Expres, ianuarie-martie 1972 (Anul 4, nr. 1-13)

1972-01-15 / nr. 3

ČÍSLO 3 ■ i Odhaľovanie tajných archívov takmer pravidelne vrhá nové svetlo skutočnosti, ktoré sa súčasníkom javili inak. Preto his­tória dodnes neprestala byt aktuálnou vedou a ti, čo sa hrabú v archívnych dokumentoch, sú (pre niekoho) nepríjemní ľudia. Veľmi dôrazne to potvrdil škandál vlani v lete, ked skupina ame­rických novinárov odhalila, čo sa nazýva pentagonskými doku­mentmi a ako Spojené štáty podvodne pripravovali vietnamskú vojnu. Tentoraz prepukol v Amerike nOvý škandál a na rozdiel od pentagonských dokumentov sa nehovorí o minulosti. Zase je v tom americký novinár, ktorý využil kontakty v Bielom dome, aby zís­kal záznamy o rokovaniach americkej vlády za indicko-pakistan­­ského konfliktu. Co sa americká verejnosť o tom dozvedela, nebolo pre vládu prijemné. Co sa vlastne stalo? Ked sa na indickom subkontinente schyľo­valo ku konfliktu a ked nakoniec prepukla dvanásidenná pakistan­­sko-indická vojna, americká vláda uisťovala svet i americkú verej­nosť o svojom úsilí o mier, o tom, že v konflikte je nezaujatá. Prirodzene, podľa najlepších tradícií amerického politického divadla sa tieto uisťovania robili na veľkých show, ktoré usporadúvali jed­notliví predstavitelia na tlačových konferenciách. Nixonov osobit­ný poradca pre otázky národnej bezpečnosti (alebo jednoducho a skrátene šedá eminencia Bieleho domu Henry Kissinger naprí­klad vyhlásil, že americká vláda nie je zaujatá proti Indii. Vo vládnych dokumentoch, ktoré získal novinár J. Anderson z Washingtonu Post. sa však vraví o niečom inom. Za konfliktu robila americká vláda vyslovene protiindickú politiku, snažila sa čo najväčšmi podporiť vládu pakistanského Jahjá Chána, a tým aj krviprelievanie, v ktorom hynuli bangladéšski vlastenci. Záznamy zo schôdzí tzv. akčnej skupiny jasne hovoria o tom, že vláda žiadala, aby sa proti Indii pod­nikli energickejšie akcie a Kissinger sa dokonca sťažoval, že každú pol­hodinu mu prezident vy­číta, „že k Indii nie sme dostatočne tvrdí." Skrát­ka, Biely dom robil všet­ko. Zastavil pôžičky In­dii, poslal lietadlové lo­de do Bengálskeho záli­vu, vo vojnovom kon­flikte všemožne podporo­val Pakistan a na plomatických fórach di­ Kissingerovo šibanie Perom Expresn sa snažil podkopať stano­visko Indie a pomôcť Pakistanu, pričom sa vláda Spojených štátov stále chcela skrývať za neutrálne stanovisko, ktoré podľa vyhláse­nia svojich činiteľov zaujímala. Bezprostredne po skončení vojny sa však dostali na verejnosť dokumenty o rokovaní akčnej skupiny. Pre americkú vládu je to veľký úder. Predovšetkým je jasné, že to nie je akcia zopár od­vážlivcov, ktorí by boli ochotní porušiť tajomstvá Bieleho domu iba preto, že ich tlačí svedomie. Ako vieme, Spojené štáty, sa na­chádzajú v predvolebnom roku, a kečľže j,e Nixonova pozícia po­merne istá a veľmi silná, kázdá zbraň je dobrá na to, aby sa jeho pozícia čo najväčšmi oslabila.... Je tu však ešte niečo dôležitejšie. Zverejnenie vládnych zázna­mov za pakistansko-indickej vojny totiž potvrdilo všetko, čo od­halili o americkej politike pentagonské dokumenty. Poskytujú to­tiž úplnú predstavu o americkej politickej kuchyni, o príprave po­litiky, ktorú by Američania považovali za katastrofálnu a s ktorou by nesúhlasili, pravda, ak by vedeli, čo vlastne ich vláda robí. Vláda úmyselne zamlčala barbarské masakry, ktoré robili vo Vý­chodnom Pakistane vládne vojská, tajne vyzbrojovala pakistanskú armádu. Cynizmus americkej vlády a chladnokrvnosť, s akou kla­me svet i vlastných voličov, sa znovu ukázala v plnom svetle, a preto nečudo, že americká tlač to hodnotí ako obrovský škandál. Odhalenie toho, o čo Spojeným štátom počas konfliktu išlo, nám umožňuje presne sledovať aj ciele