Národnie Noviny, január-marec 1918 (XLIX/1-38)

1918-01-03 / nr. 1

Vychodia tri razy do týždňa: v utorok, štvrtok a sobotu. Predplatná cena pre Rakúsko-Uhorsko ■a celý rok 30 k., na pol roka 15 k., na štvrť roka 7 k. 50 h., na mesiac 3 k. Jednotlivé čísla po 16 h. Do cndzozemska: na celý rok 40 k. Redakcia, administrácia a expedícia v Turčianskom Sv. Martine. Ročník XLIX. Štvrtok, 3. januára 1918. Predplatná cena na samé štvrtkové čísla je: pre Rakúsko - Uhorsko na celý rok 8 k., na pol roka 4 k. Do cadzozemska: na celý rok 10 k. Časopis posiela sa len skutočne predplateným. Číslo 1. (1.) Tct. slovenskému obecenstvu. | Vojna popri mnohých obetiach životov i zdravia vyžaduje i ťažkých obetí majetkových. Nieto temer veci, ktorej cena zpred vojny nebola by vzrástla 0 päťdesiat, sto, až tisíc percentov. Šatstvo, živnosť, náradie, drevo, uhlie, ľudská robota atď., všetko zdraželo; v takej miere, o akej sa nám pred: vojnou ani nesnívalo... Vajce stojí mie-j sto štyroch halierov už i 60, nádenní-; kovi sa platí miesto predošlých 2 korún 10 korún... Oproti tomu, čo kníhtlačiarske ma-i teriály a práce stály ešte i v treťom roku vojny, dnes stoja viacej už o 100— 600 percentov. A draženie materiálov 1 roboty kníhtlačiarskej stúpa neprestajne. V takýchto okolnostiach nemožno nám nepovýšiť predplatné na Národné j Noviny, prosiac svojich slovenských priateľov a priaznivcov, aby nás ešte i krém toho čím výdatnejšie podporovali materiálne i duševne. Časy sú také vážné, akých sloven-; ský národ ešte nezažil, čo svet svetom stojí. Sme na rozhraní dvoch dôb a očakávajú nás ťažké úlohy. Vôbec bude nám treba donášať i obete. Ale nádejeme sa, že po vojne zasa bude možné snížit predplatné Národných Novín na doterajšiu mieru. Predplatné od 1. januára 1918 bude v Rakúsko-Uhorsku na všetky tri čísla: na štvrť roka . . K 7*50 „ 1 mesiac . . „ 3'— do cudzozemska na celý rok . . K 40’— na samé štvrtkové číslo: na celý rok . . K 8*— „ pol roka . . „ 4 — do cudzozemska na celý rok . . K 10’— Prosíme o čím skoré obnovenie predplatného. Kto na nový ročník už poslal predplatné, toho prosíme, aby doplatil rozdiel medzi starou a novou predplatnou cenou. Vydavateľstvo a redakcia Národných Novín. na celý rok . . K 30 — „ pol roka . . „ 15‘— Nový rok. V novom roku s novými nádejami chápavame sa k životu. Čo by sa okolo nás čo dialo, hlbšie začíname dýchať už tým samým, že od rána vidíme since (sť nahor a pribúda nám dňa, svetla. Teraz sme veru v ťažkom položení, štvrtý rok v hroznej vojne. Aký bude východ z nej, na to už temer netrúfame si ani myslieť; veď ona už ani pre víťaza nesľubuje prospechu. Ako by sa tou strašnou borbou a za toho pol štvrtá roka bola celkom zrodila. No tým viac prichodí nám myslieť na náš národný život, na vnútorné pomery našej krajiny. Tu odtrhnúť sa mysľou a len vyčkávať nesvobodno. V starom roku nezkúsili sme ničoho dobrého. Naši spoluobčania Maďari tak chápu veci, ako by i krv, ktorú Slováci vylievajú na toľkých bojištiach, im (Maďarom) mala poslúžiť k výhode. Ako