Ľudové Noviny, január-jún 2004 (XLVIII/1-26)

2004-06-24 / No. 26

4 KULTÚRA 24. júna 2004 Ďalší slávny sochár je jasným príkladom toho, že sme vždy mali svojich nadaných, aj mimoriadne nadaných ľudí. Ibaže v tom štá­te (Uhorsko), v ktorom sme bývali, sme ne­boli sami, ba čo viac, práve nám boli upiera­né práva, boli sme uvrhnutí do podriadeného stavu, takmer definitívne odsúdení na odná­rodnenie sa, na „prevtelenie sa” do národa, s ktorým sme spolu žili. Mnohí naši nadaní ľudia tých čias vytvárali (a prostredníctvom svojich nádherných diel podnes šíria) slávu nie nám, lež svojim nadriadeným. Jedným z nich bol aj v írečitom slovenskom prostredí narodený Alojz Štróbl. Narodil sa v sloven­skej rodine v Liptovskom Hrádku (okres Lip­tovský Mikuláš) 21. júna 1856. Otec Jozef Štróbl bol finančným úradníkom, jeho mat­kou bola Karolína, rodená Výrostková. Študovať začal doma, v Liptovskom Hrádku, kde ho učil kreslenie Ľudovít Gar­­zsik. Potom pokračoval na gymnáziu v Le­voči, kde počas dvoch rokov si osvojil aj ko­váčsku prácu v dielni majstra Kursmidta. Ďalej študoval na Umeleckopriemyselnej škole (G. König), a v rokoch 1876-1880 na výtvarnej akadémii vo Viedni (K. Zum­busch). V druhej polovici sedemdesiatych rokov študijné navštívil Taliansko, odvtedy bol obdivovateľom renesančného umenia. R. 1895 bol opäť v Taliansku, r. 1897 v Nemec­ku, potom vo Viedni, Prahe a Paríži. Od r. 1881 pôsobil v Budapešti, od r. 1885 ako profesor tamojšej výtvarnej akadémie, kde takmer 40 rokov vyučoval. V rokoch 1914- 1915 bol vojenským dobrovoľníkom. S Lip­tovom udržiaval stále kontakty, často navšte­voval Kráľovú Lehotu. Prvé kompozície (Materinská láska, Dia­na so psom) vytvoril pod vplyvom svojho učiteľa a historizujúcich smerov. Po r. 1910 sa zaradil medzi reprezentantov maďarskej recesie. V Budapešti sa stal známy sochou Persea, komponovanou z rôznych materiá­lov. Spolu s bustou Autoportrét prezrádzajú skvelé schopnosti mladého autora. Jeho prvou úlohou boli práce pre budapeštiansku operu a redutu. Na priečelie novopostavenej budovy Maďarskej štátnej opery vytvoril dve sochy (Cherubíni, Spontíni), a ku vcho­du dve sediace sochy (Liszt, Erkel). Odvte­dy sa stal najvyhľadávanejším sochárom pomníkov svojej doby. Súčasne vytváral najmä pomníky, dekoratívne plastiky a por­tréty. Na základe súťaže sa stal autorom pomníka básnika J. Aranya, ktorá dnes stojí pred budovou budapeštianskeho Národného múzea. R. 1902 si získal popularitu Stud­ňou kráľa Mateja, ktorá zdobí areál kráľov­ského paláca na Budínskom hrade. Od r. 1883 vytvoril množstvo portrétov kolísavej kvalitatívnej úrovne. Na Slovensku, kde mal veľa priaznivcov a obdivovateľov, je zastúpený najmä týmto žánrom. Popri buste matky chápanej v duchu realizmu 19. storočia a neorenesančnom por­tréte E. Andrássyho sú zaujímavé dve svieže skice, Busta mäsiara Hybena a Hlava diev­čaťa. Pripisuje sa mu aj autorstvo dvoch re­liéfnych medailónov (Ilka Krepier, 1899; Krepier Frigyesné, 1899) z kaštieľa v Mar­kušovciach. Sediaca postava Naša matka (1900) vznikla pôvodne pre záhradu sochá­rovej vily v Liptove. Znázorňuje umelcovu matku