Národnie Noviny, január-marec 1896 (XXVII/5-70)

1896-01-14 / nr. 5

vlády grófa Badeniho prinieslo trochu tepla do českej zeme, svieranej krutým mrazom samovlády miestodržiteľa grófa Thuna. Y situácii Čechov pod terajšou vládou nastal náhly obrat — rozhodne priaznivý. Aký to rozdiel pomerov za Windischgrätza a teraz za Badeuiho. Tamten vyslovil, že českej otázky niet. Slová tie znamenaly, že opposícia českého národa nie je ničím iným, než ľahkomyseľným furiantstvom. Kto pováži, za aký vysoký cieľ bojuje český národ — za uznanie samostatnosti českého štátu — uzná, že výrok kn. Windischgrätza až do hlbín srdca urazil ľud český v jeho najsvätejšej myšlienke. Ako celkom ináč zachoval sa gróf Badeni! Ten nazval českú otázku najdôležitejšou vecou Rakúska a vyslovil mmysel pokúsiť sa o jej riešenie. Gróf Badeni v skutku dáva na javo, že má v tom najlepšiu vôľu. Od Taaífa až po jeho nastúpenie vlády jednalo sa s českými vyslancami v pravom smysle slova ako s chlapčenskými votrelcami, ktorí sa do snemovne nehodia. A gróf Badeni zástupcov českého národa všestranne rehabilitoval, uznal ich za opposíciu, zasluhujúcu rešpekt a vážnosť. Ba českí vyslanci do nedávna „rebulanti*, „výstredná chasa“ a „prazvláštna spoloč nosť“, boli uvedení i do osobného styku s českým kráľom, súc pozvaní k dvorným hostinám, kde mohli kráľovi predniesť želanie českého ľudu. Ostatne i iným spôsobom ukázal, že má snahu najlepšiu, ako dokazujú známe už skutky jeho, týkajúce sa Čiech. V najposlednejšej dobe prijatá bola českou verej nosťou radostne zpráva, že fiuaučným úradom rozkázano, aby ich tiskopisy opatrené boly nápisom „království české“ a nie ako dosiaľ „zemé“, alebo „Provinz“ Čechy. Na prvý pohľad zdá sa to byt maličkosťou. A predsa je to čin veľmi významný. Že vskutku celá politika Rakúska sústredňuje sa v otázke českej, toho dôkazom je záujem a pozornosť, s akou verejnosť sprevádza rokovanie snemu kráľovstva českého. Teraz myslelo sa — a celkom bez dôvodu — že položené budú na sneme základy k mieru a vyrovnaniu s Nemcami. Za dosavádneho priebehu snemovania podali však Nemci nový dôkaz, že rozumný český politik nesmie sa oddávať ani najmenšej nádeji, že by bolo možno uviesť s Nemcami aspoň nejaké styky. Dr. Herold podal návrh, aby bola kráľovi predložená štátoprávna adressa. Pri tom vyhlásili nemeckí vyslanci, že nikdy a nikdy nepristúpia na požiadavok po štátnom práve. Chcet smier s Nemcami znamenalo by teda vzdať sa boja za uznanie samostatnosti krajín koruny českej. A to nestane sa nikdy. A táto nemožnosť spojenia s Nemcami mohla by byt zárodkom sblíženia sa Mladočechov so šľachtou. Spojenie to nezostalo by bez vlivu ani na útvary na rajchsráte. Doba je teraz českému národu priaznivá. A na prstoch možno vypočítať, že českí vyslauci pre národ svoj môžu vykonať viac v sdružení a spojenými silami so šľachtou, než samojediní a na seba samých odkázaní. Domáce zprávy. „M—g“ dozvedá sa, že b. Bánffy dohodnul sa s rakúskou vládou, aby uhorská kvóta povýšená bola na 35 percentov, čím zvýšil by sa náš príspevok na spoločné záležitosti o 6 millionov zl. Spomenutý časopis poznamenáva, že žiadna frakcia, ani len vo vládnej strane, nie je náklonná Bánffyho v tom podopreť, a tak že bez pochyby predsa len príde na rozpustenie snemu a vypísanie nových volieb. Zaslúži povšimnutia aj na tomto mieste, ako vyslanec Franc Sima ponosoval sa na sneme dňa 10. t. m., že v Uhorsku meria sa dvojakou mierou. „Opposicionálnym žurnalistom vešajú sa pravoty pre urazenie Veličenstva, búrenie a iné údajné delikty, kdežto vládni žurnalisti, ktorí dopustia sa toho samého priestupku, ako na pr. žid Veigelsberg, chodia si po svobode. Alebo či nie je to škandál, že v Goldstein Sámi Kalendári nachodí sa illustrácia, kde žid do kríža strieľa? Či štátny zástupca ani tu oči neotvorí?