Expres, aprilie-iunie 1976 (Anul 8, nr. 14-26)
1976-04-03 / nr. 14
KAT A HLAD „Cáká nás hind.“ povedal dohre živený Čílsky diktátor Pinochet a za rečnil si k tornu: „Trpíme, no nie pre seba. Prinášame obete pre svoje deti. pre budúcnosť Chile,“ Obete? Pre budúcnosť Chile? Po priznaní katastrofálneho neúspechu nasleduje nehorázna lož. Čílske deti zo štvrti chudoby, ktoré za vlády Unidad Popular dostávali každý deň zadarmo pol litra mlieka, žijú dnes z toho, čo nájdu na smetiskách, alebo zo žobrania. Fašisti by ochotne obetovali budúcnosť Chile. Ibaže pri tom narážajú na odpor. Malý Juanito s vyhladovanými očami hlce casuelu, riedku omáčku s jedným zemiačikom. Kľačí na stoličke, aby bol bližšie k miske. Dnes je prvý raz a pravdepodobne aj posledný. Pritom sa dá povedať, že malý päťročný chlapček patri medzi šťastnejších, lebo raz do dňa dostane teplé, i keď skromné jedlo. V „Jedálni bratskej pomoci“ v santiagskej robotníckej štvrti Las Barrancas ho fotografovali spolu s ostatnými deťmi, ktoré majú nezamestnaných otcov, a ktorých matky nevedia, čo im dať jesť. Túto jedáleň nezriadila vláda junty, ktorej hospodárska politika zlyhala a mala za následok hromadné prepúšťanie z práce, závratnú infláciu, biedu a hlad, ale cirkevná dobročinná organizácia Caritas. Žiaľ, sú to len kvapky na rozpálený kameň. Desaťtisíce detí dnes v Chile hladuje. Na dverách jedálne, pred ktorou sa Dokončenie na str. 11. Od budúceho čísla začíname uverejňovať dobrodružný vědecko - fantastický román na pokračovanie Úplná premena od Z. Jurjeva Z obsahu: Dvestoročný Boľšoj * Hnedá mafia nad La Piata * Prečo kradnú? * Útok otázkou * Tajomná krása snehových vločiek * Diamanty - najdrahšie kamene * Ako som sa stal Indiánom V minulých dňoch prebehla svetovou tlačou správa, z ktorej vyplýva, že vzdelanie je v rasistickej Juhoafrickej republike pre domorodé černošské obyvatelstvo vlastne nedostupné. Podlá oficiálnych údajov vládnych miest v JAR sa v minulom školskom roku venovalo na vzdelanie žiakov pochádzajúcich z rodín bielej menšiny vyše 620 miliónov randov. A aj keď je počet deti Afričanov a ďalších „farebných“ obyvateľov tejto krajiny asi desaťkrát vyšší, rasistický režim určil na ich vzdelanie ani nie polovičnú sumu. Tento fakt názorne ukazuje vzťah belošskej vlády k černošskému obyvatelstvu, cynický postoj voči černochom. Ukazuje, že rasový útlak v Juhoafrickej republike Je už dávnejšie povýšený na oficiálnu štátnu doktrínu. To znamená, že dochádza k neslýchaným krutostiam, aké boli obvyklé v stredoveku, pričom systém apartheidu celkom oprávnene možno porovnávať s otrokárskymi metódami. t Pohyb na juhu Afriky Juhoafrická republika však nie je jediným nositeľom odsúdeniahodných postupov voči černošskému obyvateľstvu. Aj rasistický režim v susednej Rodézii uplatňuje podobné spôsoby. Nielenže tvrdo zasahuje proti sebamenšiemu prejavu nespokojnosti vlastného obyvateľstva, ale snaží sa „vyvážať“ svoje skúsenosti aj za hranice — je známe, že rodézske jednotky prednedávnom podnikli hanebné agresívne akcie proti Mozambickej ľudovej republike. O týchto udalostiach v posledných dňoch rokovala aj Bezpečnostná rada OSN. Opäť sa potvrdilo, že velká väčšina členských štátov tejto svetovej organizácie plne podporuje stanoviská mozambickej vlády a je solidárna s bojom mozambického Iudu. Po návrate zo zasadania BR OSN preto mozambický představitel vyhlásil, že Smíthov rasistický režim v Rodézii sa ocitol v izolácii, čo je ďalším významným víťazstvom nezávislej Afriky. V tejto súvislosti nemožno nespomenúť Angolu, kde takisto zasahujú oba rasistické režimy — Juhoafrická republika a Rodézia — a to spôsobom, ktorý sa ničím nelíši od „obvyklých“ metód medzinárodného imperializmu. V tomto prípade sa však rasisti prerátali, pretože narazili na rozhodný odpor väčšiny angolského ľudu podporovaného pokrokovými silami na celom svete. Bofo síce jasné, že iba vztýčením štátnej červenočiernej zástavy v angolskom hlavnom meste Luande, čo symbolizovalo vznik Angolskej ľudovej republiky [Dokončenie na 2. str.) v