Národnie Noviny, júl-september 1912 (XLIII/76-114)

1912-07-02 / nr. 76

Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, Štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsfeo na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cudzozemska: do Nemecka 16 mariek, Kúska 9 rubľov, Ameriky 4 doll. 75 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. Bočník XLIII. Bezmenné dopisy prijímajú sa len od známych už dopisovateľov. Neupotrebených rukopisov redakcia nevracia. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Číslo 76. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Utorok, 2. júla 1912. Význam pražských dní. Českému sokolstvu toho leta nasledovala nielen riadna schôdzka, akú máva každých pät rokov, ale prišlo mu zasvätiť i pamiatku toho, že už 50 rokov trvá. A keď už sviatok, nech je úplný: ustanovilo sa i odhalenie pomníka, postaveného otcovi národa, Fraňovi Palackému. I sjazd slovanských novinárov, ked ho do Záhrebu nepustil komisár, prišlo prichýliť tiež Prahe. Na svoj sviatok český národ, ako to už býva, pozval si hostí. A hostia sa dohrnuli. Prišli Slovania vo veľkých zástupoch, prišli Francúzi, s Francúzmi i Angličania. Uradovaná Praha mala koho vítať. Shromaždenia, manifestujúceho slovanské bratstvo, takéhoto veľkého ešte nebolo. Pražský sviatok je pokrokom i oproti tomu, Čo sa predlanským v Sofii dialo. Prachu Jána Kollára, tam v pražskom cintoríne, mohlo byť v tieto dni dobre. Rusko vyslalo nielen predstaviteľov svojich sokolských spolkov, nových, mladých, teraz ustrojovaných, aby sa obznámili a potešili s českými bratmi, majúcimi za sebou v tejto veci už päťdesiatročnú minulosť; vyslalo do Prahy nielen predstaviteľov svojich nniv erzít a iných učených inštitúcií a sborov: Rusko má v Prahe i takého úradného predstaviteľa, ako je štátay sekretár (po rusky: tovariš ministra) ministerstva osvety. To je v duchu Kollárovej slovanskej vzájomnosti. A vo Viedni krásne pochopili smysel tohto ruského úradného poslania. Pripojili sa k nemu. Z Viedne na pražských slávnostiach zastupoval vládu minister kultu a výučby. Potvrdili kultúrny význam schôdzky, slávnosti, jestli sa tak ľúbi, demonštrácie slovanskej. Austria nemá príčiny hatiť vývin slovanských vecí. Ked v Austrii Slovania prídu k platnosti, aká im prislúcha, ona vtedy bude bezpečná. Palacký po nemecko - maďarskom dualizme, uvedenom roku 1867, síce odvolal svoje osvedčenie o Austrii, ale medzinárodné pomery v Europe žatým utvoril y sa tak, že mocuá Austria stala sa potrebou europejskou. Utvorily sa tak, lebo Nemecko v centre Európy vyrástlo v moc všetkých ohrožujúcou. Ktokoľvek má príčinu nežiadať si, aby sa Nemecko rozšírilo cez Dunaj ešte dolu k Adrii, každý prirodzene žiada si, aby Austria trvala, bola mocná a stála tu v ceste rozpínavosti Hoheazollernov. Žiadajú si toho menovite Francúzsko, Anglia i Taliansko, a Slovania rakúski nepôjdu čelom do steny. Im všetkým, od Vltavy dolu po Adriu, záleží na tom, aby si našli primeraný krov, pod ktorým by mohli žiť svobodným životom. Im nejde o Austriu ale o taký krov. Ak ho najdú v Austrii, ak sa ona pričiní zabezpečiť ich národný život, oni urobia ju mocnou. Lebo Austria, v ktorej by Slovania mali slovo, aké im náleží, žila by pokoji v šírom Slovanstve s každým, a tým by bola mocná, zabezpečená... Že so Slovanstvom hodno je takto počítať, myslíme, pražskými dňami sa len potvrdí . . . Poliakov v Prahe zjavilo sa len málo. Poliaci demonštrovali svojou neprítomnosťou. Ale, nazdávame sa, dopustili sa tým chyby. Chyby tým viditeľnejšej, že v tej istej Prahe, ked