Hlas Ĺudu, apríl 1973 (XX/78-101)

1973-04-02 / No. 78

„SOVA“ očami MARTIŠOVEJ Ťažko si predstaviť, že by nie­kto mohol Častovať Žofiu M-artišo­­vú, sympatickú a úspešnú herec­kú Krajového divadla "prezývkou Sova a to navyše práve pred za­vŕšením jej dvadsiatej divadelnej sezóny (do roku 1960 bola Člen­kou Dedinského divadla, potom pô­sobila na trnavskej scéne, po zru­šení ktorej v roku 1965 prešla do Nitry). A predsa sa tak stalo. Na šťastie však táto prezývka patri iba ňou stelesňovanej riadltelke štatistického úradu Ludmile Kalu­­ginovej a je aj názvom jednej z najpozoruhodnejších hier súčasné­ho repertoáru nitrianskej scény. A keďže práve Martišková dáva SOVE punc úspešnej inscenácie, neodpustili sme si váti ť sa ešte k nej. # S akými pocitmi ste pristúpi­li k stvárneniu tak „ohováranej“ postavy? — Rozhodne nie so zlými. Je to zaujilmavá postava; nepekná fy­zicky, Čistá duševne. Velmi sym­patická je mi jej prísnosť v prá­ci — tým viac, že je rovnako pris. na aj voCi sebe. # A jej pôvodne tak „krutý“ postoj k staršiemu ekonómovi No­­voseťcevovi, za ktorého sa nako­niec vydá? — Pozerám sa naň v širších sú­vislostiach. Myslím, že Kaluginová život nezmeškala, iba naň poza­budla. Á na to nikto nemá právo. Pretože nie vždy šťastie jedného je nešťastím druhého, ale — a to vyznávam — moje šťastie by malo obšťastňovať aj iného a naopak. VyCítam Kaluginovej, že „neob­­šťastňovala“, no napokon si pred­sa aj ona uvedomí, urobila chybu. Bola by som rada, keby si diváci všimli, ako sa Cosi v nej zlomí, v jej prospech. A keby sa zamysleli nad vzťahom práca — život, i chápali moje krédo. # A tým krédom je? — Prácu si urobme svědomitě, presne! Ale nezabudnime žiť, prav­da, Cestne! Nežijeme preto, aby sme iba pracovali — ale pracuje­me, preto, aby sme lepšie žili. A k tomu patrí aj láska, ale úprim­ná a trvalá. Verím, že Kalugino­vá je takej lásky schopná. A Skrátka, ženskému obecen­stvu by nemala za príklad slúžiť „sova“, ale budúca Novosercevová. A čo radíte mužom? — Aby boli nežnejší, milší k že­nám. Tak bojazliví ako Novoseľcev však byt nemusia. £ ío sa tej druhej rady týka, muži, budú zrejme s vami súhla­siť. A propos: máte po prvých re­prízach pocit, že diváci sa poze­rajú na Kaiuglnovú aspoň sčasti tak ako vy? — Áno. O Tak je na mieste vám priať ďalšiu úspešnú „púť" so SOVOU po Západoslovenskom kraji a súčas­ne divákom príjemné pobavenie. F-a ROK ZLEPŠOVATEEOV Vedenie n. p. CALEX v Zlatých Moravciach spolu so ZV SOZ a ČSVTS vyhlásili na počesť 25. výročia Februára celopodni­ková súťaž zlepšovateľov a vynálezcov, pričom tento rok ozna­čili za rok zlepšovateľov. Cieľom súťaže je zabezpečiť zníženie nákladov a prácnosti u vyrábaných výrobkov, a tak splniť náročné úlohy hospodár­skeho plánu v roku 1973. Súťaž má podnietiť záujem u najšir­šej vrstvy zamestnancov o zlepšovateľské hnutie, pričom je rozdelená na niekoľko skupín. V prvom rade je zameraná na súťaž o najlepšiu prevádzku, alebo útvar. V tejto kategórii ide o to, aby prevádzky, alebo útvary dosiahli čo najväčší počet bodov na jedného pracovníka. Na súťaž prevádzok a útvarov sú určené hodnotné vecné odmeny vo výške 9,5 tisíca korún. Okrem toho je vyhlásená v Calexe súťaž o najlepšieho zlepšovateľa-technika. V tejto kategórii je