americkej zahraničnej politiky v Ázii. Dokumenty totiž nepopierateľné svedčia, že USA postupo­vali v zhode so záujmami vlády Čínskej ľudovej republiky a obe vlády (i za cenu udusenia národnooslobodzovacieho hnutia) pod­porovali vojenský režim Jahjá Chána. Preto sa snažili označiť Indiu za agresora. Cynizmus a imperialistické ciele vlády USA nie sú nijakým tajomstvom, no prípad Bangladéšu vrhol veľmi ostré svetlo aj na veľmocenskú politiku Pekingu a spolupráca Cíny so Spojenými štátmi na jednom z veľmi dramatických konfliktov, pri ktorom Čína chcela asistovať pri likvidácii hnutia za národné oslo­bodenie, ostane nezmazateľným znakom hanby. Realistická politika, ktorú začal robiť nový pakistanský prezident Bhutto (prepustenie Rahmána a napokon aj znárodňovanie v Pa­kistane) svedčí o tom, že Pakistan už dlhší čas potreboval zmeny, ale vojenský režim Jahjá Chána nebol schopný realizovať nič okrem krvavého potláčania východobengálskeho hnutia, ktoré bolo vystavené drastickým represáliám od marca roku 1971. Vojenský režim, ako aj politika Spojených štátov a Pekingu, utrpel porážku. Navyše Spojené štáty sa znovu blamovali pred celým svetom, ked sa ukázalo, aká vierolomná je ich politika, ako bezohľadne sle­duje imperialistické ciele, ako vytvára nebezpečenstvá pre celé medzinárodné dianie. Odiv nad americkou politikou nevyslovujú iba kritici USA. Dokonca aj takí verní prisluhovači, akí sa môžu nájsť v britských vládnych kruhoch, sa neprestávajú čudovať nad americkým štýlom. Napríklad provládně konzervatívne noviny The Times napísali v minulých dňoch o počudovaní britských pracov­níkov ministerstva zahraničných vecí, ktorým poradca prezidenta Nixona Kissinger vysvetľoval, že analógiou pakistansko-indického konfliktu je obsadenie Alsaska-Lotrinska Nemeckom. Times uvá­dzajú, že Briti ani pri najlepšej vôli nevedeli pochopiť, prečo Kis­singer porovnáva Indiru Gándhíovú s Hitlerom, a ich uzáver bol, že po troch rokoch posudzovania sveta z Bieleho domu sa pán Kissinger tak trochu vyšinul. Po slovensky — šibe mu to. ANDREJ VERMER Sviatok čílskych komunistov VÍŤAZNÍ POLSTOROČIE Pred päťdesiatimi rokmi v ju­hoamerickej republike Chile sa na 4. zjazde v meste Rancagua Čílska socialistická robotnícka sírana, založená velkým revolu­cionárom Luisom Recabarrenom, zmenila na stranu komunistic­kú. Rozvinutie vlajky komunis­tického hnutia bolo aj v Čhlle historickou potrebou: vedúci či­nitelia revolučných pohybov číl­skych baníkov spoznali, že bez marxisticko-leninskej strany ich boj proti Imperializmu a miest­nej oligarchii nemôže byť úspeš­ný. Od zakladajúceho zjazdu stra­ny viedla velmi ťažká, bojová cesta — až k volebnému víťaz­stvu Ľudovej jednoty v roku 1970, po ktorom sa aj čílski ko­munisti podieľajú na vládnej moci a komunistickí ministri vo vláde zjednotenej lavice spolu­pracujú so spojencami na usku­točnení programu socialistické­ho rozvoja krajiny. V uplynulom polstoročí čílski komunisti už mali ministrov, poslancov a se­nátorov, ale takisto žila strana aj v ilegalite, keď jej vedúcich činiteľov a aktivistov prenasle­dovali, mučili. Čílski komunisti vždy priná­šali žiarivé príklady vernosti marxizmu-leninizmu a aj v ob­dobí najťažších skúšok hrdin­stvom a oddanosťou obohacova­li históriu komunistického hnu­tia v Južnej Amerike. V každo­denných bojoch z neveľkej skupiny zakladajúceho zjazdu sa Čílska komunistická strana sta­la organizátorkou ľudového frontu, hybnou silou revolučné­ho vývinu, jednou z najuznáva­nejších komunistických strán cele] Latinskej Ameriky. Dnes má strana, spolu s komunistic­kým Zväzom mládeže, 200 000 aktivistov a 05 percent z nich patrí k robotníckej triede. Dva razy neuspeli v Chile po­kusy o ľudový front a komunisti museli do ilegality. X. zjazd strany