Ľudové Noviny, júl-december 1997 (XLI/27-52)
1997-07-03 / No. 27
Spolupatričnosť priniesla svoje ovocie Slovenský spoločenský dom v Sarvaši Opäť sme sa stali bohatšími. Potichu a takmer z ničoho sa opäť trochu rozrástol náš spoločenský slovenský domov, ktorý možno pomôže, aby sa viac Sarvašanov mohlo hrdiť svojimi slovenskými koreňmi. 20. júna totiž slávnostne otvorili Slovenský spoločenský dom - po Békéšskej Cabe tentokrát Sarvaši. Na slávnostnú udalosť nás pozvali samospráva mesta, mestská slovenská samospráva a Kultúrny spolok sarvašských Slovákov Vernosť. Srdečnému pozvaniu sme nemohli odolať, veď zúčastniť sa podobnej slávy to je ako byť na krstinách. I atmosféra podujatia bola práve taká ako na krstinách. Prítomní boli oficiálni hostia, ktorí sa nielen milo prihovorili, ale priniesli i dary. Starosta mesta dr. László Demeter prisľúbil, že k zariadeniu spoločenského domu, k jeho technickej vybavenosti, prispeje aj mestský úrad. Štátna tajomníčka, predsedníčka Úradu pre národné a etnické menšiny dr. Éva Orsósová prijala slová starostu ako vyzvanie do tanca. Povedala: „Ešte neviem odkiaľ, ale zoženiem peniaze a zdupľujem finančný príspevok pána starostu. Možno si samospráva siahne hlboko do vrecka a venuje skutočne veľkú sumu. V tom prípade ma bude bolieť hlava, ale i tak svoje slovo dodržím.” Mimochodom, Úrad pre národné a etnické menšiny už i na prestavbu domu prispel sumou poldruha miliónov forintov. Ďalších 400 tisíc dala verejná nadácia Pre národné a etnické menšiny. Bez pomocnej ruky niekoľkých desiatok Sarvašanov by však dodnes bol zrod spoločenského domu len vysnívanou túžbou. Prácou svojich rúk i umom prispeli sarvašskí podnikatelia, slovenská samospráva, členovia kultúrneho spolku i školáci. Im všetkým, hoci i nemenovaným, patrilo poďakovanie veľvyslankyne SR. Eva Mitrová prišla na krstiny ako sa patrí: s košíkom plným darov, krásnej modranskej keramiky. Ako povedala, „svätená voda” je na prípitok. Úžitkové predmety budú pripomínať lásku materskej krajiny, ale ak sa rozbijú, radno vedieť, že črepy prinášajú šťastie. S dobrosusedskými želaniami zavítali do Slovenského spoločenského domu i predstavitelia rómskej menšiny v Sarvaši, ale i Čabania a Komlóšania. Evanjelická farárka Alžbeta Nobiková vo svojom príhovore pripomenula: „Naše domy boli slovenské na sálaši i vo vároši. Kde sa voľačo dobré stavia, tam aj neviditeľné ruky pomáhajú.” V mene hostí i domácich požiadala najvyššieho o požehnanie. Pomáhali jej v tom anjelské hlasy detí speváckeho zboru slovenskej školy v Sarvaši pod taktovkou dr. Anny Lentvorskej. (Pokračovanie na 2. strane) Alžbete Nobikovej pomáhali prosiť o božie požehnanie členovia speváckeho zboru slovenskej školy, ktorý diriguje dr. Anna Lentvorská Citaristi sú šiestaci Alexander Gyulai a Gabriel Kováčik ÜKGYEI KÖN Y VT Aj-1 BftK&aca Otvorený list našim školským expertom S veľkým očakávaním som sa pustil do čítania článku v 18. čísle Ľudových novín o stretnutí našich pedagógov. Rozjarené a rozosmiate tváre známych činiteľov nášho národnostného života hneď na prvej strane mi vnukli nádejné myšlienky. Keď som si pozrel titul a trochu sa začítal do textu, hneď mi bolo jasné, že v podstate len ďalej ohrýzame ohryzok jablka, na pôvodnú chuť ktorého sa už ani nepamätáme. Keďže však rozjarené tváre v novinách patria expertom nášho školstva, nemôžeme mať veľa dôvodov na smiech, skôr by nám malo byť do plaču, a to až dvojnásobne. Raz nad stavom, v ktorom sa naše školstvo nachádza, a potom nad tým, že nie sme