Národnie Noviny, október-december 1897 (XXVIII/224-299)
1897-10-06 / nr. 228
skutočne maďarskí a považujúci sa za Maďarov. Áno, krivdy, ktoré zakusujeme so strany panujúcej fajty a jej systému, môžu v tej miere rozhorčit slovenský lud, že čosi-kamsi nebude možno zastaviť prúd nenávisti ani u nás. Na kohože padne ťarcha kliatby? Na nás nie, lebo veď my neberieme vám nič, my prajeme vám zdaru, keď vyvinujete sa doma, na svojom maďarskom priestore, ale vy chcete nám odobrať najsvätejší majetok národný — reč, hatíte nás v tom, keď sa chceme vyvinovať, keď chceme svoje deti po slovensky vychovávať, rozmnožujete naše rôzjatrené rany — a to od tých 30. rokov —, nuž nebude div, keď raz ráno vstanúc, zbadáte, že i na Slovensku nenávisť širokým plameňom horí. Ja pod vlastenectvom nerozumiem to, čo od nás žiadajú, aby sme sa totiž pomaďarčili. Mojou vlasťou je všetko to, čo je moje, teda v prvom rade musím brat za svoju vlasť, za svoje vlastníctvo ten národ, z ktorého pochodím, a predne reč, zvyky a dejiny svojho národa. Tak to pochopuje i maďarský lud, medzi ktorým som býval; maďarský lud ešte i dnes volá naše Slovensko „Tótországom“, čo je znak, že; pochop o vlastenectve nie je sviazaný len s menom! tej alebo onej krajiny, ale i s národom. Keď ja teda nadovšetko svoj národ milujem, som dobrým vlastencom, lebo záujmy krajiny vyžadujú, aby všetky národy pod korunou sv. Štefana dobre sa cítily. Také: vlastenectvo, ktoré nám madarisácia natíska, nemo- j zeme si osvojiť, lebo by sme tým činom zradili svoj národ, za ktorého rozkvet a blaho sa modlíme. Pán Herczegh píše, že aj iné národy stopily sa v jeden národ. Ale neprišiel na to, že to boly celkom | iné časy, než sú dnes na konci XIX. storočia. A potom: veď Maďari hovoria, že tu bývajú od 1000 ro-J kov? Pane Herczegh, ubezpečujem vás, ač nie som : žiaden učenec, že nepomaďarčíte Slovákov ani za druhých 1000 rokov. Dá Boh, že vydržíme. Nežalujte sa na nenávisť, ale dajte nám, čo nám i dľa svetského zákona patrí, neberte nám, čo je dľa Božieho zákona naším svätým majetkom, a bude po národnej nenávisti. My neprestaneme svoje hájiť. Ondrej Chrobák. Gemer, 4. oktobra. Od istého času vyvinujú naši vlastenci ozaj zimničnú činnosť, aby čím viacej škôl soštátnili, vlastne pomaďarčili, a to zvlášte na evanjelické školy ostria si zuby, lebo katolíci im nechcú sadnúť na lep. Začali v ohľade tomto vyjednávať s Veľkou Revúcou, Jelšavou, Klenovcom, ale dosiaľ nevykonali dosť nič. Veľko-revúcki talmi ! vlastenci, na čele s D. Mihalikom, ktorý za maďarisáciu dostal už i zemianstvo na psej koži, bez všetkého splnomocnenia so strany cirkve, išli ponúknuť ministrovi tamejšie ev. školy. Pán minister ukázal vraj velikú ochotu, ale čože, keď je skala pod kole- j som! Veľko-revúcki evanjelici, vyrozumejúc, o čo sa! jedná, že by totiž museli prepustiť štátu svoje základiny na udržovanie škôl — asi 30.000 zl. —, cirkevné školské budovy, a pritom že by jednotlivci museli ešte na udržovanie štátnej školy prispievať ročite od 5—10 zl. a pri voľbe učiteľa že by