Ľudové Noviny, január-jún 1997 (XLI/1-26)
1997-01-02 / No. 1
2. januára 1997 O príčinách poklesu národnej identity slovenských poslucháčov v Segedíne Keďže každá prítomnosť korení v minulosti, dovoľte mi úvodom nakrátko priblížiť dejiny Katedry slovenského jazyka a literatúry Vysokej školy pedagogickej Gyulu Juhásza v Segedíne. Založená bola v r. 1949 na Vysokej šlcole pedagogickej Jánosa Csere Apáczaiho v Budapešti. Potrebu založenia národnostných katedier vyvolal proces organizovania národnostnej školskej siete po r. 1945. V školskom roku 1945/46 vznikla prvá slovenská národnostná škola v Slovenskom Komlóši, potom aj v ďalších mestách a obciach. V Budapešti a v Békéšskej Čabe boli založené gymnáziá. Veľkým problémom bol nedostatok kvalifikovaných učiteľov slovenčiny. Ministerstvo školstva sa obrátilo s výzvou ku všetkým pedagógom, ktorí ovládali slovenský jazyk hoci aj na úrovni nárečia, aby sa hlásili do učiteľských zborov národnostných škôl. V národnostných školách pôsobili aj pedagógovia maďarskej národnosti, ktorí opustili Československo dobrovoľne alebo boli vysídlení. Spravidla ovládali slovenčinu. (Natíska sa tu otázka: Aký k nej mali vzťah, akú lásku k nej vštepili deťom?) Táto situácia vyvolala potrebu prípravy učiteľov národnostných škôl. V r. 1949 sa podarilo agitátorom získať asi 50-60 mladých ľudí, ktorí ovládali jazyk národnosti, pre štúdium slovenčiny. Prevažne pochádzali z roľníckych rodín, pracovali v družstvách a nemali potrebné vzdelanie, na ktorom by mohli stavať. Väčšina z nich mala len 6 tried maďarskej elementárnej školy a slovenčinu ovládala na úrovni dialektu. Bolo potrebné ich pripraviť najprv na tzv. odbornú maturitu z tých predmetov, ktoré sa rozhodli ďalej študovať. Táto príprava trvala jeden, neskôr dva roky. Roku 1950 maturoval prvý ročník, ktorého absolventi mohli pokračovať v dvojročnom vysokoškolskom štúdiu. Okrem slovenčiny si mohli zvoliť aj druhý aprobačný predmet. Katedra mala v čase svojho vzniku len vedúceho katedry a jedného učiteľa na polovičný úväzok. Od r. 1950 dvoch prednášateľov, jedného na jazyk, druhého na literatúru. Ťažisko práce spočívalo na prednáškach vedúceho katedry Dr. Ladislava Sziklayho, univerzitného profesora a významného slavistu v Maďarsku. V r. 1952 ukončilo štúdium 18 učiteľov. Od r. 1954 sa študijná doba predĺžila na 3 roky. R. 1953 maturovali na slovenských gymnáziách prvi absolventi a tzv. odborné maturity prestali byť potrebné. V r. 1955 bola Výsoká škola Jánosa Csere Apácaiho v Budapešti zrušená a národnostné katedry boli preložené do Segedína na Vysokú školu pedagogickú Gy. Juhásza. Ladislav Sziklay bol vedúcim katedry do r. 1960, po ňom túto funkciu zastávali Augustín Drahoš, Karol Drieň, Pavol Bacsa, Aladár Králik a v súčasnosti Katarína Maružová-Šebová. Od svojho založenia katedra vychovala približne 400 slovenčinárov. Napriek mnohým ťažkostiam a problémom, v ktorých sa ocitala slovenská menšina v Maďarsku a ktoré mali nepriaznivý dopad na jej činnosť i úroveň odbornej práce, neupustila od svojho pôvodného zamerania — výchovy slovenskej národnostnej inteligencie. Hoci katedra bola aj je národnostnou katedrou, v posledných rokoch akoby sa jej národnostný charakter strácal. Príčin je viacero. Jednou z hlavných je stále slabnúca národná identita poslucháčov, hoci ňou je determinovaný charakter katedry. Výskum zameraný na zistenie miery identity ukázal, že slovenská identita sa u študentov vyskytuje len ojedinele. Zriedka sa nájde poslucháč, ktorý si osvojil slovenčinu - tunajšie nárečie aj slovenské citenie - v rodinnom prostredí. Väčšina študentov sa hlási k dvojitej identite, čo predstavuje stredný stupeň národného povedomia. Títo sa viažu k slovenskej dolnozemskej regionálnej kultúre, ale i k maďarskej, ktorá je im bližšia a dominantná. Pochádzajú z rodín, kde sa rodičia už asimilovali, ale odovzdávateľmi slovenských tradícií sú ešte starí rodičia. Vedomie