Nedeľná Pravda, január-marec 1972 (V/1-13)

1972-01-07 / No. 1

Živý medzi mŕtvymi S majorom Petrom Mikitkom ste sa mnohí už iste stretli. Ak nie vo Svidníku, tak určite na Dukle. Tento muž v dôstojníckej uniforme zasvätil počas svojej osem­násťročnej sprievodcovskej činnosti do karpatsko-du­­kelskej operácie státisíce návštevníkov Dukly. Len vlani ich tu mal vyše 290 tisíc. Z Prahy, Ostravy, Bratislavy, Varšavy, Kyjeva, Moskvy ... Autobus prichádza na Duklu zo Svidníka päťkrát den­ne. Nedávno ním pricestovala manželka Jozefa Kohutka zo Zakarpatskej oblasti USSR. Roky a roky od skon­čenia druhej svetovej vojny hľadala manželov hrob po rôznych miestach. Písala všelikade, ale bezvýsledne. Až tu rozlúštila nejasný príbeh. Jej manžel zahynul siedme­ho októbra 1944 v bojoch pri Komárniku a pochovali ho v spoločnom hrobe na Dukle. Podarilo sa to zistiť podťa frontových archívov. Na jeden náhrobný kameň, akých sú tu desiatky, už aj vyryli jeho meno... — Takýchto stretnutí som zažil niekolko, — hovorí mi major Mikitka — Každé na mňa hlboko zapôsobilo. Svo­jich príbuzných tu už našli mnohí nielen zo Sovietske­ho zväzu, ale aj od nás. Aj pred týždňom... práve tu objavila hrob svojho brata istá Slovenka. Prišla so zá­jazdom a hťa... Ktovie koľko tajomstiev ešte odhalí Dukla. Petrovi Mikitkovi je Dukla veľmi blízka. Ved aj sám bol v prvom čs. armádnom zbore. Od jeho utvorenia až do konca vojny. Aj ranili ho dvakrát. Jeho hrud zdobí sedem vyznamenaní. — Stále nemôžem zabudnúť na jeden prípad, — opäť sa dáva do reči major Mikitka. — V mojej čate bol istý Michal Harhaj, tu z nedaleka. Na domov sa veľmi tešil. Hovoril o ňom deň čo deň. O matke, o príbuzných. Toľ­ko sa nás naprosil, aby sme ho aspoň na pár minút pu­stili k svojím... Dostal dovolenku. Miško sa od radosti rozplakal. Pol hodiny pred odchodom do rodnej obce padol a dosť daleko od prvej línie. Zablúdilá guľka ho trafila rovno do hlavy. Bol to pre nás šok... Majora Mikitku tu nájdete takmer denne. Aby zozna­moval návštevníkov s minulrisťou i dneškom Dukly... státisíce dalších návštevníkov. Iß) k;«*. Z ohlasov na články Skvalitniť výuku ruského jazyka V Nedeľnej Pravde č. 49 vyšiel článok PhDr. Štefana Dúcára Poznámky o vyučovaní ruštiny. Myslím, že nao­zaj by bolo treba objektívne zhodnotiť stav a výsledky vyučovania ruského jazyka v našich školách. Toto moje zamyslenie nemá, ani nemôže mať tento cieľ. Chcem poukázať iba na niektoré signály, ktoré sa objavili na maturitných skúškach. Vychádzam z individuálnych skúseností; ukazujú, že naši maturanti ani po 8 —9 rokoch výuky ruského ja­zyka nevedia sa (alebo veľmi chabo) vyjadrovať ani ústne ani písomne. Zdá sa, že niekde sa robí chyba a tým sa pácha krivda na našich deťoch i na ruskom jazyku. Bolo by treba o tom seriózne uvažovať a snažiť sa veci napraviť. PhDr. Št. Ducár v článku spomína i možnosti mimo­školskej vyuky ruského jazyka. Je pravda, že ĽKR sú už prekonané. Namiesto nich tu však máme televíziu, roz­hlas 1 tlač, a tie by mohli dať viac priestoru ruskému jazyku. Najjednoduchšie je to s tlačou. Možností objed­nať sl sovietske noviny či časopisy je veľa. Najzaujíma­vejšie by nám však ruský