Národnie Noviny, október-december 1917 (XLVIII/115-152)
1917-10-02 / nr. 115
Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 20 k., na pol roka 10 k., na štvrť roka 5 k., na mesiac 2 k. Jednotlivé čísla po 10 h. Do cudzozemska: na celý rok 30 k. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Ročník XLYIII. Utorok, 2. septembra 1917. Predplatná cena na štvrtkové čisla je: pre Rakúsko-Uhorsko na celý rok 5 k., na pol roka 2 k 50 h. Do cudzozemska: na celý rok 7 k. Časopis posiela sa len skutočne predplateným Číslo 115. Svetová vojna. Náveštie nášho generálneho štábu. Dňa 29. septembra. Východné bojište a v Albánii: Nepremeneno. Talianske bojište: Na severnom vrchu Sv. Gabriela bojová činnosť je značne čulejšia. Na Chiese v Judikariách útočiacich Talianov odhodilo naše zaisťovacie vojsko. Náčelník generálneho štábu. Udalosti na mori: V odvetu na útok nepriateľského lietadla 18. septembra na Malý Lašín, 27. septembra oddiel našich námorných lietadiel vyhľadal zavedenie pre povetrnú plavbu v Jesi pri Ancone, ktoré bolo už v septembri 1916 i s povetrnou loďou, v kôlni priviazanou, našim letűnöm zničené, ale nepriateľom zas opravené, i teraz naši letúni mali úplný úspech. Kôlňu trafili, povetmá lod v nej vybuchla, iné lietadlá spozorovaly výbuch vo vzdialenosti na 20 námorných míľ. Všetky naše lietadlá vrátily sa nepoškodené. Súčasne niekoľko nepriateľských lietadiel podniklo útok na okolie Poly a na Poreč, ale bez úspechu. Dňa 28. septembra predpoludním nepriateľské lietadlá hádzaly na južnej časti Adriatického mora márne bomby na jednu z našich špitáinych lodí, označenú všetkými predpísanými znakmi ako äpitalna lod. Veliteľstvo flotty. Náveštie nemeckého generálneho štábu. Dňa 29. septembra. Západné bojište: Gruppá korunného princa Rupprechta: Na flandrijskom pobreží a medzi lesom Houthoulst a Lys bojová činnosť delostreľby menila silu. Po prudkej bubnovej paľbe večer východne od Ypres nasledovaly len pri Zonnebeke anglické čiastočné útoky. Boly odrazené. Na ceste Yprés—Paschendeale vyhnali sme nepriateľa z lievikovej línie, ktorú tam ešte držal. V povodňovom území Ysery naši vyzvedači doviedli zo srážok s Belgičanmi zajatých. Gruppá nemeckého korunného princa: Severovýchodne od Soissons a pred Verdunom delostrelecký boj chvíľami značne zosilnel. Na Móze ostal i v noci čulý. Niekoľko bojov v predných poliach, ktoré pri - viedly naše vojsko do francúzskych pozícií, malo úplný úspech. Gruppá kniežaťa Albrechta: Pri Bisele a Sundgau pri francúzskom výpade ostalo niekoľko zajatých v našich rukách. Naši letúni hádzali bomby na Londýn a iné mestá na anglickom južnom pobreží. Východné bojište: Front bavorského princa Leopolda : Najviac slabá bojová činnosť stupňovala sa len prechodne pri výzvedách severne od Dviny, západne od Lucku a pri Zbruči. Gruppá Mackensena: Ruské oddiely, ktoré prešly v člnoch cez Serei do dunajského ramena Sv. Ďura, boly protivýpadom zahnané. Macedónsky front: Nijakej väčšej bojovej činnosti. Prvý generálny ubytovateľ Ludendorff. Amsterdam, 29. septembra. Dopisovateľ»Tijdu«, ktorý sa práve vrátil z Viedne, uisťuje na základe rozhovoru s vysokým rakúskym hodnostárom, že Rakúsko nie zo slabosti, ale vo vedomí svojej sily zo želania smierenia ochotné je urobiť koniec hroznému