potrebné, aby zlep­šovateľ navrhol ZN, ktorého realizáciou zabezpečí úspory vo výške 80 tisíc korún. Najúspešnejší zlepšovateľ tejto kategórie získa ako odmenu magnetofón. V súťaži o najlepšieho zlep­­šovateľa-robotníka je vypísaná úloha realizáciou ZN zabezpe­čiť minimálnu ročnú úsporu vo výške 50 tisíc korún. Prémiou pre túto kategóriu je rádioprijímač. Zena, ktorá podá ZN, ktorým zabezpečí ročnú úsporu 20 tisíc korún, môže získať kuchynský robot. Mladí zlešovatelia, členovia SZM, ktorí v tomto roku nedovŕšia 30 rokov svojho veku, majú možnosť získať tranzistorový rádioprijímač, pokiaf podajú ZN s ročnou úsporou 15 tisíc korún. Okrem týchto odmien je vypísaných ďalších 10 mimoriadne hodnotných vecných prémií, ktoré budú odovzdané vyžrebovaným najlepším zlepšovateľom. František Kéry, Topoľčianky EŠTE RAZ K VYSTÚPENIU DIVADELNÍKOV Z RADOŠINY Ostanú pri Socialistickom zväze mládeže Na uverejnený článok z 26. februára 1972, ktorý sa zaobe­ral predstavením Človečiny v podaní divadelníkov z Radošiny na javisku Obvodného kultúrne­ho a spoločenského strediska Bratislava III. sme dostali ne­zvyčajne ostro formulovaný ohlas od autora hry a vedúceho súboru Stanislava Stepku. Ohradzuje sa predovšetkým proti použitému označeniu Slo­venské naivné divadlo, i proti poznámke, že súbor pôsobí iba dočasne pri Dedinskej organizá­cii SZM v Radošine. Žiada, aby sme sa k týmto dvom údajom vrátili. Keďže pripúšťa mož­nosť, že zmyslom článku bolo postaviť OV SZM v Topoľčanoch proti súboru (o čo však vskut­ku nikomu nešlo) a navyše ide o súbor i mimo Radošiny von­koncom nie neznámy, považuje­me za účelné reagovať na žia­dosť Stanislava Štepku. Ani on nevylučuje možnosť, že sa na pozvánke ocitol „ne­vedno ako“ teraz ním za chyb­ný označovaný názov divadla. A na pozvánke, ktorá bola ná­vštevníkom predstavenia ešte aj pri pokladnici k dispozícii, ná­zov Slovenské naivné divadlo z Radošiny bol. Keďže súbor ešte v čase nie dávnom pod týmto názvom vystupoval kompetentný pracovník Obvod­a ného kultúrneho a spoločenské­ho strediska Bratislava III ešte aj niekoľko dní po predstavení odôvodnil opodstatnenosť ozna­čenia Slovenské, ťažko požado­vať od redakcie, aby preverila, či sa súbor vskutku k tomuto označeniu hlási. Z listu Stanislava Štepku je zrejmé, že súbor teraz už de­finitívne skoncoval s označe­ním Slovenské; uvedomuje si teda, že pre používanie tohto označenia platia určité pravid­lá, ktoré nutno rešpektovať. A to je potešiteľné. Poznámka o dočasnom pôso­bení súboru pri Dedinskej or­ganizácii SZM v Radošine sa opierala o Informácie kompe­tentných pracovníkov Mestské-' ho domu kultúry a osvety v Bratislave, i Obvodného kultúr­­peho a spoločenského strediska Bratislava III, ale aj vedúceho pracovníka významnej brati­slavskej hospodárskej organi­zácie, na ktorého sa autor ohla­su obrátil pri hľadaní nového pôsobiska pre súbor. Napokon súbor pôsobil už v minulej se­zóne pri Mestskom dome kultú­ry a osvety v Bratislave, preto mal pravidelne hrať v A-divad­­le, určenom pre vystúpenia bra­tislavských amatérskych súbo­rov a nebol dôvod pochybovať o vieryhodnosti týchto nformácií. Zo Štepkovho listu však vy­plýva, že súbor predsa ostane verný Radošine a chce pokračo­vať (podľa jeho slov) v sľubne sa