“ To je jasná reč! Na českom sneme zasedá aj nemecký vyslanec Iro. A tento dňa 9. t. m. zase dokázal, ako daleko siaha nemecká drzosť. Hovoril totižto, že on „neuznáva rovnoprávnosť, ani rovnocennosť Čechov s Nemcami v tejto provincii.“ Za túto impertinentnost dostalo sa mu poriadnej lekcie od českých vyslancov; sám najvyšší maršálek kn. Lobkovic volal ho k poriadku, lebo že v Česku sú oba národy rovnoprávne a kráľovstvo české nie je žiadnou provinciou. Viedenský „Vaterland“ na osvedčenie Ugronovo, že gróf Badeni nie je ústavným ministrom, poznamenáva : „Ugrou veľmi neskoro prišiel k poznaniu, že s tejto strany Litavy pochop „vláda Jeho Veličenstva“ berie sa trochu ináče, ako v Uhorsku, a predsa padlo by mu ťažko dokázať, že v úbohej sv.-štefanskej krajine vladári sa ústavnejšie, ako v Cislajtánii, neodnímajúcej príslušný vplyv korune. Ved len včera v článku, veľmi pozoruhodnom, dokázal, že v Uhorsku panujú „parlamentárne“ síce, ale tak podvodne a násilnícky, že neostáva nič iného, ako revolúcia alebo passívny odpor. V takom momeute bolo b* snád lepšie bývalo appellovať na korunu, aby odstránil sa švindel v Uhorsku, miesto dokazovania toho, že Uhorsko nemôže uzavreť vyrovnanie, poneváč v Cislajtánii nepanuje rovný parlamentárny švindel. Keby v Cislajtánii chceli robiť reciprocitu v tom ohľade, možno by bolo prísť k tomu, suád zádadnejšiemu poznaniu, že vyrovnanie už roku 1867 )olo jednostranne uzavreté, a síce nielen jeho rospodárska čiastka. Ako by sa to páčilo v Uhorsku ?“ Pešt'budín. (Pôvodný dopis.) Minulého roku v druhej polovici apríla rozposlaný bol z Pešťbudína po celom Slovensku „Hlas k slovenskému ľudu robotníckemu“. Spisok tento takú konsternáciu urobil, aj v takzvaných smerodajných kruhoch, že preň štátny zástupca pozdvihol obžalobu pre poburovanie proti spoločenskej triede kapitalistov, proti náboženstvu židovskému a proti národnosti maďarskej. Obžaloba taká, akej u nás v Uhorsku ešte sotva bolo. Zodpovednosť prevzal na seba pán Ján Polóny zo Slovenskej Lupče, v Pešti bývajúci stolársky pomocník. Inkriminované passusy sú nasledovné: V zime celá príroda, všetky vrchy na našom peknom kraji slovenskom sňahom prikryté, ako by bez života v tuhom spánku boly. No všetci sme vedeli, že tento spánok nepotrvá dlho a že príroda nový život začne. A to sa aj uskutočnilo. Prišlo jaro; slnko zohrieva studenú mrtvú zem; rastliny rozvíjajú svoje kvety; vtáci veselo poletujúc prespevujú svoje piesne a oslavujú v nich matku prírodu, ktorá rovnako delí im, neodoberá nič od nich, rovnakú svobodu im povoľuje v ich horách a lesoch. Príroda vo všetkom rovnosť uskutočňuje, len medzi ľuďmi, medzi vrstvami spoločenskými, medzi národami nenachodíme tej drahej svobody a rovnosti. Menovite robotnícky ľud, a zvlášte robotnícky ľud slovenský je v každom ohľade potlačený. Robotník musí robiť od svitu až do tmavej noci pri biednej a nedostatočnej strave. So dňa na deň, s týždňa na týždeň, s roka na rok musí mozoľovať; musí sa trápiť cez celý život. A čo mu je za