Expres, iulie-septembrie 1974 (Anul 6, nr. 27-39)
1974-07-06 / nr. 27
„V päťdesiatych rokoch boli ľudia, ktorí usudzovali, le imperializmus je jeden svet, socializmus druhý svet a krajiny národného oslobodenia tretí svet.“ — Task to zratúva úradná tlačová kancelária Sin-chua. Pokiaľ ide o imperializmus, za najzarytejšieho nepriateľa národov celého sveta ho uznal ešte IX. zjazd maovskej strany. Stalo sa tak po „kultúrnej revolúcii", nadobúdajúcej teraz poradové číslo jedna v reprízach výbuchu vnútorných rozporov máoizmu, podľa jeho „zákonitostí“ očakávaných na kaidý siedmy rok a tým teda doznané neriešiteľných. lenže v úvodníku pekinských ústredných novín Zen-min ž'-pao k nedávnemu výročiu konferencie indočínskych národov, ktoré žiaľ až prihmatateľne museli poznať jestvovanie toho „prvého“ sveta z úvahy Sin-chua, sa nenašiel ani len výraz „imperializmus“. Ak teda pre maovcov prestal existovať, alebo — ak chceme byt miernejší — netreba ho podľa nich viac brat na vedomie, tak na základe ich svojráznej „dialektiky“ hádam musel prestať jestvovať t proti imperializmu postavený „druhý“, teda socialistický svet. Na ÍX. zjazde maoistickej strany sa vyhlasovalo: „Naša epoPha je epochou, keď imperializmus speje k úplnému stroskotaniu a socializmus k víťazstvu na celom svete." No na svojom lanskom X. zjazde sa maoistl vrátili k hodnoteniu, platnému pre obdobie, keď ešte nebolo svetovej socialistickej sústavy: „Súčasná epocha je epochou imperializmu a proletárskych revolúcií.“ K tomu sovietsky mesačník Problémy Dalnevo vosiaka poznamenáva: „X. ijazd hodnotil situáciu vo svete, ako keby ešte trvala úloha položiť základy skutočného socializmu a snažila sa ju riešiť práve Čína. Keďže teda pre maoizmus v tomto svete socializmu jednoducho „niet", nemôže v ňom podľa jeho logiky naopak byť ani imperializmu. Preto ho postupne tiež „ruší“. Vidí „imperializmus nie ako určitú spoločensko-hospodársku sústavu, nie gko najvyššie štádium kapitalizmu, ale ako politickú a vojenskú silu, nezávislú od svojho triedneho Keby Mao mohol vytasiť „čarovný meč44 obsahu“. Zisťuje to moskovský týždenník Novoje vremja a pripomína: „Socialistický tábor dávali maoistl do protikladu nie s imperializmom ako spoločenskou sústavou, ale so Spojenými štátmi." V úsilí vytrhnúť socialistické krajiny z ich spoločenstva začali v Pekingu nielen podpichovať k utváraniu „oblastných zväzkov“ najmä o Ázii a v juhovýchodnej Európe. Do nich sa spolu s niekoľkými rozvojovými a kapitalistickými štátmi márne pokúšali zadelil i socialistické krajiny. Vymýšľali st tiež „teórie", kde do svojho akéhosi „medzipásma“ medzi „supervelmocami“ rátali vedľa Nemeckej spolkovej republiky, Veľkej Británie a Francúzska, Japonska, Kanady ä Austrálie tiež „stredné a malé“ socialistické krajiny /tie by v „medzipásme“ tvorili pravdaže iba jeho desatinu). Úsilie stavať proti sebe namiesto kapitalizmu a socializmu, imperializmu a svetovej socialistickej sústavy už len Spojené štáty a Sovietsky zväz je očividné. Tu kdesi je, s prepáčením, „ídeovo-teoretické“ Žriedlo napríklad rečí podpredsedu Štátnej rady Teng Siaopchlnga. Prednášal ich na štátnej hostine pre vodcu anglickej arcikonzervatívnej opozície Edwarda Heatha (podpredsedu Národného zväzu baníkov, ktorý podstatne prispel k pádu-jeho vlády, Micka McGaheya, krátko pred ním odmietli pustiť do Čínskej ľudovej republiky s odborárskou delegáciou, lebo je komunista). Teng