Matičné Čítanie, 1973 (VI/1-26)
1973-04-02 / No. 7
kultúra v krajinách našich priatelov KULTÚRNE VZŤAHY ZSSR ZSSR udržuje a rozvíja kultúrne a vedecké styky so 188 krajinami sveta, z toho so 70 krajinami na základe dvojstranných medzinárodných zmlúv. Rok 1973 prinesie ďalšie rozšírenie, a prehĺbenie týchto vzťahov najmä v oblasti umenia, literatúry, architektúry a tiež ochrany zdravia, osvety, športu a turistiky. O týchto' vzťahoch informovala verejnosť ministerka kultúry ZSSR J. Furcevová. Tohto roku zorganizuje Sovietsky, zväz vyše sto výstav na námet kultúra. Na scénach sveta a na estrádach bude vystupovať 120 sovietskych súborov a práve toľko zahraničných súborov vystúpi v Sovietskom zväze. Vyše 50 percent sovietskej kultúrnej výmeny pripadne na socialistické krajiny. Rozvinie sa tiež kultúrna spolupráca medzi Sovietskym zväzom a krajinami Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Podobne sa budú rozvíjať aj kultúrne vztahy s krajinami západnej Európy, dalej s USA, Kanadou, Japonskom a inými, čo prospeje k ďalšiemu zbližovaniu a porozumeniu medzi rozličnými krajinami. MAĎARSKÉ DIVADLÁ V uplynulej sezóne maďarské divadlá usporiadali vyše jedenásťtisíc predstavení pre 4,6 mil. divákov. Kritikovia v tom vidia zvyšujúci sa záujem verejnosti o divadelnú literatúru. Niektoré časopisy konštatujú, že po období schematizmu, od šesťdesiatich rokov, v strede pozornosti tvorcov nachádza sa normálny každodenný život, skutočné konflikty, problémy, súvisiace so sociálnymi zmenami. Spisovatelia predstavujú nový život robotníkov a píšu o tom, ako sa zmenil osud fudí na dedine. Medzi známe diela posledných čias patria okrem iného;. Cesta ud László Németha, Oheň na úsvite od Jozsefa Darvava. Jedenáste prikázanie od Lajnsa Mesterházyho, Ticho za dverami od Miklósa Hnbaya a i. PREŠERN A CANKAR Slovinská verejnosť sústredila v poslednom čase svoju pozornosť na dvoch vynikajúcich spisovateľov; na France Préšérna a Ivana Cankara, ktorí kedysi boli aj u nás veľmi známi, hodne, sa prekladali a veľa sa o nich písalo. Bol to France Prešern (1800—1849) a Ivan Cankar (1876— 1918). Prvý bol básnikom, tvorcom slovinského básnického jazyka, písal sonety, balady, romance a iné. Hlavné diela sú „Veniec sonetov“, veršovaná poviedka „Krst pri Savici“ a „Poézia“ (1847), táto kniha mala zvlášť veľký vplyv. Prešernovo meno nesú slovinské literárne ceny, ktoré sa udeľujú každý rok. Tohto roku Prešernovu cenu (vo výške 36 000 nových dinárov) získal spisovateľ Lojze Kavčič a skladateľ Danilo Švara. Odmeny z Prešernovho fondu (vo výške 15 000 dinárov) dostali herec Boris Savaz, spisovateľ Primoz Kozak, akademickí maliari M. Krašovec, VI. Lakovič, Saša Machtič, operný spevák Danilo Merlak a i. — Ivan Cankar bol tvorcom modernej slovinskej prózy a jej najvýznamnejším predstaviteľom. Písal novely, poviedky a hry: Na príkrej ceste, Dom Márie Pomocnej, Sluha Jernej a jeho právo, Vidiny, a div. hry: Pre blaho ľudu, Kráľ na Betajnovej, Sluhovia. Bol bojovníkom za sociálne práva, pracujúcich. U nás pred vojnou patril medzi najprekladanejších juhoslovanských spisovateľov, jeho poviedky vychádzali takmer pravidelne v nedeľných prílohách denníkov, hra Kráľ na Betajnovej vyšla knižne a často bola na programe našich ochotníckych divadiel. DNI LITERATÚRY V NDR Koncom minulého roku usporiadali v Lipsku Dni mladej literatúry NDR. Už počas príprav výstavy sa na stránkach novín rozvinula diskusia o problémoch „generácií“ v literatúre. Novinkou boli „krížové výsluchy“ medzi mladými spisovateľmi, kritikmi a obrancami, do programu mohlo zasiahnuť aj obecenstvo. V NDR pracuje niekoľko mladých spisovateľov, ktorých mená ešte neprenikli za hranice, ale sa iste tak čoskoro stane. Sú to Joochen Laabs, Lothar Höricke, Uwe Kant, Ulrich Plenzdorf, Klaus Schlesinger, Helga Schiitzová a Martin