Expres, ianuarie-martie 1979 (Anul 11, nr. 1-13)
1979-01-06 / nr. 1
expres číslo 1/1979 strana 2 Keď je dážď kliatbou Hlavnou témou rozhovorov v Káhire, tak ako každý rok v zime, je dážď. Na európske pomery je to len niekoľko lejakov, nie veľmi silných, pre Káhiru však stačia, aby toto deväťmiliónové mesto bolo ochromené. Dodávka elektrického prúdu sa po prvom daždi preruší. Šachty káblov sa naplnia vodou, prastaré, vo väčšine prípadov niekoľkokrát fľakované a zle vmontované vedenia „sa napijú“ a vyradia z prevádzky aj telefóny, ktoré aj v normálnom počasí fungujú len príležitostne. Aj mestská doprava viazne. Dažde síce nestačia zmyť špinu, ktorá sa cez letné mesiace nahromadí, ale stačí na to, aby premenili ulice na špinavé jazerá. Kanály, kým vôbec sú, nestačia pojať nahromadenú vodu. Chodci, v prípade, že sa rozhodnú opustiť byty, kráčajú bocianím krokom v smradľavých mlákach. Autá premávajú slimačím tempom. Na uliciach, ktoré nie sú pod vodou, sa špina premení na šmykľavý film, ktorý je často nebezpečnejší než ľad. Keďže väčšina áut, predovšetkým prastarých taxíkov a autobusov, jazdí s pneumatikami, ktorých profil je na hranici nultého milimetra, pokus o brzdenie je možno na pohľad komický, ale často smrteľný. To, že viera v Allaha nestačí, dokumentujú denne nové vraky motorových vozidiel na okraji ciest. Obdobie dažďov znamená najväčšiu katastrofu pre obyvateľov núdzových ubikácií, pozliepaných zo zvyškov plechu, stanových dielcov a dosák, ako i pre nájomníkov bytov priamo pod strechami. Problémy s dažďom komentoval denník A1 Achbár slovami: „Dážď je pre väčšinu krajín požehnanín, pre Egypt je však kliatbou.“' SODDEUTSCHE ZF.riU.NG 287/78. Mníchov (spracované) Autobus mestskej dopravy v Káhire Trans africká železnica opäť v prevádzke Po celej dĺžke jednej z najdôležitejších železničných tratí Afriky, Benguelskej železnice, opäť premávajú vlaky. Po vyše trojročnom prerušení prešiel 4. novembra 1978 prvý nákladný vlak cez most nad riekou Rio Luan do Zairu. V m : „i®“ c . .. .T panoráma Benguelská železnica, ktorej akciový kapitál je prevažne v rukách spoločnosti Tanganyika Concessions Ltd., kontrolovanej britskými kapitálovými skupinami, a z malej časti v rukách angolskej vlády, je jednou z najdôležitejších transportných ciest Afriky. Spája angolský atlantický prístav Lobito v provincii Benguela vo vzdialenosti 2233 kilometrov s baňami stredoafrického medeného pása v zairskej provincii Shaba a v severozápadnej Zambii. Velká časť exportu medi obidvoch krajín prechádza touto železničnou traťou. Prípojom na iné železničné trate spája Benguelská železnica západné pobrežie Afriky s východným, a navzájom jedenásť krajín dovedna. Obnovenie transafrickej železnice sa v hlavných mestách strednej a južnej Afriky hodnotí ako dôležitý vnútropolitický a zahraničnopolitický úspech MPLA (Strana práce) a vlády Angolskej ľudovej republiky. V súvise s imperialisticko-rasistickou agresiou v Angole bolo zničených veľa mostov, ako aj prevádzkových a signalizačných zariadení Benguelskej železnice, medzi nimi hraničný most cez rieku Luan. Navyše odišlo 1800 portugalských železničiarov, väčšinou špecialistov. Preto sa 12. augusta 1975 musela premávka na trati zastaviť. Angola však už v roku 1976 podnikla prvé opatrenia na obnovenie premávky. Na potrebné opravy a znovuvýstavbu mostov sa