nemali žiadneho práva, postavili sa rozhodne proti soštátneniu svojich škôl. Súsedná Jelšava vďačne oddala by vraj svoje školy štátu, ale len tak, keď by ju to nič nestálo, ale štát ich neche, lebo vidí, že Jelšava grošom smrdí. Klenovčanom postavili tiež také podmienky — aby vystavili asi za 20.000 zl. školskú budovu a oddali štátu a keď by vraj štátna škola prestala, aby túže budovu zase cirkev potom odkúpila od štátu — že im prešla chuť školy predávať. Pravdivé je porekadlo, že od hlavy ryba smrdí, lebo keby ev. farári neoddávali svoje cirkevné školy štátu, ako jelšavský a klenovský — veľko-revúcky statne bránil cirkevnú školu —, nuž by štát nesiahal na ne, lebo na to ešte dosial nemá dosť groša, ale keď vidí, že má dobrých náhončích, nuž prečo by nelovil, keď mu to lacno padne. miestne názvy sú iným, ďalej od patričného miesta bývajúcim ľuďom nie známe, nie každodenné a nie ľahostajné, i že predstavia sa i jemu samému cele v inom svetle, kadenáhle budú posbierané a v jeden celok sriadené všetky na Slovensku jestvujúce miestne názvy. Povážme len na príklad také názvy, ako sú Bobrov, Bobrovec, Bobroveček, Bobrovník, Turá, Turany, Turňa, Turovo, Turopole, Turec, Turček, Zubrica, či nebadáme na prvý pohľad, že musely povstať už v tie časy, keď naši pradávni praotcovia ešte vídavaly na našich stranách bobrov, turov a zubrov, všetko to zvery už dávno-pradávno v ^Tatrách vyhynuvšie, alebo ako sú Manín, Urpín, Čerín, Balatín, Požúň, Môlča,' Lupča, Orava, Oravce, Krakovany, Súča, Zvolen a podobné, či nevidíme celkom jasno, že sú to všetko slová naše, slová slovenské, a predsa už nejasný význam majúce, behom dlhých, veľmi dlhých vekov z obecnej reči sa vytrativšie práve tak, ako vieme, že časom vytratily a tratia sa z prírody i pojediué byliny alebo živočíchy, ktorýchžto obrazy, podobizne a kostry zachovalý sa len hlboko v zemi, v súsedstve pri kamenouheľných ložiskách alebo v pradávnych záplavách, a či z toho nenasleduje celkom prirodzene, že tie a takéto názvy povstaly už pred tisícročiami a, prechádzajúc s pokolenia na pokolenie dedictvom, že sme ich i my konečne obdržali. Alebo pripomeňme si také názvy, ako sú na príklad Baba, Babina, Babindol, Božút, Čertovica, Čertov Vrch, Ako kandidáta na úrad dištriktuálneho inšpektora v našom potisskom okolí spomínajú Gejzu Kubínyiho, povestného železničoého vicinalistu, pre musel byť kostol v Hnúšti znovu vysvätený. ktorého Toto snáď mu má byť odporúčaním na túto hodnosť, lebo veď okrem bezočivého rozhadzovania sa droti panslávom nemá žiadnej zásluhy na cirkevnom poli. Kňazov volá len „papocska“, ba už i biskupovi viac ráz vyčítal lekciu, nuž ale našim kňazom tak treba, keď si púšťajú capa do zahrady. Neboj sa. Chýrnik. — Ján Jesenský, turčiansky stoličný kastelán, zomrel včera o 7*/2 h. večer po dlhej ťažkej nemoci v 70. roku. Pokoj prachu jeho! — Inštallácia. Z Trenčína nám píšu, že v nedeľu bola tam inštallácia novozvoleného ev. farára p. Žigmonda Križana. Po inštallácii bol slávnostný obed v hostinci „u Zlatého barana“. — Dobročinnosť. Dobročinný