v roku 1950 prebiehal v ilegalite. Na tomto zjazde pre­skúmali a zhodnotili poučenia z dvoch neúspešných pokusov. Zjazd poukázal na to, že jednot­né odbory z roku 1953 sú veľ­kým výdobytkom čílskych pra­cujúcich a utvárajú priaznivú základňu pre obnovu ľudového frontu. V roku 1956 sa podarilo rozšíriť ľudový front o socialis­tickú stranu, ktorá sa medzitým zjednotila; na ľudovom fronte sa zúčastnila aj demokratická strana a ďalšie pokrokové sily. Jednotná organizácia, ktorá pri­jala názov Front ľudovej akcie, zvolila za svojho prezidentského kandidáta vo voľbách 1958 dr. Salvadora Allendeho. V týchto voľbách sa Frontu nepodarilo získať víťazstvo, nepodarilo sa to ani v roku 1964, ked všetky skupiny čílskej buržoázie jed­notne podporovali křesťanskode­mokratického kandidáta na pre­zidentský úrad, aby znemožnili ľudovým silám dostať sa k moci. Na XIII. zjazde v roku 1965 a na XIV. v roku 1969 čílski ko­munisti rozobrali poučenia z ne­úspešných pokusov a podľa toho vypracovali politiku. Nová, správna línia, ktorá spočívala v tom, že osvedčení vedúci či­nitelia strany vedeli aplikovať marxizmus-leninizmus v osobit­ných čílskych podmienkach, viedla potom k spojenectvu, vďaka ktorému Ľudová Jédnbtá získala v roku 1970 v pŕéziďeht-;’ ských voľbách víťazstvo. V období, ktoré odvtedy uply­nulo, Čílska komunistická strana ukázala, že vie riešiť na vysokej úrovni aj zložité úlohy účasti vo vláde. Komunistickí ministri — hoci paľba reakcie sa vždy sústreďuje predovšetkým na nich — nielenže obstáli, ale získali mimoriadne uznanie. Komunisti mali leví podiel na doterajšom dôslednom uskutočňovaní pro­gramu Ľudovej jednoty, na po­­štátňovaní, pozemkovej reforme a jej urýchlení, na vypracovaní a realizácii podmienok1 pre*z!®p­­šenie Životných podmienok pra­cujúcich. Čílski komunisti dobre vedia, že keď sa obzerajú späť na pol­storočnú víťaznú cestu, ktorá doviedla stranu až k účasti v ľu­dovej vláde, musia mať pred očami aj úlohy budúcnosti. Rok 1972 bude mať rozhodujúcu dô­ležitosť pre čílsku ľudovú moc. V tomto roku chcú rozšíriť A a upevniť štátny sektor, dokončiť vyvlastnenie všetkých vyše 90- hektárových poľnohospodár­skych jednotiek. Pravda, revolučný vývin, ktorý od základu mení tvár Chile, na­ráža na urputný odpor tak im­perializmu ako aj čílskej oli­garchie. Ako sa nedávno ukáza­lo, krajná pravica sa nevyhýba ani násilným akciám, narúšaniu verejného poriadku a provoká­ciám, aby spomalila a hamova­la revolučný vývin. V zostrenej situácii čílski komunisti pokla­dajú za najdôležitejšiu úlohu zosilnenie Ľudovej jednoty, zvý­šenie sebavedomia ľudových más ako a] ich zvýšenú organi­zovanosť. Preto usilujú, aby v každom poštátnenom podniku zriadili a čo najviac upevnili riadiacu radu a výbor pre vý­robu. Čílski komunisti sú hybnou si­lou úsilia, aby sa všade zakla­dali výbory Ľudovej jednoty, ktoré na miestnej úrovni mobili­zujú ľudové masy pre realizo­vanie vládneho programu. Silu pre uskutočnenie historických úloh dodávajú aktivistom strany doterajšie úspechy a bohaté skúsenosti, ktoré získali čílski komunisti v polstoročnom boji, neúnavnom, plnom obetí. Na oslavu 50. výročia založe­nia strany čílskych komunistov prišlo do Santiaga ďe Chile veľa delegácií bratských strán z ce­lého sveta. V pozdravných pre­javoch vysoko hodnotili doteraj­šiu cestu a úspechy vedúcej -strany čílskych pracujúcich. Ve­dúci sovietskej straníckej dele­gácie Andrej Kirilénko Vyzdvi­hol, že Čílska komunistická stra­na už od záľoženia ukázala, že je oddanou, zrelou a vyskúša­nou bojovou silou a predvojom čílskych pracujúcich. Strana stojí pred veľkými Úlohami, naj­mä teraz, keď krajina prechádza zložitým vnútorným vývinom. A ten je významný nielen pre Chile, ale pre celé svetové ro­botnícke