Matičné Čítanie, 1973 (VI/1-26)

1973-04-02 / No. 7

kultúra v krajinách našich priatelov KULTÚRNE VZŤAHY ZSSR ZSSR udržuje a rozvíja kultúrne a vedecké styky so 188 krajinami sve­ta, z toho so 70 krajinami na zá­klade dvojstranných medzinárodných zmlúv. Rok 1973 prinesie ďalšie roz­šírenie, a prehĺbenie týchto vzťahov najmä v oblasti umenia, literatúry, architektúry a tiež ochrany zdravia, osvety, športu a turistiky. O týchto' vzťahoch informovala ve­rejnosť ministerka kultúry ZSSR J. Furcevová. Tohto roku zorganizuje Sovietsky, zväz vyše sto výstav na námet kultúra. Na scénach sveta a na estrádach bude vystupovať 120 sovietskych súborov a práve toľko za­hraničných súborov vystúpi v Soviet­skom zväze. Vyše 50 percent soviet­skej kultúrnej výmeny pripadne na socialistické krajiny. Rozvinie sa tiež kultúrna spolupráca medzi Soviet­skym zväzom a krajinami Afriky, Ázie a Latinskej Ameriky. Podobne sa budú rozvíjať aj kultúrne vztahy s krajinami západnej Európy, dalej s USA, Kanadou, Japonskom a inými, čo prospeje k ďalšiemu zbližovaniu a porozumeniu medzi rozličnými kra­jinami. MAĎARSKÉ DIVADLÁ V uplynulej sezóne maďarské di­vadlá usporiadali vyše jedenásťtisíc predstavení pre 4,6 mil. divákov. Kri­­tikovia v tom vidia zvyšujúci sa zá­ujem verejnosti o divadelnú litera­túru. Niektoré časopisy konštatujú, že po období schematizmu, od šesť­desiatich rokov, v strede pozornosti tvorcov nachádza sa normálny kaž­dodenný život, skutočné konflikty, problémy, súvisiace so sociálnymi zmenami. Spisovatelia predstavujú no­vý život robotníkov a píšu o tom, ako sa zmenil osud fudí na dedine. Medzi známe diela posledných čias patria okrem iného;. Cesta ud László Németha, Oheň na úsvite od Jozsefa Darvava. Jedenáste prikázanie od La­­jnsa Mesterházyho, Ticho za dverami od Miklósa Hnbaya a i. PREŠERN A CANKAR Slovinská verejnosť sústredila v po­slednom čase svoju pozornosť na dvoch vynikajúcich spisovateľov; na France Préšérna a Ivana Cankara, ktorí kedysi boli aj u nás veľmi zná­mi, hodne, sa prekladali a veľa sa o nich písalo. Bol to France Prešern (1800—1849) a Ivan Cankar (1876— 1918). Prvý bol básnikom, tvorcom slovinského básnického jazyka, písal sonety, balady, romance a iné. Hlav­né diela sú „Veniec sonetov“, veršo­vaná poviedka „Krst pri Savici“ a „Poézia“ (1847), táto kniha mala zvlášť veľký vplyv. Prešernovo meno nesú slovinské literárne ceny, ktoré sa udeľujú každý rok. Tohto roku Prešernovu cenu (vo výške 36 000 no­vých dinárov) získal spisovateľ Loj­­ze Kavčič a skladateľ Danilo Švara. Odmeny z Prešernovho fondu (vo výške 15 000 dinárov) dostali herec Boris Savaz, spisovateľ Primoz Ko­zak, akademickí maliari M. Krašovec, VI. Lakovič, Saša Machtič, operný spevák Danilo Merlak a i. — Ivan Cankar bol tvorcom modernej slovin­skej prózy a jej najvýznamnejším predstaviteľom. Písal novely, povied­ky a hry: Na príkrej ceste, Dom Má­rie Pomocnej, Sluha Jernej a jeho právo, Vidiny, a div. hry: Pre blaho ľudu, Kráľ na Betajnovej, Sluhovia. Bol bojovníkom za sociálne práva, pracujúcich. U nás pred vojnou patril medzi najprekladanejších