odmenu za to, čo uhorská polovica monarchie dokázala vo vojne, vynasnažujú sa obdržať na príklad samostatnú uhorskú armádu s maďarským kommandóm, s maďarskými kasárňami, aby sa v nich maďarčili vojenskú službu konajúci synovia Slovákov, Srbov, Rumunov a ostatných nemaďarských národností. Odhora, samou korunou, Jeho Veličenstvom mladým kráľom, bola postavená otázka všeobecného volebného práva, a na sneme, v stoličných shromaždeniach, áno i sami ministri hútali a otvorene hovorili o tom, ako by bolo možno nám ukrátiť práva, nedať nám toľko hlasov, koľko nám prislúcha, vôbec náš pokrok zahatif. Nuž tu je jasné, v čom sme my i prostred hroznej vojny. V našej krajine všetko sa tak strojí, tak stavia a utvára, aby sme my nemali možnosti zachovať svoju národnosť. Na všetky strany opakujú nám heslo: »Mocné Uhorsko!« mocné nie dobrobytom a spokojnosťou svojich občanov, ale tým, že by bolo celé maďarské. No my máme vieru už i v človečenstvo, čo vyjde z vojny, na to v tvrdých próbach polštvrtaročných naučili sme sa nemyslieť; ale čo by nás očakávalo i najhoršie, veríme, že bude nám pomáhať i duch človečenstva, vzbudený a prepálený v tejto strašnej svetovej borbe. A veríme najmä v seba samých, v slovenskú životaschopnosť, húževnatosť, v slovenskú dušu. My inak budeme brániť svoju materinskú reč, ako bránili sme si ju dosiaľ: čo sme teraz prežili, bude mať účinok i na nás. Prídu domov naši synovia, bratia, otcovia, ktorí od roku 1914-ho na toľkých bojištiach sveta sbierali zkúsenosti, rady naše sa rozmnožia, my budeme mocnejší. Ako pootvárajú sa oči za toľké roky vo vojne Slovákom, práve tak pootvárajú sa ony i ostatným nemaďarským občanom tejto krajiny, Srbom, Rumunom, podkarpatským Rusom, Horvatom a iným; vzájomnosť nemaďarských národov, ktorú sme dosiaľ temer len na papieri znali, bude sa v mocných skutkoch prejavovať a povedieme obranu svojich práv i spojenými silami. Kým od Babej hory nadol po Dunaj, od rieky Moravy na východ až po Ungvár v nepretržených massách bývajú Slováci, úspešná obrana ich reči a národnosti bude vždy možná. Ruka v ruke so sociálnou demokraciou budeme sa domáhať samosprávy národov a ich federácie BESEDNICA. Postát* a klobása. Od I. Potapenka. Viačeslav Martinovič Štenko pololežal na diváni, obtiahnutom vošteným plátnom, v svojej izbe, fajčil cigaretu, tuho vdychujúc jej dym, a opovržlivé pozeral cez otvorené dvere na to, ako v tretej izbe, takzvanej stolovej, trápila sa jeho žena s čimsi objemným, šunke podobným. Vonku padaly veľké chomáče snehu, ťažko udierajúce na obločné sklá. Z malinkej detskej izby, ktorá bola až v hĺbke úzkeho korridora, tlumene ozýval sa vresk osemmesačného syna Viačeslava Martinoviča, a šesíročná dcéra vrtela sa okolo mamy, pletúc sa jej popod nohy. Zdalo by sa, že hlava domu bude sa tešiť, hľadiac na tento rodinný obraz, ale Viačeslav Martinovič hľadel nachmúreno. Jeho žena, ked bola hotová s priprávanim šunky, začaia sa shovárat s Avdoťou — posluhou pre všetko — kázala postaviť samovar, a sama sa pribrala zažíhat