Expres, aprilie-iunie 1972 (Anul 4, nr. 14-26)
1972-04-01 / nr. 14
CISLO 14 Jedna z Kanady Barry Mathér je poslanec kanadského parlamentu. Pochádza z vidieckeho mestečka White Rock a za doterajšej parlamentnej činnosti sa preslávil rôznymi vtipnými výrokmi a myšlienkami. Raz charakterizoval Kanaďanov v parlamentnej debate takto: -„Kanaďania sú ľudia-, o ktorých si Angličania mysliaj ie sú to Američania... a Američania si zas o Kanaďanoch myslia, ie sú Angličania..." Ale ešte väčšiu pozornost vyvolal poslanec Matherj keď bola v parlamente debata o problémoch kanadského poľnohospodárstva. V diskusnom príspevku okrem iného povedal: y,V našom kanadskom poľnohospodárstve krava nereprezentuje iba finančnú, lei aj morálnu hodnotu. Môj volebný okres je poľnohospodársky, viem teda, čo znamená krava v každodennom živote mojich voličov-farmárov: musia sa o ňu ustavične starať. Popoludní nemôžu íst do krčmy, musia kŕmit svoje kravky, potom ich vy dojit — večer moji farmári tiež nemôžu do krčmy; musia si ísť ľahnúťj veď včasráno musia byt už opäť na nohách-, aby mohli podojit kravky, obriadit ich a nakrmit. i Tri z mnohých Môžem preto s čistým svedomím vyhlásiť-, že v mojom volebnom okrese udržiavajú kravy farmárov pri solídnom živote." A potom poslanec Mather ešte dodal: Myslím sivýznamne sa pozrel na svojich kolegov v poslaneckých laviciach, -„že by to vôbec nebola zlá myšlienka, keby sme chovali zopár kráv aj tu v parlamente.. Iniciatívny poslanec Barry Mather-, pravda so svojím návrhom nepochodil. Jedna z Viedne Ako je známe, v procese s Angelou Davisovou vyškrtli na žiadosť štátneho prokurátora zo zoznamu porotcov aj jedinú černošku, takže Angela Davisová bude teraz stáť pred čisté bělošskou porotou. Správa vyvolala v celej svetovej tlači pozornost, údiv a kritiku. No mnohé buržoázne noviny sa pokúsili komentovať tento najnovší rasistický tah americkej „justície" v celkom inom svetle. Tak veľký viedenský buržoázny denník Die Presse to vysvetľoval čitateľom takto: „V danom prípade vôbec nešlo o prejav nejakého rasizmu zo strany štátneho prokurátora, práve naopak — bol to prejav jeho starostlivosti o prípadného černošského porotcu... Predstavme si, ie by sa na procese dokázala vina Angely Davisovej a že by ju potom porota jednohlasne (teda aj s hlasom černošského člena) uznala vinnou... Kto by mohol potom zaručiť osobnú bezpečnost, ba aj život tohto čierneho člena poroty?“ Správa z Viedne nehovorí, či komentátor denníka Die, Presse napísal tento svetoborný komentár pod viechou v Grinzingu — alebo pri poháriku whisky u tlačového atašé veľvyslanectva USA vo Viedni. Jedna z Bonnu Balík, ktorý pošta doručila adresátovi bol adresovaný takto: „Willy Brandt, spolkový kancelár — Bonn". Meno odosieľateľa bolo napísané červeným atramentom a znelo: „Gróf Stauffenberg“. (Gróf Stauffenberg, ako je známe, sa v r. 1944 pokúsil o atentát na Adolfa Hitlera; atentát sa nepodaril a Stauffenberga i mnohých ďalších dal potom Hitler popravit. — pozn. red.) Meno odosielateľa okamžite vyvolalo podozrenie; no podozrivý bol aj balík: čosi v ňom tikalo__Nie div, že ho nedoručili , adresátovi, naopak, vyhlásili okamžite poplach. Podivnej poštovej zásielky sa ujali pracovníci vojenskej kontrarozviedky (MAD). Onedlho napätie skončilo: vysvitlo, že odosielateľ — „gróf Stauffenberg" — ktorého už zakrátko našli, je duševne chorý človek a že v podozrivom balíku bol obyčajný budík s rôznymi drôtmi... Západonemecká tlač zaznamenala; že odvtedy; čo v Bonne došlo k výmene vo vládnych miestach, prichádza tam čoraz viac takýchto podozrivých balíkov. Kým v roku 1968 preskúmali v Bonne 138 podozrivých balíkov, v roku 1970 ich bolo už 585 a vlani dokonca až 750. Ale podľa štatistiky západonemeckej vojenskej kontrarozviedky; ktorá má na starosti podozrivé zásielky adresované vedúcim bonnským politikom, napriek zvýšenému počtu „balíkov“ vlastne nemožno hovoriť o vzraste pokusov o atentát: v roku 1968 a 1969 v 19 balíkoch naozaj našli výbušniny, v roku 1970 boli výbušniny iba vo dvoch podozrivých balíkoch, kým od roku 1971 už v žiadnom. Ide teda skôr o nechutné -,;kanadské žartíky" a prejavy psychologickej vojny-, ktorú vedie opozícia proti spolkovému kancelárovi \V. Brandtovi a jeho realistickej politike. 