juhoslovan­ských spisovateľov, jeho poviedky vy­chádzali takmer pravidelne v nedeľ­ných prílohách denníkov, hra Kráľ na Betajnovej vyšla knižne a často bola na programe našich ochotníc­kych divadiel. DNI LITERATÚRY V NDR Koncom minulého roku usporiadali v Lipsku Dni mladej literatúry NDR. Už počas príprav výstavy sa na strán­kach novín rozvinula diskusia o problémoch „generácií“ v literatúre. Novinkou boli „krížové výsluchy“ medzi mladými spisovateľmi, kritikmi a obrancami, do programu mohlo za­siahnuť aj obecenstvo. V NDR pra­cuje niekoľko mladých spisovateľov, ktorých mená ešte neprenikli za hra­nice, ale sa iste tak čoskoro stane. Sú to Joochen Laabs, Lothar Höric­­ke, Uwe Kant, Ulrich Plenzdorf, Klaus Schlesinger, Helga Schiitzová a Mar­tin Stade. Najmladším medzi nimi je 29-ročný Joachim Walther, autor dvoch románov, ostatní sú o niečo starší. i 3 Vo februári 1848, krátko pred vypuknutím parížskej revolúcie, po ktorej začali revolučné boje za slo­bodu národov skoro po celej Eu­rópe, vyšiel v Londýne Manifest komunistickej strany. Londýn bol v tom čase hlavným strediskom komunistického hnutia. Bol tu za­ložený Zväz komunistov, ktorého členmi boli aj Karol Marx a Fried­rich Engels. Na výzvu Zjazdu Zvä­zu komunistov, ktorý bol v no­vembri a decembri r. 1847 vypra­covali teoreticky a politický pro­gram — Manifest komunistickej strany, v ktorom podrobne rozo­brali základné ustanovenia vedec­kého komunizmu, stratégiu a tak­tiku komunistov a ich svetonázor. Prvé vydanie MANIFESTU vyšlo v nemčine (bez uvedenia autorov): Autorizované vydanie vyšlo v Lip­sku až roku 1872. Karol Marx a Friedrich Engels v. predslove k tomuto vydaniu píšu: „bol vytla­čený najmenej v dvanástich rôz­nych vydaniach v Nemecku, An­glicku, v Amerike. Anglicky vyšiel najprv v Londýne r. 1850 v časo­pise „Red Republican" a r. 1871 najmenej v troch rôznych prekla­doch v Amerike. Francúzsky naj­prv v Partii krátko pred júnovým povstaním roku 1848, najnovšie v newyorskom „Le Socialiste". Pol­sky vyšiel v Londýne, rusky v íe neue v šesťdesiatych rokoch. Do dánčiny ho preložili tiež skoro po jeho prvom uverejnení." A to bol len rok 1872! Za 125 rokov vyšiel Komunistický mani­fest v 1Ü1 jazykoch národov celé­ho sveta, V ZSSR vyšlo napr. 443 vydaní nákladom 2Š miliónov 854 tisíc výtlačkov v 48 jazykoch ná­rodov Sovietskeho zväzu. A pred 5U rokmi vyšlo prvé vydanie Manifestu ~ komunistickej strany v slovenčine. Prvý sloven­ský preklad Manifestu vyšiel ro­ku 1913. Bol zaradený, bez pred­slovov, ako VI. kapitola knihy Prokopa Stupavského (pseudonym redaktora Robotníckych novín Ed­munda Borka) — Karol Marx, jeho život a dielo. Kniha vyšla v nakla­dateľstve Robotníckych novín v v Bratislave. V úvode sa prihová­ra sám autor: „ ... táto skromná kniha, ktorú' jia dôkaz svojej hl­bokej úcty k svetlej pamiatke za­kladateľa moderného socializmu kladieme do rúk slovenského pra­covného ľudu, nemá v slovenskej literatúre predchodcov. Dosiaľ sme v našej literatúre nemali vóčšieho diela o socialistických náukách, áno, naša slovenská literárna chu­doba je taká nesmierna v tomto ohľaďe. že sme nemali ani len preklad chýrneho Marxovho a En­­gelsovho komunistického mani­festu.