Lipcsey György (Duna Galéria, Budapest, 1996)
Počas svojho rastu a dospievania človek opisuje stále väčšie kruhy od svojho stredu - materského lona, rodného domu. Túto zákonitosť môžeme „prečítať“ aj v premenách životného diela Lipcseyho. Ďalšie smerovanie zvyknú ovplyvniť vychovávatelia, čím nemám na mysli iba pedagógov. V odbornom raste Lipcseyho neexistovali konkrétni profesori - našiel si ich medzi velikánmi európskeho moderného sochárstva. Aj to je znakom jeho talentu, že si našiel svojich „príbuzných" duchovných otcov. Podobnosť v chápaní sveta ide ruka v ruke so sochárskym prístupom a tvarovým svetom. Kým určité prúdy moderného umenia sa odvrátili od pôvodných vlastností sochárskeho diela, veľké osobnosti moderného sochárstva nielenže nepretŕhali zväzky s koreňmi europského a svetového sochárstva, ale naopak, objavili ich s novou senzibilitou. Zpomedzi nich si zvolil svojich profesorov - myslím, že to boli hlavne Ernst Barlach, Jacob Epstein, Constantin Brancusi, Henry Moore, Jaques Laurens.