Ľudové Noviny, január-jún 2004 (XLVIII/1-26)
2004-06-24 / No. 26
4 KULTÚRA 24. júna 2004 Ďalší slávny sochár je jasným príkladom toho, že sme vždy mali svojich nadaných, aj mimoriadne nadaných ľudí. Ibaže v tom štáte (Uhorsko), v ktorom sme bývali, sme neboli sami, ba čo viac, práve nám boli upierané práva, boli sme uvrhnutí do podriadeného stavu, takmer definitívne odsúdení na odnárodnenie sa, na „prevtelenie sa” do národa, s ktorým sme spolu žili. Mnohí naši nadaní ľudia tých čias vytvárali (a prostredníctvom svojich nádherných diel podnes šíria) slávu nie nám, lež svojim nadriadeným. Jedným z nich bol aj v írečitom slovenskom prostredí narodený Alojz Štróbl. Narodil sa v slovenskej rodine v Liptovskom Hrádku (okres Liptovský Mikuláš) 21. júna 1856. Otec Jozef Štróbl bol finančným úradníkom, jeho matkou bola Karolína, rodená Výrostková. Študovať začal doma, v Liptovskom Hrádku, kde ho učil kreslenie Ľudovít Garzsik. Potom pokračoval na gymnáziu v Levoči, kde počas dvoch rokov si osvojil aj kováčsku prácu v dielni majstra Kursmidta. Ďalej študoval na Umeleckopriemyselnej škole (G. König), a v rokoch 1876-1880 na výtvarnej akadémii vo Viedni (K. Zumbusch). V druhej polovici sedemdesiatych rokov študijné navštívil Taliansko, odvtedy bol obdivovateľom renesančného umenia. R. 1895 bol opäť v Taliansku, r. 1897 v Nemecku, potom vo Viedni, Prahe a Paríži. Od r. 1881 pôsobil v Budapešti, od r. 1885 ako profesor tamojšej výtvarnej akadémie, kde takmer 40 rokov vyučoval. V rokoch 1914- 1915 bol vojenským dobrovoľníkom. S Liptovom udržiaval stále kontakty, často navštevoval Kráľovú Lehotu. Prvé kompozície (Materinská láska, Diana so psom) vytvoril pod vplyvom svojho učiteľa a historizujúcich smerov. Po r. 1910 sa zaradil medzi reprezentantov maďarskej recesie. V Budapešti sa stal známy sochou Persea, komponovanou z rôznych materiálov. Spolu s bustou Autoportrét prezrádzajú skvelé schopnosti mladého autora. Jeho prvou úlohou boli práce pre budapeštiansku operu a redutu. Na priečelie novopostavenej budovy Maďarskej štátnej opery vytvoril dve sochy (Cherubíni, Spontíni), a ku vchodu dve sediace sochy (Liszt, Erkel). Odvtedy sa stal najvyhľadávanejším sochárom pomníkov svojej doby. Súčasne vytváral najmä pomníky, dekoratívne plastiky a portréty. Na základe súťaže sa stal autorom pomníka básnika J. Aranya, ktorá dnes stojí pred budovou budapeštianskeho Národného múzea. R. 1902 si získal popularitu Studňou kráľa Mateja, ktorá zdobí areál kráľovského paláca na Budínskom hrade. Od r. 1883 vytvoril množstvo portrétov kolísavej kvalitatívnej úrovne. Na Slovensku, kde mal veľa priaznivcov a obdivovateľov, je zastúpený najmä týmto žánrom. Popri buste matky chápanej v duchu realizmu 19. storočia a neorenesančnom portréte E. Andrássyho sú zaujímavé dve svieže skice, Busta mäsiara Hybena a Hlava dievčaťa. Pripisuje sa mu aj autorstvo dvoch reliéfnych medailónov (Ilka Krepier, 1899; Krepier Frigyesné, 1899) z kaštieľa v Markušovciach. Sediaca postava Naša matka (1900) vznikla pôvodne pre záhradu sochárovej vily v Liptove. Znázorňuje umelcovu