Národnie Noviny, apríl-jún 1910 (XLI/39-76)
1910-04-02 / nr. 39
Vychodia tri razy do týždňa: t utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. ho cndzozemska: do Nemecka 16 mariek, Ruska 9 rublov, Ameriky 4 doll. 76 c., ostatne cudzozemsko 24 franky. Predplatná cena ua sobotňajšie čísla jer pre Rakúsko-Uhorsko ročne 4 kor., pre Nemecko 4 marky, Rusko 2 rub., Ameriku 1 d. 26 c. ostatné cudzozemsko 6 fr. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Zastupitelia pre Ameriku: P. V. Rovnlanek & Comp., Pittsburg, Pa, 612—654 Grant Street. Ročník XLI. Sobota, 2. apríla 1910. Číslo 39. (14.) Chráňme sa kolemhania. Pri našom Čistom, čestnom slovenskom cítení a konaní Boh nás pri živote a zdraví zachrániť ráčil; náš slovenský lud choval sa k nám s veľkou dôverou, ale nebol ešte dosť silný nám ju skutkom preukázať. Príčiny sú i v ňom i mimo neho, i v nás i mimo nás. Lud nenarástol ešte defiinitívne v národ ako my, cítiaci sa celou dušou národom ako celkom, organismom, národnou osobnosťou, a bez toho massa nemá ani rozumu, ani vôle, ani osobnosti. Hluchá skala bez zlatých žíl, telo bez duše, stavania bez štýlu. Celá naša úloha, úloha povznesených synov ľudu je vštepiť do j duší povedomie národnej dôstojnosti, národnej osobnosti, národnej vôle. Všetko ostatné je j druhostupňové a bude nám pridané. Čo by I nám bolo platné, keby sme i celý svet získali,i ale dušu utratili? I čo sa týka vnešnosti, takzvaného for-i mulovania našich národných, politických i kultúrnych snáh, túžení, konaní, nemusíme ísť za nejakou základnou revísiou, opravou a tobôž ; premenou: všetko prejali sme riadne, hlboko,! verne a nehybne osnované od našich predchodcov. Pravda, ide len o to hlavné, kardinálne, osnôvné: evolúcii sa nijaké hrádze nekladú, ani klásť nemôžu. Prispôsobniť sa j neznamená zradiť osnovy, ale zradiť osnovy! znamená zradiť národ, život, vieru, budúcnosť,! telo i dušu národa. My stojíme v tomto ohlade na jednom a tom samom stanovisku voči všetkým vládam, a poneváč dosiaľ všetky vlády chovaly sa negatívne k našim politickým a kultúrnym dielam, teda sme boli a sme vždy v oppozícii,! nie hádam v prázdnej oppozícii kriku, politikánstva, politikánskeho machlovania, ale v obsažnej, reellnej oppozícii, ktorou ideme vy-i môcť pre náš národ ľudské postavenie, politickú i kultúrnu svobodu. Je to oppozícia samého života, protest holej skutočnosti, logický následok nášho skutočného, reellného jestvovania. No Boh nás obdaril i rozumom, ktorý nemôže odvracať sa od výhod, odkiaľkoľvek by nám kynuly ...! V krajine jestvujúce politikánske oppozície sú také, že sa my ani k jednej jedinej pripojiť nemôžeme, okrem toho ani jedna jediná si nás nežiada Natískať sa nejakým jusťhovcom alebo kossuthovcom bolo by nielen bezcharakterné, ale prosto daromné, bezvýhľadné počínanie. Ani sa nikomu nepodkladáme, nikoho neokiadzame, do ničích ramien sa nehádžeme, ale ako bolo i povedané na dôležitej j politickej schôdzke, my sme zaujali vyčakávajúce stanovisko, pripravujeme sa k volebnej borbe, kde možno hľadíme postaviť svojich kandidátov, riadime shromaždenia, na ktorých vyslovujeme svoje žiadosti, predostierame svoje gravamina. Pri tom píšeme, poučujeme svoj ľud, bránime ho, poukazujeme na smer našej národno-kultúrnej politiky. Nekolembáme sa ani na minútku, a prosíme všetkých, aby sa nekolembali