Ľudové Noviny, júl-december 2000 (XLIV/27-52)
2000-08-03 / No. 31
3. augusta 2000 Keď prídete v rumunskom Nadlaku do obchodu, predavačka sa po slovensky spýta, čo si želáte. Po slovensky vás pozdravia na ulici. Po slovensky sa môžete pozhovárať o tom, aká bude tento rok úroda. Nadlak leží na hraniciach Rumunska s Maďarskom, je to však čisto-čisté Slovensko. Naši predkovia sa kedysi v 18. a 19. storočí vybrali hľadať lepší život na Dolnú zem. Aj tak d’aleko - uchovali si reč, spievajú slovenské piesne, tancujú slovenské tance. A sú medzi nimi takí, ktorí aj píšu. Samozrejme, po slovensky. Jaromír Novák je novinár. A napriek tomu, či práve preto, vychádza jeho štvrtá kniha. Všetky vyšli vo Vydavateľstve Kultúrnej a vedeckej spoločnosti Ivana Krásku v Nadlaku. Prvé tri (Ruže v popolníku — 1996, Nemo sa smeje - 1997, Mesačný kokteil básní - 1998) sú knihami poézie. Štvrtá je iná. Volá sa Koniec detstva a iné pestvá. (Ne)dospelé príbehy Prvú časť knihy tvoria celkom vážne odpovede na niektoré prečo. Sú to vlastne mikropoviedky, (ne)dospelé príbehy. (Ne)dospelosť je však iba v podtitule, dospelosť tu vystupuje ako synonymum pre všetkumúdrosťsveta v antitéze so zdravou detskou zve-davosťou. Celá kniha je venovaná rozhraniu ľudského života, keď dieťa prestáva byť dieťaťom, má však ešte ďaleko do povýšeneckého a nevšímavého sveta dospelých, ” vysvetľuje J. Novák. Pôvodne sa knižka mala volať Vek odhadzovania bábik, vydavateľovi sa však tento názov nepáčil. Viete, prečo vlk zjedol babku? Alebo prečo sa Jaro bojí cestovať vlakom? Nájdete tu odpoveď aj na otázku: Prečo Maja nikdy nedopíše list? ,Svoje príbehy odporúčam všetkým, ktorí ešte nezabudli, že boli deťmi. Pýtali sa a nedostávali tie správne odpovede. A tak si vytvárali svoj vlastný, pravdivý obraz o svete netušiac, aké budú raz sklamané, ” pokračuje autor knihy. Verí, že v ňom vždy bude kus dieťaťa. ,,Myslím si, že je to najideálnejšia zbraň v súboji s časom. Tak ako Peter Pann si občas myslím, že je dobré odmietať dospieť. Nemať žiadnu zodpovednosť, ktorá produkuje skôr strach ako radosť. V tom je práve ten rozdiel — dospelí sa oveľa menej tešia zo života ako deti, ” dodáva. Keď sa tohto mladého muža spýtate na najsilnejší zážitok z detstva, povie, že nezažil nič zlomové. „ Vždy som však bol vnímavejší ako väčšina rovesníkov. Hanblivý a introvertný, čo sa v detstve veľmi nenosí. Možno aj preto ma oslovili chvíle, keď mama mne a mladšiemu bratovi v zime na prípecku čítavala Dobšinského rozprávky zo starej roztrhanej knihy. Mágia slova mi už vtedy natoľko učarovala, že v prvej triede som sa najrýchlejšie zo všetkých naučil čítať a odvtedy je čítanie mojím najobľúbenejším únikom zo sveta reality. ” Dievčatko, ktoré nevie Kým prvú časť knihy tvoria mikropoviedky a sem-tam v nich cítiť chlapský pohľad na svet, hrdinkou druhej časti je dievčatko. Sú to vlastne básne o dievčatku, ktoré nevie. Dievčatko stojí na pomedzí detstva. Hromadu vecí ešte nevie, na mnohé otázky očakáva odpovede. Skúša, aké je to byť veľkou. Kde sa v chlapskej hlave vzala inšpirácia na dievčensko-detský pohľad na svet? ,Najskôr to bol len taký pokus, či sa dokážem vžiť do pocitov opačného pohlavia. Jedna alebo dve básne. Väčšinu svojich prác testujem na okolí a keďže sa básničky páčili, neskôr k nim pribudli ďalšie. Tematicky sa mi nehodili do žiadnej z predošlých kníh a celá jedna zbierka o Dievčatku by bola únavná. Tak som ich spojil s (ne)dospelými