Národnie Noviny, júl-september 1913 (XLIV/75-114)
1913-07-01 / nr. 75
Vychodia tri razy do týždňa : ■v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na štvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cudzozemska: do Nemecka 16 mariek, Kúska 9 rubľov, Ameriky 4 doll. 76 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. Ročník XXIV. Predplatná cena na sobotňajšie čísla je: pre Rakúsko-Uhorsko ročne 4 kor., pre Nemecko 4 marky, Rusko 2 rub., Ameriku 1 d. 25 c. ostatné cudzozemsko 6 fr. •Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Utorok, 1. júla 1913. Číslo 75. Aradská voľba — uhorská voľba. Oppozícia a osobní protivníci spôsobili Tiszovi v Aradé triumf. Poschodili sa z pol krajiny, celý týždeň neznali oddychu, chodili po voličoch, búrili mesto, a výsledok bol, že Tiszu vyvolili väčšinou temer tisíc hlasov za aradského vyslanca. Prvé vystúpenie o opozície bolo, že jej kandidát, gróf Aladár Széchenyi, v reči, ktorou predstavil sa voličom, nazval predošlého ministrapredsedu Lukácsa zlodejom, grófa Khuena ukryvačom a Štefana Tiszu podpa- Iačom čiže pôvodcom zlodejstva. Tým bol daný tón kortešačke, a v tom tóne vydržali celý týždeň. Takých dní Arad ešte nezažil. Apponyi rečnil dňom i nocou, gróf Michal Károlyi vyhľadával a svážal voličov i ne voličov, hnev proti Tiszovi rozpáliť Andrássy pribehol až od hornej Tiszy, chorľavý Julius Justh búril Článkom v aradských novinách, najbližší kandidáta Szécbenyiho tiež poprichodili a robili, Vázsonyi znepokojoval Židov aradských, boháčov i chudobných, proti terroru vládnej strany oppozícia tiež terrorizovala, proti peniazom z vládneho fondu do Aradu pusteným Szóchenyovci a Károlyovci veru tiež čiahali i do vrecka, vôbec pri voľbe v Uhorsku oppozícia tak ako tu ešte sotva pracovala proti vládnemu kandidátovi, a ministerpredseda Tisza jednako stal sa aradským vyslancom. . Ani o bitke pri Mukdene, kde najväčšie a najtuhšie dve armády sveta za osem dní sa borily, tak boly zaplavované peštianske noviny telefonickými, telegrafickými i listovnými správami o aradskej borbe. Bezpečnosť na uliciach mesta vraj prestala, vládni náhončí násilne derú sa do domov oppozicionálnych voličov, ale rečníkov oppozície poslúcha 25 tisíc ľudí a v deň voľby bude generálny štrajk. Tri dni pred voľbou vládna strana že už po tisíc korúu dávala za hlas, ale Széchenyovci, Apponyovci, Károlyovci, Andrássovci, Vázsonyovci robia divy. Ulice sú už celkom v moci oppozície; spisovateľa a vyslanca Herczega, priateľa Tiszovho, na ulici insultovali. Gróf Andrássy, ktorý v posledný deň pred voľbou odišiel domov, rozprával, že nálada v Aradé je úplne oppozicionálna, v meste ani nevídať vládneho voliča, ani vládnej kokárdy. „č)o som v Aradé videl — hovoril tento osobný protivník Štefana Tiszu — mňa utvrdilo v presvedčení, že nálada v krajine je cele oppozicionálna.“ Noviny vládnej strany pri množstve takýchto zvestí boly už až nesmelé. Ale prišiel deň voľby, a aradským vyslancom stal sa Tisza. Zvíťazil väčšinou temer tisíc hlasov! Osobnosť spupná, ako je Štefan Tisza, môže mať oddaných ľudí len v užšom svojom kruhu. Tisza je pritom i fanatik, ktorý netvorí, len borí, rúca. Cím väčšia je jeho sila a čím viac prostriedkov má, tým viac zbúraného v kruhu jeho moci. Najmä od júna minulého roku Tisza je bezpríkladné nenávidený človek. Chodí len detektívmi sprevádzaný; kde sa zjaví, ak je to nie vládny tábor, alebo kruh jeho blízkych — tam ľudia len-len že vládzu premôcť svoj hnev. Na ulici vykrikujú za ním, v sálach shromaždeaí pri jeho vstúpení strhne sa nepokoj, ako ked sa nenadále klopne na úl tichých včiel. Ked bo pred týždňom v Hódmezővásárhelyi zvolili za čestného mešťana, rozhorčení ľudia boli vraj hotoví chytať čakany a sborit mestský dom, v : ktorom sa niečo takého mohlo vykonať. Myslelo (by sa teda, že v Aradé, v takom šesfdesiatj tisícovom vzdelanom meste, a ktoré cez decennia volievalo oppozičného vyslanca, Tisza márne sa ukáže krajinskou mocou okrúžeuý, ako ministerpredseda uhorský, voličia budú radi, že majú príležitosť ukázať mu svoj hnev. A ked sa pritom ešte neťažilo takým a toľkým matadorom madarskej politiky vrhnúť sa tam do volebného boja, očakávalo sa, že Tisza odnesie si zaslúžená odplatu z Aradu. Ale veru mýlne sa očakávalo. Aradskí voličia počúvali, počúvali prvých rečníkov madarskej politiky; ked na uliciach bolo už prihlučno, ani neukazovali, že sú za vládnu stranu a kokárdy svoje nechali doma: no ked prišlo na hlasovanie, darmo vystieral za nimi Apponyi svoje dlhé