Stade. Najmladším medzi nimi je 29-ročný Joachim Walther, autor dvoch románov, ostatní sú o niečo starší. i 3 Vo februári 1848, krátko pred vypuknutím parížskej revolúcie, po ktorej začali revolučné boje za slobodu národov skoro po celej Európe, vyšiel v Londýne Manifest komunistickej strany. Londýn bol v tom čase hlavným strediskom komunistického hnutia. Bol tu založený Zväz komunistov, ktorého členmi boli aj Karol Marx a Friedrich Engels. Na výzvu Zjazdu Zväzu komunistov, ktorý bol v novembri a decembri r. 1847 vypracovali teoreticky a politický program — Manifest komunistickej strany, v ktorom podrobne rozobrali základné ustanovenia vedeckého komunizmu, stratégiu a taktiku komunistov a ich svetonázor. Prvé vydanie MANIFESTU vyšlo v nemčine (bez uvedenia autorov): Autorizované vydanie vyšlo v Lipsku až roku 1872. Karol Marx a Friedrich Engels v. predslove k tomuto vydaniu píšu: „bol vytlačený najmenej v dvanástich rôznych vydaniach v Nemecku, Anglicku, v Amerike. Anglicky vyšiel najprv v Londýne r. 1850 v časopise „Red Republican" a r. 1871 najmenej v troch rôznych prekladoch v Amerike. Francúzsky najprv v Partii krátko pred júnovým povstaním roku 1848, najnovšie v newyorskom „Le Socialiste". Polsky vyšiel v Londýne, rusky v íe neue v šesťdesiatych rokoch. Do dánčiny ho preložili tiež skoro po jeho prvom uverejnení." A to bol len rok 1872! Za 125 rokov vyšiel Komunistický manifest v 1Ü1 jazykoch národov celého sveta, V ZSSR vyšlo napr. 443 vydaní nákladom 2Š miliónov 854 tisíc výtlačkov v 48 jazykoch národov Sovietskeho zväzu. A pred 5U rokmi vyšlo prvé vydanie Manifestu ~ komunistickej strany v slovenčine. Prvý slovenský preklad Manifestu vyšiel roku 1913. Bol zaradený, bez predslovov, ako VI. kapitola knihy Prokopa Stupavského (pseudonym redaktora Robotníckych novín Edmunda Borka) — Karol Marx, jeho život a dielo. Kniha vyšla v nakladateľstve Robotníckych novín v v Bratislave. V úvode sa prihovára sám autor: „ ... táto skromná kniha, ktorú' jia dôkaz svojej hlbokej úcty k svetlej pamiatke zakladateľa moderného socializmu kladieme do rúk slovenského pracovného ľudu, nemá v slovenskej literatúre predchodcov. Dosiaľ sme v našej literatúre nemali vóčšieho diela o socialistických náukách, áno, naša slovenská literárna chudoba je taká nesmierna v tomto ohľaďe. že sme nemali ani len preklad chýrneho Marxovho a Engelsovho komunistického manifestu.“ Autor sa pri jeho preklade stretol s mnohými terminologickými ťažkosťami,...“ Ťažké bolo obliecť hlboké filozofické a národohospodárske náuky K. Marxa do rúcha ľudového, aby slovenský človek, ktorý nemá často ani najelementárnejšie vzdelanie pre našu školskú biedu v Uhorsku, tieto nauky pochopil a aby ony sa stali jeho duševným majetkom." Ďalšie dva slovenské prekladv Manifestu vyšli r. 1921, štvrtý nákladom časopisu Pravda chudobv r. 1933 v Bratislave, v preklade davistov. V roku 1950 vyšiel piaty slovenský preklad J. Šefránka, ktorý v úvode 4)krem iného spomína aj slovenské preklady Manifestu, vydané v Amerike. V slovenskom preklade vyšiel celkom v 10 vydaniach. Vo- všetkých plnil úlohu, ktorú mu v prvom vydaní určil P. Stupavský (E. Borek) .......aby slovenský ľud v tejto knihe našiel žriedlo živej vody, z ktorého čerpať bude silu a útechu v bojoch svojich proti biede a spiatočníctvu.“ G. G. 125 ROKOV MANIFESTII KOMUNISTICKÉ! STRANY KAROL v/ A-v í;>. ]EHO ŽIVOT A DIELO O Ш PROKOP STUPAVSKÝ ' './í» .'x • »*>■; 1ЙгЙ ä OBRAZOM KAROLA МАЕ V A StOVNfkpŠŕ^dbzíCH 81 ovm m ' <■ ŕ: CENA 70 HAT ■ rm i :,v I . • рй % Í V • PRE SPOR K i: Сльортн.