Nedeľná Pravda, október-december 1971 (IV/39-52)
1971-10-01 / No. 39
SPOMIENKA Č I TAT E t Ä BolismevChersone Keď sa Sovietska armáda nezadržateľne približovala k Dněpru, fašisti horúčkovité holdovali vojenské opevnenia na západnom brehoi rieky, kde sa mal postup Sovietskej armády zastaviť. Z okolitých dedín a miest evakuovali všetko obyvatelstvo. Tak to bolo aj v Chersone. Keďže sa Nemci na slovenských vojakov nemolhli spoľahnúť, do bojov ich už nenasadzovali, len na rozličné práce v zázemí. Tak sa 1 naša jednotka dostala do zaisťovacej divízie vo vyprázdnenom Ohersone, kde mala za úlohu v tamojšej veťkej pekárni zabezpečovať pečenie chleba pre front. Dovážali sme sem múku a drevo a do vojenských skladov odvážali chlieb. Pri evakuácii mesta niekoľko obyvateľov výzvu odísť neuposlúchlo. Naši vojaci sa s nimi okamžite spriatelili, navzájom sa vyhľadávali a vypomáhali si. Veru, nejedno auto zložilo svoj náklad chleba mimo miesta určenia, lebo v pivniciach bolo dosť hladných občanov. Slovenskí vojaci vždy našli a vymysleli niečo také, na čo im fašisti a ich pomáhači vlasovci dlho neprišli. Spomínam si aj na takýto prípad: Na bránu jedného dvora naši vojaci napísali „Achtung tiffe“, pravda, aj § úradnou pečiatkou. Do dvora potom vždy jedno auto zložilo náklad chleba alebo múky. Za bránu sme ešte doviezli niekoľko zdochnutých koní, ktorých zápach doslova odháňal fašistov. Po večeroch si potom občania ukrytý náklad poodnášali. Naši vojaci pomáhali civilnému obyvateľstvu zachraňovať a] dobytok, ktorý fašisti nariadili odovzdávať a to tak, že sme dávali obyvateľstvu písomné potvrdenia, že dobytok sme prevzali my. Raz večer, keď sme v ukryte počúvali vysielanie Moskvy, požiadala ma jedna žena o pomoc pre syna svojho suseda, ktorý vážne ochorel. Chorého chlapca sa nám podarilo dopraviť do Nikolajeva k nášmu lekárovi. Neskôr sa mi podarilo získať sympatie a poveru chlapcovho otca natoľko, že sme sa dohodli, že mu budem podávať správy o pohybe nepriateľa v meste, najmä o jeho delostreleckých a vojenských stanovištiach. Správy a zakreslené stamovištia delostreleckých batérií, áut e tankov som mu odovzdal niekoľkokrát. Môj známy ich hneď vysielal rádiostanicou sovietskym vojakom, ktorí potom vždy presnou streľbou spôsobili nepriateľovi veľké straty. Onedlho sa však fašistom podarilo vysielačku zachytiť a začali po nej pátrať. Prekutali každý dom, každý priestor, kde by vysielačka mohla byf. No, nepodarilo sa im ju nájsť, lebo bola naozaj v dobrom úkryte — v továrenskom komíne. Fašisti však niečo zavetrili a s pomocou nášho dôstojníckeho zástupcu, pôvodom z Kežmarku sa im podarilo odhaliť skrýšu, kde sme sa po večeroch stretávali so sovietskymi občanmi a kde sme ukrývali potraviny a počúvali rádio. Raz večer náš domček obkľúčili. Boli sme tam štyria Slováci a traja sovietski občania. Došlo k nerovnému boju. Najskôr nás chceli dostať živých a vyzývali nás, aby sme otvorili a vzdali sa. Keďže sme dohre vedeli, Čo nás čaká, rozhodli sme sa brániť. Po krátkom čakaní fašisti začali strieľať do okien a do dvier. O chvíľu sa im aj podarilo vniknúť do domu, hoci sme sa bránili do posledného náboja. Prvý v tomto boji padol môj známy s vysielačkou, ktorý musel načas opustiť svoj bývalý úkryt. V nerovnom boji potom padli aj dvaja naši vojaci a to Juraj Hirka z Pichného a Ján Švigar z Vyšnej Oľky, ale i dvaja sovietski občania — civili. Dvoch nás fašisti zajali a odviedli na nemecké veliteľstvo. Ráno po vypočúvaní prišli pre nás na aute poľní slovenskí žandári a dopravili nás na stanicu, odkiaľ nás transportovali do Nikolajeva do divíznej vojenskej väznice pred vojenský súd. Po príchode do Nikolajeva vystupovali sme z vlaku na stanici za asistencie poľných žandárov. Využil som poslednú možnosť úniku pred smrťou a skočil som medzi obrovskú masu ľudí, ktorí vystúpili z vlaku alebo chceli nastúpiť. Bol som presvedčený, že žandár nemôže strieľať medzi obyvateľstvo a útek sa ml podaril. Po dvojdňovom skrývaní a putovaní, podarilo sa mi dostať do Odesy. Ján HURAJČlK, Prešov Moje rodisko Na obrázku „Aká si ml krásna" z minulého čísla je Zvolen, moje rodisko, do ktorého sa vždy rada vraciam. Žije tu moja 74-ročná mamička. Keď prídem na návštevu, vždy nájdem niečo nové, z čoho mám veľkú radosť. Krásnie ako celá naša vlasť. Narodila som sa vo Zvolene pred 50 rokmi. Keď porovnávam mesto vtedy a dnes, verte, som šťastná, veď stále sa máme lepšie a aj moje deti majú oveľa lepšie detstvo ako som mohla mať ja. Som predplatiteľkou Pravdy a cez ňu, rubriku „Aká si mi krásna“ bližšie poznávam svoju prekrásnu vlasť. Závidím Vám, súdruhovia v redakcií, že máte také možností, že