spolok v V. okrese Peštbudína (Leopoldovo), ktorý vydržiava verejnú kuchyňu pre chudobných, radil sa o tom, akým spôsobom dalo by sa previesť, žeby len skutočne chudobní ľudia dostávali obedy zadarmo, a nie aj robotníci, ktorí si vyrobia 1 i 2 zlaté každodenne. Po dlhej debatte prijali uzavretie, aby obedy zadarmo dávaly sa len na poukážku od predstavenstva. Prijali aj ten návrh, aby, pokým drahota trvá, chudobní žiaci, ktorí nie sú v stave platiť 10 kr. za obed, dostávali poukážky na obedy zadarmo. Spolok má 18.000 zl. majetku a verejnú kuchyňu otvorí dňa 2. novembra t. r. — Strašné rodinné dráma odohralo sa po tieto dni v obci Rossia (v aradskej stolici). Roľník Gavran zastrelil svojho 65 - ročného otca za nočnej chvíli, lebo myslel, že to záletník, ktorý chodí za jeho ženou. Keď neskoršie zvedel svoj strašný omyl, v zúfalstve zbláznil sa, a matka jeho, keď počula, čo sa stalo, mŕtvicou ranená klesla na zem. — Bohatý skupáň. Vo Vervierse žil 36-ročný robotník, ktorý si i tie najpotrebnejšie pokrmy od úst odtrhol. Jeho súsedia hovoria, že si nikdy nekúpil kúsok mäsa, čo je tým podivnejšie, lebo sa vedelo, že bol robotník v chýre veľkého boháča. Po tieto dni ochorel, následkom čoho dal ho lekár preniesť do nemocnice. Polícia prekutala byt nemocného a našla v jednej truhle zlata, striebra a iných cenných vecí za 100.000 frankov. — Brutálnosť. V Kluži v sobotu večer viacerí universitní poslucháči stáli pred divadlom, čakajúc na obecenstvo, ktoré malo sa vyhrnúť z divadla. Kapitánovi nepáčilo sa to a rozkázal, aby študenti rozišli sa. Keď neposlúchli, kommandóval na nich policajtov. Títo dvoch študentov do krve zbili, čo vzbudilo veľkú sensáciu tak v kruhoch študentských, ako i v obecenstve. — Návrh vlastenčiaceho učiteľa. Senát hlavného mesta obdržal^po tieto dni nasledovný návrh odjednoho učiteľa: 1. Žiaci všetkých obecných a náboženských ľudových škôl Pešťbudína pod vedením svojich triednych učiteľov nech tiahnu do kráľovského hradu. — 2. Žiaci potiahnu v osmoradoch, aby pochod nebol príliš dlhý. — 3. Na čele každej triedy jeden chlapec alebo dievča ponesie v ruke zástavku v barvách národných, ozdobenú zeleným vencom, a keď dôjdu do kráľovského hradu, sklonia ich na znak holdovania Jeho veličenstvu. — 4. Na dvore kráľovského palácu 40—50 chlapcov a dievčeniec z V. a VI. triedy zaspievajú hymnu a po odspievaní žiactvo pochodom potiahne popred Jeho veličenstvo. — 5. Každé dieťa hodí dáky kvet pred Jeho veličenstvo. — 6. Všetci navrátia sa potom do svojich tried.“ — A prečo práve len Pešťbudínčania a nie žiaci celej krajiny? Keď má byť dačo, nech je dokonale; treba aj ostatným dopriať a nehabať všetko len pre seba. Čierťaž, Háj, Lelovce, Modly, Nakle,^Pekelník, Peklo, Pravno, Sitno, Turíčka, Velestúr, Žiar, Žiarec, Žiarovce a podobné, či neporozumieme bez všetkých ťažkostí, že sú to slová na pohanské obrady, na pohanskú bohoslužbu poukazujúce i s ňou úzko spojené, a tak teda nás do pohanskej, iste predhistorickej doby zrovná vedúce, či sú všetky tieto a takéto