ruky, oni hlasovali za grófa Štefana Tiszu. Po triumfe v Hódmezővásárhelyi Tisza »má i triumf aradský. Tým väčší, čím neobyčajuejšia bola činnosť oppozície, rozhorčene podporovanej i jeho osobnými protivníkmi. Také sú voľby v Uhorsku. Až smiešno tu voľbou chcieť shodit niekoho, kto je mocný. I roku 1905, ked pri všeobecných voľbách Štefan Tisza pochoval starú liberálnu stranu, vedenie muselo byť zlé, nespôsobné. Ked Tiszu, takého nenávideného, ako je teraz, ve likou väčšinou hlasov možno vyvoliť za čestného mešťana v oppozicionálnom Hódmezővásárhelyi, hned žatým velikou väčšinou za vyslanca v Aradé, kde ľudí dlhé roky ako na svorke mal kossuthista Barabás, v Uhorsku voľbou vôbec nemožno dokázať ničoho. Ako tu môžeme zvíťaziť proti vládnej strane my Slováci, ked v našich dedinských okresoch úradné orgány už pri popisovaní hlasov spravia dobré dve tretiny toho, čoho potrebujú, aby malý zabezpečené víťazstvo svojich kandidátov? Aradský príklad svedčí, že to, čo my v niektorých svojich okresoch dokazujeme, je hrdinstvo. Aradský príklad kričí, že v Uhorsku je súrne potrebný nový poriadok. Všeobecné volebné právo a toľká massa voličov, ktorú kommandovat a terrorizovat nebudú vládať. A Tisza, hoci je jeho víťazstvo aké triumfálné, jednako má veľkú príčinu netešiť sa mu. Politický prehľad. — 30. júna. Položenie na Balkáne bolo zase temer zhoršené; Rumunsko znovu ako by bolo chcelo vystúpií proti Bulharsku. Ale vec Ba vyrovnáva. A možno považovať temer ako záruku pokojného vybavenia sporu, že petrohradská porada balkánskych ministerských predsedov bude. Viedeňské ruky účinkovaly v Sofií, aby Bulharsko odoprelo svoju účast na porade. O srbsko-bulharskej rozopre píše „Nov. Vremä“ medziiným: V bulbarsko-srbskom spore sú dva momenty, rezko rozdielne. Prvý týka sa otázky o sile a brániciach spoločného dohovoru, druhý pozostáva v nájdení spôsobov ideálnej likvidácie balkánskej vojny. Oba momenty sú v tesnom sväzku medzi sebou, ale iba ich podarené rozdelenie môže pomôcť pochopiť celú složnost otázok, nastolených srbskou vládou. Na prvom mieste stojí otázka: či má pre Srbsko a Bulharsko zaväzujúcu silu spoločný dohovor od 14. marca 1912. roku? Pochop záväznosti v medzinárodnom živote ako i v súkromnom má dvojaký smysel: odtiahnuto juridicky i prakticko-prinucujúci. Krajina, podpísavšia akýkoľvek dohovor, prijíma na seba bezsporno istý záväzok. No na skutku ona pri istých podmienkach môže ho nevyplniť: a vtedy hovoriť o svätosti dohovorových povinností je cele neužitočné zaujatie. 1 naopak, štát, juridicky nezaviazaný k nejakému nevýhodnému dejstvu, môže byť k nemu prinútený silou okolností. V takom prípade je neuži- 1 točno hovoriť o juridických povinnostiach toho dejstva, : ku ktorému je štát prinútený. Otázka je: čo znamená tvrdenie srbskej vlády o ■ztrate sily spoločného dohovoru? Odpoved na tú otázku môže byt len jedna. Srbská vláda považuje ívyplnenie dohovoru pre seba nevýhodným, myslí, že pri terajších okolnostiach nik nemá sily stáť na vyplnení povinností. Otázka tedy nenie juridickä, ale otázka nemožnosti vyplnenia povinností. Tajiť právo odriekať sa vyplnenia povinností, prijatých pri výnimočných okolnostiach možno, ale nemá nijakého cieľa. Akokoľvek by hľadeli na túto otázku politickí moralisti, národy budú sbadzovaf so seba každé jarmo, bez ohľadu na jeho juridickú cennosť. História posledných rokov je bohatá na príklady takého rodu. Keby srbská vláda stála na tom stanovisku, ťažkosti by boly menšie: „považujem dohovor pre seba za nevýhodný, podržím čo mám, probujte mi to vziať silou.“ Srbská vláda ueuie spokojná s takou formulou. Ona chce presvedčiť Európu o svojom práve, pravde i spravedlnosti. Vcľaka tomu, položenie sa mení. Spor o záujmoch rieši sa v medzinárodnom živote upotrebením sily a jej vyčítaním. Lenže v terajšom páde i víťaz môže sa octnúť pred pustým miestom. V strastnom pohone za tieňom koristi môže i to vypustiť, čo už má. Jestli srbská diplomacia chce presvedčiť Európu o svojej juridickej pravde, nesmie sama súdiť, ani žurnalistický polemizovať, ale obrátiť sa k plnomocnému súdu. V dohovore sudca je popredku určený. Nijakou sofistikou toho podvrátit nemožno. Strana, prosvedčená o svojom práve, nesmie utekať pred súdom. Spor patrí pred sudcu. Smierčí súd musí predovšetkým riešiť, či dohovor zachránil silu v celom obsahu, a či následkom okolností musí byť modifikovaný. Žiaľ, túto otázku sporiaci idú sami riešiť, nečakajúc na vyvolený súd. Bulharsko popredku tvrdí, že dohovor je svätyňa, vyššia