Národnie Noviny, január-marec 1884 (XV/1-38)

1884-02-26 / nr. 24

7. Halič, Bukovina a Carihrad pripadnú Rusku a toto obdržf mimo toho protektorát nad Bulhar­skom. 8. Ostatnie čiastky Uhorska zostanú ako oso­­bytná krajina, prípadne jej južné čiastky spoja sa s Horvatskom a Srbskom.“ K tomuto plánu dokladá ešte zpravodajca, že Prusko a Rusko dnes práve tak pozorujú na Ra­­kúsko-Uhorsko, ako pozorovali na Poľskú pred jej rozdelením. Otázka Mervu v anglickom parlamente. V zasadnutí nižnej snemovne v piatok Stanhope upo­zornil na okolnosť, že Rusko dostalo Merv, čím po­mer Angiié a Ruska veru nemôže sa stať priazni­vejším. Menom vlády Dilke osvedčil, že o údajnom tajnom dohovore medzi Ruskom a Persiou nemôže sa povedať nič určitého, no vláda je presvedčená, že bude jej možno predložiť parlamentu nóty, vy­menené v záležitosti opravenia rusko-persickej hra­nice. Dúfa, že Ejub chán neopustil Persiu. Ostatne tieto nóty nepodajú jasný obraz o krokoch Ejub chánových. Čo týka sa účinkovania Ruska v Mervu, v tom ohľade vlada teraz nemôže sa vysloviť; najprv treba jej je s Petrohradom vymeniť nóty. Tu vláde ide po ruke i tá okolnosť, že medzi vládou a oppo­­siciou niet rôznych náhľadov, aké zásady majú viesť v tejto otázke Angliu. Vláda pridŕža sa ubezpečo­vaní, ktoré dal afganistánsky emir. Ubezpečovania tie opakovaly sa novšie veľmi zretedlne. Pri krokoch, smerujúcich k označeniu afganistanských hraníc, vy­skytlo sa nebezpečenstvo, že niekomu môže sa vy­deliť územie, nad ktorým rozhodovať vláda nemá práva. Urobené sú teda kroky, aby afganistanské hranice, kde sú pochybné, boly určite vyznačené. Vzhľadom na ubezpečovania zo strany emira — pokračoval Dilke — Anglia nemôže sa ľahostajne dívať na afganistanské udalosti. Stálou politikou vlády bolo, aby Afganistan, ktorý je baštou Angiié, bol mocný a samostatný. Táto snaha Angiié potkala sa s výsledkom. Terajší panovník aíganistanský pev­nejšie sedí na svojom tróne, než ktorýkoľvek z jeho predchodcov; naproti Angiii drží sa po priateľsky, čo dokázal i tým, že o svojej zahraničnej politike uvedomuje anglickú vládu s úprimnosťou na východe neobyčajnou. Na žiadosť obyvateľstva Anglia pre­vzala správu Quettahu, čím vydobyla si na severo­západnej hranici indickej položenie od predošlého pevnejšie. Priateľstvo, ktoré dokazuje obyvateľstvo Beludžistanu Angiii, poskytuje také položenie, že nad úžinou bolonskou môže viesť úplnú kontrolu. Táto cesta je ináče tohto času úplne bezpečná. Slovenská zem. Slovenský duch udrel nevymazateľnú pečať na túto našu dedovskú krásnu zem; kde on nestačil, pomohli mu jeho bratia slavianski, a tak stalo sa, že slavianske slovo spojené je s každou piaďou tejto našej slovenskej zeme, ktorá nikdy nebola neslo­venskou a dá milostivý Hospodin, že nebude. Počnúc od Devína pri Požuni, ťahajú sa Tatry sž po Sedmohradsko, od Dunaja až k Dunaju v sva­tom polokráži ovily slovenskú zem jako aureola zbožnú tvár svätého muža. Tisíce kopcov, vrchov, brál, holí, srázov, dolín, zásekov, stráni, pyrť, roz­sadlín, sokorcov je tam, a všetko má len slovenské, iba slovenské mená. BESEDNICA. ■J* Ján Draliotín Makovický Redne, tratí sa nám pokolenie, ktoré začalo kriesiť k životu slovenský umŕtvený národ. Žiaíno je lúčiť sa s nimi, s mužmi veľkého citu, pevného rázu, s posvätencami, ktorí videli rozličné časy, no nikdy nedali sa sklátiť. Bôľ náš len to ulevuje: že oni vy­konali svoje. Ak každé upovedomené pokolenie sloven-1 Od Kobýla, Bielej Hory počnúc, každý vrch, každá dolina má len slovenský názov. Len človek­­hlupec upierať môže slovenskosť Nedzím Horám, Tu­recku, Brezovej Hore, Inovcu, Vetornej Hole, Uplazom, Zliechovu, Yápecu, Klátu, Kľaku, Manínu, Magure, Rozsudcu, Šípu, Hrdošínu, Choču, Prosečnej, Roháču; ďalej horám: Volovec, Kriváň, Lomnica, Fatra, Krá­ľova Holá, Urpín, Javorina, Žalostina, Kýčer, Salatín, no mohol by som pol ročníka „Národních Novín“ zapísať, keby som chcel vypísať všetky mená slo­venské, učeným písmom vryté do skál a hôr našich. Medzi nimi nieto ani jedno