Národnie Noviny, júl-september 1916 (XLVII/78-117)
1916-07-01 / nr. 78
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, Štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Raknsko-Chorsko na celý rok 16 k., na pol roka 8 k., na fitvrť roka 4 k., na mesiac 1 k. 50 h. Do cudzozemska: do Nemecka 16 mariek, Baska 9 rubľov, Ameriky 4 doll. 76 c., ostatné cudzozemsko 24 franky. Predplatná cena na sobotňajSie čisla je: pre Raktísko-Uhorsko ročne 4 kor., pre Nemecko 4 marky, Rusko 2 rub., Ameriku 1 d. 26 c., ostatné cudzozemsko 6 fr. Jednotlivé čísla predávajú sa po 10 h., poštou 12 h. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Bočník XLVn. Sobota, 1. júla 1916. Číslo 78. (26.) Vyzvanie predplatil! Všetkých čitateľov nášho časopisu, ktorým predplatok teraz koncom druhého štvrťroka vyprší, prosíme, aby ho láskavé čím skôr obnovili a tak podporili nás v ďalšom riadnom vydávaní nášho časopisu. Administrácia Národných Novín. Naša budúcnosť, m. Pán minister výučby podal pred snem dva návrby o budúcom sriadeaí stredných škôl. Nás Slovákov zaujíma zvlášte to, že pán minister navrhuje, aby sa vo vyššom gymnáziu nie žiaci, ktorí sa neučia grécku reč, učili miesto toho niektorá živú reč a jej písomníctvo. Pod živou rečou rozumie sa taká reč, ktorou ladia hovoria, lebo sú i mŕtve reči, na pr. latinčina, gréčtina, židovčina, v ktorej sú písané muohé knihy, ale dnes ani jeden národ nehovorí latinsky, grécky, Židovský, hoci katolíci slúžia v chrámoch latinsky a dosial žije národ grécky a židovský. Gréci nehovoria dnes tou rečou, ako hovorili pred 2000 rokmi ich predkovia, alebo akou je písaný Nový Zákon; dnešní Židia tiež nehovoria rečou, akou je písaný Starý Zákon, ich reč je všelijako skolomúteaá nemčina. Že sa budúci učenci a menovite budúci kňazia učia i dnes latinčina, gréčtinu a židovČinu, to je k vôli tým knihám, ktoré sú v nich písané, menovite k vôli Písmu svätému, ktoré je síce preložené do všetkých rečí, ale ani jeden preklad nie je cele dokonalý. Preto zvlášte tí, ktorí majú vysvetľovať iným Písmo sväté, musia, alebo vlastne mali by vedieť reči, v ktorých je písané. Latinská reč učí sa v gymnáziách od prvej triedy, a keby sa rozumne učila, každý žiak, ktorý chodil za 8 rokov do gymnázia, mal by aspoň rozumieť dokonále latinsky. Grécka reč učí sa v piatej, šiestej, siedmej, ôsmej triede. Prad niekoľko rokmi ale donesený bol zákon, že sa žiaci nemusia učiť gréčtinu, len ktorý chce, a požaduje sa len od budúcich kňazov, tak že málokto sa ju učí. Miesto toho naviedli iné učenie: grécke písomníctvo po maďarsky, starších maďarských spisovateľov a kreslenie. Teraz prišlo na um pánu miciátr-vi, aby splnil dávnejšie sľuby terajšej vlády a navrhuje, aby sa žiaci miesto gréčtiny učili nejaká živú reč. Nečítal som celý návrh zákona a tak neviem, aké živé reči myslí p. minister. Vysvetľujú to tak, že by sa učila taká reč, akou rečou hovorí okolie, tedy v gymnáziách nášho horného vidieka mala by sa učiť slovenčina. Jestli by to bola pravda, i za to buď Bohu chvála, lebo lepšie niečo, ako nič; ale ani z ďaleka ešte nie sme tak uveličení, ako pán vyslanec Juriga, ktorý v návrhu pána ministrovom vidí zoru nového veku uhorských národností. S prílišnou radosťou a chválou počkajme, aby sa nenaplnilo na nás porekadlo: sľuby sa síubajá, blázni sa radujú! Samé prvé je, ako ten zákon, jestli sa prijme a uvedie do života, bude vyzerať v skutočnosti? Ešte ho ani niet, už otvárajú naň ústa, že keď i nemožno namietať proti tomu, že by sa maďarský žiak naučil nejaká reč nemaďarská, ale ako ho možno k tomu nútiť? A veď každý má otvorené d?erká vyhnúť učeniu sa nemaďarskej živej reči, nech sa učí mŕtvu grécku, keď sa mu tá lepšie páči. Ďalej nepáči sa, že slovenčinu, rumunčinu, nemčinu atď. budú učiť Slováci, Rumuni, Nemci atď. A ktože ju bude učiť? A či je to také nešťastie, keď slovensky bude učiť Slovák, ru munčinu Rumun, nemčinu Nemec atď. ? Tedy ešte ani počiatky, a už si pokladajú krivdu tí, ktorí majú právo moci, prednosť; a čo bude, jestli sa to začne? Povedzme si, že ten zákon bude prijatý a uvedený do života, už budú mnohé háčiky; ale hovorím ešte raz: chvála Pánu