svätila sa storočná pamiatka narodenia Palackého a bol kladený základný kameň teraz odhaľovaného pomníka, oni boli dôstojne zastúpení, a teraz svoju neprítomnosť jednako odôvodňovali i stanoviskom Palackého v ruskopoľskom spore roku 1863. No rusko-poľská otázka je druhá stránka mince; z príležitosti pražských slávností hladíme s iného stanoviska. Tento slovanský vnútorný spor rieši čas. Prajeme Poliakom, aby boli šťastní; ale Rusi rastú v takej miere, že revnivosť, pre ktorú Poliaci radšej nejdú na všeslovanskú schôdzku, ked tam nemôžu byt prví, — sama sebou prestane. Veľký, slávnostný akt pražský zastúpeným pri ňom Slovanom zohreje najvzácnejšie ich city a oni vráťa sa domov povzbudení k bodrým skutkom. I nad to my radujeme sa však, že slovanské styky a snahy boly pri pražských slávnostiach uznané, ako čosi prirodzené, samo sebou sa rozumejúce. Slávnosti v Prahe. Pocta Slovákom. 29. júna Lidové Noviny referoval)-: Uherští Slováci, ktorí se sjeli do Prahy v tyto dny, sešli se dnes v poledne s českými prívrženci českc-slovanské vzájemnosti na spolo'čném obédu. v Národním domé na Král. ViDOhradech; účast byla velice hojná, präbéh neobyčejcé srdečný a zdaŕiJý. Súčastnili se zejména vúdcové slovenští: Pavel Mudroň, básnik Svetozar Hurbau Vajanský, dr. Ivanka z Trnavy, dr. Stodola z Pešti, spisovatel čajak, spisovatelka Gregorová, redaktor Slovenského Denníka Dušan Po rubský, zástupce amerických Slovákü Getting a Ružiak, hditel Jureuka, sochár František ITprka za moravské Slováky, dr. Frinta z Plzné atd. Proslov zahájil starosta Cesko-slovanské jednoty inž. Rotnagl, který srdečnými slovy vzpomnél nezbytnosti, aby Slováci a česi vždy šli spolu ruku v ruce, protože pokrok jednó strany jest pokrokem a oporou též strany druhé. Pripil na zdraví seniora slovenského Pavla Mudroné a básnika Svetozara Hurbana Vajauského. Po nadšené ovaci prítomných podékoval viele Pavel Mudroň za Slováky a pravil, že na Praze vidí Slováci, co zmúže houževnatá práce a neÚ3tupnost. Tyto úspéchy české jsou jisté posilou Slováküm k daléira bojüm. Nemci marué se namáhali ponémčit mslion Dánü, také my se nebojíme, že podlehneme Madarüm. Nesmime zoufat, ale vytrvat. Dále mluvil zemský inspektor vládni rada František Bílý jako predseda literárního odboru Česko slovanské jednoty; pronesl zdravici básníku Vajanskému, vzpomínaje též jeho nezapomenutelného otce. I pŕes veškeré rôznosti, pravil Bílý, prohlašujeme, že srdce naše mu náleží stále. Učitel Vavroušek vzpomnél neprítomného znamenitého básnika Hviezdoslava a pŕečetl pozdravnou adresu, která opatrená podpisy všech prítomných bude zaslána mistrovi. Jménem vinohradské obce promluvil méstský rada Címler; ŕeditel Pilát, piái Pavlu Múdro ňovi mnoho zdraví a mnohé ješté návšíévy Prahy. Pan Koníček z Moskvy pozdravil Slováky jménem ruských Čechä. Ze Slovákä p Socháü piipil Československé jednoté, zástupce amerických Slovákű redaktor Getting pozdravil své uherské b rat ry. Jednatel Ceskoslovanské jednoty učitel Kiírna pozdravil slovenské ženy, načež promluvili ješté redaktor Porubský, Roman Nejedlý a spisovatel Čajak. Po doslovu dr. Ivanky a za zpévu slovenské hymny Nad Tatrou sa blýska účastníci porady se rozešli na sokolské sletisté. Slováci pri hroboch Kollára a Šafárika. Uherští Slováci, kteŕí pŕijeli do Prahy na siet, dnes i dopoledne odebrali se na hŕbitov olšanský a položili tu vénce na hrob Kolhlrüv a Šafaŕíkúv. jVüdce Slovákü Pavel Mudroň pronesl uékolik slov nad drahými slovenskými hroby. Pravil s politováním, že ze Slovákü uhorských nemohl nikdo mluviti u hrobu Tyršova a