Národnie Noviny, júl-september 1876 (VII/76-113)
1876-07-22 / nr. 85
Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 12 zl., na pol roka 6 zl., na štvrtroka 3 zl. Ročník VII. NAROĎME NOVINY. Redakcia, administrácia a expedícia v Turó. 8v. Martine. Sobota 22. júla 1 S*(i J1, : Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Nefrankovaué listy sa neprijímajú. Číslo 85. T. S v. Martin, 22. júla 1876. Mobilisovanie románskej armády ako zapríčinilo všeobecné zadivenie, tak na jistých stranách a v jistých kruhoch vyzvalo zplašenie, aké nie tak často zjavuje sa. Preto i so všetkou silou pracuje sa dnes na podvrátení zo základov zpráv o ozbrojovaní sa Romanie; o predložení jistých žiadostí v Carihrade, od ktorých uskutočnenia alebo odmrštenia záviset bude ďalšie ostávanie Romanie v dosavádnej neutralite, alebo prejdenie na pole činu. Všetky tieto zprávy vyhlasujú dnes za bezzákladné, a telegraf zvestuje od 19. t. m. z Viedne: „Románia sdelila tu úplne uspokojujúce objasnenia okiadom jej čiastočného mobilizovania. — Všetky kolujúce povesti o rakúskom zbrojení dementujú sa kategoricky. Novikov osvedčil v nenútenej konversácii, že Romaniou zpomenuté opravenie hraníc je úplne nesúce a nehodiace sa pre rozhovor. — Grécka vláda čo najurčitejšie ujistila, že zostane i ďalej v úplnej neutralite.“ — My nevieme, či tieto „dementi“ utíša a upokoja strachom naplašené mysle západných turkofilov aspoň okamžite. To ale známe, že pred niekoľko dost málo týdňami, tiež také čo najurčitejšie a celkom i úplne uspokojujúce osvedčenia kolovaly ohľadom Srbska a Čiernej Hory v poloúradních časopisoch, a dost nezadlho za tým nasledovalo vypovedanie vojny, a prejdetie na cestu válečnú. Nedementuje sa ale, že Romania predložila porté jisté požiadavky ako podmienku jej ďalšej nestrannosti. Tedy to pravda bude. Už ale táto okolnosť svedčí, že Ytomania nechce uepoužit prítomnú dobu, tak príhodnú pre uskutočnenie dávnych túžeb romanského národa. Romania očividome spolieha sa na solidárnosť kresťanských národov východu, na vlastnú silu, ktorú práve rozviňuje, na svoje právo, na hnilobu muzulmanstva, na svetoznámu politiku Ruska, ako i na ten obyčaj Európy, že skutočné udalosti zvykla stvrdiť a odobriť. Priatelia Turkov vystupujú síce proti žiadostiam Romanie so smluvou parížskou z roku 1856, a hrozia jej, že celá Europa, zvlášte ale Francia, Anglia a Rakúsko-Uhorsko mohutne zasadia sa proti požiadavkám romanským; a hrozia jej záhubou,zničením, ak neustúpi. Ale „solidarita kresťanských národov východu, píše „Politik“ nenie žiadon blud. A z tejto nebude sa môcť vymknúť ani Grécko. Dnes už povievajú povetrím zprávy, vyprávajúce o válečnej hotovosti Grécka. Že Tesalia a Epirus práve tak žiadajú vojnu v Aténach, ako ju Bosna, Hercegovina a Bulharsko žiadaly v Belohrade, je prirodzené a pochopitelné. „Terazalebo —nikdy!“ zneje heslo, kolujúce všetkými kresťanskými krajinami východu. Blud o status quo, sen lokalisovania roztrieska sa na tomto hesle. Nech Klapka ide na pomoc Turkom, Maďari môžu všetko robiť, aby pomohli Turecku — všetko darmo. V ten deň, v ktorý Románia a Grécko zostúpia do arény, v ktorej dnes len sami Juhoslovania ešte stoja, je zahnatie Turkov z Európy rozhodnutou vecou, skutočnosťou, ktorá osudné následky môže mať pre tých, ktorí hrajú úlohu paladínov muhamedánskeho barbarstva.