rozvíjajúcej spolupráci s Ok­resným výborom Socialistického zväzu mládeže v Topoľčanoch. A to je tiež potešiteľné. Nepochybne je 1 súdruhom v Topoľčanoch jasné, že označe­nie socialistické umenie si za­sluhuje iba umenie angažované, a že požiadavka angažovanej tvorby platí pre amatérov tak ako pre profesionálov. A že an­gažované je iba to, čo pomáha všestranne rozvíjať osobnosť, formovať socialistického člove­ka, čo podnecuje priložiť ruky k dielu; k dielu, ktorým je šťastná budúcnosť našej socia­listickej vlasti. F-a Žofia Martišová ešte ako „sova" (z inscenácie rovnomennej komédie Braginského a Rjazariova v Krajovom divadle). Snímka: Dŕízhal ako sa am oženiť. . NÁŠ FEJTÓNx Jožko Krásavček bol rúči a svetasúci mládenec, slobodný ako vták a dobrý ako maislo prvej akosti — len ho natrieí na chlieb. Dobráčisko od kosti, ktorého ovládala jediná pred­stava — nájst si äievča na vlastnom pracovisku. Inej zná­mosti totiž nedôveroval. 1 hus z domáceho pekáča najlepšie chutí, vravel si v duchu, poznáš, ako ju upiect, čo jej chýba, kde a čím ju prikorenit, ako ju upra­vit a konzumovat. Bol však smoliar, čím väč­šmi sa miloval, tým menej sa mu darilo. Menil zamestnania ostošest, ale zakaždým mu nie­kto vypálil rybník alebo z hrô­zou zistil, že všetky príslušníč­ky nežného pohlavia sú už obsa­dené. Znezrady sa Jožkovi po­núkla mimoriadna příležitost: nastúpil do úradu, kde bolo die­vok ako maku. Výber bol vskut­ku bohatý. Srdce mu radostou pištalo, klokotalo roztúženostou a nádejou. Chodil s rozpálenou tvárou po kanceláriách, oči mu div z jamôk nevyskočill, rozpa­čito preglgoval sliny a skúmavo hodnotil svoje objekty. Ach, to sú ústa, jajkal, to sú kusyI Aspoň jednu ulovit... V duši ho rozvikläval tajfún nedočkavostí. Joj, to bude niečo pre neho. Zakrátko pristavil istého kolegu, aby z neho vy­mámil potrebné informácie.. — Katka? To revír vedúceho oddelenia. Ruky preč, lebo sa popáliš... — A Eva? dobiedzal ďalej Krásavček. — Dobrá pfpka, zbožňujúca nášho odborného referenta. — Hádam Vierka ... — Námestníkova kost.. Člo­veče, to je betár, ten vždy uchmatne tú najkrajšiu ... — Predpokladám, že Marie­­na... — ...tá patrí do plánov náš­ho plánovača. — Ale potom Helena. — Je súčasťou normy podni­kového normovača. Chudák, už je len sako a nohavice.., — Lenže Marta ... — Martuška spadá do devízo­vých prostriedkov nášho finanč­níka. Žial, niekedy si na ňu i vypožičať musí... — A čo Olinka? — S tou direktor paktuje... kočka ako hrom, najmä keď tý­mi velkými očami zablysne ... žiaľ, tá je v riaditeľovej imuni­te. — Nuž, vari ďalšie... — Všetky akoby sa dohodli. Vydaté i slobodné sú zadané .., — Čo... čo... čo... mám preboha robit? koktal Krásav­ček. — Počkat na nejakú novú ... — A keď mi Ju opát niekto vyfúkne? — Musíš ju prvý lapit, ohúriť, a přesvědčit, že si viac ako sám riaditeľ. Je to vyskúšaná metóda a určite zaberie. Krásavček bol ako po výpras­ku. Odtiahol sa sta zbitý pes do kancelárie a bezvládne sa ho­dil do mäkkého kresla. Svet sa mu zdal beztvarý a šedý, splý­vajúci v jednu matnú škvrnu. Poznove mu naprášili popod nos riadnu dávku chrenu, poznove si nemohol utriet okolo úst ant medový motúzAk. Po koľký raz ... po koľký raz ... radšej ant nespomínal. Mal dojem, že mu dynamitová nálož