prelievaniu krvi. Nemecko dá Belgii neodvislosf, ak bude i od dohody neodvislé. New York, 26. septembra. Wilson v dorozumení s Gomperzbm, predsedom amerikánskej federácie práce, usniesol sa vyslať 60—80-členové robotnícke posolstvo do Ruska. Cieľom posolstva bude v prvom rade upozorniť ruskú, vládu na škodu nemeckej propagandy v Rusku a uvedomiť robotnícke sväzy o ich povinnosti k vláde a k veci svobody. Posolstvo tiež oznámi ruskému ľudu, že Amerika je odhodlaná s celou svojou silou vystúpiť za vec Ruska a pomáhať mu, dokiaľ nebude zreorganizované a zotavené. V posolstve budú zástupci všetkých robotníckych odborov v Línii. Robotníci rozličných odborov shromaždia ruských druhov svojho odboru a budú sa s nimi radiť. Dúfa sa, že týmto spôsobom ruské robotníctvo bude úplne poučené o amerikánskych vojenských cieľoch a podmienkach mieru. Hlasy o vojne. Asquith, v prvej polovici vojny náčelník anglickej vlády, v Leedse povedal reč, v ktorej medziiným hovoril: Bojujeme za pokoj, ktorý by bol hoden každej obeti. Najmenej by bolo možno očakávať dôstojný pokoj od smluvy, ktorú by víťaz diktoval premoženým. Máme príklad, akú platnosť majú takéto smluvy, z roku 1871. Urobíme dobre, keď si pripomenieme, že dvaja najväčší ľudia Nemecka predvídali, aké budú následky. Bismarck bol hotový nechať Francúzsku Mety, lebo povedal, že si nežiada mať mnoho Francúzov doma, a Moltke v ríšskom sneme nemeckom upozorňoval po uzavretí pokoja, že Nemecko musí zostať i za 50 rokov náležíte ozbrojené, ak si chce obrániť provincie, ktoré si vybojovalo za šesť mesiacov. Asquith poznove vykladal, že Anglia bojuje, aby zlomila pruský militarizmus. Od nemeckej demokracie — hovoril — žiadame, aby skrotila tohto zlého ducha. My chceme pokoj, v ktorom je miesto pre veľké i malé štáty. Pravda, predovšetkým vyžaduje sa, aby nepriateľ vytiahol s obsadeného územia Francie i Ruska... V strednej i východnej Europe sú územia, ktorých hranice sú neprirodzené, a preto by boly ohnišťom nepokoja, kýmkoľvek by trvalý. Preto spravedlivé sú nároky Talianska a Rumunska, a hrdinské Srbsko nesmie dostať práve len svoje staré územie, jemu musí sa dať miesto, na ktoré má nároky, aby mohlo rozšíriť svoj národný život. A tu je Poľsko, o ktorom podpisujeme Wilsonove šľachetné slová. Nesmie sa zabudnúť na požiadavky Grécka a Juhoslovanov. Zásadou je, že bude treba usporadovať podľa plemenného príbuzenstva, historického r odania a najmä podľa skutočných žiadostí a snáh obyvateľstva . Terajšia nie je vojna ani dynastická, ani kapitalistická — je to vojna, ktorú podoprieť vystúpily svobodné národy sveta, pre ktorú daly život vlastný i svojich detí. A v nemeckom ríšskom sneme hovoril kancellár Michaleis. Rozprával o množiacich sa ťažkostiach Francúzska, o vnútorno-politických zmätkoch v Taliansku, o účinkoch podvodného boja na Angliu, o terrorizme Spojených Štátov, ktorým chcely by vzbudiť chuť k vojne, o ťažkej hospodárskej kríze Ruska. Odpoveď našu pápežovi — hovoril kancellár — kritizujú, že v jednotlivých otázkach neobsahuje pozitívnych osvedčení. Ale kto zná medzinárodné položenie, mohol by vedieť, že naše položenie nie je také, že by sme sa my vo vážnych otázkach jednostrannými osvedčeniami sebe na škodu mohli zaviazať. Ak urobíme ústupky, nedôjdeme k pokoju