“ Strašné veci vyprávajú očití svedkovia o surovostiach a ukrutnostiach páchaných tureckým vojskom na pokojných obyvateľoch, ženách, deťoch. A vyprávajú to nie len priatelia Srbov, ale i dopisovatelia časopisov, na pr. „P. Ll.“ — ktoré dôsledne vyznačujú sa nenávisťou proti všetkému čo je slovanské, a priateľstvom za muzulmanstvo. Pravda, že títo poslední, dopisovatelia turkofilských časopisov totižto, všetky tie ukrutnosti pripisujú tureckou vládou ozbrojeným sberbám bašibozukov a Čerkesov, s ktorými turecké vrchnosti neznajú si vraj rady. Sú to vraj hyeny, dravé beštie vychodiace len na lúpež a zboj. Tak píšu o nich, ako zpomenuto, dopisovatelia turkofilských časopisov, a to na základe toho, čo vlastnými očami videli. A nie je to ešte všetko; ačpráve i za tieto činy zodpovedná je turecká vláda. Ako že tomu ale prekážať má: keď „hodžovia (turecká kňazia) vyhlasujú všade boj na vyničenie kresťanov. „Chceme navždy zbaviť zem od týchto psov kresťanských“ volajú ku zdivočelej luze.“ My hrozíme sa sdelovať jednotlivé zjavy a prípady beštiálnej zhovädilosti a zdivočilosti tureckej, ktorej za obeť padajú ženy, deti a starcovia. Všetko dokazuje, že Turci svoje divé mravy a obyčaje, aké z Ázie doniesli, dosial podržali, nenaučili sa ničomu a nič nezabudli, ostali tým jistým barbarským národom, ktorým boli pred stoletiami, vytknúc si za hlavný účel: porobu jiných národov, a neznajúc jiného spôsobu vojny, nežli vojnu na vykorenenie. — Každý šľachetný človek s ošklivosťou odvrátiť sa musí od tohto barbarského plemena, ktorézjistej strany ešte na hanbu a posmech sveta vyhlasuje sa za jediného kultúronosiča na východe. Z'bojišťa došlý nasledujúce zprávy: Viedeň, 19. júla. Lešianiu a major Horstig zrazili sa víťazne s Turkami. „N. fr. Pr.“ vyhovára Turkov, že nezmohli sa dosial na útočné postupovanie a neprešli cez Timok, jako ohlušovali, tým, že vraj veľkými lejakmi je Timok rozvodnený a nemôže sa prejsť cezeň. — 19. júla. Z rozličných strán súhlasne sdelujú, že sultán Murad V. stáva sa choromyslným, a preto že sa zrekne prestolu. — Turecké poslanstvo namáha sa podvrátiť túto zprávu, ale s malým úspechom. Zpomínajú i nožnice. Dubrovník, 19. júla. Z Mostam prišlo sem mnoho úskokov. Vyprávajú o veľkej tureckej porážke, ktorá mala za následok, že knieža čiernohorský mohol postúpiť až pod samé hradby mostarské. Vaša baša len ťažko ujsť mohol zajatiu. Prišiel sem pod záminkou, že chce sa radiť s rakúskymi generálmi. Cetinie, 19. júla. Černohorská armáda porazila turecký vojanský sbor prichodivší údolím rybnickým a ďaleko ho prenasledovala. Belehrad, 19. júla. Alimpič, dostav ťažké delá k obliehaniu, začal dôraznejšie strielať na pevnosť Belinu. Podrobné zprávy zo Zaj čaru oznamujú: Turci urobili útok 12. júla na opevnenia srbské u Zajčaru, boli ale odrazení. Obsadenie tureckých posíc prekazila jedine noc. Srbi ukoristili 190 volov a niečo vojanských koní. Turci vypálili celkom 500 rán z diel avšak temer so žiadnym výsledkom. Zajatí tureckí vojaci sultánskej gardy tvrdia, že bojujú za Abdul Aziza. Oddiel armády Lešianinovej dňa 18. t. m. napadnul krýdlo armády Osman basovej; po viac hodín trvavšom tvrdošijnom boji boli Turci