Národnie Noviny, február-marec 1885 (XVI/15-26)
1885-02-05 / nr. 15
E Síi//8SJ Vychodia v utorok, štvrtok a v sobotu večer. Predplatná cena pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok................ 12 zl. na pol roka................ 6 zl. na štvrt roka.............. 3 zl. Ročník XYI. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. IVefrankované listy sa neprijímajú. Jednotlivé čísla predávajú sa po 7 kr. IFtedLaliOia, administrácia a expedícia v Túre. S v. AI n i-í i ti o. Štvrtok, 5. februára 1885.ITÁTMA Vf^SCKA mŽMCA I O $ 1 C í. Leninova IX M E EJ E/ž----------------- Rec pána Lud. Turzu, ako ad hoc vyvoleného predsedu sriaďujúceho shromaždenia banky „Tatry.“ Sišli sme sa, páni moji, aby po zavŕšených, veruže s nemalými ťažkosťami spojených predprácach, prikročili sme už k samému dielu, ktoré v tých primitívnych pomeroch, v akých nachodia sa ešte rodné kraje naše, slubuje byť dosahu velkého, nie-li epochálnym. A sišli sme sa aj prilákaní vlastným hmotným záujmom. Môžeme to vyznať pred svetom tak ako i medzi sebou, že my, ktorí sme ťažko shonobený peniaz svoj priniesli sem, učinili sme to: aby nám donášal nie síce úžernícky — ale slušný osoh. Úfajme ale, že jestli požehná Hospodin dielu nášmu, a my k osohu 'prídeme, osoh náš nepovstane — ako to tak často v svete býva — zo škody a ztraty iných, ale naopak: že osoh náš — a čo jak hojný — bude záležať len z odpadkov toho velkého a všeobecného osohu, ktorý donášať má ústav náš široko ďaleko tu v rodných krajoch našich takým činom, že novej krve vleje do vysychajúcich už takmer žíl hospodárstva, priemyslu a obchodu. A povedomie to, že ten osoh, ktorý pre seba hľadáme, nebude skropený slzami na vnivoč donesených bedárov, ale bude len prirodzeným výtokom všeobecne zlepšených pomerov, toto povedomie — reku — osladí, ba — riekol bych — posvätí nám ten osobytný údel, ktorý z diela tohto pre seba čakáme. Lenže, či sa nám to aj splní, čo si takto myslíme a úfame ? Otázku túto predložil si dozajista každý z nás, a neraz, a to celkom prirodzene. Zkú senosť učí nás, že nádeje klamú. Nejedna nádej, na ktorej zavisli sme srdcom, dušou, sklamala nás; a nejedno, po čom siahli sme — už ako po istom — uniklo nám. Ale tá istá zkúsenosť svedčí nám i o tom, že nádeje a očakávania naše — trebárs zriedka, ale predsa tu i tu — aj splnily sa. Ba. každý môže to dotvrdiť z vlastného života, že k radosti jebo splnilo sa mu už aj dačo takého, čo neopovážil sa ani úfať, a v miere takej, o akej sa mu ani len nesnilo. Nuž, čohože dožijeme sa pri diele tomto našom? Či sklamú nás nádeje, a či sa splnia? Takej mathematiky a takého proroka niet, čo mohol by nám to vyrátať a predpovedať s apodiktickou istotou už dnes. A čože je apodikticky isté na svete tomto ? či existencia sveta tohoto je apodiktickou istotou zabezpečená? Naopak: práve svetu tomuto predpovedané je proroctvom svätým: zahynutie. Zem i nebo zahynú. Nuž teda čo máme vŕtať krehkým neboziecom svojich pochybností do tajností budúcnosťou nepreborne krytých? Yeď predsa len, a na celom svete sejú ľudia, a žatvu dáva Boh. Dakedy ver’ aj nedá; ale obyčajne dá. Nuž veru i s dielom týmto naším bude ako Boh dá. My ľudským svojim rozumom dôvodíme tak: že kde státisíce — a to je v skromných pomeroch našich peniaz veliký — shromaždia sa na jednu kopu a ku kope tej za šafárov pristavia sa ľudia spôsobní, ľudia svedomití, čistých rúk, ľudia nie nájomníci, ale za vec láskou zaujatí, a len kus rozumu: že by sa vec tam predsa len zdariť, a dobré ovocie donášať mala. — A v Písme stojí: „Kdo ore, v nádeji orati má; a kdo mláti v nádeji, nádeje své má účasten býti.