Ľudové Noviny, január-jún 1995 (XXXIX/1-26)
1995-01-05 / No. 1
Na prahu roku veľkých očakávaní Máme za sebou rok, ktorý z hľadiska existencie našich národností môžeme bezpochyby pokladať za rozhodujúci. Ešte v roku 1993 sa zrodil vytúžený národnostný zákon, jeho uplatňovanie sa však prakticky začalo vlani. Prvá skúška jeho životaschopnosti sa pri modifikovaní volebného zákona, k čomu došlo začiatkom roka, skončila fiaskom. Národnostný zákon totiž v súlade s Ústavou uznáva za kolektívne právo zastúpenie menšín v parlamente. Parlament napriek tomu modifikoval volebný zákon tak, že tento neumožňuje zastúpenie menšín, ba zrušil aj možnosť predtým zaužívaného formálneho zastúpenia. Druhou, ešte závažnejšou skúškou národnostného zákona, boli voľby do menšinových samospráv, ktoré podali zároveň aj obraz o schopnosti sebaorganizovania sa národností. Nesldamali sme sa, naopak, voľby prebehli za neočakávanej aktivity menšín. Aj z tých najoptimistickejších predstaviteľov národností akiste len máloktorí predvídali, že v decembrových voľbách získajú menšinoví kandidáti vyše milióna (!) hlasov. Alebo - uveďme príklad z našej oblasti - že v Békéšskej Čabe dostanú slovenskí kandidáti 18 tisíc hlasov. Pred sebou máme rok plný očakávaní. Vytvorením miestnych i celoštátnych národnostných samospráv sa v tomto roku dostane menšinové záujmové zastupiteľstvo na úplne nové základy a nadobudne novú legitimitu. Preto naše národnosti opodstatnene dúfajú, že ešte v tomto roku sa vyrieši aj zastúpenie našich menšín v parlamente. Podľa predstáv by mali všetky národnosti, ktoré si dokázali založiť celoštátnu samosprávu, delegovať do parlamentu poslanca s plnou kompetenciou. Taktiež by sa mala vyriešiť aj druhá forma záujmového zastúpenia: inštitúcia národnostného ombudsmana. Podľa štátneho tajomníka Cs. Tabajdiho sa v záujme toho čoskoro dostane pred parlament návrh modifikácie Ústavy. Osud našich národností bude v budúcnosti závisieť od menšinových samospráv, ktoré sa zakladajú v tomto období. Uplatňovanie mnohých národnostných práv bude totiž spadať do ich kompetencie. I keď veľa vecí v súvislosti s ich činnosťou zatiaľ nie je vyjasnených, očakávania voči nim sú veľké. Vieme, tieto samosprávy nebudú všemohúce a nedokážu robiť zázraky. Ale už tohto roku by mali dokázať, že sú primeranými partnermi obecných, resp. mestských samospráv. Musia sa podujať vykonávať väčšinu práce, ktorá súvisí s národnostným životom. Už v prvom roku svojej existencie musia dokázať, že sú životaschopné a že ich členmi sú ľudia oddaní svojej národnosti. Takisto veľmi dôležité bude dokázať, že v oblasti kultúry a školstva sa vedia samostatne rozhodovať, resp. že sú schopné vytvoriť miestnu a zároveň aj celoštátnu kultúrnu autonómiu a využívať všetky možnosti, ktoré z toho vyplývajú. Ak sa tieto očakávania splnia, potom bude rok 1995 v živote našich národností tiež rozhodujúcim. Samozrejme, v tom kladnom slova zmysle. -zb- Starý obecný dom v Ambrózke (Ambrózfalve) pekne obnovili, nie príliš drahé, ale elegantne pôsobiace zariadenie vytvára príjemnú atmosféru. So starostom a dlhoročným aktivistom Zväzu Slovákov v Maďarsku Jurajom Túškom sa pri voňavej káve zhovárame o tom, aká je vlastne dnešná Ambrózka. Samozrejme, nemôžeme obisť ani minulosť obce, ktorá — podľa slovenského a maďarského nápisu na pamätníku, odhalenom 20. augusta pri obecnom dome - bola založená pred 150 rokmi. Pri zoznamovaní sa s históriou nám pomôže útla knižočka, jediná monografia obce, vydaná r. 1969, pri príležitosti 125. výročia založenia osady. V mysli sa vraciame do roku 1844, keď bola v Ambrózke spísaná prvá zápisnica, podľa ktorej „24. apríla 1844 prišlo do severnej oblasti pitvarošskej pusty 103 rodín, ktoré sa zaoberali pestovaním tabaku a kráľovská komora im tam vymerala 2 400 jutár zeme Juraj Tuška dokonale pozná históriu obce. - Prisťahovalci boli väčšinou slovenskí poddaní z čabianskych sálašov. Postavili si dočasné domovy, chatrče, neskôr dostala každá rodina od eráru na vybudovanie domu 200 Ft. Tento obnos splácali šesť rokov. Hneď