lampy, najsamprv v stolovej, potom súsednej izbe, a naostatok zjavila sa s tým úmyslom i v mužovej. Sem vstúpila na prstoch, presvedčená, že muž ešte spí. Ale, zažnúc zápalku, videla, že sedí na diváni so zamračenou tvárou, zahalenou dohánovým dymom. — A či ty už nespíš? — zvolala. — Prečože si myslela, že spím ? — mračno odhrýzal sa muž. — Čože sa hneváš, Viačeslav Martinovič? Zajtra je sviatok: mal by si sa tešiť, a ty hundreš. — Hm... Sviatok. Či sviatok taký býva? — Prečože by nebol sviatok? Narodenie Krista Pána. Štyri dni nepôjdeš do úradu, oddýchneš si. Pôjdeme na návštevu, i u seba prijmeme dobrých ľudí. — Na návštevu... Kohože to navštfvime? Možno Amosovcov, alebo Malinovcov, alebo Bo! rodatých, všetku túto petrohradskú háveď?... Tu j v celom meste nemáš ani jedného poriadneho člo•; veka. Je len jeden, Avtonom Grigorievič Skribenko, a radšej keby ani ten neprišiel... — Prečože by nemal prist? Avtonom Grigorievič je tvoj dobrý priateľ a kmotor — a istotne príde. Veď sme ho i pozvali. Ešte včera si mu sám napísal... — Nuž preto, že ho nemáš čím uhostiť, preto. — Pane Bože! Nemáš čím uhostiť 1 Veď len pozri, akú šunku som kúpila ku litovskej klobáse. A veď samou touto šunkou možno dvadsiatichpiatich ľudí nachovať, a ešte máme morku, i ko! láče. — Cha-chal Šunka! Cha-cha-chal Morka a j koláče, cha-cha-cha! A či je to zákuska? Či je to ;zákuska pre poriadneho človeka? A ty si myslíš, že Avtonom Grigorievič bude jesť tvoje koláče, a šunku, a morku na Vianoce?... Ten Skribenko, čo sa narodil a vyrástol v Poltave, ako i ja! Ani nepozre na tie tvoje babry. — No, tá tvoja Poltava! Ah, ty si už... Žena Viačeslava Martinoviča bola urazená. Čože je to? On uznáva len svoju Poltavu, a podľa jeho mienky v celom Petrohrade je len jeden človek — Skribenko, lebo je z Poltavy. A Viačeslav Martinovič pajedil sa i na svojho brata, ktorý zosta! v samej Poltave. »Tiež pekná rodina, nežný brat! Nedomyslel by sa na sviatky poslať z Poltavy ozajstnej zákusky! A každý rok posielal, a teraz, iste, zabudol. Verže potom na rodinný cit.« V tom vonku ozval sa zvonec. — Azda hostia? — zvolala Barbara Semenovna. Ukázala sa v stolovej Avdoťa, niesla list v rukách. — List! — obľahčene povedala Barbara Semenovna. A naozaj, Avdoťa podala pánovi nákladný list. — Nákladný list? — spýtal sa nedôverčivé Viačeslav Martinovič. — Čože to môže byť? Hm!.. V cene desiatich rubľov a váži desať kilo. Nechápem... Ale počkaj, Barbara, počkajl... zvolal zrazu, potriasajúc v povetrí nákladným listom. — Veď je to z Poltavy, od brata. Desať kilo, rozumieš? Tak sú to veru maloruské klobásky a sadlo, opravdové maloruské, rozumieš? Ale toto Viačeslav Martinovič hovoril už cele iným tónom, dobrodušne, s láskavým odtienkom. — Nuž, tak teda Avtonom Grigorievič môže teraz už prísť. Teraz mu už pripravíme ozajstnú Poltavu. A pozveme ešte Petra Ivanoviča Kubyšku. Hoci je i nie z Poltavy, ale je Chochol — z Charkova. Človek sa celkom premenil. Odhodil do kúta cigaretu, obliekol si kabát a prihladil vlasy. f 7 !