Karolínu Výrostkovú. Jej sediaca po­stava je zhotovená z bieleho mramoru v ži­votnej veľkosti. Táto socha, ktorá r. 1900 bo­la vyznamenaná veľkou cenou Parížskej sve­tovej výstavy, je vrcholcom Štróblovej ume­leckej činnosti a uhorského sochárstva 19. storočia vôbec. Alojz Štróbl ako prvý sa v Uhorsku za­oberal problémom monumentálneho so­chárskeho stvárnenia postavy robotníka. Je­ho Hutník (vystavený na Umeleckopriemy­selnej výstave v Budapešti 1896, dnes v Technickom múzeu v Košiciach) prezrádza ideovú i formálnu inšpiráciu tvorbou C. Meuniera. Rozsiahla zbierka jeho prác je v Maďar­skej národnej galérii v Budapešti. Na Slo­vensku sa jeho práce nachádzajú v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, v Bet­­liari, na Krásnej Hôrke, v Galérii hlavného mesta SR Bratislavy, vo Východosloven­skom múzeu v Košiciach, v Mestskom mú­zeu v Prešove. V 90. rokoch 19. storočia bol považovaný za prvého sochára v Uhorsku vôbec. Jeho umenie charakterizuje citlivé, realistické modelovanie. Ako sochár podo­bizní - svojimi takmer 300 portrétmi - vy­tvoril neobyčajne trvalú hodnotu. Vplyv je­ho dlhodobej pedagogickej činnosti na bu­dapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení je takmer nezmerateľný. Za zásluhy na úseku sochárstva tento náš Slovák získal zemianstvo. Výber z diela: Perseus (1878); Sfingy pred Operou (1882, Budapešť); J. Štetka (1883); K. Lotz (1884); Lujzička (1884); E. Zichy (1885); E. Andrássy (1887-90); Busta matky (okolo 1890); pomník J. Aranya (1893, pred Maď. národným múzeom, Budapešť); Hlava diev­čaťa (asi 1895, Galéria R M. Bohúfia, Lip­tovský Mikuláš); Hutník (pred 1896); Justí­cia v záhrade Károlyiho, Bp. (1896); busta Františka Jozefa I. (odhalená 1898, odstrá­nená 1919, Liptovský Mikuláš); Naša matka (kameň, okolo 1900, hrad Zvolen; bronz, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš); návrh busty kráľovnej Alžbety (realizovaný v dielňach, 1901, Prešov); sochy pre Kossu­­thovo mauzóleum (s K. Gersterom 1919, Bu­dapešť); Studňa kráľa Mateja (1902, hrad, tamže); Ignác Semmelweis (pred nemocnicou Rókus, Bp. 1904-06); R Liszt (1904-07, prie­čelie Hudobnej akadémie, tamže); Kráľ sv. Štefan I. (1906, hrad, tamže); busta R Ro­méra (bronz, 1907, Františkánske námestie Bratislava); pomník L Dobóa (1907, Eger); Honvédsky pamätník (realizoval E. Fakits, 1908, Spišské Podhradie); busta mäsiara Hybena (1910, Galéria P. M. Bohúňa, Lip­tovský Mikuláš); pamätná tabuľa D. Hussa (odhalená 1913, Podtatranské múzeum, Po­prad); pomník grófa I. Széchenyiho (1914, Segedín); Mór Jókai (1922, Budapešť). Z diel zhotovených na objednávku cirk­ví: J. Simor (Ostrihom, Bazilika, 1894); sv. Gerhard a sv. Imrich (1904), sv. František, sv. Alojz, sv. Štefan (1908-12) v budape­štianskej Bazilike, sv. František (vo far­skom- kostole na nám. Bakáts, okolo r. 1920). Z významnejšich náhrobných pomníkov: Henneberg (1890), Kochmeister (1897), Reiner (1910) v Kerepešskom cintoríne. Z portrétov: Károly Lotz (1884), maska Lisz­­ta (okolo 1886), Albert Schickedanz (1886), Pulská (1890), M. Jászaiová (1893), J. Vaj­da (1894), Ď. Szilágyi (1895), Manželka (1896), Taliansky dôstojník (1919) atď... Pramene: Művészeti Lexikon, Akadé­mia Kiadó Bp. 1968, s. 364-365; ENCY­CLOPAEDIA HUNGARICA 3. zv. P-Z, 1996 s. 356; Magyar Életrajzi Lexikon, 2. zv., s. 663; Henszlmann Lilla: Stróbl Ala­jos, Bp. 1955; Stróbl Mihály: A gránito­roszlán Stróbl Alajos. Gregor Papuček Slovenskí sochári v Pešť-Budíne a v Budapešti (3) Alojz Štróbl (1856 Liptovský Hrádok - 1926 Budapešť) - Najprv ma zaujali názvy rastlín. Naprík­lad, keď stará mama povedala na určitú rastlinu, že to je bolehlav. Oficiálna medicí­na prenasledovala ľudových liečiteľov, preto sa informátori bránili, nechceli rozprávať. Veľmi ťažké bolo robiť výskum. Ostatné ná­rodnosti nemajú pozbieranú túto špeciálnu tému, bola na to potrebná vhodná chvíľa, te­da keď si ľudia pamätali na tieto spôsoby liečenia. Mám cenné údaje z Békešskej župy, z Ba­­koňských hôr a zo severovýchodných žúp. Robila som výskum aj medzi Bánhedešanmi presťahovanými na Slovensko. Neskoršie som sa dozvedela, že sú lekári, ktorí si údaje o ľudovom liečení zapisujú, napríklad Andor Oláh v Békešskej župe. Náhodou sa mi do­stal do rúk rukopis Filipíňiho z Čaby, ktorý je písaný švabachom. Do bibličtiny sa mie­šajú aj čabianske nárečové výrazy. Z histórie treba spomenúť, že Mária Teré­zia nariadila, aby liečitelia študovali, študo­vali aj anatómiu a vyskúšali lieky. V ľudo­vom liečení rozoznávame racionálne, naprík­lad liečenie bylinami, a iracionálne, naprík­lad zariekanie, vyčarovanie detí a podobne. V ľudovom liečení v celej Karpatskej kotline nachádzame paralely, rozdiely sú predovšet­kým v terminológii. Ľudia vedeli, kde treba zbierať liečivé rastliny, aj to, ktorú časť ako treba sušiť. Boli rôzni špecialisti, ktorí vedeli liečiť zlo­meniny, napravovať žily a podobne. V Da­­baši som sa stretla s jedným špecialistom, ktorý trhal zuby. O iracionálnom liečení som písala aj v Čabianskom kalendári, a to o jednorožcovi. Zomleli kosti zo svíň alebo jelenie parohy a predávali ich ako prášok z jednorožca. Na Ďalekom východe v to ešte veria, aj tam pomelú rohy na prášok. Keď krava nedávala mlieko, tak jej porobili bo­sorky. To sú ozaj veľmi staré, hlboko zako­renené povery v ľudovej pamäti. Niektoré povery si Slováci sem, na Dolnú zem, pri­niesli z Horniakov. Je to podložené výsku­mom. O olejkároch som nenašla údaje. Informá­tori, ktorí sa narodili koncom 19. storočia, sa na ničh ešte mohli pamätať, lebo je dokáza­né, že, dve generácie si veci ešte pamätajú. Homéopatia tiež nie je nový vynález. Môže­me konštatovať, že vlastne nie je nič nové pod slnkom. (aki) O ľudovom liečení Vedecko-populárna prednáška v Békešskej Čabe V sérii vedecko-populárnych prednášok Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v békeščabianskom Dome sloven­skej kultúry usporiadali prednášku pod názvom Ľudové liečenie. Výskumníčka Mária Žiláková upútala poslucháčov nielen témou, ale aj štýlom. Vymedzený čas však dovolil len stručný prehľad. Moderátorom podujatia bol Juraj Ando. M. Žiláková sa venuje tejto téme skoro tridsať rokov. Z jej zaujímavých výpovedí sme vybrali hŕstku aj pre čitateľov nášho týždenníka. FOTO: AUTORKA

Next