rozmetala všetky city. Dni plynuli, Jožko sa pomaly zbieral dohromady, plátal diery v srdci, zošíval útržky emócií. Akú-takú nádej vkladal do ko­legove] vety — musíš počkat na nejakú novú. Ustavične mu lie­tala kdesi v útrobách hlavy a silno mu znútra búšila do teme­na. Uch, ako na takú chvíľu ča­kal ... Raz popoludní nakukol do sekretariátu riaditeľa a vtom sa mu zasekol dych v hrdle. Se­dela tam opustená plavovlasá krásavica, pod pritesnou blúz­kou sa vzdúvali dva veľké ostré vrchovčeky, sukienka kratšia ako prikrátka ukazovala i to, čo nebolo treba. To bude akiste nová, prebehlo Jožkovi mysľou. Rozhodol sa ihneď zaútočil: — Samé pekné ženy sú v tom našom úrade, — začal odvážne. Ľahkým krokom vplával do miestnosti a postavil sa tak, aby najlepšie videl tie partie, ktoré mu najviac klalt zrak. — Uvidíte, bude vám tu sveta žití — Ako to myslite? — Máte šťastie, že ste natra­fili práve na mňa... — Natrafila...? — Nechcem sa chváliť, — šeptal Krásavček, — ale ja tu mám väčšie slovo ako direktor. Nebyť mňa, tak by úrad už dáv­no skrachoval. Každý si odo mňa chodí pýtať rozumy. Ale pssst... šéfovia to neradi po­čujú. — Ale ja .., — Ak sa ma budete držať, tak sa vám čo nevidieť búde t riaditeľ klaňať. Krásavček bol na koni. Zvíde­­lo sa mu, že neznáma sa zaplie­ta do jeho osídiel. V žilách mu prudko zurčala krv. — Len sa musíme dohodnúť na spolupráci, — pokračoval. — Spolupráci...? — ...takej, ľudskej, konkrét­nej ... ako vám to povedať... tu to všetci praktizujú ... náš direktor napríklad spolupracuje so svojou sekretárkou Olin­kou ... pracovne t tak. Vtom sa objavil vo dverách riaditeľ: — Servus, ženička moja, už sl tu? A vy čo tu robíte, Krásav­ček? Krásavčekovi zadunelo v hla­ve a jeho mozgom sa rozľahlá silná detonácia... V tej chvíli si uvedomil iba jedno jediné — opäť bude musieť napísať výpo­veď. PAVOL DINKA m záväzok Čachtických družstevníkov PREKROČIA PLÁNOVÁNO PRODUKCIU Dvadsaťročná existencia JRD v Čachticlach potvrdila všetky pred­nosti spoločného hospodárenia poľ­nohospodárov. Členovia družstva svojou iniciatívou a usilovnosťou sami prispeli k rozvoju svojho družstva, ktoré dnes patrí medzi najlepšie v Trenčianskom okrese. Uspokojiť sa však s výsledkami do­terajšej práce a nehľadať možnos­ti ďalšieho zvyšovania rastlinnej a živočíšnej výroby a pritom nevy­rábať efektívnejšie ako na to upo­zorňujú aj uznesenia XIV. zjazdu KSČ, by bolo nesprávne, čo čach­tickí družstevníci dobre chápu. Aj na tomto úseku dosiahli rad vý­razných úspechov, keď sa im po-darilo znížiť náklady na výroba obilovin, mäsa, mlieka a Iných produktov. Pritom treba povedať, že čachtickí družstevníci patria medzi tých, ktorým sa darí vo zvy­šovaní hektárových výnosov práve tak ako aj vo zvyšovaní úžitkovos­­ti dobytka a šípaných. Veď to bol jeden z hlavných dôvodov, pre ktorý im prezident republiky ude­lil Rad práce. Teraz družstevníci v Čachticlach opäť zamerali svoju pozornost na zvyšovanie poľnohospodárskej pro­dukcie. Vo svojom celodružstev­­nom socialistickom záväzku, kto­rý prijali na počesť Februára a 3D. výročia SNP si vytýčili zvýšiť cel­kovú poľnohospodársku produkciu v tomto roku v porovnaní s rokom 1972 o jeden a pol milióna Kčs. Výrobu cukrovej repy, ktorú pes­tujú na 120 ha a využijú pri