v krátkom čase obstarali vysoké sumy. Napriek sabotážnym aktom a nočným prepadom záškodníckych bánd práce úípešne pokračovali, takže v krajine opäť obnovili osobnú dopravu na trati. NEUES DEUTSCHLAND 273/78, Berlín (spracované) Pri obnovení železničnej premávky v Angole v decembri 1976: kombinovaný osobný a nákladný vlak na stanici Cuanza v provincii Bie Podobnosť vôbec nie náhodná Marilena dvadsaťročná Innocenziová, talianska modelka, sa obrátila na rímsky súd a žiadala, aby stiahli z obehu päťdesiattisíclírovú bankovku. Tvrdila, že maliar Guglielmo Savini použil jej portrét bez jej súhlasu. Na snímke UPI modelka a jej portrét na päfdesiattisíclírovej bankovke. Národná choroba číslo 1 Viac Američanov trpí dnes duševnými chorobami, než ktoroukoľvek inou. Už pred tromi rokmi pripadlo v ÚSA viac nemocničných lôžok pacientom s poruchami mentálnymi, než fyziologickými. Komisia, ustanovená prezidentom USA pre skúmanie duševného zdravia obyvateľstva zistila, že rozličnými duševnými chorobami či poruchami je postihnutých 25 percent amerických občanov. A aj iné, najmä epidemiologické štúdie, zistili abnormálne velký rozsah i prevažujúci počet mentálnych ochorení mestského či vidieckeho obyvateľstva. Ešte aj tie najzdržanlivejšie spomedzi štúdií naznačujú, že až 20 percent Američanov trpí duševnými chorobami, ktoré sú také rozmanité, že znemožňujú jednotlivcom vyrovnať sa s každodennými problémami života bez profesionálnych zásahov. A ďalších 20 percent obyvateľov USA má opakujúce sa mentálne poruchy, ktoré znižujú na minimum ich schopnosť efektívnej práce. Spomínané štúdie napospol uvádzajú zjavnú súvislosť medzi rozsahom a rôznorodosťou duševných chorôb a choroby vyvolávajúcimi sociálnymi podmienkami, ako sú napr. nezamestnanosť, chudoba, podvýživa, zlé bytové pod- • mienky, neefektívna školská výuka, rasizmus, diskriminácia atď. Mimoriadne nápadnú súvzťažnosť medzi ekonomickou recesiou a jej vysokými ukazovateľmi nezamestnanosti a rastom počtu duševných onemocnení dokazujú vlastne všetky posledné známe štúdie. Profesor Harvey Brenner z Harvardskej univerzity skúmal napríklad psychiatrické záznamy v štáte New York za posledných 127 rokov. Záznamy svedčia o tom, že kedykoľvek sa zhoršili ekonomické podmienky, citeľne sa zvýšil počet pacientov, prijímaných do štátnych či súkromných psychiatrických liečební. Profesor uvádza, že prijímanie deprimovaných jednotlivcov vždy úzko súviselo so zmenami ich ekonomickej situácie a počet schizofrenikov i alkoholikov rovnako vzrastal počas ekonomických depresií a recesií. Značná časť obyvateľstva USA, ako ďalej konštatujú rozličné štúdie, vrátane tej, ktorú spracovala prezidentská Komisia pre mentálne zdravie obyvateľstva, nemá k dispozícii žiadne zariadenia pre duševné choroby alebo aspoň im primerané v mestských či miestnych zdravotníckych zariadeniach. Zvlášť sa to týka obcí, kde žijú národnostné menšiny a oblastí vyslovenej chudoby. To produkuje otrasný protiklad, keď v oblastiach s najväčšou hustotou je obyvateľstvo síce oveľa viac náchylné k duševným chorobám — ako výsledku ekonomických a sociálnych stresov — má však najmenší možný prístup k psychiatrickým službám. Navyše i tam, kde tieto služby sú dostupné, nemôžu si ich najchudobnejšie, ba často ani stredné vrstvy dovoliť. Kedykoľvek ukazujú záznamy vzrast počtu onemocnení mentálneho