ani o krok bližšie — ešte naopak. Po kancellárovi hovoril štátny sekretár Kühlmann a podvracal fikciu, ako by nemecký národ v zahraničnej politike nestál pri cisárovi a kancellárovi. Rozumné slovo. V 6. ročníku »Egyh. Közlöny«-a, č. 30, str. 318, píše učený a agilný dr. Alexander Giesswein: »So strany katolíkov a nekatolíkov často počuť výpoveď: v svojom jadre a svojím ústrojom je katolicizmus konzervatívny. A väzí v tom veľa pravdy, ale i nie pravdy celej a takéto polovičaté pravdy sú najfatálnejšími bludmi. Mystifikujúci je tento výrok i preto, že slovo »konzervatívny« vykladajú si mnohorako. Jestli konzervatívnym byť znamená ďalej viesť, dvíhať stavbu na jestvujúcej skalopevnej postati, pravdy viery a mravu, na božskej auktorite založené čím dokonalejšie presadiť do duši a do sŕdc, preniesť do života a ich realizovať, tak že čo životaschopnú kostru, čo má čuvy a nervy, nadobudnuté podivnojednotné sriadenie hierarchie pečlive podržíme, vtedy áno sme konzervatívni. No mnohí chápu konzervativizmus v takom smysle, ako by sa malo považovať utvrdené nielen v podstate a v základe za bezpochyby dokonalé, ale i v každej zovňajšej fázi jeho, ako by si mal byt oproti novému hnutiu zdržanlivý, ostýchavý a hovoriť: to je zadanie minulosti; títo ľudia nielen že nevidia krok napred, avšak ani na päť krokov nazad, ba o všetkom možnom zjave prirodzeného vývinu tak súdia, že je to uspatie, pohrebenie dejinných tradícií, čo je to vraj za počínanie a zvyk, keďže beh veci vždy taký bol, aký je. Kdežto, keby čo i desať krokov sa obzreli zpät, zbadali by, že nie vždy tak bolo, ako je. Slovom, mnohí, pokladajúci sa za konzervatívnych, mienia tým vysloviť: som len konzervatívny. A je to niečo práve tak schybené, ako keď zakopal človek v podobenstve evanjelia svoju hrivnu. Bol konzervatívny, uschoval, no len zachoval a nerozhojnil, nevyužitkoval svojej hrivny. Spasiteľ nazýva ho nehodným a záhalčivým sluhom. Skrýva sa v tom poučenie, že ešte ani dotyčné milosti Božej nesmieme byt výlučne a jedine konzervatívnymi. Preto nerád mám, keď niekto povie a s chiúbou povie: ja som konzervatívny, lebo tým obyčajne svoju nečinnosť, meravú strnutosť chce ospravedlniť. V takom poňatí však nech nik nemenuje cirkev, katolicizmus, konzervatívnym. Konzervativizmus cirkvi je ozaj taký, aký je matkin. Dieťa svoje vo všetkých zvratoch života rovnako síce miluje, lenže predsa ako rôzne zachádra s ním, keď ho ako nemluvňa v náručí kolembá, keď ho hovoriť, chodiť, modliť sa učí, keď ako dorastajúceho syna abo dcéru pre život chystá a pred záhubami života varuje, keď sa rozvíja v decku pocit sebavedomia a keď novú rodinu založiť alebo domácnosť utvoriť opustí rodičovský stánok. Tou istou materinskou láskou chovala sa i navždy cirkev naproti kmeňom, avšak inak traktovala do jej lona sa uchýlivších barbarov, inak stredovekú societu, preniknutú katolíckou pravdou, inak národy, čo sa prebudily k povedomiu individuálnosti. Chovala v sebe večnú pravdu, určenú pre všetky časy, no pestovala i pädagogiu, primeranú okolnostiam a nárokom. To je nie opportunizmus, je to pokračovanie, aké vo výchove má meno „máividuálny postup i kňazovi prichodí čuť appel času a za rezignovaným ríšsko - nemeckým kancellárom, Beth man n-Hollwegom, vyrieknuvším anatému na