-. sttxi «VHVtAflAlTNt А ' If ô A'i m (Na 250. výročie narodenia Holbacha) Ľudská spoločnosť neustále určuje sily, ktoré sú výsledkom objektívnych žákonitostí prírody a špecifickým vyústením vzťahov, ktoré sa v nej postupne hromadia a formujú. Ich výsledkom sú aj revolučné myšlienky, ktoré vždy stáli v centre každého významnejšieho spoločenského a revolučného pohybu. Preto, ked máme na mysli revolučnosť myšlienok, myslíme tým ich následný posun ľudských dejín dopredu, hoci latinské slovo revolutio vo svojom pôvodnom význame znamenalo práve opak. Pravda, aj v dnešnom ponímaní slovo revolúcia môže znamenať návrat a Či otáčanie späť, ale Iba v zmysle nevyhnutnej vedeckej retrospektívy, aby človek vedel, čo ho predchádzalo a aby na tomto základe ľudské myslenie zaujaté abstraktnými a nadprirodzenými svetmi obrátilo stoju pozornosť na tento svet. A história nás dostatočne presvedčuje, že revolúcie vedeli tento pohľad späť bohato zúročiť v posune a urýchľovaní spoločenského diania a pokroku. Aj rok 1973 je mimoriadne bohatý na jubileá, ktoré potvrdzujú túto skutočnosť. Nemáme tu na mysli len nedávne oslavy štvrťstoročia začiatkov revolučnej premeny našej spoločnosti, ktorú náš ľud dosiahol pod vedením komunistickej strany vo februári roku 1948, ale aj významné jubileá myšlienkových výbojov, ktoré podstatnou mierou prispievali k rozvoju ľudskej spoločnosti a na ktoré nadväzuje aj súčasné pokrokové myslenie vo svete. Takto sme si pripomenuli päťstoročné jubileum narodenia veľkého vedca a mysliteľa Mikuláša Kopernika, ktorý silou svojich myšlienok akoby zastavil Slnko a uviedol do pohybu našu Zem, ktorá sa dovtedy pokladala za stred vesmíru. Dnes by sme chceli našim čitateľom pripomenúť, že na začiatok tohto roku pripadlo aj 250. výročie narodenia významného francúzskeho filozofa Paula Heinricha Dietricha dHolbacha. Narodil sa 26. januára roku 1723 v Bavorsku ako syn bohatého nemeckého grófa, ale vychovaný bol v Paríži, vplyvom ktorého natoľko zrástol s francúzskou kultúrou, že sa skôr pokladal za Francúza, ako za Nemca. Preto po štúdiách, ktoré absolvoval v Lipsku, odišiel do Paríža, kde Sa natrvalo usadil a kde sa stal jedným z najagilnejších revolučných mysliteľov osemnásteho storočia. Preto aj jeho pričinením možno toto storočie v Európe pokladať za významný medzník v rozvoji filozofického myslenia, lebo nim sa podstatne ovplyvnil smer súčasnej novodobej filozofie. Klasicistický smer vo filozofii, ktorý dovtedy už niekoľko stáročí určoval myslenie a svetonázorové princípy ľudskej spoločnosti, dosiahol vrchol v tzv. nemeckej klasickej filozofii, ktorá bola veľkým obohatením formálnelogiekej stránky filozofického myslenia. No hlavnou črtou tejto filozofie bolo, že v zákonoch prírody a spoločnosti snažila sa demonštrovať akoby raz navždy danú a nemennú podstatu tohto sveta. Avšak viaceré vedecké objavy nútili veľmi často korigovať dovtedajšie vykonštruované predstavy o svete, aj ked boli vybudované na dômyselne vykonštruovaných formálnelogických princípoch, pretože neobstáli tvárou v tvár materiálnej logiky. A tak osemnáste storočie sa právom začalo nazývať storočím osvietenským. Jeho hlavným ideovým zacielením bolo úsilie obracať pozornosť človeka na tento svet, ako sa o to v štrnástom storočí pokúšalo už aj obdobie tzv. humanizmu a renesancie. Osvietenské myšlienkové prúdenie v Európe spôsobilo nebývalé spoločenské zmeny a jeho priamym ovocím bolo aj zrušenie nevoľníctva a poddanstva v Rakúsko-úhorsku, na ktoré nadväzovalo aj významné národnoobrodné hnutie Slovákov za svoje kultúrne, hospodárske a národné povznesenie. A jedným z tých, ktorí názorovo pripravovali vznik tohto revolučného pohybu, bol aj Holbách. Svoju filozofickú kariéru začal ešte ako objektívny idealista, čiže prívrženec svetonázoru, ktorý síce uznáva existenciu vonkajšieho sveta nezávislého na ľudskom vedomí, ale za prvotný ontologický princíp pokladal ducha. Avšak neskôr prekladmi prírodovedeckých diel do francúzštiny prepracoval sa od objektívneho idealizmu k materializmu, ktorý v existencii sveta hmotu pokladá za začiatok