hnutie. NÉPSZABADSAG, Budapešť MORNING STAR Londýn V ZRKADLE ZAHRANIČNEJ TLAČE ROZVOJ SLOVENSKA Viedenský denník VOLKSSTIMME uverejnil prehľadný článok o rozvoji Slovenska v posled­nom štvrťstoročí. Z článku citujeme: Veľký pokrok, ktorý Slovensko zaznamenalo, najlepšie vidieť z porovnania, aká bola hospo­dárska úroveň Slovénska pred 25 rokmi a aké bolo jeho postavenie v predmníchovskej bur­žoáznej republike. Pred vojnou bolo Slovensko iba zaostalou časťou Československej republiky a po stránke hospodárskej zaostávalo za český­mi krajinami asi o 50 rokov. Česká buržoázia sa starala predovšetkým o rozvoj priemyselne oveľa vyvinutejšej západnej časti ČSR a na Slo­vensku obmedzovala priemysel, aby si zabezpe­čila rezervoár lacných pracovných síl. Konkurenčný boj vládnúceho československého kapitálu s kapitálom maďarským, ktorý mal na Slovensku prevahu,, v mnohých prípadoch vie­dol k likvidácii radu priemyselných podnikov na Slovensku (Krompachy, Zvolen atď.j. V dvadsia­tych rokoch likvidovali na Slovensku okolo 200 rôznych priemyselných podnikov, v ktorých na­chádzala zamestnanie asi štvrtina priemyselných robotníkov Slovenska. V roku 1937 obyvateľstvo Slovenska predstavovalo 24,6 percenta celkového obyvateľstva ČSR, ale podiel Slovenska na ce­loštátnom priemyselnom produkte bol iba 7,3 percenta a na celoštátnej poľnohospodárskej vý­robe iba 17,4 percenta. Zamestnanosť v priemys­le bola v Čechách 3 a pol ráz vyššia ako na Slovensku. Táto nepriaznivá situácia sa jasne odzrkadľovala na nižšej životnej úrovni obyva­teľstva Slovenska. Po volebnom víťazstve komunistickej strany v roku 1948 ministerský predseda Klement Gott­wald predložil parlamentu široký vládny program a vyhlásil k základným tézam dvojročného plá­nu: K najdôležitejším úlohám dvojročného plánu patrí položenie základov industrializácie Sloven­ska. Solidarita a jednota štátu si nevyhnutne vyžadujú, aby sa hospodárska úroveň Slovenska čo najrýchlejšie priblížila úrovni českých krajín. Autor opisuje postupnú industrializáciu Slo­venska a píše: ... Slovensko zaznamenalo rýchly hospodár­sky rozvoj. Objem priemyselnej výroby vzrástol v roku 1970 — v porovnaní s rokom 1937 — dvadsaťtrinásobne, v porovnaní s rokom 1948 vzrástol dvanásťnásobne, pričom priemerný ročný vzrast priemyslu vykazoval v posledných dvoch desaťročiach 12,3 percenta. Predstavuje to pri­bližne dvojnásobne rýchlejší rast ako v českých krajinách. Objem poľnohospodárskej prodv.Wie vzrástol v roku 1970 — v porovnaní s rokom 1936 — o 73 percent a v porovnaní s rokom 1948 o 87 percent. Konzekventné uskutočňovanie rozhodnutí naj­vyšších straníckych orgánov malo veľmi priazni­vý vplyv na proces vyrovnávania úrovne obi­dvoch častí Československej socialistickej repub­liky. Dôkazom je aj skutočnosť, že predstih čes­kých krajín, ktorý pred polstoročím predstavoval voči Slovensku ešte okolo 50 rokov, znížil sa nateraz asi na 8 rokov ... VOLKSSTIMME, Viedeň exwwes Týždenník svetových aktualít a zaujímavostí Vydáva vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v Bratislave 9 Vedením redakcie poverený za vydavateľstvo Slovenský spisovateľ VLADIMÍR REISEL @ Gra­ficky upravujú IVAN HOJNÝ a DUŠAN ROGEL 9 Redakcia: Bratislava, 'Sté fánikóvá 8/a Telefónne čísla 456-70 a 472-73 9 Administrácia: Bratislava, Štefánikova 8ia. Telefón 477-65 9 Tlač: Západoslovenské tlačiarne, ň. pi, Bratislava, Dukelská 51 9 Rozširuje Poštová novinová služba. Objednávky prijíma každý poštový úrad a každý doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje PNS, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII 9 Cena jednotlivého Čísla Kčs 4,—. Štvrťročné predplatné Kčs 52,—. Ročné predplatné Kčs 208,—. Neobjednané a nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia a

Next