Národnie Noviny, október-december 1897 (XXVIII/224-299)
1897-10-07 / nr. 229
mesto, usilujúce sa vyrovnať sa Viedni a prekvapiť prícbodzieho svojou veľkoleposťou, nás ani málo nezaujíma. Neprichodí v našom programme. S kroka na krok chodíme po uliciach, blízkych stanici železničnej. Ešte i tu, na kraji, mesto je pekné. Až podivná vec, ako mohlo tak vyrásť uprostred ospanlivých polí, ktorým je také mesto možno ani nepotrebné. Na krížnej ceste vidím plecnatého molodca v južno-slovanskom kroji, v červenom fesi a pestro vyšívanom „čemodane“. Je to predavač, roznášajúci cigarníky, nožíky a podobné drobnosti. Spýtame sa ho: Hercegovinec? Ľahostajne odpovedá na zvedavosť, že áno. — Z Mostara? — Jest. — Kállaya ľúbiš? nenadále pýta sa jeden z nás. Mostarec pozerá si nás svojím čiernym okom. Kto sme? Možno, špióni* 1)... Nedôveruje ani našej slovanskej reči. — Ľúbim, s úsmevom nám povie, — a vy ste odkiaľ? — Z Ruska. Pohľad jeho stáva sa prívetivejším, jasnejším. Poshováral by sa, junák z Mostara, predávajúci od hladu cigarníky v Pešti, ale dovôkola je toľko Maďarov, a Maďarom je taká podozrivá srbská reč! „Ungarische Rhapsodien.“ Pod týmto názvom priniesol posledný sošit „Zukunftu“2) veľmi pozoruhodný článok, ktorý sme už na úvodnom mieste tohoto časopisu náležíte boli uvážili. Vraciame sa ešte k tej čiastke článku, ktorá podvracia mýlne historické náhľady nemeckého cisára. V tejto čiastke článku čítame medziiným: „Je dôležité, že Zríni bol uvedený ako hrdinský syn Arpáda. Ale Zrini nebol, ako to cisár zdá sa predpokladať, Maďarom, ale Horvatom z najstaršieho slovanského rodu Šubičov, teda z pňa kmeňov, ktoré Maďari od storočí potlačujú, vykorisťujú a otročia. Synovia Arpáda, ktorí po svojom zjavení sa v histórii Európy bojovali proti kresťanskej kultúre a ktorí museli byt po krvavých bojoch vyhnaní z krajov ríše nemeckej, len neskaršie stali sa smelými podporovateľmi kresťanstva proti polmesiacu... „Prípitok cisára spomína i druhú historickú udalosť. „Moriamur pro rege nostro“... Alfred v. Arneth, ktorému ďakujeme tú najlepšiu históriu o panovaní Márie Terezie, hovorí doslovne: „Slová Moriamur pro rege nostro neboly povedané. Dia Diarium diaetale výkrik znel: Vitám nostram et sanguinem consecramus. Rozdiel, povedia mnohí, nie je priveľmi značný; ale nálada, ktorej ozvenu náš cisár mienil počuť v uduševnenom sľube, v zápiskách historikov nenachodí žiadnej stopy. V srdciach synov Arpáda neplápolala vtedy žiadna oduševnená oddanosť oproti kráľovnej Uhorska. Keď dňa 28. júla 1741 v uhorskom sneme bolo čítané posolstvo, ktoré obsahovalo odpoveď Márie Terezie na požiadavky Maďarov, povstalo najvýš nepríjemné echo: členovia druhej tabule Doma, v Bosne a Hercegovine, v službe Kállayovej vídajú toľko špehúnov, že majú príčiny báť sa ich všade. *) „Die Zukunft.