2 Nixonova sabotáž Americká delegácia v Paríži má na konte ďalšiu sabotáž v rokovaní s delegáciami VDR a Dočasnej revolučnej vlády južného Vietnamu. Vedúci americkej delegácie velvyslanec Porter oznámil minulý týždeň na 147. schôdzke, že americká delegácia nie je ochotná zúčastniť sa na budúcich zasadaniach konferencie o Vietname. William Porter „odôvodnil“ toto rozhodnutie tým, že sa americká delegácia nemôže zúčastniť na rokovaniach, kedže tento týždeň bude prebiehať v Spojených štátoch Týždeň amerických vojenských zajatcov v Indočíne. Vedúci americkej delegácie súčasne obvinili zástupcov VDR, že nechcú „vážne rokovať“ o osude amerických vojnových zajatcov. Zástupcovia VDR okamžite poukázali na niekolké svoje vyhlásenia, že rozhovory o prepustení amerických vojnových zajatcov budú možné až po americkom oznámení pevného termínu totálneho odchodu všetkých vojakov USA z Indočíny. Zodpovednosť za to, že sa americkí vojnoví zajatci nemôžu vrátiť do vlasti, »padá teda výlučne na amerického prezidenta NIxona a jeho vládu. Rozhodnutie Američanov sabotovať parížsku konferenciu o Vietname vyvolalo aj v západných hlavných mestách mnohé odsudzujúce a kritické komentáre. Vo washingtonských politických kruhoch poukazujú na to, že prerušenie parížskych rozhovorov o Vietname na neurčitý čas Je krok, ktorý môže mať veľmi vážne dôsledky. Americkí odporcovia Nixonovej vietnamskej politiky poukazujú na to, že rozhodnutie Bieleho domu až nápadne starostlivo načasovali na obdobie nových, mimoriadne silných bombardovacích náletov amerického letectva v Indočíne. Niektorí politickí komentátori Washingtonu poukazujú aj na ďalší zaujímavý bod: Američania prerušili parížske rokovania vo chvíli, ketf sa vo francúzskom hlavnom meste začínajú rozhovory medzi Washingtonem a Pekingom na úrovni veľvyslancov. Vzhľadom na nepriaznivý ohlas, ktorý vyvolal tento americký sabotážny krok na celom svete, zástupca amerického ministerstva zahraničných vecí Charles Bray sa všemožne usiloval vyvolať na oficiálnej tlačovej konferencii vo Washingtone dojem, že „Spojené štáty neprerušili parížske rokovania o Vietname s definitívnou platnosťou“. Súčasne však ultimatívne uviedol, ak „druhá strana“ na parížskych rokovaniach nezmení svoj postoj, tak nemá zmysel pokračovať v rokovaniach. Znamená to, že si Nixonova vláda vyhradzuje výlučné právo posúdiť užitočnosť budúcich rokovaní, sama chce byť v tomto ohľade Jediným rozhodcom, čo inými slovami znamená — usiluje sa už vopred zvaliť zodpovednosť za neúspech parížskych rokovaní na „druhú stranu“, t. j. na delegáciu VDR a Dočasnej revolučnej vlády Južného Vietnamu. V skutočnosti Američania už dlhší čas pripravovali tento sabotážny krok. * Americký prezident Níxon považoval za nutné usporiadať v Bielom dome mimoriadnu tlačovú konferenciu, na ktorej vyhlásil pred zástupcami americkej aj zahraničnej tlače, že dal osobne príkaz americkej delegácii na parížskej konferencii o Vietname, aby sabotovala rokovanie s delegáciami vlády VDR a Dočasnej revolučnej vlády južného Vietnamu, a to „na neurčitý čas“. Nixon sa usiloval vysvetliť a obhájiť tento krok tvrdením, že „v ovzduší, v ktorom teraz