pôvodu, bývajú takíto pacienti v súlade s vládnymi úspornými opatreniami prepúšťaní z liečební a nútení k návratu domov, kde majú k dispozícii len malé alebo väčšinou žiadne možnosti zdravotníckej opatrery. Takéto cynické zaobchádzanie s mentálne postihnutými sa stáva v USA výsostne politickou záležitosťou mnohých štátov Únie a okresov. Vo väčšine krajín sveta, či kapitalistických alebo socialistických, pripadajú služby pre duševne chorých na vrub starostlivosti vlád, iba v USA sú považované psychiatrické liečebne za vec mesta, okresu či toho-ktorého štátu Únie a mentálne choroby sa tu považujú dokonca za výlučnú záležitosť jednotlivca či rodiny. DAILY WORLD 17/78, New York (spracované) Prvý hutnícky závod Sovietsko-pakistanská hospodárska spolupráca, ktorá trvá už tri desaťročia, sa stala dôležitým faktorom v rozšírení a upevnení priateľstva a dobrých vzťahov medzi oboma krajinami. K oblastiam spolupráce patrí aj využívanie energetických zásob Pakistanu za účasti sovietskych odborníkov, spoločná práca na ťažbe ropy a plynu. Značne vzrástol aj objem vzájomne výhodného obchodu medzi oboma krajinami. Popredné miesto v hospodárskych stykoch zaberá vytváranie základov pakistanského hutníckeho priemyslu. Neďaleko Karáčí sa za hospodárskej a technickej pomoci Sovietskeho zväzu stavia prvý hutnícky závod v krajine. Na jeho stavbu ZSSR poskytol dlhodobú pôžičku, ktorá sa začne splácať až potom, keď závod začne fungovať. Pôžičku bude môcť Pakistan vrátiť nielen vo valutách, ale aj v tradičných tovaroch pakistanského exportu. Stavba takého veľkého priemyselného podniku, akým je hutnícky závod, otvorila novú stránku v pakistansko-sovietskych vzťahoch. Závod a k nemu patriace mestečko hutníkov zaberie plochu 70 štvorcových kilometrov. Na výstavbu hutníckych objektov bude treba 8 miliónov kubických metrov betónu, okolo 140 000 ton kovových konštrukcií a veľké množstvo najrôznejšieho zariadenia, ktorého celková váha dosiahne 150 000 ton. Na zabezpečenie závodu surovinou a vývozom hotovej produkcie sa stávajú prísunové železničné trate o dĺžke 47 kilometrov. Projektovaná kapacita závodu bude 1,1 milióna ton ocele ročne, čím Pakistan každoročne ušetrí asi 2,5 miliardy rupií (približne 1,7 miliardy Kčs) v tvrdej valute, ktoré v súčasnosti idú na dovoz kovových výrobkov zo zahraničia. Prvý kov sa má vyrobiť o pol druha roka. Treba obzvlášť zdôrazniť, že sovietske organizácie pri projektovaní a stavbe všetkých továrenských objektov brali do úvahy technické možností tých odvetví pakistanského priemyslu, ktoré ich zabezpečujú zariadením a materiálmi. Na stavenisku už vyrástli budoby závodu, pridružených dielni, skladov, skončila sa montáž niektorých agregátov. Okrem samotnej stavby sa sovietski odborníci zúčastňujú aj na príprave miestnych kádrov. V továrenskom učebnom stredisku absolvuje výuku asi tisíc budúcich pracovníkov závodu v rozličných profesiách. Program výuky predpokladá každoročne pripraviť v jedno a dvojročných kurzoch po 450 kvalifikovaných odborníkov rôzneho zamerania. So vznikom základov pakistanského hutníckeho priemyslu dostanú nový impulz surovinové, palivové a energetické zásoby krajiny, zabezpečí sa väčšia zamestnanosť obyvateľstva, čo sa v konečnom dôsledku priaznivo odrazí na celkovej hospodárskej situácii Pakistanu. VIEWPOINT, Láhaur ZA RUBEŽOM 44/78, Moskva