“ Autor sa pri jeho preklade stretol s mnohými terminologický­mi ťažkosťami,...“ Ťažké bolo ob­liecť hlboké filozofické a národo­hospodárske náuky K. Marxa do rúcha ľudového, aby slovenský človek, ktorý nemá často ani naj­­elementárnejšie vzdelanie pre na­šu školskú biedu v Uhorsku, tieto nauky pochopil a aby ony sa stali jeho duševným majetkom." Ďalšie dva slovenské prekladv Manifestu vyšli r. 1921, štvrtý ná­kladom časopisu Pravda chudobv r. 1933 v Bratislave, v preklade da­vistov. V roku 1950 vyšiel piaty slovenský preklad J. Šefránka, kto­rý v úvode 4)krem iného spomína aj slovenské preklady Manifestu, vydané v Amerike. V slovenskom preklade vyšiel celkom v 10 vy­daniach. Vo- všetkých plnil úlohu, ktorú mu v prvom vydaní určil P. Stupavský (E. Borek) .......aby slo­venský ľud v tejto knihe našiel žriedlo živej vody, z ktorého čer­pať bude silu a útechu v bojoch svojich proti biede a spiatočníc­tvu.“ G. G. 125 ROKOV MANIFESTII KOMUNISTICKÉ! STRANY KAROL v­/ A-v í;>. ]EHO ŽIVOT A DIELO O Ш PROKOP STUPAVSKÝ ' './í» .'x • »*>■; 1ЙгЙ ä OBRAZOM KAROLA МАЕ V A StOVNfkpŠŕ^dbzíCH 81 ov­m m ' <■ ŕ: CENA 70 HAT ■ rm i :,v I . • рй % Í V • PRE SPOR K i: Сльортн.-. sttxi «VHVtAflAlTNt А ' If ô A'i m (Na 250. výročie narodenia Holbacha) Ľudská spoločnosť neustále určuje sily, kto­ré sú výsledkom objektívnych žákonitostí prí­rody a špecifickým vyústením vzťahov, ktoré sa v nej postupne hromadia a formujú. Ich výsledkom sú aj revolučné myšlienky, ktoré vždy stáli v centre každého významnejšieho spoločenského a revolučného pohybu. Preto, ked máme na mysli revolučnosť myšlienok, my­slíme tým ich následný posun ľudských de­jín dopredu, hoci latinské slovo revolutio vo svojom pôvodnom význame znamenalo práve opak. Pravda, aj v dnešnom ponímaní slovo revolúcia môže znamenať návrat a Či otáča­nie späť, ale Iba v zmysle nevyhnutnej vedec­kej retrospektívy, aby človek vedel, čo ho predchádzalo a aby na tomto základe ľudské myslenie zaujaté abstraktnými a nadprirodze­nými svetmi obrátilo stoju pozornosť na ten­to svet. A história nás dostatočne presvedču­je, že revolúcie vedeli tento pohľad späť bo­hato zúročiť v posune a urýchľovaní spolo­čenského diania a pokroku. Aj rok 1973 je mimoriadne bohatý na ju­bileá, ktoré potvrdzujú túto skutočnosť. Ne­máme tu na mysli len nedávne oslavy štvrť­storočia začiatkov revolučnej premeny našej spoločnosti, ktorú náš ľud dosiahol pod ve­dením komunistickej strany vo februári ro­ku 1948, ale aj významné jubileá myšlienko­vých výbojov, ktoré podstatnou mierou pri­spievali k rozvoju ľudskej spoločnosti a na ktoré nadväzuje aj súčasné pokrokové my­slenie vo svete. Takto sme si pripomenuli päťstoročné jubileum narodenia veľkého ved­ca a mysliteľa Mikuláša Kopernika, kto­rý silou svojich myšlienok akoby zastavil Slnko a uviedol do pohybu našu Zem, kto­rá sa dovtedy pokladala za stred vesmíru. Dnes by sme chceli našim čitateľom pripo­menúť, že na začiatok tohto roku pripadlo aj 250. výročie narodenia významného