to odplata!? Pracuje a mnoho ráz hladom zomiera; mozoľuje a znevažujú, „luzou“ ho menujú; trápi sa v práci a druhý sberá ovocie jeho práce. Tí, ktorí nič nerobia, len pyšno rukami rozháňajú nad robotníckym ľudom, tí bohatnú, tí v opravdovom otroctve držia ľud, ohlupujú ho a v nevedomosti ho chcú podržať len preto, aby tým lepšie trpel ľud, keď aj kožku budú s neho drať. — Pláca za robotu je taká, že sotva možno vyžiť z nej a potravné články, výživa je čím ďalej, tým drahšia. Kapitalisti sú tomuto zlému a všetkému zlému príčinou, ktorí ešte aj preto držia ľud robotnícky v hlúposti, v nevedomosti, lebo vedia, že keby ľud k povedomiu prišiel, že by dobre nahliadnul do ich fígľov mizerných a potom by konec bolo po panskej sláve. Následkom vykorisťovania oc kapitalistov dnes padá každý poctivý pracovník, či je on remeselník, či nádenník, či roľník. Aj z učených Iudí len tí môžu prísť k lepšiemu živobytiu, ktorí sú dosť nesvedomití slúžiť kapitálisom a terajšiemu prekliatemu poriadku, systému. Mnohí si myslia, že veď sa to premení a že snác’ o krátky čas bude lepšie. Ale marné nádeje. Staré slovenské porekadlo hovorí: „Pomáhaj si sám človeče, a tak ti aj Pán Boh pomôže“. My sami musíme teda niečo konať, lebo terajším poriadkom skrze kapitalistov, následkom nesvedomitého pokračovania buržoasie by sme len do väčšej poroby vtrhnutí boli. Remeselník nedostane sa k zelenej ratolesti, lebo fabriky ho vytisnú; práca nádenníka čím ďalej, tým viacej stáva sa bezcennou, lebo prácu skoro každú so strojmi vykonávajú; roľník nemôže prospievať, lebo ho tiež vytisnú majitelia rozsiahlych panství, takrečených latifundií. Títo boháči prirodzene lacnejšie môžu predať svoje zbožie, svoju úrodu, lebo ho majú mnoho a chudobný sedliak nevládze žiť, lebo dane vždy dvíhajú, povyšujú do nesmiernej výšky. Potom, keď ľud nevládze platiť dane, predajú mu aj posledný kúsok chleba, predajú chalupu, predajú poslednú hábu: musí byt hladný, bez hospody, nahý. či je to po pravde? Jaj ale — vraj — čím chudobnejší, čím mizernejší je íud, tým lepšie sa dá s ním bárs čo robiť. Roľník je prinútený sa zadlžiť a v ta kom prípade zväčša padne úžerníkovi-židovi do pažeráka. Ľudu slovenský! Tvoji najväčší nepriatelia sú aj tí židia po dedinách, ktorí ťa v svojich krčmách mizerným smradľavým špiritusom, alkoholom ohlupujú a navnivoč nesú. Chráň sa týchto a aj druhých kapitalistických pijavíc. A čo by bolo, keby robotník a sedliak nevyrobili!? Nemal by ani kupec čo predávať a tí, ktorí sa z ľudu živia, mohli by bosí, nahí, hladní behať, kým by nezahynuli. Alebo kde by hlavu sklonili, keby im naši slovenskí robotníci, murári paláce nestavali. Až srdce zabolí človeka, keď vidí v Pešťbudíne, ako chradne a vädne telo predtým silné našich slovenských robotníkov pri stavaní tunajších domov. Padá takýto robotník duševne, telesne, lebo ani toľko nevyrobí, žeby mohol si z toho poriadnejšie jedlo kúpiť. No ale pritom druhým je dobre. Nuž a či je to spravedlivé!? Naskrze nie!! Pri týchto biedach slovenský ľud je ale aj iuáč potlačovaný. Veď na Slováka tak hladia, akoby aui človekom nebol, len preto, že slovensky hovorí. Do škôl slovenských drzé jazyk maďarský tiskajú, následkom čoho nerozumie čomu ho učia, zostávať musí sprostým len preto, že sa Slovákom narodil. Nemáme slovenských škôl, tak že nám vychovávajú potom takých učiteľov, farárov, úradníkov, ktorí sa ani poriadne shovárat s nami