jazyk mohla priblížiť televízia, ktorá by okrem kurzov ruského jazyka i Klubu priateľov ruského jazyka mohla pravidelne vysielať sovietske filmy. Inscenácie, zábavné a iné programy v origináli. Podobné niečo by mohli premyslieť i pracovníci v dis­tribúcii filmu. Pomôcť by im vedeli pracovníci Domu ČSSP, ktorí pravidelne premietajú sovietske filmy v ori­gináli. M. HOLČÍK, pracovník Pedagog, ústavu Život je pracovitosť Je chybou, ked mnohí mladí ľudia berú život na ľahkú váhu, tak ako ste to písali v článku „Na vratkej nohe“. Ja »ž pred ženbou som si našetril pár tisíc a chytil som sa roboty, o ktorej nejeden mladý muž povie: „To by som nerobil“. Robím v bani, zarobím pekne, ved sme si me­sačne mohli aj 2500 Kčs odložiť. Prvé, na čo sme mysleli, bol byt. Kúpili sme si ho. Potom sme si postupne naspo­rili na nábytok, televízor, chladničku, rádio, koberce, práčku, ba aj na motorku. O deti sa staráme vzorne, z nich nikdy nebudú opustení tvorčekovia v detskom do­move. Darí sa nám preto, že sa nebojíme žiadnej roboty a že sa za žiadnu robotu ani nehanbíme. To nás už v det­stve učila naša matka. Vychovali nás (otec bol invali­dom) štyroch. Spolu sme rodičom vystavali aj dom, v kto­rom teraz bývajú s najmladším bratom. Mnohí mladí ľu­dia sú pohodlní. Zabúdajú, že žijeme v republike, kde si každý môže — ak pravda chce — veľmi slušne zarobiť a postarať sa o seba. Jozef HÜSKA, Liptovská Porúbka. Výsledok ľahostajnosti Štvornohý priateľ človeka robí človeku dobrú službu. Teraz však po našich uliciach behá veľa nelegálne cho­vaných psov a ešte viac takých, ktorým majiteľ nevenuje nijakú pozornosť. Nečudo, že takéto psy ženie hlad nie­len do ulíc, ale 1 do lesov alebo polí, kde spôsobujú — napr. na voľne žijúcej zveri — vážne škody. Takíto „bun­­dáši" okrem toho, že v noci vyrušujú ľudí zo spánku, zo­­hyzďujú prostredie a zbytočne strašia okoloidúcich a strpčujú život 1 motoristom. Nie sú neznáme 1 prípady priameho ohrozenia človeka túlavým psom. Tento neutešený jav je výsledkom činnokti ľahostaj­ných a bezohľadných ľudí. Ozvali sa už hlasy, že by sme opäť potrebovali šarhov. Myslím však, že by bolo oveľa správnejšie, keby sme sa rozhodli každého „pána“ — ma­jiteľa túlavého psa donútiť, aby sa o zviera staral, alebo sa s ním rozlúčil. VALÉR KALEC FEJTÓNY „Konám zvláštne a nepochopiteľne, doktor ,“ povedal Vr­­šanský. „Sú to azda nervy?" „Neviem o čo ide, porozprávajte mi o tom podrob­nejšie." „Tak nedávno," začal Vršanský, „navštívil som rodinku Dolných. Zabávali sme sa, tancovali a okolo polnoci sme sa rozišli. Hlava rodiny Dolný mi podával zimník. — Ďa­kujem pekne — povedal som a strčil som mu korunu do vrecka. Všetci sa smiali a Dolný povedal: — Si podarený vtipkár, Vršanskýl — Ale doktorko môj, medzi nami, ne­bol to vtip. Robil som to akosi automaticky, takrečeno bez toho, aby som si to uvedomil.“ „Tak, tak,“ povedal doktor. „Áno a na dôvažok toho všetkého, vo štvrtok vozil som sa vo Wartburgu starého priateľa z učňovských čias. Po­hovorili sme si, pospomínali na naše spoločné šibal­stvá z mladých liet, potom sme sa srdečne rozlúčili, ja vystúpim z auta a — položil som mu na sedadlo trojko­­runáčku. Zasmial sa a povedal: — Vtipkár si, starý Vr­šanský! Keby som ta nepoznal, povedal by som, že si šiši... — Ale, doktor môj, medzi nami: zase to nebol vtip. Stalo sa to, takpovediac, mimo môjho vedomia." „Nuž tak," zavzdychol doktor, „určite sú to nervy.