schopní urobiť rozhodné kroky aspoň k spomaleniu úpadku. O tom už ani nehovoriac, že naši experti sa dostavia na takú dôležitú poradu elegantne, bez akejkoľvek prípravy. Aj preto musím súhlasiť s tým vašim výrokom, milí experti, že „súčasné problémy slovenského školstva v Maďarsku ohrozujú budúcnosť celej národnosti...” Možno by bolo presnejšie, keby sme nepoužili pojem „problémy”, ale skôr „nešťastne vytvorená situácia”. Nemôžem však súhlasiť s opatreniami, ktoré navrhujete. Neverím, že by sme mali vyrábať dotazníky, veď sme sa už mohli presvedčiť, že bez rukolapných a perspektívnych cieľov takéto dotazníky nám môžu dokázať iba to, že naši Slováci sa od nás jednoducho odvracajú, a je nás stále menej. Veľmi nemohúci sa mi pozdáva spôsob „takticky nabádať” kompetentných činiteľov. To je málo, tu je potrebný program. Ten naše školy nemajú, ale nemáte ho ani vy. So zdesením čítam, že s reformou máme začať od materských škôl, lebo „tu treba vytvoriť kladný vzťah dieťaťa k slovenskému jazyku”. Preboha, veď to robime už dvadsať rokov, a nie sme schopní uvedomiť si, že takéto krátkodyché programy skrachujú už na nižšom stupni základných škôl. (Možno to robíme preto, lebo táto veková skupina ešte nedokáže protestovať?!) V plnej miere však môžeme súhlasiť s potrebou čím komplexnejšej databázy, s minimálnou požiadavkou, aby školy, ktoré vyučujú slovenský jazyk, doviedli svojich absolventov po štátnu jazykovú skúšku základného stupňa. Môžeme akceptovať aj potrebu rozšíriť používanie slovenčiny zavedením ďalších predmetov v rámci učebných osnov dvojjazyčných škôl, ba i do mimovyučovacieho procesu. Treba však vidieť, že to sú len želania, lebo nemáme nijaký program práve tam, kde by bolo treba pozitívne ovplyvniť nižší stupeň výučby. Stredný stupeň je zakrpatený. Nemáme ani dostatok gymnázií, a musíme sa priznať, že i tie, ktoré máme, v súčasnosti nevyhovujú tak z kvantitatívneho, ako ani z kvalitatívneho hľadiska. (Moji bývalí i súčasní žiaci nech mi prepáčia, ale to iste jasne vidia aj sami!) Inak vaše odporúčania sa elegantne prenesú ponad ozajstný problém, keď priznajú, že počet maturantov obidvoch gymnázií nezabezpečuje potrebný počet uchádzačov pre šesť vysokoškolských (univerzitných) katedier. Len kvôli upresneniu by som poznamenal, že na túto skutočnosť slovenská škola v Budapešti poukázala už začiatkom osemdesiatych rokov. Napriek tomu situácia dnes vyzerá tak, že tieto inštitúcie, ak pripočítame i zvýšenú možnosť štúdia na Slovensku, by mohli prijať dvakrát toľko študentov, než je celkový počet maturantov na našich gymnáziách. To je nezmysel, proti ktorému, žiaľ, nič nepodnikáme. Ba vo vašej koncepcii to vyzerá tak, akoby sa miesta na vysokých školách vytvárali pre škôlkárov! Vážení experti, v plnej miere s vami súhlasím, že v súčasnej situácii by sme nemali zakladať ďalšie gymnáziá, keďže naše existujúce sú využité približne len na tridsať percent. Skôr by bolo potrebné robiť niečo v záujme toho, aby tieto gymnáziá kvantitatívne i kvalitatívne vyhovovali svojmu pôvodnému poslaniu, t.j. vytváraniu bázy slovenskej inteligencie v Maďarsku. Pritom nestačí len vidieť nedostatky, treba hľadať i možnosti riešenia. V tom by vám iste mnoho pomohlo, keby ste sa len trochu venovali prieskumu koncepcie založenia našich škôl. Čoskoro by ste sa presvedčili, prečo naši predchodcovia založili dve regionálne školy s dvanásťročnou výučbou, ktoré potom dlhé roky v tomto zmysle pôsobili. Vtedajšia koncepcia bola zrejme nasledujúca: pre vidiecke deti nestačí