Bohu i za to! S chválou a radosťou počkám, jestli dožijem, čo z toho bude. Jedno je ale predía, Čím sa môžeme pri tom zákone pochváliť, že sa ním uznáva, že žijeme, že je nie pravda, eo sa tvrdilo pred rokmi, ako by nás nebolo. O Rumunoch nik nepochyboval, že sú, lebo mali a majú svoje Školy, práve tak i Nemci a Sroi, o Horvatoch ani nehovorím, lebo tí majú úplnú samostatnosť pri vzdelávaní sa, len my sme boli dosial v položení, že kto chcel, veril, kto nacheel, neveril, že by nás bolo. Keď sa začne na gymnáziách vyučovať i slovenská reč, nikto nebude môcť povedať, že Slovákov niet, lebo slovenčina sa bude učiť ako reč živá, t. j. reč Živého národa. Že ten návrh zákona ani z daleka nedáva, čo by náležalo dfa práva a spravedlivosti, dosvedčuje už to, že nakladá učiť slovenčinu atď, len od piatej triedy a nie hneď od pr7ej, čo je veľká chyba; ale väčšia chyba je, že celé to vyučovanie je len prílepok a možno mu vyhnúť. Ba práve tí, ktorí by živé reči reči národností, tedy i slovenčinu, najviac potrebovali, čo by i chceli, nebudú sa môcť učiť, 1 bo za ten čas budú zamestaaní gréčtinou, ktorá sa musia učiť — budá všetci kňazia. Nemecké porekadlo hovorí: Surrogat ist kein Kaffee, t. j. cigória nenahradí káva. A tak ani takéto náhrady nezahoja staré rany. Jeden kňaz, rodom zo Spiša, rozprával mi, že keď chodil do levočského gymnázia, vtedajší professori-Cesi napomínali ho, aby sa učil slovensky, on ale že odpovedal, že toho nepotrebuje, lebo slovensky vie. Mal pravdu, vedel sa shovárať s otcom, matkou, ktorí ináč nevedeli, so slúžkou, s mendíkom, s cirkevníkmi; ale keby sa bol počul, ako som ho ja počul, ako kázal, keby bol počul úštipky a posmešky svojich poslucháčov, bol by ľutoval, že neposlúchol dobrej rady. Konečne škoda bolo pánu ministrovi unúvať sa a lámať si hlavu nad novým návrhom zákona. Iste pozaá zákony krajinské, ináč by nemohol byť ministrom, a tak vie i o tom zákone, ktorý bol donesený roku 1868, tedy o dva roky búda tomu 50 rokov, v ktorom stojí (§ 17): „Poneváč výsledok verejného vyučovania z ohľadu všeobecnej vzdelanosti a všeobecného dobrobyta je najvyšším cieľom štátu, minister vyučovania je povinný v štátnych školách dľa možnosti o to sa starať, aby občania ktorejkoľvek národnosti, keď bývajú vo väčšom počte pospolu, mohli sa vzdelávať vo svojej materinskej reči až potiaľ, kde sa začína akademické vzdelávania.“ To je zrejmé, že každý uhorský štátny občan má právo žiadať si nižšie a stredné školy, v ktorých by sa učil vo svojej materinskej reči. Vyslovené je, že je to naj vyšší záujem Šsáiny, aby každý občan bol vzdelaný a vzdelávaný vo svojej materinskej reči. My Slováci sme boli a sme veľmi skromní ľudia, nežiadame od nikoho, aby sa učil našu reč proti svojej vôli, žiadame len toľko, aby sme sa mohli 7idelávať v svojej materinskej reči. Zákon krajinský to dovoľuje, ba p. ministrovi nakladá za povinnosť. Je dli p. minister vážne myslí, že by sa každý smel vzdelávať v svojej reči, len tffko poznamenávame, že ide k cieíu veľkou okľukou pozde dôjde, kam chce. Život ľudský je krátky, a život ministrov, ako ministrov, ešte kratší, lebo málo ministrov som pamätal, čo by boli ako ministri umreli. Najlepšie vziať do ruky zákon a uviesť do života! Michál Bodický. Svetová vojna. Úradná zpráva nášho generálneho štábu. Dňa 27. júna. Pri Jakobeny severne od Kútov a západne od Novo-Počajeva sme ruské útoky odklonili. Nepriate! mal všade veľké ztraty. Pri Sokule Nemci pokračujú. Ináč nič nového. Zkrátenie nášho frontu medzi Brentou a Ečou včera bolo dokončené. Všetky z tohoto pôvodu rozširované talianské zprávy o výbojoch a podobných úspechoch sú nepravdivé. V noci na 25. júna počalo sa čiastočné vyprázdňovanie neprihodných línií. Nepriate! pokračoval v strelbe opustených Až na poludnie počal nepriate! bojazlivé postupovať. Strefba neprestávala. Naše vojská neztratiiy ani zajatých, ani kanónov, ani strojových pušiek. Taliani vnikali do našich pozícií. Napadli Monte Terto a boli odklonení. Pri Posine sme zahnali viacero batallionov. Na prímorskom fronte ztroskotaly sa útoky na Mrzly Vrch. Námestník šéfa generálneho štábu v. Höfer, feldmaršalleutnant.