Stao-pchtng blúznil o tom, Že Sovietsky zväz sa vraj „naoko chystá zaútočiť na východe, aby mohol v skutočnosti zaútočiť na západe". Mládežníckej skupine z Nemeckej spolkovej republiky zasa nahováral, že vojna v Európe — kde pravda Sovietsky zväz a socialistické krajiny vytrvalo a s úspechom podnikajú kroky na zavŕšenie porád o bezpečnosti a o znížení stavov vôjsk — je údajne „nevyhnutná“. V duchu premaľovávania svojho obrazu sveta maovci ústami Teng Siao-pchinga na poslednom osobitnom zasadaní Valného zhromaždenia Organizácie Spojených národov, ako to vystihli Novoje vremja, takto „zamenili koncepciu ,medzľpásiem’ koncepciou ,celosvetového frontu’ boja proti Sovietskemu zväzu a socialistickému spoločenstvu“. Nuž, maovský X. zjazd skutočne vyluhal to, čo osočuje ako „soclálimperializmus“, za hlavného protivníka Číny. Oradný Sín-tao ž’-pao sa zastrája: „V terajšej etape sú čínsko-sovtetske rozpory antagonistické a základným rozporom vo vzťahoch Číny s vonkajším svetom." Na viacerých medzinárodných poradách zástupcovia čínskej ľudovej republiky odmietli preberať materiály podľa súpisky pre socialistické krajiny. Zen-min ž’-pao sa vnucuje rozvojovým krajinám: „Čínska ľudová republika patri k tretiemu svetu." Tak skutočne neráta sama seba viac k socialistickému svetu? Problémy Vaľnevo vostoka zhŕňajú: „Peking začal považovať Čínsku ľudovú republiku za .rozvojovú krajinu’ a za člena ,tretieho sveta’. Čínske vedenie ,upřesnilo’ svoju zahraničnopolitickú stratégiu. Tým tiež ,upřesnilo’ svoje predstavy o čiare politického rozdelenia sveta.“ O tejto čiare básnil Mao Ce-tung ešte roku 1935, deliac svet ako kedysi pápež Alexander VI.: Keby som sa mohol oprieť o nebesia a čarovný meč vytasiť, na tri časti by som ich rozťal: jednu nechám Európe, jednu Amerike dám, jednu pre Činu si podržím. A čože šestina sveta, prvá socialistická?! Maovcamt svetom netriedne ťahaná čiara ho má rozdeliť tak, aby Čína podľa myslenia predsedu Maa sedela ak nie na nebesách, tak na kopci, pozerajúc sa na boj dvoch tigrov v doline. A čo, ak boja napriek bezbožným žglaniam nebude? Ktože v našom svete, akým naozaj je, má zrak a výhľad zahmlený? V dnešnom svete, kde zásluhou mierovej ofenzívy, vyhlásenej XXIV. zjazdom Komunistickej strany Sovietskeho zväzu a dôsledne vedenej po jeho boku všetkými socialistickými krajinami, prevláda zmierňovanie napätia. I- FUKAXSCH eitpres cISL0 27 f CELÝ SVET Dobré vzťahy medzi Sovietskym zväzom a Spojenými štátmi sú dôležité pre utvorenie pevnej sústavy medzinárodnej bezpečnosti, pre vzťahy dobrého susedstva medzi všetkými krajinami. Ich ďalším kladným rozvojom získa celý svet. Pri obmedzovaní a znižovaní strategického zbrojenia nájde vláda Spojených štátov v Sovietskom zväze spoľahlivého a aktívneho partnera. To treba zdôrazniť, lebo niektoré kruhy v Spojených štátoch sa snažili pred rozhovormi R. Nixona s L. I. Brežnevom spochybňovať ich výsledky. Tieto kruhy nezdôrazňujú terajšie skutočné ťažkosti, ale ťažkosti vymyslené, sledujúce jediný ciel —■ skomplikovať dosiahnutie dohody. SOVIETSKAJA ROSSIJA, Moskva Rokovania sovietskych predstaviteľov s R. Nixonom sa týkajú kľúčových otázok sveta. Od toho, ako sú tieto rokovania úspešné, závisí mnoho. Teraz je reč o tom, aby sa pokiaľ možno čo najviac využívali všetky možnosti na ďalšie zlepšovanie vzťahov medzi obidvoma štátmi a na zlepšovanie situácie vo svete. Posledné vystúpenia Ľ. I. Brežneva a