a neišli za Šošovičnú polievku prepúšťať dedičné právo svojej čistej, vernej slovenskosti. Držíme sa svojej slovenskej národnej konfessie, svojho slovenského národného programom, svojej slovenskej národnosti, svojho slovenského jazyka, práva na vzdelávanie sa, práva na štátnu podporu našich kultúrnych snáh, práva na svoje národné i stredné školstvo, na reštitúciu svojich vzdelavatelných ústavov, na uznanie jazyka nášho pri súdoch, administrácii, premávke, pri shromaždeniach, práva svobodnej tlače a svobodného vývinu našej literatúry. Vo všetkých týchto otázkach je kolembanie nemiestne, záhubné a zradné. Za vzkriesenie Matice Slovenskej prihlásili sa u nižepodpísaného nasledujúci jej pt. údovia: 1. Ján Pravdolub Bella, učiteľ na odpočinku v Békésčabe. 2. Dr. Ivan Branislav Žoch, správca reálky na odpočinku v Modre. 3. Michal Trslin, penzionovaný učiteľ v Skalici. 4. Ján Molnár, penzionovaný učitel v novohradskom Sennom. 5. Ján Kraic, farár a senior na odpočinku v Modre. 6. Emil Kolény, evanjelický farár na odpočinku v Hajdušici = Istvánfalu. Prosím o ďalšie príhlasy, lebo malá hŕba pýta väčšiu. Na Csillaghegyi, dňa 29. marca 1910. __________ Franko Kabína, pravotár. Matica Slovenská. Ešte živí členovia. BESEDNICA. Rotšildove husle. Od Antona P. Čechova. Mestečko bolo malinké, horšie od dediny a bývali v ňom temer len starí ľudia, ktorí umierali tak zriedkavo, že bolo až mrzuto. Do nemocnice a do väzenia bolo potrebné rakví veľmi málo. Jedným slovom diela boly ua špatu. Keby Jakov Ivanov bol majstrom rakví niekde v guberuiálnom meste, to, neomylne, by mal svoj vlastuy dom a zvali by ho Jakovom Ivano vičom; tu ale v mestečku zvali ho prosto Jakovom, uličné priezvysko jeho bolo pre čosi — Bronza, a žil b:edne, ako prostý sedliak, v neveľkej starej chalupe, kde bola leu jedna jediná izba, a v tejto izbe bývaii: on, Maria, pec. široká posteľ, rakve, remeselnícky stôl a celé gazdovstvo Jakov robil rakve dobré, pevné. Pre sedliakov a mešťanov ich robil dľa svojho vzrastu a ani raz sa nezmýlil, lebo vyšších a pevnejších ľudí, ako on, nebolo nikde, ba ani vo väzení, trebárs už mal osemdesiat rokov. Pre blahoroduých a pre ženské robil dľa miery. Objednávky na detské rakvičky prijímal veľmi neochotno a robil ich zrovná bez miery, s opovržením, a zakaždým, dostávajúc za ne peniaze, hovoril: — Priznám sa, že nerád zaoberám sa pletkami. Okrem majstrovstva rakví, neveíký dôchodok mal s hry ua husliach. V mestečku na svadbách hrával obyčajne židovský orchester, ktorý spravoval cinovatel xVlojsej Ilijič Šakches, a on si bral vyše polovice dôchodku. Preto, že Jakov veľmi dobre hral na husliach, zvlášte ruské piesne, Šakches niekedy ho povolával hrať v orchestri s plácou po 50 kopejek na deň, nerátajúc podarúnkov od hostí Ked Bronza sedel v orchestri, najprv jeho tvár sa potila a červenala; bolo sparno, páchlo cesnakom do nevydržania, husle skučaly, u pravého ucha chripela basa, u ľavého plakala flauta, ua ktorej hral ryšavý, chudý Žid s celou sieťou červených a sivých žiliek na tvári, majúci priezvisko známeho boháča Rotšiida. A tento prekliaty Žid, čo by bolo aké veselé, dovtípil sa zahrať žalostne. Cele bez príčiny Jakov pomaličky privykol k nenávisti a opovrženiu k Židom, a obzvlášte k Rotšildovi; on začínal zadierať, vadil sa s ním nepeknými slovami, ba raz ho chcel i