nám umožňujete po kúsku poznávať našu republiku. Srdečne Vás zdravím. M. KMEŤOVA, Bratislava KAM »EŠÄ NA BAŽANTA... Hájnikova žena Minulý týždeň som bol na zaujímavej besede. Pravdaže, zaujímavej dvakrát: po prvé preto, lebo to bola literárna beseda a po druhé, lebo sa už takéto besedy nekonávajú. V poľskom kultúrnom stredisku v Bratislave sme sa stretli s poľským spisovateľom Walachom, ktorého kniha napínavých príbehov z bojov proti benderovcom vyšla v Poľsku v niekoľkých vydaniach a u nás teraz vo vydavateľstve Pravda. Nemienim vyrozprávať dej knihy, ved náš čitateľ čoskoro po nej siahne a bude vďačiť autorovi za vzrušujúce čítanie, za ktorým sú autentické fakty, fakty nabité dramatičnom a pritom nemusel autor práve preto prenášať ich do štylizovanej polohy. No to si všetko čitateľ overí. Napokon hovoril o nich sám autor na besede, lebo dostal aj takú otázku, kde sú dnes záškodníci a nepriatelia poľského dnešného života, ktorí v knihe vystupujú a ktorých mala poľská bezpečnost za úlohu odhalit a zneškodnit. Ale dostal aj inú otázku a tá ma upútala: Či takáto téma, časové vzdialená má svojich čitateľov a aký zmysel má podobná literatúra. Otázka besedujúceho, len čo ju vyslovil, prekročila hranice našej besedy a voľky-nevoľky sa stala aktuálna pre súčasnú umeleckú a ak chcete, literárnu tvorbu. Prvá odpoveď prišla tiež z radov besedujúcich ako podotázka pýtajúceho sa: Lebo viete, dej knihy, keď sa v skutočnosti odohrával, mal som 14 rokov. Ano, o to ide. Literatúra, umelec tvorivý v každom odbore umenia, musí mat na mysli túto tzv. časovú kategóriu. Dozrievajúca generácia k mnohým udalostiam historického významu nemala vždy bytostný vztah, mnohé sa odohrali pred jej narodením, hoci ide len o udalosti napr. spred dvadsiatich rokov. Nechcem čitateľa unúval „jednoduchou“ matematikou, rodinnými počtami, ale dnešný 25-ročný mužský, ktorý neraz má na pleciach už aj zodpovedné úlohy nielen voči sebe, ale aj voči spoločnosti, bol naozaj pred dvadsiatimi rokmi človiečikom, nevnímajúcim neľahké kladenie základov dneška. A túto „časovú kategóriu“ nemožno obchádzať. Pravda, možno povedal alebo predpokladal, že na ňu budú mysliet spisovatelia — ich rovesníci. Lenže taký spisovateľ sa k téme, ktorú mám na mysli, dostane iba cez dokumenty a spomienky bezprostredných účastníkov, dostáva dej z druhej ruky. A tu ide ešte o nesmierne množstvo variantov veľkej témy, ktorá tvorí nástup našej spoločnosti do novej vývinovej epochy cez deje, udalosti a zážitky neopakovateľné. Z toho vyplýva aj povinnost starších spisovateľov „vydal svedectvo" o dobe, od ktorej majú odstup, ktorú napokon aj čas preveril; pre literárnu vedu nie je tajomstvo, že podobné témy treba spracúval po istých získaných literárnoumeleckých postupoch, čo môže iba „sprítomniť' historicky odľahlejši dej. V tejto súvislosti treba našim editorom mysliet aj na veľmi príbuznú problematiku, lebo si ju vynucuje spomenutá skutočnosť o dozrievajúcej novej generácii. Mám na mysli zodpovedat na častú otázku najmä teraz na začiatku školského roka. Neraz ma stretnú známi a vravia: „Nemáš, prosím ta, doma niekde Hájnikovu ženu, Kukučínove rozprávky, Némcovej Babičku a podobne. Prečo je takýto stav? Už z požiadaviek vidiet, že ide o základné diela našej, slovenskej ale aj českej literatúry, ktoré má žiak prečítať, žiak, teda tá zajtra dozretá mladá generáciaI Tieto diela majú tvořit jeho základné vedomosti, ale súčasne aj prvé diela jeho osobnej knižniceI Mali sme v tomto smere dobrú tradíciu, kníh „žiackej knižnice“ bolo dost. No nielen bolo dost. Týchto kníh musí byt dost, lebo generácie nám dorastajú. Treba dokonca v rozličných variantoch vydávat f zdôrazňujem) základné a nevyhnutné ukážky v zborníkoch, antológiách, aby v mladých ľuďoch zostali naozaj vedomosti a predstavy o podstatnom, nie o nasledovateľoch našich popredných spisovateľoch! j. p. Nedeľná PRAVDA NEDEĽNÁ PRAVDA - vydáva Ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: Bohuš Trávniček, vedúci redaktor Štefan Zúber, tel. 537-60. Redakcia: Bratislava, Štúrova 4, telefónna ústredňa: 510-41, 536-10, 512-23, 532-61, 505-27, 335-68, šéfredaktor: 525-03. - Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8, tel. 586-07. Inzertná kancelária: Jesenského 12, tel. 551-83. Predplatné na štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú. Rozširuje PNS, predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová služba. Ústredná expedícia tlače, Bratislava, Gottwaldovo nám. 48/VII. Tlač: Tlačiarenské závody Pravda, závod Bratislavo. Žilina a Východoslovenské tlačiarne Košice. Grafická úprava Karol Zemanovič o Jozef Drozd.