Národnie Noviny, apríl-jún 1939 (LXX/77-100)

1939-05-26 / nr. 97

Číslo 97., 26. mája 1939. NÁRODNIE NOVINY Strana 3. I Hnacie remene všetkých druhov Aktovky štiepenkové i kožené Civilnú koženú konfekciu Poznámky EVANJELICI. Pod týmto titulom zaoberá sa revue „Politika” vo svo­jom 7- čísle pomerom medzi sloven­skými evanjelikmi a katolíkmi. Vzhľa­dom na to,. že túto poznámku pova­žujeme za konštruktívny príspevok k veci, uverejňujeme ju celú: Podpredseda ľudovej strany dr. Buday napísal nedávno do Slováka článok o pomere medzi katolíkmi a evanjelikmi na Slovensku. Na po­slednom zasadnutí Snemu hovoril o tejto otázke poslane Šalát. Nedávno prešla novinami zpráva, že evanjelici vystúpili z akademickej H. G. Takto mohli by sme pokračovať, ale to nie je naším úmyslom. Zmienené udalo­sti uviedli sme len preto, aby sme ukázali, že medzi slovenskými evan­jelikmi a katolíkmi nie je všetko v poriadku. Kto chodí pomedzi ľud a najmä po tých krajoch, ktoré sú obývané väčšinou príslušníkmi evan­jelickej cirkvi, vie, že tam panuje značná nespokojnosť s dnešnými po­­merami. Niet toho oduševnenia, ktoré by sa dalo očakávať vzhľadom na to, že sme dosiahli vrcholný idál túžieb každého národa štátnu samostatnosť. Okrem toho zdá sa, že rozladenie medzi evanjelikmi a katolíkmi javí tendenciu stúpajúcu. To je zjav vzhľadom na úkoly, pred ktorými sto­jíme, veľmi povážlivý. Nebolo by správne, keby mu zodpovední činite­lia nevenovali takú pozornosť, akej si zasluhuje- Upadli by sme do chyby, ktorej sa sústavne dopúšťali zodpo­vední činitelia býv. Čsl. republiky. Títo po celých 20 rokov jej existen­cie bagatelizovali mnohé otázky, kto­rých závažnosť ukázala sa byť v kri­tických chvíľach štátu osudnou. Ne­bolo by múdre, keby sme sa neučili na ich chybách a keby naši zodpo­vední činitelia nepokračovali tak, ako to káže vysoký záujem národa a štá­tu. Niet o tom sporu, že tento priamo kategoricky prikazuje, aby vláda dô­kladne preskúmala otázku narušené­ho pomeru medzi príslušníkmi dvoch najväčších cirkví na Slovensku. Tre­ba hľadať príčiny rozladenia a keď sa zistia, treba ich nemilosrdne vyky­nožiť, bez ohľadu na to, či sa na­chádzajú na strane katolíkov alebo evanjelikov a bez ohľadu na to, či sú to príčiny vecné alebo osobné. Keď sa buduje štát, národ nesmie byť roz­dvojený. Vieme, že musíme zápasiť s ťažkosťami, s akými zápasilo málo štátov pri ich zrodení; mnohí naši rozhodujúci činitelia si uvedomujú, že prekážky, ktoré sa nám kladú na cestu, zvládneme len jednotou, len, keď sa podarí dosiahnuť toho, aby sa mohutný šik národa nerozdvojil. Roz­dvojený národ padá prv alebo ne­skoršie. Zdôrazňujeme: nestačí poukazovať na to, že evanjelici sú nespokojní, že nedôverujú celkom vláde, že sa ne­starajú o štát a jeho potreby finančné atď. atď., ale treba dôkladne pre­hliadnuť situáciu, dať dokopy hlavy oboch strán, rozhodnúť sa energicky a nekompromisne stvoriť predpokla­dy pre obrat v tendencii vývinu, pre jeho zlepšenie. Dnes ešte nechceme hľadať tieto príčiny sami, pretože sme toho ná­zoru, že je to povinnosťou vlády. Ale ak by ona nedbala na to, aké posta­venie zaujíma dnes časť národa re­prezentujúca státisíce duší, ak by jej nezáležalo na tom, ako sa formuje myslenie tejto časti slovenskej socie­ty, budeme hľadať príčiny sami a bu­deme odporúčať riešenie. Ohromná prietrž mračien v Juhoslávii. Na juhoslovansiko-bulharských hrani­ciach v obci Bela Palanka privodila hroz­nú katastrofu prietrž mračien. Potok pri Bela Palanke v krátkom čase zalial celé okolie