“ Však ale, čokoľvek v prahlbinách svojich prechováva budúcnosť, časy a pomery, v ktorých žijeme, núťa nás: aby sme sa už raz k čomusi schopili. Okolnosti sú také, že na poli národno-hospodárskom musíme vyvinúť istú akciu spojenými silami, v ten lebo iný smer ak len nechceme, žeby krásne tieto rodné kraje naše na vnivoč uvedené boly. Kapitál peňažný, vtiahnuvší do područia svojho aj kapitál intellektu v širokých rozmeroch, mocou nezdolnou pôsobí v službe egoismu, v záujme niektorých málo, ale na škodu millionov pracujúcich jednotlivcov. Tí, čo národno-íiospodársku otázku hlbšie študujú, zo zjavov a znakov času prorokujú krízu, veľkú zkazonosnú krízu na poli tomto v Europe, a pochybujú, žeby vlasť naša, a zvlášte rodné tieto kraje naše šťastlivé vybrodly z tej krízy k novému jarejšiemu životu, jestli len zavčasu ešte nezavedú sa primerané a k cieľu vedúce ochranné prostriedky. Ale i bez hlbokých štúdií národno-hospodárskych, treba nám len otvorenými očami hlädeť a pozorovať smer, akým sa veci vyviňujú, a prídeme ku tomu zarmucujúcemu poznaniu: že jestli to u nás i ďalej tak potrvá ako dosial bolo, jestli tak málo dbať sa bude o podmienky materiálneho dobrobytu, a i to málo, tak cieľu neprimerane prevádzať, tak i bez veľkej krízy, behom dvoch troch desaťročí, krásnymi týmito rodnými krajami našimi, zavládne ľud iný, zavládne zopár peňažných oligarchov, cudzincov, ktorí kapitálom svojím, cestou zovnútorne úplne legálnou, pripravia nás pomaly, ale tým istejšie o naše skromné majetky, a my, čo sme tu autochtoui, čo rástli sme s týmito vrchami, staneme sa, ešte i v pozdných potomkoch svojich — proletariát horší od otrokov, nemajúci svojho ani kde by ľudsky hlavu sklonil. Potom len ešte bude nám hnljovať, ale z potu a mozolov n«6f \ bude si kupqvaf lesklé diamanty iný, a nám neudelí z osohu práce našej ani len toľko, žeby sme s rodinami našimi ľudsky vyžiť mohli. Že preháňam? Pozrite len na robotný ľud Angiié a írska. A tie výčiny a zločiny rozličného druhu socialistov, nihilistov, kommunistov, nad ktorými hrôzou žasne každá šľachetnejšia duša, čože znamenajú inšie: ako boj, trebárs pochybený, k cieľu nevedúci, ale zúfalý, smrteľný boj proti nesnesiteínému tlaku v jedných rukách nakopeného kapitálu? Boj, aký nedá sa ani mysleť tam; kde aspoň zväčša panuje materialný dobrobyt a s tým spojená spokojnosť ale možný je len tam, kde už znebezpečená je i tá posledná podmienka ľudskej existencie. Najzákladnejšia podmienka ľudskej existencie záleží: nie v úplnej, absolútnej rovnosti majetkovej, lebo tá je nemožná, ale v istej shode, v istej rovnováhe pomerov, v jícbžto medzach mohol by človek pri človeku nielen trápne vyžiť, ale prácou svojou sa aj zmáhať tak, žeby v telesnom ohľade mohol prísť k istému pohodliu, v duševnom pak k istému významu, k istému uznaniu a ucteniu svojej individuality, jedon tak, ako všetci, čím väčšmej koncentruje sa ten nervus rerum, t. j. peňažný kapitál, do rúk len málo jednotlivcov, tým väčšmej narušuje sa tá shoda a rovnováha pomerov. Zrušenie ale tej rovnováhy pôsobí — celkom dľa nezmeniteľných zákonov prírody — na jednej strane tlak, tlak pre jednotlivca nesdolný, a z tlaku toho pochodí zchudobnenie, vyziabla bieda, depauperisacia, a táto zas, vzdor svojej bezpomocnosti a bezvládnosti, plodí ten najdivší anarchismus, anarchismus bez kázne a bázne, bez rozumu i srdca. A tento anarchismus je najväčším nepriateľom štátov, lebo je jích stelesnenou negáciou, a najväčším nepriateľom stávajúcej ľudskej spoločnosti vôbec, ba i toho základu, na ňomž ona už od státisícich rokov