o pôvode ako najnižší stupeň identity priznával najväčší počet študentov. Tito si už z domáceho prostredia priniesli len minimálne podnety. Zväčša sa odcudzili národnosti a vytvorila sa u nich maďarská identita s vedomím o pôvode. Veľmi citlivým a premysleným spôsobom nepriameho ovplyvňovania myslenia, názorov a postojov študentov možno dosiahnuť zmeny v identite. Priame pôsobenie sa neosvedčilo, vyvolávalo opačný účinok. Rozvoju národného cítenia a uvedomenia si príslušnosti ku koreňom svojich predkov napomáha aj predmet Vedomosti o slovenskej národnosti v Maďarsku, ktorý prednáša historik Dr. Štefan Tóth. Ďalšou výraznou príčinou poklesu národnej identity je stále menší počet absolventov tzv. slovenských gymnázií. Ročne na nich maturuje okolo 30 študentov, ktorí majú možnosť študovať slovenčinu a iné odbory na Slovensku. 10 štipendií ponúka MŠ SR, 10 Matica slovenská a niekoľko aj maďarské ministerstvo školstva. Pritom na ich prihlášky čaká 6-7 domácich vysokoškolských inštitúcií, ktoré sa obávajú o svoju existenciu, zapríčinenú odchodom potenciálnych študentov na Slovensko. Sú preto nútené prijímať také opatrenia, ktoré sú protipólom ich zamerania - prijímajú na štúdium slovenčiny Maďarov zo Slovenska. Tomuto trendu by bolo potrebné zabrániť. Pomoc materskej krajiny je veľmi osožná a potrebná, avšak treba brať na zreteľ aj skutočný stav a záujmy domácich školských inštitúcií, aby časom nedošlo k zániku niektorých katedier. Žiadalo by sa dôsledne analyzovať tento stav a vypracovať stratégiu pomoci obojstrannej prospešnej. Marta Zahradníková KULTÚRA 3 Doškoľovanie učiteľov slovenčiny Komárňansko-Ostrihomskej župy Dňa 22. novembra sa v budapeštianskej slovenskej škole zišli učitelia slovenčiny Komárňansko-Ostrihomskej župy s cieľom získať informácie o súčasnom stave transformácie slovenského národnostného školstva. Stretnutie organizovali slovenskí odborní poradcovia pre nižší a vyšší stupeň základných škôl Pedagogického ústavu Komárňansko- Ostrihomskej župy V. Arendášová a A. Crnečká. Ich prvoradým zámerom bolo prediskutovať tie úlohy, ktoré školy čakajú pri zavedení NAT-u a ktoré vyplývajú z novely školského zákona, zoznámiť sa s programom výučby slovenčiny a posúdiť situáciu v oblasti vydávania nových učebníc. Vedúci národnostného oddelenia Ministerstva školstva a kultúry Anton Paulik vo svojom referáte hovoril o zmenách, ktoré vznikli následkom novelizácie školského zákona. Pozitívne hodnotil skutočnosť, že sa realizujú nariadenia menšinového zákona, konkrétne uviedol právo menšinových samospráv vyslovovať sa k otázkam, ktoré sa týkajú národnostnej výučby, ba v prípade prijímania uznesení o existencii a forme národnostnej výučby je potrebný súhlas menšinového voleného zboru. Jeho predstaviteľ musí byť plnoprávnym členom školskej rady a tak má možnosť ovplyvňovať aj obsah štatútu školy. Ako nóvum uviedol, že školský zákon prvýkrát podáva definíciu národnostnej školy. Je ňou inštitúcia, ktorá bola založená ako národnostná škola, ďalej kde sa vyučuje na základe národnostných učebných osnov, ako aj škola, kde sa aspoň 25% detí v priemere posledných piatich rokov zúčastňuje výučby národnostného jazyka. V oblasti konkrétnej výučby zákon nariadi, že od roku 2000 môžu vyučovať len kvalifikovaní pedagógovia, v dvojjazyčných a jednojazyčných školách môže byť riaditeľom iba osoba s národnostnou kvalifikáciou, ďalej podmienkou zamestnávania nových pedagógov bude zloženie odbornej skúšky a učitelia sa musia každých 7 rokov zúčastňovať povinných doškoľovaní. A. Paulik podotkol, že národnostnú normatívu môžu v budúcnosti školy použiť len na národnostnú výučbu. Môžu ju dostať iba školy, ktoré si v zakladajúcej listine stanovia, že sú národnostnou inštitúciou. Vedúci národnostného oddelenia hovoril aj o plánoch, podľa ktorých roku 1998 bude národnostné školstvo financované diferencovane, pričom by ani jedna škola nemala dostať nižšiu sumu