rokovania v Paríži prebiehajú, niet nádeje na dohodu“. Ďalej prezradil, že Spojené štáty nie sú ochotné rokovať o pozitívnych návrhoch vlády VDR ,a Dočasnej revolučnej vlády južného Vietnamu na mierové riešenie vietnamskej krízy. Kto dáva na medzinárodnej konferencii! ultimátum — a vedúci americkej delegácie v Paríži Porter takéto ultimátum dal — očividne nechce rokovať a ak aj áno, iba z pozície sily. Richard Nixon a jeho vláda opáť raz ukázali svoju pravú tvár vo vietnamskej otázke. MTI, Washington, ĽHUMANITÉ, Paríž aj verejne a nkázalo sa, že jej verejné vystúpenia citeľne oslabili pozície prokuratúry. Podľa názoru mnohých pozorovateľov v San José, kde proces prebieha, nie je vylúčené, že prokuratúra prejde do útoku už v najbližších dňoch a na základe spomínaného výnosu Najvyššieho súdu Kalifornie sa pokúsi primäť sudcu Arnasona (ktorý vedie proces proti Angele Davisovej — pozn. red.), aby odvolal svoje predchádzajúce rozhodnutie o prepustení Angely na predpísanú kauciu. V spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Kalifornie sa síce hovorí, že tento výnos bude platiť iba v budúcnosti, nie je v ňom žiadna zmienka, že by platilo aj so spiatočnou platnosťou, no i tak sú obavy, že prokuratúra si bude vysvetľovať výnos po svojom. Bettina Apthekerová, tajomníčka Národného výboru pre oslobodenie Angely Davisovej, vyhlásila k tomu zástupcom tlače a tlačových agentúr: „Všetci poctiví ľudia sú zalarmovaní novým, bezprostredne hroziacim nebezpečenstvom opätovného uväznenia Angely Davisovej.“ Bettina Apthekerová vyzvala všetkých priateľov Angely, ktorí svojou tak jedinečne preukázanou solidaritou účinne prispeli k doterajšiemu čiastkovému úspechu (t. j. k prepusteniu Angely na kauciu), aby nedovolili zrušenie tohto dočasného prepustenia. Vyzvala všetkých, čo stoja po boku Angely, aby posielali protestné telegramy a rezolúcie na adresu sudcu E. Arnasona, San José, California, USA. Medzitým v San José nž definitívne schválili voľbu dvanástich porotcov — a štyroch náhradníkov. Nie je medzi nimi ani jeden černoch! Štátny obžalobca Albert Harris odmietol piatich kandidátov na post porotcov, sledujúc pritom svoje zjavne rasistické ciele. Obhajoba Angely Davisovej zamietla dohromady deväť kandidátov na post porotcov, lebo pri ich predbežnom výsluchu vysvitlo, že sú to fanatickí antikomunisti a rasisti. Počas takmer trojtýždňového volenia porotcov a výsluchu asi 150 kandidátov pre dvanásťčlennú porotu vysvitlo, že prakticky nebolo možné vybrať pre Angelu Davisovú objektívnych a nezaujatých porotcov z oblasti Santa Clara, lebo americká tlač, rozhlas i televízia sa postarali o to, aby biele obyvateľstvo videlo y Angele Davisovej „nepriateľa štátu č. 1“. Pri výsluchu jednotlivých kandidátov bolo jasne vidieť, aké účinky mala protikomunistická hystéria a rasové štvanie zo strany kalifornského guvernéra Reagana a ostatných pravičiarov. VOLKSSTIMME, Viedeň Nový útok na Angelu 17. marca Najvyšší súd štátu Kalifornia vyhovel — čo aj len čiastočne — odvolaniu rasisticky zaujatej štátnej prokuratúry a dal jej do rúk prostriedok, pomocou ktorého sa prokuratúra podľa všetkého pokúsi dostať Angeln Davisovú znova do väzenia. Príslušné rozhodnutie Najvyššieho súdu totiž obsahuje aj odsek, podľa ktorého „osobám, obvineným zo zločinov, stíhaných predtým trestom smrti, možno odoprieť ich dočasné prepustenie na predpísanú kauciu“. Táto formulácia sa týka aj Angely Davisovej, ktorej proces sa začal 27. marca: kalifornská prokuratúra totiž žaluje Angelu Davisovú za „účasť na sprisahaní, smerujúcom k vražde“ ako aj „za účasť na únose ľudí“. Je jasné, prečo chce kalifornská prokuratúra dosiahnuť odvolanie tak ťažko vybojovaného prepustenia Angely