R. Nixona svedčia o tom, ako vážne pristupovali obidvaja partneri k rozhovorom a očakávajú optimistické výsledky. GLOS PRACY, Varšava Návšteva R. Nixona v Moskve dokazuje, že Sovietsky zväz aj Spojené štáty plnia dohodu o pravidelných vzájomných konzultáciách spred dvoch rokov. Stretnutia L. I. Brežneva s R. Nixonom utvorili základ pre normalizáciu a rozvoj vzťahov medzi obidvoma krajinami v duchu zásad mierového spolunažívania. Svetovej verejnosti nie je vôbec ľahostajné, či sovietsko-americký dialóg prešľapuje na mieste alebo či sa dalej vyvíja. OTECESTVEN FRONT, Sofia RÝCHLY POKROK Najmä v posledných troch rokoch od schválenia komplexného programu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci roku 1971 zaznamenala socialistická hospodárska Integrácia rýchly pokrok a priniesla členským krajinám väčšie možnosti rozvoja. Kým v krajinách Európskfeho spoločenstva vládne inflácia a neistota, krajiny RVHP, ako ukázalo znova jej 28. zasadanie v Sofii, pracujú dôsledne na vyriešení hlavnej úlohy — na zlepšovaní životnej úrovne pracujúcich. V tomto smere sa dosiahli za posledné tri roky značné úspechy. BERLINER ZEITUNG O účinnosti štvrťstoročnej spolupráce socialistických krajín svedčí, že sa ich národný dôchodok za tento čas zvýšil viac, než osemkrát a priemyselná výroba vyše dvanásťkrát. Zatiaľ národný dôchodok vyspelých kapitalistických štátov iba o tri percentá a objem priemyselnej výroby štyrikrát. SOCIALISTIČESKAJA INDUSTRIJA, Moskva UZAVRETÁ STRÁNKA Zmluva medzi Nemeckou spolkovou republikou a ČSSR sa stala dalším článkom v normalizácii medzištátnych vzťahov v Európe. Súčasne pomáha upevňovať kladné zmeny na našom svetadiele. Tento dokument uzatvára jednu z najtmavších stránok nacistického „nového poriadku“ v Európe. Spoločné hranice Nemeckej spolkovej republiky a ČSSR sa uznali za nedotknuteľné a územné nároky sa vylučujú. V tom je podstata dokumentu, ktorý robí čiaru cez minulosť a utvára podmienky pre nové vzťahy dobrého susedstva a spolupráce. Vodcovia západonemeckého opozičného bloku útočili najmä na tie časti zmluvy, ktorými sa vyhlasuje mníchovská „dohoda“ za nulitnú. Diskusie ukázali, že bonnská opozícia ešte vždy nie je ochotná zhodiť z očú klapky „studenej vojny“ a zmieriť sa s nezvratnými politickými skutočnosťami. NOVOJE VREMJA, Moskva Zmluva Nemeckej spolkovej republiky s ČSSR vstupuje do účinnosti a za neblahou minulosťou sa robí bodka. Zôpadonemecká opozícia si môže povedať, že k tomu neprispela. Či tým prospela sama sebe a svojej povesti doma aj v zahraničí alebo či je postihnutá dejinnými klapkami na očiach, ak nie slepotou, s tým sa tiež musí. vysporiadať sama. Námietka, že Berlín je v zmluve s ČSSR zahrnutý iba obmedzene, neobstojí. Treba zdôrazniť, že Západný Berlín sa v tomto prípade zahrnul do politickej zmluvy s východoeurópskym štátom po prvý raz. Opozícia sa pokúša zľahčovať úspechy zmluvných strán, lebo sama nemá nijakú uskutočňovateľnú východnú politiku. Kresťanskí demokrati ju nevedeli predložiť, ani kým boli vládnou stranou, a teraz sa to usilujú zastrieť všetkými prostriedkami. VORWÄRTS, Bonn Tým, že spolkový snem schválil zmluvu o vzťahoch s Československom, sa podnikol dalšt krok k nastoleniu trvalého mieru a bezpečnosti v Európe. Čierny prízrak hanebného mníchovského diktátu musel ustúpiť rozumu a dejinnej spravodlivosti. Sedemhodinové prerokúvanie vládneho návrhu o ratifikácii zmluvy v spolkovom sneme