jediné meno maďarské, ani jedna jediná nomenclatúra. To samé platí o riekach. Sám Dunaj má čisto slavianske meno a za nimi ide Váh, Hron, Tisa, Nitra, Žitva, Dráva, Ipeľ, Rimava, Torysa, Hornat, Hnilec, Teplá, Ondava, Hočianska, Oľka, Unh, Turia, Turjica, Luta, Ulič, Latorica, Borsava, Terešva, Čierna Tisa, Bodrog, Dunajec, (čarný, Biaľy), Poprad, Ky­suca, Slaná, Myjava a tak do nekonečna. Nieto jednej jedinej rieky, ktorá by mala maďarské meno. A čo povedať o menách miest, dedín, lazov, kopaníc, čo o tom celom ohromnom mori mien miest­nych, chotárnych, o menách polí a lesov. Gigantický poklad jazykový leží v týchto menách. Tisíc rokov bolo by treba, aby pre každé našli meno neslovenské. Takých filologov nieto na svete. Čo teraz stvárajú s kadejakými Mély es-mi (Hlboké) a Kunfalu (Konská), to je smiešne, malomocné počínanie, to je fŕkanie hrsťou kalu do čistého, velikého mora. Celá zem naša od pravekov slovenský nosí náter, každá jej piaď spojená je so zvukom slovenského mena. Jednota ducha javí sa tiež v menách, často opätujúcich sa, tak máme veľa Bystríc (riek), veľa Kýčerov, Salatínov, Kriváňov, Prašivých, Štiavnic atď. atď. Nuž dosť na tom, proti tomuto slovenskému hviezdnemu nebu mien a názvov, nemáme ani jednoho jediného príkladu maďarského, starého, oprávneného názvu. Ktorá veľká hora, ktoré pohorie nosí neslo­venské meno? Áno, celá zem naša je svätým sloven­ským krstom krstená, a ten krst nezmyje z nej žiaden dážď, žiaden príval slepej zášti. Hlboké základy položil si slovenský duch, hlboko vpustil strom slovenský korene svoje do našej zeme. Spočinúc na pevnej osnove — zasnul, snílkový sla­­viansky neduh zmocnil sa národa, ktorý bezpečno mieni spočívať na sedmispáčov posteli. Nedvižnosť, ktorá zachovala ho v časiech temných, nechce od neho ustúpiť ani dnes, keď už ranné lúče volajú k precitnutiu, k povedomému, dôstojnému životu. To pravda. Tu by mali pristúpiť k ľudu nášmu tí. ktorým Boh dal do rúk vládu a politické prvensf ktorých postavil do centra drahej vlasti našej T skej a mali by rieknuť národu — zobuď sa, chovať iskierky niekoľkými svojimi predcho ' tu roztratené, začala tela a kosti dodáva sanej Šafárikom, Kollárom, Hollým a Štŕ vického už nachodíme v jeho rodísk' Mikuláši pri boku Hodžovom. Dost? národný život v Liptove vtedy dosŕ stupňa vývinu a že Hodžu nikdv nejšie ramená, než boly ramen' seriósneho Makovického. košami beťárov. Ideu totU Sr sa v boji na vrch, svf Duchovných prostr neodváži. Hod' sa na starých základoch, kultivuj svoj jazyk, vytríb ducha svojho, zveľaď sa, kvitni, a tak čo umný diel našej spoločnej, historickej vlasti, prispievaj ku jej sláve. Nie, tak sa nestalo! Tí, čo prv precitli, nič iného nemali na starosti, jako opium striekať do nášho ústroju, opium denacionalizácie, aby sme za­spali ešte tvrdším snom. Antikultúrne snahy madäri­­zátorské, podporované bezohľadným násilím, malý posial natoľko úspech, že skutočne zadržaly vývin, tríbenie, rozkvet statočného, verného, loyálneho ná­roda slovenského. Tri milliony ľudu odsúdili k du­chovnej stagnácii, zem našu slovenskú zrobili na púšť v duchovnom ohlade. Následky takejto politiky nemohly vvstať. To politika nepatriotická, ktorá podväzuje vlasti našej živý nerv a ochromuje najdôležitejšiu čiastku koruny sv. Štefana, zem slovenskú, z ktorej Uhorsko žilo, a keď ju umŕtvi maďarizácia, to Uhorsko ztratí vý­znam a politickú váhu v monarchii a tak i v strednej Europe. či dlho potrvá ešte samovražedlný fanatismus ? Nevieme, len toľko vieme, že po umŕtvení slovenskej zeme počať sa musí agónia celej vlasti. Yajan ský. Domáce zprávy. Peštbudín, 24. r Politické strany uhorského páriámén* sa už silno sriaďovať k nastávajúcim vf štvrtok mala o tom poradu mierna takzvaná strana habarkistov, a je’ voči škodlivej a mravnej poc* politike sotrvať na dos"' nými silami ta úč; najbližších všeo' mu vyzískala tom všetku zastúpením ústredný voličov k A gr. Albert Hódossy, Ferd Des. Szilágy' sa hneď ? podpredsr ránszky. opposíci? s miern, direkt’’ prr

Next