“ Herausgeber: Max, Harden. VI. Jahrgang. Nr. 1. Berlin, den 2. Oktober 1997. zúrili a volali posmešne, že, poneváč kráľovná odopiera im spravedlivosť, miesto obšírnych írás boly by dostačily aj krátke ženské slová: sic volo sic jubeo, dľa ktorých Rakúšanka, zdá sa, chcela by panovať. A keď potom Prušiakmi ohrožená kráľovná v Uhorsku hľadala pomoc, Maďari použili tú príležitosť, aby aspoň čiastku svojich „postulátov“ vynútili. Vodcovia magnátov dňa 7. septembra 1741 odpovedali síce v Prešporku, že z oduševnenej lásky obetujú seba, svojich synov a svoje majetky službe Márie Terezie, a že bezodkladne pošlú do boja 40.000 Maďarov proti pruskému Friedrichovi, ktorého počínanie pri tej príležitosti nazvali „nespravedlivým počínaním závistného nepriateľa“. Štyri dni neskoršie kráľovná prijala členov oboch tabúľ a prosila ich o pomoc úpenlivé, rečou, viac ráz slzami utlumenou. Maďari, dojatí boľastne krásnym obrazom pokorenej panovníčky, lkajúcej matky, holdovali jej výkrikom: „Vítam nostram et sanguinem consecramus!“ Ale takto oblažená skoro bola sklamaná a pocítila, že len rýchle vybíknutie slameného ohňa ohrialo jej nádeje. Ešte ani neuplynul mesiac september, stavy znovu predložily svoje staré, predtým zavrhnuté požiadavky, lebo verili pevne, že kráľovná vo svojom utisnutom stave musí dať, čo žiadajú. „Pokým sa toto nestane, má sa zastaviť každá činnosť, smerujúca na sohnanie vojska proti nepriateľom kráľovnej“... takto píše Arneth a súdi o tom takto: „Stavy poznaly celú váhu toho prostriedku, ktorý malý v rukách, a so svojho stanoviska upotrebily ho múdre snáď, ale veľkodušno to nebolo.“ — Ale pokus nepodaril sa: MáriaTerezia ostala pevnou a nedala si vynútiť koncessie; vystala aj hrdo sľúbená pomoc, aspoň nebola taká, aká sa očakávala. Počet pomaly scvrkol na polovicu, a koncom r. 1741, teda tri mesiace po slávnostnom sľube, „sotva niekoľko sto vojakov z Uhorska pripojilo sa k rakúskym vojenským silám“. Posledného dňa toho roku Mária Terezia písala poľnému maršalovi princovi Sachsen- Hildburghausen: „S)er in bim \5anbtag§ Articul gnr SJtannfájáftftellung oortyergefe^ene termín ift bereits gu Ginbe, beme of)ngea$tet niti)t rnefyt als etliche íjunbert ffjeilé gur Slrrnee nad) 33ôí)men, tfyeifé jífyenenfmllerfdjen ©orpo abgejčfyiďte $)ortaíiften biôljero gum 33orfcf)etn ge= fornmen; non bene« übrigen Snfurgenten gu fPferb ift non betten »enigftcn Somitaten nod) nid)t einmal gu »tffen getuefen, waS an 2)tannfd)aft unb fP ferben norfianben, »an felbe aufbrecben unb »an bíe übrigen načbfotgen »erben; bie nemblidje äkfdjaffenfyeit í)at eS mit bem §uf»oIf, »onon man airier eben nidjtS mefyt »erlafjli^eS als gu $)repurg »eif}." To jest po slovensky: „Termín, určený snemovým artikulom na vystavenie vojska, je už u konca, napriek tomu dosial zjavilo sa nie viac ako niekoľko sto čiastočne k armáde do Čiech, čiastočne ku Khevenhüllerovmu sboru poslaných portalistov; o ostatných povstalcoch jazdcoch stolice zväčša nedaly ešte ani vedieť, koľko je mužstva a koní, kedy nastúpia pochod, a kedy budú nasledovať ostatní; to samé je aj s pechotou, o tom tu práve tak málo vie sa spoľahlivého, ako v Prešporku.“ v názve „Budatín“ stretáme sa s tým istým koreňom, ktorý vyznieva i z názvov „Budin, Budilov“, a pre názov „Očova“ podáva nám potrebné svetlo iný miestny názov, totiž „Očkova Lehota“, v ňomžto zjavuje sa osobné meno „Oč“ v zjemnenom útvare sta „Očko“, tak, ako Ján — Janko, Pavel — Palkó, Jozef — Jožko atď. Dúfam, že postačia tieto daktoré príklady odstrašiť našincov, aby nevysvetľovali ľahkomyseľne miestne názvy i aby tým nerobili sa smiešnymi, lež aby ich miesto toho radšej s mravenčou pilnosťou sbierali a čakali s vysvetľovaním, až do toho