miestne názvy nie veľmi výrečnými svedkami a neodškriepnymi dôkazmi, že Slovák býval tu už v pradávnych dobách a býva nepretržene až dosial? či sú ony nie vo vysokej miere cennými pre slovenské starožitníctvo, či nie sú výborným pokladom, hodným toho v plnej miere, aby sme ho nenechali zakopaný, ale radšej odkliali, posnášali a posbierali v jedno sebe pre útechu, vede ku prospechu a celému vzdelanému svetu pre poučenie? Veru, milí rodáci moji, právom môžeme a máme byť hrdí na toto svoje prarodičovské dedictvo, akým nie tak ľahko môže sa chlúbiť a tešiť mnohý iný národ. Ale slovenské miestne názvy majú i pre dejepis nemalú cenu a sú skutočným, živou rečou písaným archívom, a to archívom značne veľkým, vierohodným a jednomu každému vždy prístupným a otvoreným. Prizrimeže sa na príklad takým názvom, ako sú Hradná, Hradova, Hrádd, Hradište, Novohrad, ktorý názov je známy už v najstarších listinách, Tatárka, Kráľova, Kráľovce, či sú tieto a podobné názvy nie zrejmými pamätníkmi dejepisnými? Alebo: Čechy, Česká Brezová, Halič, Moravce, Nemčany, Nemce, — Stromy Vilhelmove. Millenuárnych stromov mali sme mat na million, ale sa akosi neprijaly; možno, že sa lepšie podaria „stromy Vilhelmove“, ktoré majú sa sadiť na pamiatku návštevy nemeckého cisára v Pešťbudíne v každej obci. Patričný výbor vyzýva kňazov, učiteľov a notárov, aby sa zaujali veci a previedli dielo po celej krajine. — My by sme k tomu mali len tú skromnú ešte žiadosť a prosbu, aby naložilo sa pánom učbárom a učiteľom všetkých škôl, že by prísne trestali svojich žiakov, ktorí kazia stromy, popri cestách a na námestiach vysadené. Nech učia šetriť a ochraňovať stromy vôbec a bez ohľadu na to, či sú millennárne, Vilhelmove, alebo iné. — To je potom už príjemný rád. Siamský kráľ neskupánil s udeľovaním rádov na svojej ceste po Europe. Kríže, hviezdy len tak rozsýpal a siamským rytierom stal sa každý, o ktorého sa potkol. A k tomu príde, že siamské hodnosti a vyzuačenia nie sú také bezcenné, ako by sa dakto nazdal. Tak na pr. keď daktorý admirál dostane kríž siamský, tým nadobudne právo, že v kažJom siamskom dome môže si pýtať ryže a mäsa za darmo. Ministri zahraničia, ktorí dostanú rád siamský, sú ešte lepšie na tom: na základe siamského rádu môžu v Siame na robiť desať millionov dlžoby, perse jestli sa nájde taký, kto im požičia toľko. Ale právo majú robiť dlhy v Siame. — Kolo v službe lekárskej. Vo Viedni už mnohí lekári vykonávajú svoje visity u nemocných na kole. A vidiecki lekári idú za tým príkladom. Usporia na čase a požívajú pritom aj príjemuosti športu. — Výčin šialenca. Z Rotterdamu sdeľujú, že hodinár Müller v nápade šialenosti zavraždil svoju ženu i troje svojich detí. Všetkým potom odrezal uši a odovzdal ich policajnému komisárovi. — Socialismus medzi peštianskyrai u n i versitnými poslucháčmi. I v Pešti najdú sa už študenti socialistického smýšľania. Chceli mať sriaďujúce shromaždenie; sišli sa a predseda začal hovoriť. V tom dobehol policajný úradník a shromaždenie rozohnal, lebo že nebolo oznámené. Potom išli