vytisnutí z troch násypov, ktoré ale, po dostatí značných posíl, opäť dobyli. — Černajev až do teraz drží všetky svoje staré posície, a zaoberá sa organizáciou bulharských dobrovoľníckych sborov. — Premávka medzi Viddinom, Nišom, Sofiou a Adrianopolom je pretrhnutá. Cestu Novibazar-Mitrovica obsadila čata povstalcov. — Jednu tureckú kolonnu záležajúcu zo softov a dobrovoľníkov, na pochode z Adrianopolu do Sofie pri Jenihau bulharskí povstalci pod Kusičom prepadli a rozprášili. Tureckých zpráv z bojišta niet. Viedeň, 20. júla. Zprávy z Carihradu oznamujú: Neodbytné je zaďakovanie sultánovo pre slabosť ducha. Katastrofa je nevyhnutná. — Dľa niektorých zpráv. zamýšľa sa vraj postaviť na čelo vojska. — Porta protestuje proti zavretiu Kleku. Belehrad, 20. júla. Major Horstig vynútil prechod cez Timok pri velikom Izvore. Hlavní stán Osman bašov prinútený bol k cúvaniu a utratil batožinu. Horstig opevnil sa u Izvoru. Zach postupuje znovu offenzívne. — Včera sedem hodín trvavší boj bitý bol medzi Dučičom a 4000 mužmi tureckého radového vojska medzi Limom a Svacom. Turci prinútení k úteku prenasledovaní boli až za násypy u Novavarošu. Ostrá streľba na Liuboviu následkom strelby srbskej zastavená je. Srbi upevnily Malý Zvornik. Zach je v bitke medzi Novým Bazarom a Novavarošom. Mostar, 19. júla. Do Mostaru a okolia do zajtrajšku príjde 14 brojov tureckého vojska. Turecká posádka v Metokii drží sa. černohorci strieľajú na Nevesinie z okolných vrškov. Turecký spôsob válčenia. Sú uárody, ktorým za pätami ide všetko nešťastie, ktoré človečenstvo len stihnúť môže: pálenie a pustošenie, vraždenie a páchanie všemožných zločinov; národy, ktoré nemajúc v sebe nižiadneho vznešenejšieho pudu ni tuhy a spôsobuosti ku veciam vyšším, bývalý alebo ešte i aú pre vzdelaný svet opravdivým .bičom božím.“ Takýchto národov bolo mnoho v starom a strednom veku, taký národ ešte i teraz ku koncu 19. storočia jestvuje a to bezprostredne pred očami osvietenej, vzdelanej Evropy. Každý uhádne, že tým mienime Turkov. známe Toto mongolské a či Boh vie, jaké plemä, je v histórii od prastarých časov; Evropčanom stali sa Turci vlastne známymi až v križiackych vojnách a ešte viacej odtedy, čo vodrali sa do Evropy a rozhostili sa tu medzi nami. Porovnajte dnešnieho Turka s tým prvotným, a nenájdete velkého rozdielu medzi nimi. Ten samý slepý fanatismus a nezkrotená zášť ku všetkým, čo neklaňajú sa prorokovi Mahomedovi, menovite ale a hlavne proti kresťanom; tá samá besnota a krvežížnivosť, to samé, hraníc neznajúce hovenie zvieracím pudom a váľame sa v blate hrubej smyslnosti: všetko to je dosiaľ charakteristickou vlastnosťou v povahe zvrhlých musuímanov. Úplným osihotením sa od okolitých národov v každom: náboženskom, národnom i spoločenskom ohľade stalo sa, že toto sverepé plemä, ačkoľvek už stá rokov hniezdi vo vzdelanej Evrope, predsa dosiaľ na dobre stojí mimo sväzku so vzdelanými národami, že Turci, iako bývali, i dosiaľ sú v plnom smysle slova barbari a divosi. Okrem zemí, v ktorých ujarmené obyvateľstvo práve cedí potoky krve za svoju ľudskú hodnosť a svobodu, niet krajiny v Evrope, ktorá by toľko poníženia a ukrutností zakúsila bola od Turkov jako naše Uhorsko. Za poldruha sta rokov pelešili oni vo vlasti našej a že táto v