z väzenia. Ako je známe, svojho času prepustili Angelu po vyše lB-mesačnom väzení na kauciu 102 500 dolárov. Odvtedy Angela Davisová vystupovala ! r} Ďalší „Bormann44 Reportéri kolumbijského týždenníka Siete Dias sa pred niekoľkými dňami postarali o poriadnu senzáciu: y reportáži z vnútrozemia napísali, že v džungli v oblasti mesta Pasto našli Martina Bormanna, Hitlerovho zástupcu, už celé desaťročie hľadaného vojnového zločinca. Žije vraj v indiánskej osade, oženil sa s Indiánkou —a na dôkaz, že ide naozaj o Bormanna, uverejnili aj fotografie 72-ročného muža. Vzápätí ho kolumbijská polícia zatkla' a podrobila dlhým výsluchom. Zatknutý sa od začiatku ohradzoval proti tomu, aby ho pokladali za vojnového zločinca Bormanna. Vyhlásil, že sa volá Johann Hartmann, narodený v roku 1900, pochádza síce z Nemecka, ale vysťahoval sa stade ešte v roku 1927 a odvtedy Kolumbiu ani raz neopustil. Usadil sa na juhu krajiny, kde mal kúsok poľa, na ktorom odjakživa pestoval banány. Svojho času sa aj oženil s miestnou Indiánkou. Kolumbijská polícia mu však neverila — skôr verila reportérom týždenníka Siete Dias, ktorí o. i. mali aj také „dôkazy“, že napr. muž z džungle „drží cigaretu presne tak ako Martin Bormann“... Polícia .napokon vyžiadala z Nemeckej spolkovej republiky odtlačky prstov pravého Martina Bormanna — takto chcela usvedčiť Johanna Hartmanna, že je naozaj hľadaným vojnovým zločincom. Ale kým vyžiadané odtlačky z NSR prišli — poslali ich lietadlom — prakticky už neboli potrebné: medzitým sa vyšetrovaním v domorodej osade na pokraji džungle dokázalo, že Johann Hartmann hovorí pravdu: naozaj tam žije už vyše štyridsať rokov, osadu nikdy neopustil, nemôže byť teda za nijakých okolností Martinom Bormannom. (Porovnanie autentických odtlačkov prstov Martina Bormanna s odtlačkami prstov Johanna Hartmanna neskôr plne potvrdilo, že ide o dve celkom rozdielne osoby). Johanna Hartmanna opäť prepustili na slobodu; pre istotu si vyžiadal od kolumbijskej polície nový preukaz totožnosti, aby mohol úradne dokázať, že nie je Martin Bormann. Senzácia s novoobjaveným „Martinom Bormannom“ — nie prvá a pravdepodobne ani nie posledná — teda spľasla. Napriek tomu vyvolala všeobecnú pozornosť a našli sa aj ľudia, ktbrí na tejto „senzácii“ celkom pekne zarobili — predovšetkým hoteliér Erich Steig, pôvodom tiež Nemec, žijúci dlhší čas v kolumbijskom meste Pasto. Kým „senzácia“ trvala, mal hotel obsadený do posledného miesta zahraničnými novinármi, predovšetkým osobitnými spravodajcami západonemeckých novín, ktorí rýchle prileteli do Kolumbie, aby mohli svojim čitateľom čo najpodrobnejšie referovať o „ich“ Martinovi Bormannoví. Johann Hartmann, sa vrátil do svojej osady, aby i naďalej pestoval banány. Západonemeckí korešpondenti sa síce všemožne usilovali vziať ho aspoň na návštevu do NSR, ale Johann Hartmann im otvorene povedal, že ho nijaká Spolková republika nikdy nezaujímala a po tejto kalvárii už vonkoncom nezaujíma... MORNING STAR, Londýn ex#pres Týždenník svetových aktualít a zaujímavostí Vydáva vydavateľstvo Slovenský spisovateľ v Bratislave © šéfredaktor Ľudovít PETROVSKÝ Graficky upravujú Ivan HOJNÝ a Dušan ROGÉL © Redakcia- Bratislava, Štefánikova 8/a. Telefónne čísla 456-70 a 472-73 • Administrácia: Bratislava, Štefánikova 8/a. Telefón 477-65 @ Tlač: Západoslovenské tlačiarne, n. p., Bratislava, Dukelská 51 • Rozširuje Poštová novinová službaŕ Objednávky prijíma každý poštový úrad a každý doručovateľ Objednávky do zahraničia vybavuje PNS, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII • Cena jednotlivého čísla Kčs 4,—. Štvrťročné predplatné Kčs 52,—. Ročné predplatné Kčs 208,—. Neobjednané a nevyžiadané rukopisy redakcia nevracia.