každého bytia a základ duchovnej nadstavby. Ba čo viac, Holbách sa stal najbojovnejším hlásáteľom materialistického a ateistického svetonázoru svojich čias. Spolupracoval na zostavovaní známej francúzskej Encyklopédie vied, umení a remesiel, ktorú vydával parížsky filozof Denis Diderot a ktorá sa stala základom spomínaného osvietenského hnutia aj u nás. Holbacha najviac vzrušovala revolučnosť spoznávania a odhaľovania prírodných zákonov, čo bolo cieľom všetkých tzv. encyklopedistov. Preto v Paríži si založil jeden z najpopred nejších filozofických salónov, kde sa viedli rozličné filozofické dišputy. Tu sa schádzali francúzski a iní materialisti, ako bol Helvétius, D’A lambert, Diderot, Hume, Priestley, Jean Jack Rousseau a další. Ako spoluautor francúzskej encyklopédie vypracoval mnoho filozofických, politických, ako aj historických a prírodovedných hesiel. Holbacha priam vášnivo inšpirovali nové poznatky o svete, ktorých nedostatok v minulosti spôsoboval utváranie rozličných metafyzických koncepcií pri určovaní niektorých prírodných zákonov a javov, z ktorých niektoré sa úplne steologizovali. Takouto teologickou tézou sa stala aj spomínaná Ptolemaiova geocentrická sústava, ktorá umožňovala pohodlnú interpretáciu niektorých prírodovedných pasáží biblickej knihy Genezis v zmysle vtedajších náboženských doktrín. Takto nábožensky sankcionované náhľady boli však nielen nevedecké, ale aj protivedecké, lebo veľmi účinne pomáhali demobilizovať ľudské úsilie spoznávať podstatu bytia a všetkých jeho ontologických súvzťažností. No prirodzená túžba človeka poznávať príčiny vecí bola silnejšia aj ako petrifikované alegórie biblických údajov o pôvode sveta. Ona to bola, čo uviedla revolúciu do ľudského myslenia a konania. Preto možno povedať, že revolúcia dnešným svojím obsahom nie opozitom k jeho pendantu — evolúcii, ale naopak, jej najväčšia zásluha a význam spočíva práve v tom, že objavila evolúciu, na ktorej buduje. Preto Holbách pri propagovaní týchto poznatkov stal sa aj břitkým protináboženským a proticirkevným bojovníkom, čím si v parížskych salónoch vyslúžil aj prezývku „osobný nepriateľ boha“. Svoju kritiku náboženstva spojil totiž s takým útočným sarkazmom, v ktorom sa mu vyrovnal iba Voltair. Pravda, svoje protináboženské výpady ani on si netrúfal prejavovať otvorene. Preto viaceré jeho práce vychádzali pod nepravými menami alebo anonymne, a to v Holandsku. Svoje hlavné filozofické zásady vyjadril v diele Systém prírody, čiže zákonov telesného a duchovného sveta, ktoré vyvolalo rozruch vo vtedajších mysliteľských kruhoch —i mnohé oponentské diela. ч Dietrich Holbách bol reprezentantom filozofie, ktorej predstavu tvoril tzv. mechanický materializmus. Jeho základným ontologickým predpokladom bolo, že svet je hmotný a nekonečný a v mnohom nadväzoval na staré materialistické tradície vo filozofii, ako bol najmä atomizmus. Podľa neho svet pozostával z prvkov, ktorých kombináciou vznikajú nové tvary a pohyb, ktorý je vlastnosťou hmoty. Holbách teda vo svojej filozofii nevytvoril nejakú systematickú sústavu, ktorá ešte iba čakala na svoju metodológiu, ako ju neskôr majstrovsky odvodil z nemeckej klasickej filozofie Karol Málrx, položiac základy súčasnému vedeckému materializmu. Vystúpenie Dietricha Holbacha fascinovalo súčasníkov ani nie natoľko svojimi teoretickými vývodmi, ako skôr bojovnou invenciou. Lebo Holbách bol typom buržoázneho filozofa, ktorý vystihoval ašpirácie svojej rodiacej sa triedy proti odhnívajúcemu feudalizmu. Preto dnes si naša spoločnosť cení z jeho filozofie iba jeho revolučnú taktiku, pretože jeho revolučnú stratégiu nahradila filozofia beztriednej spoločnosti. No trvalou, devízou Holbachovej filozofie ostane pokus vysokoangažovaného hľadania pravdy a miesta človeka vo svete a predovšetkým jeho oslobodenie. J. CH. REHAK