“ „Predstavte si,“ hovoril ďalej Vršanský, „včera mi nie­kto podržal na sekundôčku domové dvere a ja som mu vtisol do ruky dve korunové mince. Jeden neznámy ob­čan mi uvoľnil miesto v autobuse a ja som mu dal pätko­­runovú bankovku. Iný mi niečo priniesol na stôl reštau­rácie a vzápätí som mu dal štyri koruny. Mám už takre­čeno moju internú sadzbu. A všetci sa mi pri tom smejú: — Si vtipkár, nepolepšiteľný — hovoria. Ale doktor, me­­dztnami: to predsa už ani len nehraničí s vtipkárstvom. To všetko sa mi stáva takrečeno mimo..." Doktor premýšľa so zatvorenými očami, prebehne am­bulanciou, poklepkáva pacienta po kolene a pozerá sa mu do očí. Napokon prehovorí: „Otvorene posúdiac, to všetko mi pripomína veľmi syndrom Trunek-Minca." „Také je to zlé?“ „Žiaľ, áno.“ „Aká je nádej, dokedy ešte budem žít?", spýtal sa Vršanský rozrušené, no i sklesle. „Predpíšem vám niečo. Užívajte to, buďte veľa na čer­stvom vzduchu a predovšetkým: nerozčuľujte sa!“ Doktor pozrel na svoje hodinky a zrazu mal napo­náhlo. „Dovoľte, milý doktor!“, povedal Vršanský a podržal mu plášt. „Ďakujem, môj milý," rozlúčil sa lekár — a podal mu päikorunáčku. „To je ale vtipkár," pomyslel si Vršanský a vykročil k lekárni, aby si vyzdvihol predpísaný medikament. Ľudo KOSTKA Stáli sme na zastávke autobusu. Pekne, slušne. Predo mnou bola slušne oblečená pani stredných rokov so psí­kom. Taký malý, dengľavý, celý sa triasol. Obehová/ do­okola, oňuchával, čo sa dalo. Podišiel ku mne. Lepšie som naňho pozrel. Chudáčik, mal tenké tenulinké nožič­ky ako špáradlá a ako sa chvel od zimy; mal som strach, že si ich poláme. Zrazu len tak, priblížil sa mi k nohám. Nenápadne, ale pritom rázne som ho odtlačil. Pani nič nezistila. Pravdepodobne sa psíkovi zapáčila moja noha, prikmotril sa ešte raz. Opát som ho nenápadne, ale ešte razantnejšie odsunul. Psík vydal čudný piskot, čím vlast­ne upozornil svoju paniu na to, že sa tu čosi deje. Pani pozrela na psíka, potom sa so široko roztvoreným úsme­vom obrátila na mňa. — Nebojte sa, on nehryzie, — povedala na vysvetlenie. — Áno, áno, prikyvoval som, len viete, on sa ku mne priblížil a zdvihol nožičku ... a ja som sa bál, že ma — kopne. (ER) NEOECNA PRAVDA - vydóro Ústredný výbor KSS. Šéfredaktori Satuik trávniiek, vedúci redaktoi Stefan Zlíbav, tat. 537-00. Redakcia: Bratislava, Štúrovo t, telefónna ústredňa: 510-41, 536-10, 512-23. 532-61, 505-2}. 335-60, iélredaktor; 525413. - Adminiitrócfai Brativlava, Volgogrodskó 5, tel. »47. -niertná kancelária: letenského »2, let. 351-03. Predplatné no itvifrok 13 Kíl. Neob|ednané oiispevkv sa nevroealú. Roillruie PNS oredDlafné orllimo každá poito a deruéovalef Oblednávkv do rahronlílo vvbovuje Poltové novinová služba, Ostiedná eipedtdo tlaée, Bratislava, Gottwaldove nám. 46/Vlt Tlažt tloílarenské lávodv Pravda, (óvod Bratislava. Žilina e Východoslovenské tlačiarne Kolice. Grafické úpravo Karót ZemanovK o tosel Drosd.

Next