času, kým im záhadné názvy neurobia jasnými iné podobné slová, čiže celá ich slovná rodina. A práve to isté platí i o názvoch pre slovenský jazykozpyt velikú cenu majúcich, z ktorých tiež veľmi mnohé už dávno stály sa slovmi nesrozumiteľnými. I pri týchto boli sa už jednotlivci pokúsili vysvetliť na príklad názov „Orava“, že vraj znamená toľko, ako „Hôrava“, poneváč vraj táto stolica oplýva vysokými horami čiže vrchmi, zabudnúc pri tom, že je na Slovensku i viac a ešte hornatejších čiže vrchovatejších stolíc, ktoré však preto ani teraz nezovú sa, ani prv nikdy nezvaly sa Oravami, i zabudnúc, že je z oravskej stolice iba dolná čiastka vrchovatou, v hornej však že rozprestierajú sa šíro-šíre roviny. Iní však odvodzovali tenže názov od orby, orania, ale i tí boli a sú v omyle, lebo na pr. v stolici nitrianskej je a bolo od nepamäti sveta o veľa viac pôdy ku orbe súcej, ako v Orave, a tú predsa nenazvali Oravou. „A keď konečne dotiahly husté húfy, nedisciplinované húfy chovaly sa tak, že ich Neipperg ku všetkým čertom posielal; vo vlastnej zemi chovaly sa ako nepriatelia.“ — Budúcne podáme ešte, ako vyslovuje sa autor článku o tej „svobode v Uhorsku“ a ako svoj článok zakľučuje. Bude to čo i len na dôkaz toho, že tá láska medzi dvoma najtuhšími spojencami v trojčlenovom spolku, to jest medzi Maďarmi a Nemcami, nie je taká veľká, ako sa to po prípitku nemeckého cisára urbi et orbi hlásalo. Je to spolok, diktovaný jedine sebeckým výpočtom a politikou — a nič iné. Takáto láska prípadne dostačí aj na náležité stisknutie jeden druhého tak, že mu kosti popraštia, rozumie sa — od samej lásky. Domáce zprávy. konal nerozumnú prácu, za ktorú nepochváli ho žiaden rozsudný človek. No i mnohí našinci robia podobne s miestnymi názvami, usilujúc sa vysvetliť a pochopiteľným si urobiť tamný ich význam. Tak počul som častejšie tvrdiť, že bývalo kedysi na tom mieste, kde sú teraz Mošovce, veľa čiže — ako hovoria v Turci — moc šovcov, a preto vraj nazvali tú osadu jej súsedia Moc-šovcami, Mošovcami. Jeden slovenský spisovateľ vykladal názov „Budatín“, že to vraj znamená „Voda-týn“, totiž vodný hrad, ačpráve ten zámok nikdy nebol ani z vody vybudovaný, ani nestál na vode, pri vode, alebo aspoň na daktorej sihoti, ale o veľa ďalej od Váhu, ako stoja na príklad zámky oravský od Oravy, zvolenský od Slatiny alebo Šašov od Hrona, o ktorých známe, že spomenuté rieky a potoky zrovná a prostredné dotýkajú sa a obmývajú ich úpätia. Iný spisovateľ vysvetľoval miestne názvy Očova a Detva tak, že tvrdil, že vysťahovala sa z jednej zvolenskej dediny mládež na iný, bezľudný kraj jej veľkého chotára a že založila tam novú, svoju osobitnú osadu, a táto okolnosť že bola základom a príčinou, že pomenovali túto novú osadu Detvou a staršiu, pôvodnú, Otcovskou, čiže skráteno Očovou. Nám ovšem možno pochopovať inak a o veľa správnejšie vysvetľovať tieže názvy, keďže nezostali sme pri jednom jedinom slove, ale sostavili sme si malú sbieročku z podobných názvov. Nám je patrné, že v názve „Mošovce“ netrčí moc šovcov, ale kmeň čiže koreň práve taký a ten istý, aký a ktorý nachodí sa i v názvoch „Moškovec“ a „Moštenica“, že Z Viedne oznamujú, že obe vlády dorozumely sa už ohľadom provisoria vyrovnania a že poťažné návrhy zákona predložené