a voda v prúdoch vnikla i do me­stečka. Zátopa zničila vyše 50 domov, mnoho poškodila len čiastočne a v dra­vých prúdoch vody zahynulo 17 osôb. Doteraz 7 mŕtvol vytiahli z vody. Hmot­ná škoda je veľká a odhadujú iju na viac miliónov dinárov. Ministerský predseda dr. Cvetkovič odcestoval na miesto kata­strofy a oznámil, že vláda poskytne rých­lu pomoc poškodeným'. Asp. — Myjava, 22. mája 1939. Pamätné Bradlo na ktorom sníva svoj več­ný sen najväčší syn slovenského národa gene­rál dr. Milan Rastislav Štefánik — toto slávne a dnes každému dobrému Slovákovi a Sloven­ke sväté pútnické miesto nevidelo od smutných májových dní v r. 1919 ešte toľké masy ľudu a najmä mládeže, ako v minulú nedeľu, 21. má­ja, keď na zakončenie Štefánikových slávností pri 20. výročí jeho smrti usporiadal sem národ­nú púť Sväz evanjelickej mládeže (SEM.) A tak nemohlo byť krajšieho zakľúčenia Štefáni­kových osláv nad touto pamätnou púťou pove­domej slovenskej evanjelickej mládeže. Už v sobotu privážaly preplnené osobitné vlaky na Brezovú p. Br. a na Myjavu túto jed­noduchú mládež z ďalekých krajov sloven­ských. Osobitný vlak o desiatkach vozov privie­zol mládež a s ňou i stárež zpod našich krás­nych Tatier — z Liptova i z malebného čaro­krásneho Turca. Riadnymi vlakmi prichodili vo veľkých zástupoch naši z Pohronia, zo Šariša i zo Spiša, ba až od Zemplina. Prišli aj Oravci a Trenčania, Gemerčania i Novohradčania. Bre­zová, Myjava boly teda už v sobotu preplnené týmito milými hosťtni a nemohla, bohužiaľ, ani všetkých náležitý ubytovať. V nedeľu od časného rána — hneď po svi­taní zhoršilo sa počasie, prišiel lejak s búrkou. No ani toto neodradilo tvrdú a povedomú našu mládež a verných členov nášho Siona, aby sa nevystrojili na posvätné Bradlo. A tak pred­­započatím slávností, keď prišiel malebný sprie­vod našej mládeže, ktorý svojou božskou krá­sou uchvátil všetkých, bolo na Bradle vyše 50.000 prítomných ctiteľov nesmrteľného nášho hrdinu, ktorých dar nesviedol — hrozba nesklo­­nila. Slávnosti začaly už v predvečer veľkého dňa na Brezovej v Národnom dome, kde náš slávny Spevácky sbor slovenských učiteľov (SSSU) usporiadal nádherný koncert z milovaných pies­ní nebohého nášho génia. V nedeľu ráno boly na Brezovej a na Myjave v preplnených evanjelic­kých chrámoch slávnostné bohoslužby. Na Bre­zovej kázal sám dp. biskup dr. Samuel Štefan O s u s k ý, ktorého prekrásna a vzletná príle­žitostná kázeň zanechala v prítomných mohut­ný dojem a vzbudila v dušiach verných Štefá­nikových ctiteľov silnú ozvenu. Po zakončení služieb božích pohly sa zástu­py a davy mládeže a ľudu všetkými smermi na Bradlo. Serpentínou išiel obrovský sprievod mládeže v utešených a malebných krojoch te­mer z celého Slovenska. Tento sprievod posky­toval nádherný a čarokrásny obraz, aký vidíme iba raz za desaťročie. V sprievode niesli de­siatky zástav a krásnych vencov. „HEJ SLOVÁCI“ S BRADLA. Slávnosti na Bradle začaly sa o pol 12. ho­dine úvodnými fanfárami. Potom zaspievaly prítomné masy mládeže a ľudu slovenskú ná­rodnú hymnu „Hej Slováci“, ktorá znela ako mohutný hrom s vrcholu Bradla a do okolitých dolin. Potom otvoril slávnosti predseda SEM. ev. farár banskobystrický Juraj H o 1 č í k. Pri­pomenul, že slov. ev. mládež dojaté a v nemom úžase oslavuje Štefánika, ktorý je jej pojmom a preto prišla vzdať tu aj úctu svojej cirkvi ev. — matke, ktorá ho vychovala. Na konci svojej reči prevzal od prítomných prísahu vernosti Štefánikovej pamiatke. Potom členka činohry Slovenského národ­ného