nej všetku mechanizáciu od sejby až po samotný zber, prekročia o 2600 metrákov. Podobne sa zaviazali prekročiť hektárové výnosy aj u iných plodin a v živočíšnej výrobe dorobiť viac hovädzieho 1 bravčo­vého mäsa a mlieka. V druhej časti svojho socialistic­kého záväzku upriamili čachtickí družstevníci svoju pozornosť na skrášľovanie prostredia v hospo­­dárskyc hobjektoch družstva a tiež samotnej obce. MNV napríklad vy­pomôžu pri plnení úloh vyplýva­júcich z volebného programu a ak­cie Z jednak pracovnými silami a tiež potrebnou mechanizáciou ako je buldozér, nakladač, nákladné autá, traktory a pod. Na výstavbe a zriaďovaní vlastných sociálnych zariadení v objekte JRD odpracu­jú jeho členovia 800 brigádnic­kých hodín a pri úprave ciest, hos­podárskeho dvora, ako aj pri zria­ďovaní parčíkov odpracujú ďal­ších 960 brigádnických hodín. Ako sa plnia jednotlivé body záväzku, to budú hodnotiť pravidelne každý štvrťrok na schôdzi predstavenstva JRD a s výsledkami oboznámia všetkých členov družstva, pričom konečné zhodnotenie výsledkov zá­väzku uskutočnia na výročnej členskej schôdzi JRD v roku 1974. (šk) M iestna skupina Sloven­ského červeného kríža v Šintave, ktoré registruje vyše sto členov, má v okrese Ga- Ianta dobré meno a to nielen po stránke aktívnej činnosti, ale i počtom dobrovoľných bezplatných darcov krvi. Niet humánnejšieho člnu živote, ako práve darovat to, v čo zachraňuje ľudské životy — krv. A práve organizácia SČK v Sintave pod vedením před­sedkyně V. KLOTTONOVEJ a V. HORÁKOVEJ dosiahla v tomto smere veľmi dobré výsledky. vol Súdruh Pa­VIDOVIC (na snímke) je už dlhé ro­ky ným dobrovoľ­bezplat­ným darcom krvi. daroval Doteraz krv 20-krát, teda plných desať litrov. Ako vzornému darcovi udelil mu Ústredný výbor Slovenského červeného kríža v Bratislave v roku 1970 Jánskeho plaketu. — Mám radosť, keď viem, že moja krv zachráni životy iných, — hovorí Pavol Vidovič. Kto by ne­poznal v Šin­tave, alebo v okrese Galan­­ta ešte done­dávna aktív­neho futbalis­tu Bélu TO­­THA (na snímke), inak ca zamestnan­Priemsta­­vu v Šintave? Aj on, ako člen MS SČK a pritom športovec sám najlepšie vie, prečo daru­je svoju krv. Veď koľkokrát ju potrebuje práve zranený futba­lista. Béla Tóth bezplatne da­roval svoju krv už 18-krát. Aj jemu v roku 1972 udelili Ján­skeho plaketu. — Mna nejde o registráciu, ARY DRUHÍ ŽILI... koľkokrát som daroval krv, ale o záchranu životov ľudí, — uviedol, keď sme s ním hovo­rili. Ďalším dr­žiteľom Ján skeho plaketv je aj betoná Ján SUHAl (na snímke I z n. p. Priem stav v Šinfa ve, inak dlho­ročný člen MS SČK, kto­rý doteraz daroval svoju krv bezplatne štrnásfkrát. — Ešte dám krv jedenásť­krát, — hovorí Ján Šuhaj, — aby som dovŕšil „dvadsaťpäťku“. No, a keď zavolá transfúzna stanica, veď som tu . inak neroz­mýšľa ani ďal­ší nositeľ Ján­skeho plakety Jozef ŠMÁT RALA (na snímke), zá­vozník v Priemstave, ktorý bez­platne daro val svoju krv 12-krát. — Som rád, že moja krv po­môže tomu, kto ju práve po­trebuje. Je skutočne ľudské, keď sa ozýva z úst a sŕdc týchto do­brovoľných bezplatných dar­cov krvi najhumánnejšia myš­lienka: darujeme svoju krv preto, aby druhí žili. Túto myšlienku nielen vyjadrili slo­vami, ale i potvrdili svojimi skutkami. STEFAN JANČEK, Sereď V

Next