ako doteraz, no dvojjazyčné a jednojazyčné školy by dostávali zvýšenú normatívu. Čo sa týka konkrétneho riadenia a fungovania národnostných škôl, v týchto dňoch predkladá ministerstvo na verejnú diskusiu Smernice výučby a výchovy v národnostných školách a škôlkach. Anton Paulik požiadal pedagógov, aby sa k návrhu vyslovili, pretože pre národnostné školy budú smernice dlhší čas základnou právnou normou. Slovenská referentka Celoštátneho pedagogického inštitútu Anna Kováčová oboznámila prítomných učiteľov s činnosťou OKI. S radosťou referovala, že program výučby slovenského jazyka a literatúry pre každý typ národnostnej školy je už vypracovaný a pracuje sa aj na zostavovaní programu výučby predmetu, nazvaného slovenská vzdelanosť. Podobne sa pripravujú aj vzorové učebné osnovy. A. Kováčová krátko predstavila už hotové dokumenty a podrobnejšie hovorila o zložitej situácii pri vypracúvaní programu výučby slovenskej vzdelanosti. Uviedla, že poznatky patriace do tejto oblasti doteraz nevyučovali. Je potrebné určiť obsah aj formu osvojovania si širokého okruhu poznatkov o Slovákoch v Maďarsku, na Slovensku i vo svete, treba ich v podobe príručiek dať do rúk učiteľov a žiakov. Vedie sa diskusia aj o tom, či sa má tento predmet vyučovať osobitne alebo integrovane do odborných predmetov. Pravdepodobne navrhnú druhý variant. Záver stretnutia patril novým učebniciam, ktoré predstavili ich autorky. Klára Fazekašová, Miloslava Némethová a Erika Kraslánová priblížili kolegom obsah svojich kníh, pracovných zošitov, príručiek a audiokaziet a obšírnejšie hovorili o svojich východiskách a zámeroch. Slovenskí učitelia Komárňansko- Ostrihomskej župy sa prednášateľom poďakovali za cenné informácie. Ocenili význam takýchto stretnutí a rozhodli sa schádzať sa pravidelne. Text a foto: Š. Kraslán Nedajme sa! O Slovákoch vo svete a v Maďarsku O Slovákoch vo svete, najmä tých v zámorí - Spojených štátoch či Kanade, vieme hodne, ale už o krajanoch žijúcich v stredoeurópskych krajinách, teda skoro v susedstve - oveľa menej. Mnohí z nás sa iste zamýšľajú, či majú zabezpečené národnostné práva, či im štát vytvára podmienky pre ďalší rozvoj, či sa tiež - ako trebárs my — stretávajú s problémami, s ktorých riešením štát otáľa. Všimnime si napríklad slovenskú menšinu v Maďarsku. Nedávno som v novinách čítal, že ešte po vojne žilo v tejto krajine vyše 150 tisíc Slovákov. Teraz však tých, čo sa ešte otvorene hlásia k slovenskému pôvodu, je vraj už len 16 tisíc. Nechcelo sa mi veriť, že by tam prirodzená asimilácia tak rýchlo napredovala. Veď len uvážme — za tisíc rokov poroby a silnej maďarizácie si Slováci dokázali zachovať svoju národnú identitu, kým teraz, za necelé pol storočie, by sa mali tak ľahko vzdať? A jednako čosi v tom je. Vysvetlenie som našiel v ďalšej časti článku, v ktorej sa hovorilo, že príčinou tohto stavu je nedostatočná starostlivosť o menšiny, vrátane slovenskej, nerešpektovanie všetkých jej práv, čo otvorilo cestu maďarizácii, nazývanej dnes často asimilácia, ibaže násilná. To všetko sa uskutočňuje aj napriek tomu, že maďarský parlament schválil celkom pekný národnostný zákon, na ktorý napríklad my v Poľsku budeme iste ešte dlho čakať. Majú teda maďarskí Slováci podobné problémy ako my. Ich situáciu vôbec nemožno porovnať s postavením maďarskej menšiny na Slovensku, aj keď tá, presnejšie jej vodcovia, vykrikujú do sveta, že sú národnostne utláčaní. Ako príklad uvádzajú o. i. jazykový zákon, ktorý však podľa mňa Národná rada SR schválila práve na obranu slovenčiny, najmä v oblastiach obývaných maďarskou menšinou. Nebudem tu vyratúvať všetko, čo maďarská menšina na Slovensku má. Viackrát sme o tom písali aj v našom časopise... Chcem len zdôrazniť, že Slováci mali pohnuté dejiny, že dlho, predlho museli zápasiť o svoju národnú existenciu, a jednako vydržali. Verím, že aj tí, čo dnes žijú mimo svojej starej vlasti, predsa len vydržia. A. B. (Poľsko)