Fügnerova, ačkoliv záBtupci všech slovanských uárodü tam promluvili. Slováci v Uhrách Sokolü nemají, protože vláda im ani jediný slovenský spolek sokolský nepovolí. Takové jsou poméry na madarském „ostrové svobody“. Proto klaní se Slováci aspoň velikým hlasatelűm slovanské vzájemnosti: Kolláru a Šafaiíkovi, kteíí nebyli jen Slováky, ale vübee Slované. Pavel Mudroň skončil svoji reč provoláním véčné paméti Kollárovi a Šafárikovi. Sjazd slovanských novinárov. Otváranie sjazdu slovanských novinárov bolo 28. júna o 10. hodine predpoludním, v prítomnosti dr. Groša, starostu kráf. hláv. mesta Prahy, a obidvoch jeho námestníkov. V reči, ktorou starosta Groš pozdravil sjazd, medziiným hovoril: „Pred 14 rokmi konal sa tu sjazd slovanských novinárov len z ríše našej, a veľkou radosťou naplňuje ma myšlienka, že od tých čias, za štrnásť rokov, podarilo sa spojiť ku spoločnému dielu všetkých Slovanov vôbec, čo mi je dôkazom, že myšlienka slovanskej vzájomnosti, ktorú naši otcovia a buditelia tak vrele pestovali, neprestajne sa šíri a utvrdzuje. Potom vítal sjazd predseda Jozef Holeček. Nemohol nepripomenúť, čo sa deje v Horvatsku. Tohoročný sjazd bol svolaný do Záhrebu, ale bratom Horvatom toho roku je odobratá možnosť prijať hostí. Vykladal výsledky sjazdov; potom hovoril: Ked pozreme na Slovanstvo, vidíme, že miazga slovanského vedomia vrie vo všetkých jeho častiach a vnáša do nich omladlý život a ruch__ Ruch slovanský prechádza do máss, čoho príklady máme na schôdzkach sokolských. V 19. století bolo rozšírené presvedčenie, že 20. stoletie bude náležať Slovanom. Sme len na počiatku tohto stoletia, nemôžeme vedieť, aký bude ďalší rozvoj; ale... slovanský organizm samobytne žije a pracuje a túži dokázať historické skutky... Myšlienka federalizmu nesrovnáva sa s túhou po hegemónii, v ktorej nás Cechov niektorí Slovania potvárajú. Nech každý národ slovanský sám svoje sily sbiera, organizuje, zdokonaľuje, sústredňuje!... Tak čiňte všetci u seba, pamätliví len pravidiel, že Slovan Slovanovi nemá zúmyselne nových krívd robiť, a starých má zapomlnať. Do predsedníctva boli vyvolení: za predsedu Jozef Holeček, za generálneho tajomníka Ján Hejret, za námestných predsedov: za Bulharov Georgiev, za Srbov Nušič, za Slovincov Pustoslemšek, za Slovákov Svetozár Húrban V janský, za Horvatov Tisíc. Po voľbe pozdravil sjazd Svetozár Húrban. Menom Slovákov uisťoval, že zostanú veruť zásadám predstaviteľov slovanskej myšlienky, Koiiára, Šafárika, Štúra. Menom bulharských novinárov pozdravil sjazd Georgiev, menom srbo-borvatskych Budiíavlievíč. Horvatsko primerane bolo spomenuté i v rezolúcii. Oslava Palackého. Pred odhalením pomníka hlavný akt slávnosti bol v Panteóne Českého Múzea. Najprv predseda Českej Akademie, bývalý minister Anton Randa, hovoril o význame Palackého pre český národ. Nasledoval professor Jozef Pekár, ktorého reč začínala sa: „Když dne 9. dubna r. 1823 Palacký na siinici jihla-.sko-brodskó vstúpil na púdu české zemé, byl první dojem jeho: Nichts böhmisch! Tak mu to znélo patrné vstŕíe na jeho českou otázku, tak si to zaznamenal ve svém denníku. Snad tu spolupüsobily zvláštni poméry némeckého ostrüvku jihlavského, ale lze ŕíci také, že to nečeské uvítaní v české zemi bylo symbolicky významné pro pomery v celém království. Palacký žaloval již drive, že v Čechách néni Cechű, to jest českého ducha a cíténí — ale tenkrát, když za onoho jarního dne vyjíždél do neznámé a pŕece známé, od let vytoužené vlasti, netušil jisté, že jím ■chází do Čech nejvétší čechizátor zemé, její pŕíští duchovní podmatn a vládce.