štvorročná stredoškolská výučba, ak ony majú tvoriť bázu národnostnej inteligencie. Platilo to však pre všetky - teda aj pre maďarské - regionálne školy v našej vlasti. Situácia sa v tomto ohľade neskôr zmenila, veľké rozdiely medzi dedinou a mestom sa zmiernili, následkom čoho dvanásťročné školy zrušili. Treba však poznamenať, že nie celkom. Aj v Budapešti si niektoré zachovali aspoň časť svojej pôvodnej funkcie. Také sú napr. „Fazekas” a „Szinyei Merse”, ktoré vo vlastnej základnej škole vychovávajú časť svojich budúcich gymnazistov. Aj my sme spoznali takúto možnosť predĺženia gymnaziálneho štúdia, ale naša základná škola ani počtom, ani zložením žiakov nedokázala spĺňať takúto funkciu v dostatočnej miere. Vieme, že situácia sa v tomto ohľade ešte viac zhoršila. Dnes už by bolo potrebné predĺžiť výučbu gymnazistov nie preto, lebo vidiek je natollco zaostalý, ale preto, že títo žiaci napriek tamojšej výučbe slovenčiny neovládajú našu materčinu na takej úrovni, aká by umožnila realizovanie náročného gymnaziálneho programu. Je totiž natoľko náročný, že ho i v maďarskom meradle - kde žiaci nemajú jazykové problémy - zvládnu len tie školy, ktoré majú možnosť vyberať si z tých najlepších žiakov. V budapeštianskej slovenskej škoie sme na tento problém prišli včas. Len škoda, že sa možnosť založenia osemročného gymnázia nenaskytla aspoň pred desiatimi rokmi. S novou školskou budovou sa núkali i priaznivé predpoklady na zriadenie tohto typu gymnázia. Pritom sme jasne videli dve veci: to, že tradičným spôsobom toto gymnázium nezodpovedá príslušným požiadavkám, ale i to, že tradičným spôsobom túto budovu ani nedokážeme zaplniť žiakmi. Žiaľ, čas potvrdil naše obavy. Školu sme plánovali pre 400 detí a podľa programu dnes by ju malo navštevovať najmenej 360 žiakov, zatiaľ čo v skutočnosti ich nie je ani 200. Napriek tomu, že v škole je i škôlka, ktorú sme založili ešte v druhej polovici osemdesiatych rokov. Iste nám všetkým je dobre známe, že náš.školský systém — ak v našom prípade vôbec môžeme hovoriť o nejakom systéme - je z viacerých hľadísk torzom. Raz z toho hľadiska, že počtom žiakov ďaleko zaostáva od pomeru, ktorý by bol adekvátny odhadovanému počtu príslušníkov našej národnosti, ďalej z hľadiska zastúpenia slovenčiny vo výučbe, ale torzom je i z hľadiska štruktúry systému nášho školstva, má tvar pieskových hodín, hoci by sa mal podobať pyramíde. Najhoršie je, že toto torzo sa i dnes, často i našim pričinením, každým smerom deformuje, lebo zdravé prúdenie v štruktúre sa nemôže vytvoriť pre nadmerne zúžený stredoškolský článok. Preto sem treba sústrediť najviac pozornosti a najviac energie. Vážení experti, ako som už spomenul, podľa môjho názoru založiť nové gymnázium by bol nezmysel za okolnosti, keď nedokážeme v dostatočnej miere využiť ani tie dnešné. Založiť samostatnú odbornú školu by bolo omnoho náročnejšou úlohou, ako založiť gymnázium, pritom tá by mohla byť i v najlepšom prípade len dvojjazyčná. Pridružiť odbornú výučbu k dnešným gymnáziám by bola veľká nezodpovednosť, lebo to by znamenalo ďalšie oslabovanie i tak nedostatočnej funkcie týchto gymnázii. Takúto zodpovednosť si nemôžete vziať na svoje plecia. Nuž, nezávidím vám. Keby sa onoho času mnohí z vás neboli „unavili” v nadmernej snahe zrušiť započatý program slovenskej školy v Budapešti, dnes by ste mali omnoho ľahšiu úlohu. Možno by sme mali i dve osemročné gymnáziá. Kreslá - do ktorých vás dobrý osud náhodou, alebo naschvál posadil - vás však zaväzujú. Ladislav Petro