nevedia. Slovenský roľník dostáva maďarské citácie, predvolanie pred súd, ktorým nerozumie, a aby mu to vysvetlili, musí za to mnoho ráz platiť. Pred súdom nesmie sa slovensky brániť, tak že si musí drahých pravotárov brat a ich platiť. A toto preto, že sa Slovákom narodil, či je toto tiež pravda a spravedlivosť! ? Naskrze nie a nie!!! Otázka je, či sa tomuto dá odpomôcť. Isteže áno ! Dobrá myšlienka vystupuje uprostred tejto všetkej biedy a ukrutnosti našich tyranov. Myšlienka najšľachetnejšia, myšlienka svobody, bratstva a rovnosti, ktoré heslá chce uskutočniť sociál-demokracia. Lud slovenský, ako zo všetkých národov najutláčanejší, nesmie tiež zaostať v ohlade tomto a musí spolucítiť s tými bratmi a sestrami, ktorí s ním trpia a bojujú oproti tyranstvu. Aj my Slováci musíme a chceme vďačne s radosťou prijať ruku nara podávanú ; aj my sme ľudia a národ; aj my sa musíme postaviť a povedať smelo našim tyranom do očú: Potiaľto a nie ďalej! Aj my musíme slávne osláviť s ostatnými národami, s ostatnými bratmi deň svojho sbratrenia, deň prvého mája!! Tisíc rokov trpeli sme! Lud náš slovenský spal, bol v temnosti držaný, bol mu odobratý jeho jazyk; odoberajú mu aj jeho mravy, školy a všetko. Terajší systém vykorisíuje len slovenský ľud. Ukážme im, že nie sme viacej národ žobrákov v tejto vlasti, itorá tak macošsky s nami zaobchádza a v ktorej pomaly ani hrudy nám nedajú, kde by sme svoje kosti složili. Pešťbudínsky porotný súd za termín ku pojednávaniu výrokom č. 71.453/95 určuje deň 30. januára tohto roku (V. kerület. Markó utcza. Törvénykezési épület, II. em.) Obžaloba podaná samým hlavným štátnym zástupcom Alexandrom Kozmom a výrok podpísaný Zsitvaym, predsedom a Kónyim, notárom. Obžalovaného bude brániť pán dr. Miloš Krno, advokát z Nového Sadu. S napnutostou čakáme deň pravoty. x. y. z. Krajinský snem. Pešťbudín, 10. jan. Pokračovali v debatte o položke pre ministerpredsedníctvo. Sam. Visontai odporúča návrh Ugronov, poneváč gróf Badeni sám bol osvedčil, že jeho kabinet nie je parlamentárny. Lud. Mérey je proti povoleniu položky. O. Ivánka osvedčil, že Apponyi a jeho strana nesúhlasia síce s návrhom Ugronovým, ale prijímajú jeho konklúšiu. Badeniho vláda má teraz väčšinu. Navrhuje, aby snem naložil vláde, žeby pretrhla vyjednávanie s rakúskou vládou o vyrovnaní. Návrh odôvodňuje nedôverou k vláde Bánffyho. Jul. Horváth nedrží za primerané nastolovať otázku dôvery k vláde teraz, keď sa počínajú vyjednávania o vyrovi,„„f. Referent Gajáry v záverečnom slove poznamenal, že ani Uhorsko nemá práva miešať sa do vnútorných záležitostí Austrie. Odporúča položku. Gab. Ugrón v záverečnom slove poznamenal, že ministerpredseda vyhýbal odpovedať na nastolené dôležité otázky. Jeho osvedčenie o dvore nie je korrektné; má byť určený jeho kruh účinkovania i parlamentárna zodpovednosť. V Austrii má byt úplná konštitúcia. Ministerpredseda barón Bánffy prosí zavrhnúť všetky návrhy opposície. Nie je našim právom súdiť o tom, akú ústavu má Austria a ako nakladá s ňou. Osvedčenie Badeniho neprotiví sa ústave a znamená len to, že jeho vláda nevyšla z parlamentu. Chýry o ustálenej už kvóte sú bezzákladné a vlády vo februári vyzvú parlamenty vyslať patričné výbory. Väčšina prijala položku, potom nasledovala položka o disposičnom fonde. Emil B ab ó zazlieva, že disposičný fond upotrebuje sa na také ciele, ktoré slúžia strane a nie štátu, menovite na časopisy.