matku Karolínu Výrostkovú. Jej sediaca postava je zhotovená z bieleho mramoru v životnej veľkosti. Táto socha, ktorá r. 1900 bola vyznamenaná veľkou cenou Parížskej svetovej výstavy, je vrcholcom Štróblovej umeleckej činnosti a uhorského sochárstva 19. storočia vôbec. Alojz Štróbl ako prvý sa v Uhorsku zaoberal problémom monumentálneho sochárskeho stvárnenia postavy robotníka. Jeho Hutník (vystavený na Umeleckopriemyselnej výstave v Budapešti 1896, dnes v Technickom múzeu v Košiciach) prezrádza ideovú i formálnu inšpiráciu tvorbou C. Meuniera. Rozsiahla zbierka jeho prác je v Maďarskej národnej galérii v Budapešti. Na Slovensku sa jeho práce nachádzajú v Galérii P. M. Bohúňa v Liptovskom Mikuláši, v Betliari, na Krásnej Hôrke, v Galérii hlavného mesta SR Bratislavy, vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, v Mestskom múzeu v Prešove. V 90. rokoch 19. storočia bol považovaný za prvého sochára v Uhorsku vôbec. Jeho umenie charakterizuje citlivé, realistické modelovanie. Ako sochár podobizní - svojimi takmer 300 portrétmi - vytvoril neobyčajne trvalú hodnotu. Vplyv jeho dlhodobej pedagogickej činnosti na budapeštianskej Vysokej škole výtvarných umení je takmer nezmerateľný. Za zásluhy na úseku sochárstva tento náš Slovák získal zemianstvo. Výber z diela: Perseus (1878); Sfingy pred Operou (1882, Budapešť); J. Štetka (1883); K. Lotz (1884); Lujzička (1884); E. Zichy (1885); E. Andrássy (1887-90); Busta matky (okolo 1890); pomník J. Aranya (1893, pred Maď. národným múzeom, Budapešť); Hlava dievčaťa (asi 1895, Galéria R M. Bohúfia, Liptovský Mikuláš); Hutník (pred 1896); Justícia v záhrade Károlyiho, Bp. (1896); busta Františka Jozefa I. (odhalená 1898, odstránená 1919, Liptovský Mikuláš); Naša matka (kameň, okolo 1900, hrad Zvolen; bronz, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš); návrh busty kráľovnej Alžbety (realizovaný v dielňach, 1901, Prešov); sochy pre Kossuthovo mauzóleum (s K. Gersterom 1919, Budapešť); Studňa kráľa Mateja (1902, hrad, tamže); Ignác Semmelweis (pred nemocnicou Rókus, Bp. 1904-06); R Liszt (1904-07, priečelie Hudobnej akadémie, tamže); Kráľ sv. Štefan I. (1906, hrad, tamže); busta R Roméra (bronz, 1907, Františkánske námestie Bratislava); pomník L Dobóa (1907, Eger); Honvédsky pamätník (realizoval E. Fakits, 1908, Spišské Podhradie); busta mäsiara Hybena (1910, Galéria P. M. Bohúňa, Liptovský Mikuláš); pamätná tabuľa D. Hussa (odhalená 1913, Podtatranské múzeum, Poprad); pomník grófa I. Széchenyiho (1914, Segedín); Mór Jókai (1922, Budapešť). Z diel zhotovených na objednávku cirkví: J. Simor (Ostrihom, Bazilika, 1894); sv. Gerhard a sv. Imrich (1904), sv. František, sv. Alojz, sv. Štefan (1908-12) v budapeštianskej Bazilike, sv. František (vo farskom- kostole na nám. Bakáts, okolo r. 1920). Z významnejšich náhrobných pomníkov: Henneberg (1890), Kochmeister (1897), Reiner (1910) v Kerepešskom cintoríne. Z portrétov: Károly Lotz (1884), maska Liszta (okolo 1886), Albert Schickedanz (1886), Pulská (1890), M. Jászaiová (1893), J. Vajda (1894), Ď. Szilágyi (1895), Manželka (1896), Taliansky dôstojník (1919) atď... Pramene: Művészeti Lexikon, Akadémia Kiadó Bp. 1968, s. 364-365; ENCYCLOPAEDIA HUNGARICA 3. zv. P-Z, 1996 s. 356; Magyar Életrajzi Lexikon, 2. zv., s. 663; Henszlmann Lilla: Stróbl Alajos, Bp. 1955; Stróbl Mihály: A gránitoroszlán Stróbl Alajos. Gregor Papuček Slovenskí sochári v Pešť-Budíne a v Budapešti (3) Alojz Štróbl (1856 Liptovský Hrádok - 1926 Budapešť) - Najprv ma zaujali názvy rastlín. Napríklad, keď stará mama povedala na určitú rastlinu, že to je bolehlav. Oficiálna medicína prenasledovala ľudových liečiteľov, preto sa informátori bránili, nechceli rozprávať. Veľmi ťažké bolo robiť výskum. Ostatné národnosti nemajú pozbieranú túto špeciálnu tému, bola na to potrebná vhodná chvíľa, teda keď si ľudia pamätali na tieto spôsoby liečenia. Mám cenné údaje z Békešskej župy, z Bakoňských hôr a zo severovýchodných žúp. Robila som výskum aj medzi Bánhedešanmi presťahovanými na Slovensko. Neskoršie som sa dozvedela, že sú lekári, ktorí si údaje o ľudovom liečení zapisujú, napríklad Andor Oláh v Békešskej župe. Náhodou sa mi dostal do rúk rukopis Filipíňiho z Čaby, ktorý je písaný švabachom. Do bibličtiny sa miešajú aj čabianske nárečové výrazy. Z histórie treba spomenúť, že Mária Terézia nariadila, aby liečitelia študovali, študovali aj anatómiu a vyskúšali lieky. V ľudovom liečení rozoznávame racionálne, napríklad liečenie bylinami, a iracionálne, napríklad zariekanie, vyčarovanie detí a podobne. V ľudovom liečení v celej Karpatskej kotline nachádzame paralely, rozdiely sú predovšetkým v terminológii. Ľudia vedeli, kde treba zbierať liečivé rastliny, aj to, ktorú časť ako treba sušiť. Boli rôzni špecialisti, ktorí vedeli liečiť zlomeniny, napravovať žily a podobne. V Dabaši som sa stretla s jedným špecialistom, ktorý trhal zuby. O iracionálnom liečení som písala aj v Čabianskom kalendári, a to o jednorožcovi. Zomleli kosti zo svíň alebo jelenie parohy a predávali ich ako prášok z jednorožca. Na Ďalekom východe v to ešte veria, aj tam pomelú rohy na prášok. Keď krava nedávala mlieko, tak jej porobili bosorky. To sú ozaj veľmi staré, hlboko zakorenené povery v ľudovej pamäti. Niektoré povery si Slováci sem, na Dolnú zem, priniesli z Horniakov. Je to podložené výskumom. O olejkároch som nenašla údaje. Informátori, ktorí sa narodili koncom 19. storočia, sa na ničh ešte mohli pamätať, lebo je dokázané, že, dve generácie si veci ešte pamätajú. Homéopatia tiež nie je nový vynález. Môžeme konštatovať, že vlastne nie je nič nové pod slnkom. (aki) O ľudovom liečení Vedecko-populárna prednáška v Békešskej Čabe V sérii vedecko-populárnych prednášok Výskumného ústavu Slovákov v Maďarsku (VÚSM) v békeščabianskom Dome slovenskej kultúry usporiadali prednášku pod názvom Ľudové liečenie. Výskumníčka Mária Žiláková upútala poslucháčov nielen témou, ale aj štýlom. Vymedzený čas však dovolil len stručný prehľad. Moderátorom podujatia bol Juraj Ando. M. Žiláková sa venuje tejto téme skoro tridsať rokov. Z jej zaujímavých výpovedí sme vybrali hŕstku aj pre čitateľov nášho týždenníka. FOTO: AUTORKA