príbehmi a vznikol zaujímavý projekt, ” pokračuje J. Novák. Ukladajú sa slová ľahšie do prózy či do poézie? J. Novák tvrdí, že dôležité je, aby sa vôbec ukladali. „Vjednej z mojich posledných básní píšem, že by som potreboval myšlienkový záznamník — akýsi mnemopis. Lebo čo nestihnem povedať alebo napísať, zmizne v nenávratne. Záblesk mysle je viac ako efemérny. V každodennej reflexii sveta vzniká tisíce nových nápadov, symbolických obrazov, chvíľkových metafor. Vnímam to ako produkt chaosu mysle a som rád, že ľudská myseľ nie je prísne organizovaná štruktúra. To by bol svet až príliš rozumný a chladný, ” vysvetľuje s úsmevom. Pravda však je, že doteraz sa viac vyjadruje vo veršoch. „Tam stačí náznak, symbol, metafora... Zistil som, že v próze sa zamotávam do myšlienok, zakopávam o vlastné slová a nie je to ono, čo chcem naozaj povedať. ” Bol Boh básnikom? Riadim sa starovekým heslom: Skôr vrátiš vystrelený šíp ako povedané slovo - tvrdí o sebe mladý Nadlačan. „Také mravce to majú jednoduchšie. Pach ako komunikačný prostriedok ich nikdy nesklame, kým ľudia svoje výpovede neprestajne skresľujú, dementujú a vysvetľujú ináč. Na slove je založená celá naša kultúra a civilizácia. Nakoniec, už v Biblii sa tvrdí, že na počiatku bolo slovo, takže si dovolím tvrdiť, že aj Boh musí byť básnikom a my sa doteraz snažíme pochopiť, aký to žáner vlastne vytvoril, ” filozofuje. Ako ide dohromady novinár a básnik? Som binóm, hovorí o sebe J. Novák. „Vnovinách sa však so slovami veľmi nečaruje. Najmä dnes, keď sú najskôr tovarom — niečo medzi stlpčekmi inzercie — a až potom umením. ” Takáto komplementámosť však dobre fúnguje. Hoci to znie možno paradoxne. ,JĹeď mám čísel, faktov, politiky a vojen po krk, zavolám múzy. Novinárčina ma zas drží pri realite, je akousi brzdou, aby som sa neponoril až po uši do seba samého, do svojho chaosu v mysli. ” J. Novák v súčasnosti pripravuje projekt rozsiahlejších básní pod názvom 7 — Balady bez nálady. Do tlače chystá aj výber z ľúbostnej poézie nEROSpaky, pracuje na zbierke pseudopoviedok Iní hrdinovia a už takmer dva roky sa pasuje s libretom pôvodného muzikálu podľa klasickej rumunskej balady Majster Manóié. Doma, v Nadlaku, nechal rukopis s názvom Duša je dovnútra obrátený komín. Je to zbierka textov pesničiek. Azda sa nájdu nejakí interpreti... Ak sa tohto mladého muža spýtate, či neskúšal vydať svoje knihy na Slovensku, šibalsky odpovie: ,floznáte dobrých sponzorov?” Vraví, že veta: Kríza spoločnosti sa naj evidentnejšie prejavuje v kríze hodnôt — je možno tak trochu alibistická. ,JVie som dosť drzý, aby som si hľadal správne kontakty alebo sa opíjal so správnymi ľuďmi — v podstate je to však tak. Doba múzam nepraje a okrem toho, ktože by mal záujem o slovenského básnika z Rumunska?" Nuž, ktovie, možno niekto mať bude... L. Černická (P) Slovenský básnik z rumunského Nadlaku Koniec detstva Jaromír Novák Foto: (a) Súbeh Slovenskej samospráv III. obvodu Budapešti Slovenská samospráva III. obvodu Budapešti vypisuje súbeh na udelenie štipendia pre vysokoškolákov slovenskej národnosti s maďarským štátnym občianstvom a s trvalým pobytom v III. obvode. Štipendium sa vzťahuje na študijný rok 2000/2001 a mesačne činí desaťtisíc forintov. Pri posudzovaní žiadosti majú prednosť študenti, ktorí sa aktívne zúčastňujú na podujatiach samosprávy III. obvodu. Termín podania žiadosti do 10. septembra 2000. Príslušný formulár a ďalšie informácie poskytnú v sídle