v prvom roku pozvali za učiteľa Juraja Facsinaia, neskôr tu bol 5 rokov učiteľom Sa-muel Demó, ktorý, ako tzv. levita, zastával aj funkcu kňaza. R. 1844 tu žilo 619 obyvateľov, r. 1900 ich bolo už 1041 a dnes? Nuž dnes je ich len 550. Štvrtina je slovenskej národnosti. Mohlo ich byť aj viac, ale r. 1947 sa na Slovensko presídlilo okolo 500 obyvateľov. Napriek tomu, že Ambrózka je malá osada, jej história je rozmanitá. Veľa sa tu prihodilo. Raz sa tešila hospodárskym úspechom, inokedy zápolila s neúspechmi, ale tunajšie rodiny odolali búrkam histórie. Nečudo, veď o nich nikdy nikto nemohol tvrdiť, že sa vyhýbajú práci. Žiaľ, Slovákov je čoraz menej a ubúda aj tých, ktorí hovoria po slovensky. V miestnej škole sa v prvom ročníku prihlasujú na výučbu slovenčiny aj maďarské deti, časom však ich rady rednú. Veľká škoda. Deti v škole nacvičujú aj príležitostné programy. 20. augusta pri odhalení pamätníka recitovali slovenské i maďarské básne, tancovali slovenské tance... V knižnici je 5 500 zväzkov, medzi nimi sú aj slovenské. Otvorená je dvakrát týždenne, ale navštevujú ju len niekoľkí školáci a dvaja-traja dospelí. Obvyklý obraz malej obce. Z rozhovoru s J. Tuškom sa dozvieme, že sa narodil v Csanádalberti, do Ambrózky sa dostal keď mal dva mesiace. — Matka mala 18 rokov, keď ma porodila a hneď nato zomrela. Onedlho bol otec kdesi v Sedmohradsku ranený a v auguste 1944 v Budapešti zomrel. Nikdy ma nevidel. Tragická história. Novorodeniatko sa dostalo k matkiným rodičom do Ambrózky. Ďurka vychovávali starí rodičia. — Od svojich desiatich rokov som pracoval pri starom otcovi, pritom som chodil do školy. Učiteľ ma nahováral, aby som sa ďalej učil, ale to bolo nemožné. Starí rodičia nemali na moje štúdiá peniaze. Starý otec mal 67 rokov, keď vstúpil do družstva a ja som šiel s ním. Spolu sme pracovali v rastlinnej výrobe. Ale dosť už o mne. Teším sa, že ste nás navštívili, že môžem hovoriť o našom živote. Nemôžem sa sťažovať, ale ani chváliť, lebo aký život môže byť v takejto malej osade, kde ročný rozpočet činí 28 miliónov forintov? Z tohto obnosu hospodárime, občas sa nám podarí doplniť ho podporou z nejakého súbehu, ale tohto roku sme nemali to šťastie. 20 percent obyvateľov dochádza pracovať do Orosházy, Mezőhegyesu alebo Kardoskútu, 40 percent je nezamestnaných. Väčšina sa pokúša súkromne hospodáriť, aby sa dajako uživila, ale chýba jej potrebné finančné zázemie. Nestráca však nádej. Dúfa, že na rok sa jej bude lepšie dariť, - hovorí Juraj Tuška. V rozhovore sa vrátime k odhaleniu pamätníka. V živote obce to bola veľká udalosť. Do Ambrózky zavítali poslanci Národného zhromaždenia. V slovenskom evanjelickom kostole, vybudovanom r. 1863, ktorý bol nedávno obnovený z príspevkov veriacich, sa konali ekumenické bohoslužby. Oprava kostola si vyžiadala 100 tisíc Ft, 30 tisíc poskytla samospráva. Veriaci dodnes žialia za farárom László Megyaszaym, ktorý sa odsťahoval do Hevešskej župy. V súčasnosti tu odbavuje bohoslužby Ján Gyekiczky, farár zo Slovenského Komlóša. Významnou udalosťou bolo aj otvorenie národopisnej výstavy zo zbierok miestnych obyvateľov. Ukázalo sa, že na povalách je ešte veľa cenných historických predmetov. Môj hostiteľ si vzdychne: — Keby sme mali peniaze, mohli by sme zriadiť aj obecné múzeum. Ale môžeme sa aj niečím pochváliť. Od januára tohto roku sme spoločne s obcou Csanádalberti vytvorili vzdelávacie ústredie, ku ktorému patria nižšie ročníky všeobecných škôl, materské školy a dom dôchodcov. Stredisko je v Alberti, jeho vedúcou je učiteľka Ibolya Zatyková Szabóvá. Náš nápad sa zdá byť úspešný a úsporný, veď tieto inštitúcie nemusia mať osobitných vedúcich. Ako vidíte, snažíme sa... Vonku prestalo pršať. Ani sme sa nenazdali, a spoza mrakov sa vynorilo slnko. Vzduch je čerstvý, čistý. Pamätník 150. výročia osídlenia Ambrózky, dielo mezôhegyešského kamenára László Garamvölgyiho, sa bielo skvie v slnečných lúčoch. E. Sass Ambrózka 150-rocná Rozhovor s Jurajom Tuškom Už dávno ste u nás neboli - vraví starosta Juraj Tuška Foto: E. Veressová