zbiť, Rotšíld bol urazený a povedal, zazerajúc na neho sverepo: — Jestli by som vás nectil pre talent, už by som vás dávno bol vyhodil oknom. Potom zaplakal. Preto Bronzu volali do orchestru zriedka, len v páde nevyhnutnej potreby, ked chy- \ boval niektorý Žid. Jakov nikdy nebýval dobrej nálady, lebo trpeli ustavičné ztraty. Na príklad v nedele a sviatky bolo hriech pracovať, pondelok — ťažký deň, a na taký spôsob vyskytlo sa okolo dvesto dní, ked po nevôle musel zahálat. A ved koľká to bola ztrata I Ak v mestečku bola niekde svadba bez hudby, alebo Šakches nepovolal Jakova, to bola tiež ztrata. Policajný dozorca bol dva roky chorý a chrnul, a Jakov netrpezlivo očakával, kedy umre, do dozorca odviezol sa do guberniálneho mesta liečiť sa a tam i umrel. Hla, tu j máte hotovú ztratu, najmenej na desať rublov, lebo | rakev s pozlátkou by bola drahá. Myšlienky o ztratách j trápily Jakova zvlášte v noci; ukladal husle vedia Z článkov našich novín o Matici Slovenskej mohlo by sa súdiť, že jej členovia už temer vymreli. Chvalabohu, nie je tak. Probujeme vypísať, koľkí sú ešte živí. Fraúo Kabina nazval, okrem seba, živého tajomníka Matice Slovenskej Fr. V. Sasinka a Pavla Mudroňa; u Kabinu hlásil sa Ján P. Bella z Čaby, v Národných Novinách ozvali sa opát-farár Fr. Podi vínsky zo Žiliny a zlatoomšový kňaz Ján Novák zo Šaštína. V tomto čísle Nár. Novín pomenovaní sú: Dr. Ivan Branislav Žoch, správca reálky na odpočinku v Modre, Michal Trslin, penzionovaný učitel v Skalici, Ján Molnár, penzionovaný učitel v novohradskom Sennom, Ján Kraic, farár a senior na odpočinku v Modre, Emil Kolény, farár na odpočinku v Hajdušici. K nim my vypisujeme: Ján Klempa, advokát na Myjave, Karol M. Lehotský, učitel na Dolnej zemi, Pavel Blaho, farár v Gbeloch, Jozef Hodža, farár v Rudvani, Samuel Šípka, vyslúžiiý účtovník sporitelne v Turčianskom Sv. Marseba do postele a, ked nejaký nesmysel liezol do hlavy, dotýkal sa strún, husle v temnote vydávaly zvuk, a jemu odlahlo. 6. mája predošlého roku Marfa zrazu ochorela. Starena ťažko dýchala, pila mnoho vody a potácala sa, ale predsa ráno sama zakúrila do pece, ba i chodila pre vodu. K večeru však musela si ľahnúť. Jakov celý deň hral na husliach. Ked ale cele bola tma, zapálil svetlo a vzal knižku, do ktorej každý deň zapisoval svoje ztraty, a od dlhej chvíle, začal vypočitovat celoročné ztraty. Ukázalo sa toho vyše tisíc rubľov. Toto ho tak rozčúlilo, že hodil účty na zem a zadupal nohami. Potom ich zdvihol a znovu začal vyratovat a hlboko vzdychal. Jeho tvár bola mokrá a červená od potu. Premýšľal o tom, že keby bol týchto utratených tisíc rubľov uložil do banky, do roka by bolo úrokov na tom najmenej štyridsať rublov. Tedy i týchto štyridsať rublov je tiež ztrata. Jedným slovom, kam sa obrátiš, všade len samá ztrata a nič viacej. — Jakov! zavolala Marfa neočakávane. — Ja umieram 1 On obzrel sa na ženu. Jej tvár bola ružová od zimničnej horúčosti, neobyčajne jasná a radostná. Bronza, privyknutý vždy videt jej tvár bledou, chúlostivou a nešťastnou, teraz sa skonfundoval. Bolo podobné tomu, ako by ona skutočne mala umret a bola rada, že, konečne, odchodí na veky z tejto cha. lupy, do rakvi, od Jakova... A ona hladela do po. valy i pohybovala ústami, a jej výraz bol šťastlivý sta by bola videla smrt, svoju osvoboditeíku, a šep ’ tala sa s ňou.