svedčí o po- V najdôležitejšom meste pod Golanskými výšinami Kunejtre museli izraelské vojská sponad obsadeného arabského územia stiahnuť vlajku. Trosky predtým kvitnúceho päťdesiattisícového mesta, nad ktorým nesmie viac viať izraelská zástava, sú dokladom barbarstva. Čo sa nezničilo za vojen rokov 1967 a 1973, zničili izraelské jednotky pred odovzdaním Kunejlry vojskám Organizácie Spojených národov a pod občiansku správu Sýrie. Telefoto UPI stoji opozície k tejto zmluve a k „východnej politike“ vôbec. CDU/CSU sa usiluje sabotovať politiku medzinárodného dorozumenia. RABOTNIČESKQ DELO, Sofia NESLANÁ POLIEVKA V Bruseli oslávili s nesmiernou okázalosťou narodenie mŕtveho dieťaťa. Trinásť šéfov vlád pripojilo so slávnostnou vážnosťou podpis pod dokument, ktorého obsah nehovorí nič. Podľa želania svojho duchovného otca H. Kissingera má „Atlantická deklarácia“; pozaliepať diery v jednote NATO a postaviť imperialistický vojenský pakt na nový základ. Ostalo pri želaní. Z popudu západoeurópskych členských krajín NATO sa zamietlo akékoľvek poukazovanie na „partnerstvo“ medzi členmi a požiadavka Washingtonu, aby ho západná Európa pravidelne informovala o svojej zahraničnej politike. To, čo ostalo v treťom, teraz podpísanom návrhu, je neslaná polievka. Zdá sa,, že ani v NATO nikomu nechutí. To, čo sa stalo, nie je nijako náhodné. Čím viac postupuje politika uvoľňovania napätia i v krajinách NATO, tým viac slábne ochota vyhovovať výzvam atlantických vyznávačov studenej vojny k zbrojnému úsiliu. Napokon je samozrejmé, že papierovými výzvami k utváraniu „harmonických politických a hospodárskych vzťahov“ ša nedajú preklenúť vážne rozpory záujmov medzi Európskym spoločenstvom a Spojenými štátmi. Ostáva iba pokus zachovať prežitý vojenský blok NATO a prinútiť demonštráciou „sily a jednoty“ socialistické krajiny k ústupkom. I v tom ostane len pri želaní. VOLKSSTIMME, Viedeň Atlantickú deklaráciu, podpísanú v Bruseli, pripravili rýchle a tajne. Preto iste nevyrieši základné otázky nových vzťahov medzi západnou Európou a Spojenými štátmi. V značnej miere to spôsobuje krízový stav v západnej Európe, ktorá nedokázala zaujať voči Spojeným štátom jednotný a spoločný postoj. Západná Európa a Európske spoločenstvo prežívajú hlbokú krízu a nevedia si nájsť miesto vo svete. Táto kríza postihuje ich vzťahy tak k Sovietskemu zväzu a socialistickým krajinám, ako aj k rozvojovým krajinám. Veľkou príležitosťou k náprave je ženevská konferencia o európskej bezpečnosti a spolupráci. Tá sa teraz zadrháva najjnä preto, lebo chýba záujem a aktivita západoeurópskych vlád. ĽUNITÄ, Rím Nová Atlantická deklarácia neobsahuje nič mimoriadne. Iba potvrdzuje podriadenie členských krajín NATO Spojeným štátom. Atlantizmus je plodom studenej vojny, nemení sa a pretrváva. Je možné pokúšať sa o spomaľujúce manévry, akým je nová Atlantická charta. Takéto kroky robia síce veci zložitejšími, no nie je pravdepodobné, že by mohli zabrániť žiadúcemu vývinu. DRAPEAU ROUGE, Brusel Západonemecké hlasy, spochybňujúce zmluvu o nešírení jadrových zbraní, ktorú podpísala aj Nemecká spolková republika, sú zlým sprievodom k rokovaniam L. I. Brežneva s R. Nixonom v Moskve. Otočným silám v Nemeckej spolkovej republike ide o dve veci: dostať sa v rámci NATO predsa k spúšti jadrových zbraní a nahlodať už i tak uvoľnenú kontrolu využívania jadrovej energie v západnom Nemecku ien na mierové účely. UNSERE ZEIT, Bonu