budú parlamentom začiatkom budúceho týždňa, lebo že ešte na nedeľu bude jedna ministerská konferencia pod predsedníctvom Jeho veličenstva. Delegácie sídu sa bez pochyby začiatkom novembra vo Viedni a je vraj výhľad, že všetko vybaví sa riadnym spôsobom a že nemecká opposícia nebude robiť žiadne prekážky. čo týče sa kvóty, dozvedá sa „Hazánk“, že gr. Badeni a b* Bánííy tak sa dorozumeli, že uhorská kvóta má obnášať 37 percentov a Bánffy zaručil sa vraj, že to na sneme aj prevedie. Takýmto činom pripadla by na Uhorsko značne väčšia ťarcha a spomenutý časopis nechce veriť, žeby koruna k tomu privolila. Pošuškáva sa, že Jeho veličenstvo hodlá ešte dvoma väčšími vecmi prekvapiť krajinu, ako bol prípis o desiatich pomníkoch; daktorí kombinujú, že to bude snáď samostatný uhorský dvor a delostrelectvo pre honvédov, lenže aj týmto utrpel by náš krajinský rozpočet podstatnú zmenu. Zmena tlačového zákona. V smysle 39. a 40. §. XVIII. z. čl. 1848 povinná bola každá kníhtlačiareň doposielať politickej vrchnosti po dva exempláre z každého svojho tiskopisu, z ktorých jeden patril maďarskému Museumu. Teraz prijala snemovňa vyslancov návrh zákona, ako doplňok k spomenutým §§., podľa ktorého musí každá tlačiareň dávať po štyri exempláre z každého tiskopisu (knihy, noviny, brožúry, plakáty atď.), z čoho jeden pre Museum, druhý pre Akadémiu; s dvoma ale bude môcť minister osvety svobodne dišponovať na zakladanie mestských a stoličných knižníc, no nie práve v tom meste alebo stolici, kde je poťažná tlačiareň, ako by to slušnosť a spravedlivosť požadovala, ale kde chce minister, teda aj nikde. Okrem toho musí každá tlačiareň ku každému tiskopisu pripojiť štyri soznamy, že čo vlastne posiela. Aké to nové obťaženie kulturálnych podnikov! Ale zaujímavé je, že v smysle 7. §. spomenutého návrhu zákona môže minister koho chce Keby však mala byt Orava buď Hôravou, totiž vrchovatou krajinou, buďže Oravou zr ornou pôdou, akože prišla zvolenská obec Oravce, ležiaca nie medzi vysokými vrchmi, lež medzi neveľkými vrškami a nemajúca zvláštne množstvo ornice ku svojmu názvu? A prečože ho dostala i Oravica? Nie, milí rodáci moji, takto nám nevoľno a neradno pokračovať, lebo tým mámili by sme len samých seba a svádzali na mýlne cesty i druhých ľudí. Nadto je nielen sám názov Orava záhadným názvom. Veľmi dobre známe, že je takých o veľa viac, že je takých dosť značné množstvo. Lebo kto z nás je v stave rozumeť a správne vysvetliť také slová, aké sú miestne názvy Morava, Váh, Hron, Ipoľ, Šajov, Rimava, Bodrok, Dravca, Eburča, Galša, Gaboča, Mača, Hodočín, Hornát, Hužina, Lubela, Olčava, všetko to názvy, ktorými sú označené na slovenskom území tekúce potoky a rieky, alebo župné názvy Požún, Nitra, Trenčín, Orava, Liptov, Spis, Šariš, Gemer, Zvolen, Tekov, Ostrihom, vrchy Choč, Orčvan, Grendíš, Girinča alebo Grinča, Minčov, Urpín, dediny a obce Belík, Bytča, četena, Drietoma, Druha, Hýbe, Livka, Lokín, Ovča, alebo hony, ako Briač, Podrug, Citín atď., ktože je to v stave už teraz urobiť? Hľa, aká to baňa pre slovenskú reč a jej poznanie. Máme ovšem i také miestne názvy, ktorých význam je i nám zrejmý, trebárs sa patričné slová v ich tohočasnom význame už neužívajú, a takými sú na príklad názvy Selce, Sielnica, totž osady alebo