divadla Oľga Kadancová oblečená v kroji predniesla precítene nádhernú báseň Mar­tina Rázusa „Smútočný odkaz do Paríža“. Spevácky sbor slov. uč. (SSSU) pri vedení prof. M. Ruppe.1 d-t a zaspieval velebnú sklad­bu Bellovu „Sväť Slovensko sväť“ a Sdružeijie ev. mládeže z Trnavy prednieslo sborovú reci­táciu Rázusovej básne. Z REČI DP. BISKUPA DR. VL. ČOBRDU. Nato ujal sa slova gen. biskup ev. cirkvi dp. dr. Vladimír C o b r d a. Jeho jasná, smelá a rázna reč, v ktorej vyzdvihol význam a zásluhy nesmrteľného národného bohatiera gen. M. R. Štefánika a v ktorej sa dotkol i niektorých ča­sových nezdravých zjavov v našom živote ve­rejnom, bola prerušovaná búrlivým a frenetic­kým, neutichujúcim potleskom a volaním. V tejto nezapomenuteľnej reči povedal medzi iným: „Slovenské evanjeľictvo holduje tu dnes pa­miatke najväčšieho slovenského hrdinu gen. dr. M. R. Štefánika. O ňom platia básnikové slo­vá: „Živý v srdci celý národ nosil, mrtvv žije v srdci celého národa“. ŠTEFÁNIK PATRÍ CELÉMU NÁRODU. Štefánik patrí celému slovenskému národu, lebo Štefánik celý tento slovenský národ nosil vo svojom srdci. No musím tu aj pripomenúť, že tohoto Štefánika národu vychovala a dala slovenskému národu evanjelická cirkev. A na tento fakt sme, i budeme vždy hrdí my sloven­skí evanjelici. Cieľom tejto impozantnej manifestácie, aby sme vzdali poklonu a úctu nášmu nesmrteľné­mu Štefánikovi. A cieľom a určením tejto veľ­kolepej mohyly je výraz úcty a lásky sloven­ského národa. Túto musime v sebe budiť a udržovať v budúcnosti. Ak je pravda, že beda národu, ktorý si nevie uctiť svojich veľkých ľu­dí, tak veru beda nám všetkým. — Chceme si oživiť pamiatku veľkého nášho bohatiera, aby nám bola majákom na ďalších našich cestách v borbe za národ“. V ďalšej svojej reči osvetlil potom dp. bisktm dr. ČOibrda pomery, v ktorých žil slovenský národ pred r. 1918, aby bol jasný význam Šte­fánikovej borby a citoval básne Hviezdoslava, Sládkoviča a Janka Jesenského. Potom rozobral život génia od mladosti až po jeho tragickú smrť. Vyzdvihol jeho heslo „Veriť, milovať, pracovať a žertvovať“. Bieda a utrpenie, ktoré ho sprevádzalo od najútlejšieho veku, naučila ho strádať, trpieť i obetovať. Bol usilovný a sve­domitý až do krajnosti. Mal vždy krásne sny t túžby, nikdy neznal pohodlie. Už ako študent bol odhodlaný, snaživý, energický a silného slo­venského povedomia. Tieto vlastnosti ho pre­­destinovaly k tomu, čím sa pre nás stal. Zjaví sa v Paríži, vydobyje si tam uznanie a len čo prvé delá zahrmely vo svetovej vojne, opustil vedu a vrhol sa hrdinsky do plameňov boja na frontoch. Z tichého, pracovitého vedá­tora premenil sa na vojenského hrdinu. Čo vtedy vykonal, na to len s najhlbšou úctou a vďakou budú spomínať podúce pokolé • nia. Svoj národ pomohol vymaniť z poroby a otroctva, ale do slobodnej vlasti už nevkročil živv, slovenská zem prijala už len jeho chladné telo. Ako jasný meteor zahasol, zapadol nám. Zahasol? Nie, Štefánik nám nesmie zahas­­núť, zapadnúť. LÁSKA K NÁRODU A ŠTÁTU — VERNOSŤ K CIRKVI! My musime tak pracovať, aby sa Štefánik, keby dnes ožil nemusel zahanbiť za svoju evan­jelickú mládež. Musíme sa riadiť jeho heslom: viera, láska, poctivosť. Najšpatnejšou vecou je nečistý charakter. Slov. ev. mládež, v ktorej duch Štefánikov žije a ktorú Štefánikov duch riadi a oživuje bude účinkovať a pracovať v tomto znamení. Preto žiadam od vás lásku k národu a štátu a vernosť k cirkvi. Veľkosť Šte­fánikova je v tom, že vedel čo od neho cirkev a národ očakáva. Nijaká práca