fran­cúzskeho filozofa Paula Heinricha Dietricha dHolbacha. Narodil sa 26. januára roku 1723 v Bavorsku ako syn bohatého nemecké­ho grófa, ale vychovaný bol v Paríži, vply­vom ktorého natoľko zrástol s francúzskou kultúrou, že sa skôr pokladal za Francúza, ako za Nemca. Preto po štúdiách, ktoré ab­solvoval v Lipsku, odišiel do Paríža, kde Sa natrvalo usadil a kde sa stal jedným z naj­agilnejších revolučných mysliteľov osem­násteho storočia. Preto aj jeho pričinením možno toto storočie v Európe pokladať za významný medzník v rozvoji filozofického my­slenia, lebo nim sa podstatne ovplyvnil smer súčasnej novodobej filozofie. Klasicistický smer vo filozofii, ktorý dovtedy už niekoľko stáročí určoval myslenie a sveto­názorové princípy ľudskej spoločnosti, dosia­hol vrchol v tzv. nemeckej klasickej filozofii, ktorá bola veľkým obohatením formálnelogie­­kej stránky filozofického myslenia. No hlavnou črtou tejto filozofie bolo, že v zákonoch prí­rody a spoločnosti snažila sa demonštrovať akoby raz navždy danú a nemennú podstatu tohto sveta. Avšak viaceré vedecké objavy nú­tili veľmi často korigovať dovtedajšie vykon­štruované predstavy o svete, aj ked boli vy­budované na dômyselne vykonštruovaných for­­málnelogických princípoch, pretože neobstáli tvárou v tvár materiálnej logiky. A tak osem­náste storočie sa právom začalo nazývať sto­ročím osvietenským. Jeho hlavným ideovým zacielením bolo úsilie obracať pozornosť člo­veka na tento svet, ako sa o to v štrnástom storočí pokúšalo už aj obdobie tzv. humanizmu a renesancie. Osvietenské myšlienkové prúdenie v Európe spôsobilo nebývalé spoločenské zmeny a jeho priamym ovocím bolo aj zrušenie nevoľníctva a poddanstva v Rakúsko-úhorsku, na ktoré nadväzovalo aj významné národnoobrodné hnu­tie Slovákov za svoje kultúrne, hospodárske a národné povznesenie. A jedným z tých, ktorí názorovo pripravovali vznik tohto revolučného pohybu, bol aj Holbách. Svoju filozofickú ka­riéru začal ešte ako objektívny idealista, čiže prívrženec svetonázoru, ktorý síce uznáva exis­tenciu vonkajšieho sveta nezávislého na ľud­skom vedomí, ale za prvotný ontologický prin­cíp pokladal ducha. Avšak neskôr prekladmi prírodovedeckých diel do francúzštiny pre­pracoval sa od objektívneho idealizmu k ma­terializmu, ktorý v existencii sveta hmotu po­kladá za začiatok každého bytia a základ du­chovnej nadstavby. Ba čo viac, Holbách sa stal najbojovnejším hlásáteľom materialistic­kého a ateistického svetonázoru svojich čias. Spolupracoval na zostavovaní známej francúz­skej Encyklopédie vied, umení a remesiel, kto­rú vydával parížsky filozof Denis Diderot a ktorá sa stala základom spomínaného osvie­­tenského hnutia aj u nás. Holbacha najviac vzrušovala revolučnosť spo­znávania a odhaľovania prírodných zákonov, čo bolo cieľom všetkých tzv. encyklopedistov. Preto v Paríži si založil jeden z najpopred nejších filozofických salónov, kde sa viedli rozličné filozofické dišputy. Tu sa schádzali francúzski a iní materialisti, ako bol Helvé­tius, D’A lambert, Diderot, Hume, Priestley, Jean Jack Rousseau a dal­ší. Ako spoluautor francúzskej