samosprávy (Budapešť, III. Fő tér 3. Polgármesteri Hivatal, Testületi Iroda, tel: 437-8588, 437-8587.) KULTÚRA 3 4. mája 1919 dotíklo srdce prvého slovenského astronóma, diplomata, vojenského letca a spoluzakladateľa Československej republiky dr. Milana Rastislava Štefánika. Zahynul, keď sa vracal z Talianska do vlasti. Dvojplošné talianske lietadlo Capri, ktorým cestoval, sa tesne pred pristátím neďaleko Ivanky pri Dunaji zrútilo. S ním vyhasli životy i trom talianskym spoluletcom. Štefánika po tejto katastrofe našli ležať asi dvanásť krokov od lietadla, dvoch pilotov tesne pri lietadle a tretí zhorel v lietadle. Štefánik sa narodil 21. júla 1880 v rodine evanjelického farára na Košariskách (západné Slovensko). Pôvodne ho mali pochovať v rodnej obci vedľa otca, ktorý zomrel ešte roku 1913. Jeho priateľ z detstva architekt Dušan Jurkovič však navrhol, aby ho pochovali na neďalekom strmom kopci, zvanom Bradlo, kde už ako chlapec rád chodieval a opájal sa pohľadom na prekrásne okolie. A tak sa i stalo. Prvá rozlúčka so zosnulými sa uskutočnila 10. mája na dvore posádkovej nemocnice v Bratislave, na ktorú sa okrem príbuzných prišli rozlúčiť i zástupcovia talianskeho kráľa, Francúzska a Anglicka, ako aj vysokí československí štátni činitelia. Po tomto akte ich rakvy naložili do smútočného vlaku a zaviezli na brezovskú železničnú stanicu. Pozdĺž celej trasy na jednotlivých železničných staniciach sa s ťažkým srdcom lúčili s nimi zástupy ľudí, dávajúc im posledné zbohom. Dojímavý bol pohľad i na zástup Štefánikových spolurodákov, ktorí sa zhromaždili na železničnej stanici v Brezovej a počas vykladania rakiev z vlaku brezovský spevokol zaspieval hymnickú pieseň Kto za pravdu horí. Chystali sa ho totiž privítať živého. Hádam ani jedno oko nezostalo suché... vracal sa domov v - rakve... Dňa 11. mája 1919 sa konal pohreb. Ešte predtým sa na počesť zosnulých odbavovali pobožnosti v evanjelickom i v rímskokatolíckom chráme na Brezovej a nakoniec v evanjelickom chráme na Košariskách, kde Štefánikov otec Pavol Štefánik dlhé roky pôsobil ako kazateľ. Veľkému synovi nášho národa prišiel vzdať hold i veľký slovenský básnik Pavol Országh Hviezdoslav. V brezovskom ev. chráme predniesol vlastnú báseň pod názvom Na Bradle zádumčivom i najmladší syn Andreja Sládkoviča ev. farár a básnik Pavol Braxatoris-Sládkovičov. Po ukončení cirkevnej počestnosti v ev. chráme na Košariskách sa pobral mohutný pohrebný sprievod strmým svahom na Bradlo, kde sa konala posledná rozlúčka so zosnulými. Ich rakvy, naložené do pohrebných vozov, ťahali tri páry čiernych koní... Pred spustením rakiev do pripraveného hrobu zaspieval im Zbor moravských učiteľov, odznela katolícka liturgia a vrúcna modlitba evanjelického biskupa Samuela Žocha. Odzneli príhovory niekoľkých ministrov i blízkych Štefánikových spolupracovníkov. V mnohých z nich zaznelo i jeho známe životné krédo: Veriť, milovať, pracovať. Hádam najdojímavejším bol príhovor jeho pobočníka Ferdinanda Poseckého. Okrem iného vzniesol v ňom i takúto otázku: „Či môže zhynúť pravda, ktorá bola zmyslom jeho života, ktorou myslel, dýchal a žil!” Všetkých potom pochovali spolu do pripraveného hrobu, ktorý označili veľkým kamenným krížom. Bol to však pre nich iba dočasný hrob. Spomínaný arch. D. Jurkovič sa už od tragickej Štefánikovej smrti zaoberal myšlienkou vybudovať pre neho omnoho dôstojnejšie miesto posledného odpočinku. Už vtedy bol známy svojimi odvážnymi