nebola mu ťaž­ká, nijaká obeť márna. A tak prešiel celý svet križom krážom a pracoval pre svoj slovenský národ. Štefánikov duch žije ďalej a žiť bude do tých čias, kým len žiť bude v nás, kým všetci bude­me cítiť, smýšľať a pracovať ako on, kým v je­ho duchu budeme tvoriť svoj Slovenský štát. Bože, ďakujeme Ti, že si nám ho vrátil aspoň mrtvého, že môžeme k jeho mohyle sa chodiť posilňovať, milovať ho a spomínať na neho. Je­ho heslom bolo: Milovať a pracovať. To musí byť vodítkom aj pre nás. Štefánik učil milovať národ a štát a učil k vernosti k cirkvi. A čo žia­dame my od vás? Aby ste aj vy milovali svoj národ, svoj Slovenský štát. PREDOVŠETKÝM SVORNOSŤ V NÁRODE. V ďalšej reči pripomenul, že nám najbližší národ český má dnes deň sbratrenia a smiere­­nia, aby vytvoril veľkú rodinu bratov a sestár v celom národe. „Želal by som si ----- pokra­čoval — zahrmeť všetkým ľudom dobrej vôle na Slovensku toto heslo smierenia českého ná­roda. Keby žil dnes náš hrdina Štefánik zavolal by do národa so Sládkovičom: predovšetkým svornosti, svornosti treba nám... Slovenský národ, ktorý naši vodcovia zachránili od skazy predovšetkým tohoto potrebuje. My musime mať aj lásku ku svojej cirkvi a viere. Štefánik ani na vrchole svojej slávy nezabudol, že po­chodí z evanjelickej fary. Slov. ev. mládež mu­sí čerpať z minulosti. VOLÁME VÁS K PRÁCI A K BOJU! Slovenská evanjelická cirkev má za se­bou veľkú slovenskú minulosť. Za príklad uvádzam aspoň rok 1848, Štúra a jeho školu. Čo evanjelická cirkev vytvorila, bolo spoloč­ným majetkom celého národa. Preto slov. ev. mládež nemá príčiny odcudzovať sa od svojej cirkvi. Práca a borba evanjelictva v minulosti zaväzuje ju však k ďalšej svedomitej práci. Vy mladí musíte niesť zástavu Ježiša, aby vás svet vi­del a počul a vedel s kým má do činenia. Z vás musia byť také povedomé evanjelické charaktery husovské a lutherovské, ktoré môžu trpieť a krvácať, ktoré však nikdy ne­zohnú. My sa nehanbíme za svojich slávnych predkov a budeme kráčať v ich šlapajách i keď nás budú po súdoch a žalároch vláčiť a brať nám česť, hrdlo i statok. Či nie je to hanba, keď niektorí radšej kráčajú s prú­dom a radšej sa sami zašpinia, ako by man proti nemu ísť a zbabele všade prisvedčujú. A preto čím oddanejšie budete pracovať za svoju ev. cirkev tým vykonáte platnejšiu službu svojmu slovenskému národu. A tak len ďalej, len vopred, len vyššie! V tomto duchu volám vás k práci a keď bude treba i k boji za krajšiu a šťastnejšiu budúcnosť svojho slovenského národa. Keď dp. biskup dr. Čobrda skončil svoju ráznu reč — hromový a burácajúci potlesk bol mu odmenou za jeho jasné a krásne slová a tento nemal temer konca. Veľké desaťtisícové zástupy zaspievaly po­tom velebnú hymnu Kuzmányho „Kto za prav­du horí“ a predsedovi SEM. vys. farárovi Hol­­číkovi hlasno sľubovaly, že budú veriť, milovať a pracovať v duchu Štefánikovom. Nato potom zarecitovala str. B i z i k o v á zo Sučian báseň opasky pre HG, četnícke, pátracie a slu­žobné pomôcky, side a viazacie remienky a odpad remenárom dodáva Družstvo Pálka - Žuffa, Lipt. Sv. Mikuláš. Tel. 22. Vyžiadajte si bezplatné ceniky našich vfrobkov „Hrdinovi“ od dr. Ruda B r t á ň a a br. Mi­šo v s k ý vlastnú báseň „Prisaháme“. Po za­spievanom sbore boly vzletné a nadšené príve­ty, ktoré povedali: JUC. Belluš za Kuzmá­nyho kruh evanjelických akademikov a ThC. i. Štrbáň za Hurbanov kruh evanjelických teologov. Po prečítaní prípisu nitrianskeho ev. seniora vzp. Petra B o o r a za nitriansky ev. se­­niorát