do kaviarne a tam sa začali radiť, ale i odtiaľto vytisli policajti socialistické študentstvo. Ktosi píše v „P. H.u, že peštianskych študentov chytil sa socialismus následkom biedy a i preto, lebo universitní učbári ne všímajú si študentov. Peštianski študenti majú len jeden klub, a tu iné nepočuje človek, ako jalové frásy jednotlivých štréberov. Spomenutý časopis píše: „Keď na posmech právu a zdravému rozumu tak rozdeľujeme krvópotné groše dabujúceho obecenstva, že na cifrovanie vynakladajú sa milliony a najvzdelanejšie elementy od hladu a núdze stávajú sa ničiteľmi štátu: vtedy nepristane nám to pochlebujúce charakteriso vanie, ktorým nás poctil nemecký cisár, ale to druhé, ktoré vyslovili o nás naši pokrevní — Kuruci: my sme národ s veľkou fajkou, v ktorej je však pramálo dohánu.“ — Epidemie. Z New-Yorku sdeľujú, že dľa úradných dát ochorelo tam do konca septembra 682 ľudí na žltú zimnicu a 60. umreli z nich. — Z Bombay oznamujú zase, že mor znovu počína šíriť sa. Posledného týždňa 60. umreli na tú nemoc. Aj v Kurachee znovu vypukol mor. — Františkáni “ bratia minoriti. Dľa novinárskych zpráv pápež kassoval posavádne štyri triedy františkánskeho rádu a nazval ich všetkých „bratmi minoritnú“. — Sudca pred súdom. Kráľ. tabula posúdila podsudcu pri okresnom súde v Kaloči na pokarhanie. Bol obžalovaný, že sa dal podplácať, a viac svedkov soznalo pred prísahou, že často osvobodili sa od trestu tým spôsobom, že vtisli pár zlatých podsudcovi do ruky, alebo že mu doniesli vrece zemiakov alebo tekvicu zriedkavej krásy. Štátny zástupca appelloval na kuriu a žiada prísnejší trest. Prvý súd bol celkom osvobodil obžalovaného. Nemecká, Orosy. Uherec, Uhrovec, Uhorská, Valaská, Vlachy, Vlašky, Pečenice a podobné, či nás nepoučujú, čo dialo sa v drievnych časoch na Slovensku, že totiž prichádzali v tieto strany aj inokmenci a zakladali tu v našej dedovizni tiež svoje osady? Alebo názvy: Nedelište pondelok, Sobota, Svätý Ján, Jur, Martin, Michal, Mikuláš, Peter, Svätá Helena, Mara a podobné, či nás nevedú patrne do tých čias, keď zajasal sa Kristov kríž i na našich Tatrách a povalil víťazne do prachu našich Paromov, Perúnov, Radhosťov, Lelov, Baby, Svantovítov a iných bohov a bozkov, aby zaujaly ich írečité miesta pojmy a názvy kresťanské? Isteže nám takéto názvy hlásajú a svedčia prinajmenej aspoň to, že nimi označené obce nepatria ani do pohanskej, predhistorickej doby, ani do čias po tatárskom pliene nasledovavších, a poučujú nás, kde všade povstaly na Slovensku nové osady potom, keď už boli naši predkovia prijali kresťanské náboženstvo. Konečne sú pre dejepis nemálo významnými aj také miestne názvy, ako sú Lehoty a Lehôtky (po maďarsky „gyarmat“ a po nemecky „Häu“), Poruby a Porúbky, Opatová a Opatovce, lebo sú pamätníkmi tých a takých území, ktoré boly pokryté lesmi, ba snáď i pralesmi až do tých čias, kým neprišli v tie strany cudzí alebo domáci osadníci a, vyklčovavši hory, pozakladali nové obce i zaľudnatili kraje, až do tej doby pusté a ľudskou rukou neobrábané. (Dokončenie.)