svojráznymi stavbami a pamätníkmi. A to aj za hranicami Slovenska, najmä na Morave, ale aj v Poľsku, kde sa počas prvej svetovej vojny zúčastnil i na stavbách cintorínov. Malo to byť jeho vrcholné dielo. Najprv však niečo o ^Bradle, kde bola budúca Mohyla M. R. Štefánika situovaná. Samotné Bradlo leží na najjužnejšej časti Myjavskej pahorkatiny a je jej najvyšším vrchom. Jeho nadmorská výška je 543 m. Za priaznivých poveternostných podmienok dovidieť z neho široko-ďaleko na všetky strany. Od blyštiaceho sa Váhu pri Piešťanoch až po Javorinu na slovenskomoravskom pomedzí, pravda okrem najbližších osád a ich početných kopaníc. Čoskoro sa podarilo Jurkovičovi získať pre svoju smelú myšlienku nielen rodinu zosnulého, ale i vládnych činiteľov. A tak roku 1924 pri piatom výročí úmrtia M. R. Štefánika na pietnej slávnosti bol pre Štefánikovu mohylu už uložený i základný kameň. S jej stavbou sa začalo 11. júla 1927 a stavali ju 280 pracovných dní. Dokončená bola v septembri 1928. Jej slávnostné odhalenie boto23. septembra 1928 pri 10. výročí zrodu Československej republiky. Stavali ju z travertínových kvádrov, ktoré privážali vlakom zo Spišských Vlachov. Doviezli ich odtiaľ spolu 144 vagónov. Mohyla M. R. Štefánika svojou mohutnosťou, umeleckým stvárnením, nenásilným vkomponovaním do okolitej prírody patrí k najkrajším pamätníkom tohto druhu v celej Európe. Jej štyri pylóny, týčiace sa do výšky, jej dodávajú osobitné čaro... Štefánikova mohyla sa stala akoby pútnickým miestnom roduvemých Slovákov, a to nielen zo Slovenska. Konali sa tu každoročne začiatkom mája celonárodné spomienkové slávnosti. Komunistickí mocipáni však tieto oslavy za totalitného režimu zakázali. Keď som roku 1949 nastúpil ako učiteľ na vtedajšiu Strednú školu v Brezovej pod Bradlom, prebiehali takéto slávnosti posledný raz, aj to iba s obmedzenou účasťou. Celých 40 rokov s výnimkou rokov 1968 a 1969 sa nekonali. Láske sa však nedá zakázať a náš národ svojho Štefánika má rád, ako aj on mal jeho, veď pre neho i život obetoval. A tak aj navzdor zákazom prichádzali na Bradlo aj naďalej rôzne výpravy či jednotlivci, a to po celý rok. Po dlhšej prestávke sa ďalšie mohutné celonárodné slávnosti na Bradle konali po známej ,Nežnej revolúcii” 4. a 5. mája 1990. Zúčastnili sa na nich i najvyšší vtedy ešte československí štátni činitelia: prezident republiky Václav Havel, predseda Federálneho zhromaždenia Alexander Dubček a predseda federálnej vlády Marián Čalfa. Alexander Dubček, ktorý má veľké zásluhy na tom, že sa nám roku 1968 po rokoch temna opäť začalo voľnejšie dýchať, vo svojom prejave vtedy okrem iného povedal: „V roku 1968, v čase obrodného procesu, sa povznieslo národné povedomie Slovákov do veľkej výšky. Je samozrejmé, že si náš národ spomenul i na svojho hrdinu a dokumentoval to národnou púťou na Bradlo. Vyše 100 tisíc účastníkov vzdalo hold Štefánikovi. Národ sa vtedy vzoprel k nevídanej jednote a aktivite. ” Roku 1990 na počesť 110. výročia narodenia Štefánika sa zrodila v jeho rodisku i ďalšia pamätihodnosť, ktorá priťahuje sem návštevníkov. Je to Múzeum M. R. Štefánika na Košariskách. Jeho slávnostné otvorenie bolo 21. júla 1990. Exponáty sú rozmiestnené v šiestich miestnostiach jeho rodného domu, čiže v bývalej farskej budove a zobrazujú jeho život a dielo „od kolísky až po hrob Štefan Hudák Na Bradle zádumčivom... O poslednej ceste a mieste večného odpočinku generála Milana Rastislava Štefánika