zakľúčil veľkolepú slávnosť predseda SEM. Juraj H o 1 č í k. Shromaždené desaťtisí­cové davy zaspievaly potom evanjelickú hymnu „Hrad prepevný“. * Takto skončila sa slávna a prenádherná sláv­nosť na Bradle, nad ktorou vznášal sa duch Štefánikov. Tohoto ducha videli sme i na prí­tomných účastníkoch, ktorí boli nielen nadšeni, ale bolo vidieť i odhodlanie pracovať, boriť sa v duchu veľkého nesmrteľného hrdinu. Po skončení slávnosti na Bradle popoludní bolo ešte divadelné predstavenie „Smrť Ďurka Langsfelda“ od Tajovského v miestnosti bre­zovského Národného domu. . Tu treba vyzdvihnúť krásnu obetavosť celej slov. ev. mládeže, ktorá nepoznala hmotných obeti, ani ďalekej cesty a námahy a prišla i so svojimi vodcami vp. farármi temer z celého Slovenska vzdať hold nesmrteľnému nášmu gé­niovi. Slávnosti zúčastnili sa okrem popredných hodnostárov a významných činiteľov nášho ve­rejného života veľmi mnohi na čele s dp. bisku­pom dr. Sam. Štefanom O s u s k ý m a dištrik­­tuálnjm dozorcom dr. Michalom Slávikom. FERDINAND G AB Aj: Večnosť hľadí na svet pohľadom ob­lohy, Pohľad ten vpíja sa i do strapcov rolí, ktoré sa tak dôverivo jarabejú v prie­hrští chotára ... Taz zbožne mäkký vie byť pôvab jari, tak nežne vedia vtedy mozole ľudských rúk rozsýpať zrno do vrások brázd —že i ten závan voňavého vzduchu, rozprúde­ný rozsievačovými mozoľmi, samovoľne ožíva a zpomedzi rozhodeného zrna schy­táva sa ponad brázdy ako vánok, znw­­hutnieva v ústrety diaľke vo vetrík, vo vietor, ktorý potom hravo uteká z náru­čia chotára až do klenutého pohľadu večnosti... Vtedy dobrotivosť oblohy zaihrá úsme­vom svetla a tieňov, drobné mračná roz­čeria večný pohľad neba. Letiace tiene hla­­dením uprosia brázdy, prečesávajú póry hrúd — len aby čim viac slnca zobjímalo v brázdach zrno ... A v takejto hre neba so zemou väzí i večná dôvera a nádej ľudských pokole­ní... Oráč viac vládze veriť hrude — ako sebe...* Keď potom hruda zvrúcnela vďakou k nebu tak — že zjavne pozdvihla päste kláskov v ústrety pohľadu večnosti... za­hmlil sa pohľad zpod mihalníc, zaiskril sa úsmev zlobou, rozhrmel sa súmrak pla­chého očakávania.,. BÚRKA ... Toto slovo samo nebo vtislo rozsieva­čovi do úst. .. Rachot nevyspytateľnej zlosti rozsypal do celej dôverivej diaľky mrákavu kvapák, ktoré v letku podobajú sa zrnám i mozoľom — a v dopadnutí: rozpučeným slzám ... Vtedy primalé sú ľudské dlane na pro­senie, vtedy prizbytočné sú i slzy, lebo každá iba znásobuje mokrost búrky ... Klasy, podtínané prísnosťou dažďových mozoľov, krížia sa v bahne v mreže — aby aspoň z brázd nevzkrslo boľavé sito. Košaté koruny, dorábané ihlami búrky, zježia sa deravým listim, aby aspoň mlá­ďatá v obnaženom hniezde obžily — keď už stará musí sedieť na nich mŕtva... Stekajúce kvapky scupkávanim v plači štebotajú tak — ako sa boly priučily v. trme-vrme búrky od tých mláďat, kým bo­la odkiaľsi doletela stará na ne umrieť... V kvapkách spadla zlosť večného po­hľadu na zem. Kým smútok s vetrom chrastil v polámaných klasoch — obloha sa nevinne rozjagávala trblietaním čistých hviezd V zármutku oráčovom doznievaly pre­­ludie dohasínajúceho pohrmievania, ale to už iba v jeho hudobnej fantázii, lebo nebo prijasne a prinádherne natískalo sa mu cez slzy do bezmocného pohľadu . . . Či je bolesť v tele bolestnejšia ako v chotári búrka? Národná púť slovenskej evanjelickej mládeže na Bradlo Prekrásne zakončenie Štefánikových osláv — Vyše 50.000 prítomných — Štefánikov duch v slov, evanjelikoch - Z reči biskupa dr, VI. Čobrdu

Next