rástla, rastie a sa zdokonaluje. A tento prúd anarchistický valí sa Europou akoby podzemne, a vše na jednom, vše na druhom mieste, hneď v tej, hneď v inej forme vybúši hrozivé a zkazonosne. A prúd tento prežiera sa už aj do vlasti našej. Aspoň nemožno nebadať symptómy jeho Číslo 15. v xycn poiuiovama nounych výtržnosťach a násilenstvách, ktoré popáchaly sa len nedávno oproti občanom židovského náboženstva v podaktorých vidiekoch vlasti našej. A prúd tento veruže nezastaví to naše more patrio politisovanie. Parlament, zodpovedná vláda a všetko, čo pod politickou svobodou zahrňujeme, sú veci vermi pekné a veľmi žiaducné, zvlášte — ba vlastne 1 e n vtedy — keď stanú sa skutkom, keď stoja v službe svobody a práva, pre všetkých rovného práva a pravdy. Ale i v tomto prípade, proti onomu prúdu bezprostredne neprospejú nič. Veď Francia má republiku, a najdú sa aj u nás takí, čo túto štátnu formu držia za najoprávnenejšiu, najdokonalejšiu. Veď Anglia má konštitúciu, na ktorú liberáli celého sveta ukazujú, ako na „non plus ultra“, ako na vzor, práve tak, ako kedysi v stredoveku naše mestá a mestečká na privilégia Krupinské. A čo z toho všetkého? Sú to ovšem imposantne bohaté krajiny, ktoré majú mobilného kapitálu nakopeneného vyše potreby tak, že ho už exportovať musia, aby ho ako tak súžitkovaí mohly, desaťnásobných millionárov čítajú na tucty; ale na tucty čítajú každoročne — zvlášte v Anglii a írsku — aj tých: čo jim hladom zomreli, a čítajú na státisíce, ba milliony občanov, ktorí od svitu do mraku hrdlujú, aby len holý život, bez všetkého confortu, bez všetkého pohodlia zo dňa na deň fedrovať mohli. A proti tomu prúdu nepomôže naposledy ani revolver, .ani meč. Proti domu — my aspoň — neznáme inej základnej odpomoci, ako: Z jednej strany: sosústredniť peňažný kapitál nie do rúk pojedinných jednotlivcov, ale do rúk veľkých, čím najviac členov počitujúcich spoločností tak: žeby ten sosústrednený, koncentrickou silou pôsobiaci kapitál zostal i na ďalej majetkom tisícich a tisícich. Z druhej strany: pomocou tohože kapitálu zaopatriť a sosožiť, sosožnit prácu, pozdvihnúť jej cenu a upravidelniť jej hodnotu tak, žeby osoh z nej pochádzajúci spravodlivé, — opakujem to v záujme práce: spravodlivé podelený bol medzi kapitalistom a pracovníkom. Vysloviť dá sa to takto ešte dosť hladko, ale uskutočniť: k tomu je treba spoluúčinkovanie mnohých, veľmi mnohých, nie-li všetkých a istotne všetkých šľachctnomyseľných; — k tomuto treba je utvorenie istých centrov, a jedno takéto — trebárs v začiatkoch svojich ešte skromné — centrum hodláme utvoriť my založením našej banky „Tatry“. Takto my. Kto zná lepší, spoľahlivejší, istejší spôsob k pozdvihnutiu materiálneho dobrobytu v krajoch našich: ten nech vystúpi, a my všetci pridáme sa k nemu ochotne, lebo: dobré je dobré, ale lepšie je lepšie. — Kto ale lepšieho spôsobu nezná, ten nech pravicu svoju podá nám k vernej práci, k vernému spolupôsobeniu na dosiahnutí cieľa, po ktorom predsa len všetci, ale všetci túžime. My tak myslíme, úfame a veríme, že na tejto ceste možno je ešte pozdvihnúť, ba i k rozkvetu priviesť materiálny dobrobyt krajov našich. — Ak by sme sa ale i v tomto sklamali, ak by súdeno bolo v knihách osudu: spustnúť krajom týmto a zahynú nám: nuž táže zahyňme v čestnej samoobrane rad1’ lež by sme so založenými rukami, krepo, blbo sa mali: ako nám žily sekajú a my z posledn stekáme. Ničiť, boriť, kaziť, rúcať: to úloha dia ale k obrazu Božiemu stvorení, tvoriť n dovať. A čo inšie je ten obraz, tá iskrr ak nie ten osten, ten svätý nepokoj d ktorá budí, báda a núti nás ku tvor