encyklopédie vypracoval mnoho filozofických, politických, ako aj historických a prírodovedných hesiel. Holbacha priam vášnivo inšpirovali nové po­znatky o svete, ktorých nedostatok v minu­losti spôsoboval utváranie rozličných metafy­zických koncepcií pri určovaní niektorých prí­rodných zákonov a javov, z ktorých niektoré sa úplne steologizovali. Takouto teologickou tézou sa stala aj spomínaná Ptolemaiova geo­centrická sústava, ktorá umožňovala pohodlnú interpretáciu niektorých prírodovedných pasáží biblickej knihy Genezis v zmysle vtedajších náboženských doktrín. Takto nábožensky sank­cionované náhľady boli však nielen nevedec­ké, ale aj protivedecké, lebo veľmi účinne pomáhali demobilizovať ľudské úsilie spozná­vať podstatu bytia a všetkých jeho ontologic­kých súvzťažností. No prirodzená túžba člove­ka poznávať príčiny vecí bola silnejšia aj ako petrifikované alegórie biblických údajov o pô­vode sveta. Ona to bola, čo uviedla revolúciu do ľudského myslenia a konania. Preto možno povedať, že revolúcia dnešným svojím obsa­hom nie opozitom k jeho pendantu — evolú­cii, ale naopak, jej najväčšia zásluha a vý­znam spočíva práve v tom, že objavila evolú­ciu, na ktorej buduje. Preto Holbách pri pro­pagovaní týchto poznatkov stal sa aj břitkým protináboženským a proticirkevným bojovní­kom, čím si v parížskych salónoch vyslúžil aj prezývku „osobný nepriateľ boha“. Svoju kritiku náboženstva spojil totiž s takým útoč­ným sarkazmom, v ktorom sa mu vyrovnal iba Voltair. Pravda, svoje protináboženské výpady ani on si netrúfal prejavovať otvorene. Preto viaceré jeho práce vychádzali pod nepravými menami alebo anonymne, a to v Holandsku. Svoje hlavné filozofické zásady vyjadril v die­le Systém prírody, čiže zákonov telesného a duchovného sveta, ktoré vyvolalo rozruch vo vtedajších mysliteľských kruhoch —i mnohé oponentské diela. ч Dietrich Holbách bol reprezentantom filozo­fie, ktorej predstavu tvoril tzv. mechanický materializmus. Jeho základným ontologickým predpokladom bolo, že svet je hmotný a neko­nečný a v mnohom nadväzoval na staré ma­terialistické tradície vo filozofii, ako bol naj­mä atomizmus. Podľa neho svet pozostával z prvkov, ktorých kombináciou vznikajú nové tvary a pohyb, ktorý je vlastnosťou hmoty. Holbách teda vo svojej filozofii nevytvoril ne­jakú systematickú sústavu, ktorá ešte iba ča­kala na svoju metodológiu, ako ju neskôr maj­strovsky odvodil z nemeckej klasickej filozofie Karol Málrx, položiac základy súčasnému vedeckému materializmu. Vystúpenie Dietricha Holbacha fascinovalo súčasníkov ani nie natoľko svojimi teoretic­kými vývodmi, ako skôr bojovnou invenciou. Lebo Holbách bol typom buržoázneho filozofa, ktorý vystihoval ašpirácie svojej rodiacej sa triedy proti odhnívajúcemu feudalizmu. Preto dnes si naša spoločnosť cení z jeho filozofie iba jeho revolučnú taktiku, pretože jeho re­volučnú stratégiu nahradila filozofia beztried­nej spoločnosti. No trvalou, devízou Holbacho­­vej filozofie ostane pokus vysokoangažovaného hľadania pravdy a miesta človeka vo svete a predovšetkým jeho oslobodenie. J. CH. REHAK

Next