácia? Len pre nezasvätencov. Shakespeare pracoval na tomto diele tri roky a stálo to hŕbu peňazi. Keď však prácu skončil, ukázalo sa, že ju nemožno vydať. Medzičasom sa vraj zmenila situácia. Verejnosť ho, žiaľ, nepochopí I odložili dielo na poličku. Je to možné? Verejnosť nepochopí Shakespeara? Jeho dielo má ísť do archívu? Veď iba pred niekoľkými mesiacmi nastalo medzi shakespearológmi oživenie: Shakespeare pripravuje čosi nové! A tu ho máš — zrazu bojkot! Ktorýsi zlomyseľník otvorene povedal: „Táto kačica zdochla a navždy zostane v škatuli.“ Aj v novinách to presne tak napísali. Len si predstavte, ako sa cítil chudák Shakespeare, keď to čítal! Pravda, vraví sa, že bol sebakritický. Prvý vstal a povedal, vraj tak a tak, naozaj to treba dať do archívu. Vznikla, pochopiteľne, otázka; Shakespeare si vari dovolil kritizovať vládu? Azda čosi skryl medzi riadky? Je to však poriadne zakopaný pes, lebo vecí sú úplne, ale úplne iné — Shakespeare je za vládu. Celou dušou za každou myšlienkou, každým slovom Práve preto hrozí nebezpečenstvo, že ho verejnosť nepochopí. Neprijme. Vravia, že by vláde urobil medvediu službu. Shakespearovo dielo o Vietname sa aj tak volá: „Vietnam, Vietnam!“ Sám Shakespeare nenapísal, pravda, ani scénar tohto filmu, ani nebol jeho režisérom. Riadil však práce na ňom, kedže Frankovi Shakespearovi — vedúcemu predstaviteľovi Informačnej služby Spojených štátny amerických — uložili urobiť tento film. Jeho úlohou je dokázať celému svetu, že Spojené štáty nevedú vo Vietname špinavú agresívnu vojnu, ale vojnu vznešenú, obrannú. A že americkí vojaci vo Vietname sú vlastne dobrodinci miestneho obyvateľstva. A že politika Washingtonu je jediná správna politika. Taká bola myšlienka zrodu filmu, tak ho aj nakrútili. A teraz, len si to predstavte, toto Shakespearovo dielo neuzrie svetlo sveta! Lebo, ako usúdili podaktorí špecialisti americkej propagandy, bola by z toho „kontraprodukcia“. Vžite sa, prosím do situácie! Shakespeare podporil vládu A lej oolitiku. A vláda hovorí; počuj kamarát, netreba nás podporovať, netreba ľudí dráždiť. Ani nadávať nám, pochopiteľne, nemusíš. Najlepšie urobíš, ak budeš čušať. Aby si, nedajbože, niekoho nedráždil. Navyše — blížia sa voľby. Nastáva čas opäť hovoriť o mieri. Vznikla pomerne frapantná situácia. Americká vláda sa bojí podpory vlastnej politiky. Taká je podľa oznámenia tlače stručná história sveta. Ktorýsi z jeho spolupracovníkov, zrejme rozvážny človek, povedal: „Nuž čo, ak nie teraz, tak v roku 1981 alebo hoci aj 1999 bude dobrou pomôckou pri štúdiu dejín pre tých, ktorí sa ešte nenarodili.“ Mal pravdu. Treba len dúfať, že potomci budú pozorne študovať najhanebnejšle stránky v dejinách USA. A potom budú azda predsa len vďační Frankovi Shakespearovi. APN, Moskva ex®pres Týždenník svetových aktualít a zaujímavostí Vydáva vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v Bratislave • Vedením redakcie poverený za vydavateľstvo Slovenský spisovateľ VLADIMIR RE1SEL <) Graficky upravujú IVAN HOJNÝ a DUŠAN ROGEL • Redakcia: Bratislava, Štefánikova 8/a Telefónne čísla 456-70 a 472-73 • Administrácia: Bratislava, Štefánikova 8/a Te'efón 477-65 • Tlač; Západoslovenské tlačiarne, n. p., Bratislava, Dukelská 51 • Rozširuje Poštová novinová služba. Objednávky prijíma každý poštový úrad a každý doručovateľ Objednávky do zahraničia vybavuje PNS, Bratislava, Gottwaldovo nám 48/V11 • Cena jednotlivého čísla Kčs 4,—. Štvrťročné predplatné Kčs 52,—. Ročné predplatné Kčs 208,—, Neobjednané a nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia.