Nedeľná Pravda, apríl-jún 1973 (VI/14-26)
1973-06-08 / No. 23
• Zaiste každý z nás si rád zaspomína na svoje ranejšie roky, v duchu sa vracia na miesta, kde sme sa naháňali za loptou, alebo hrali na chytačku na volných priestranstvách medzi domami. V predstavách sa vynorí starý prízemný, či jednoposchodový dom, pred ním velká zelená lúka, z ktorej sa dali púšťať šarkany, naše prvé „veľké“ futbalové zápasy proti chalanom z druhej ulice, ktoré sa nikdy nedohrali, lebo obyčajne sme sa pri nich pobili a hnali sme súperov domov hrudami hliny, (inokedy zasa oni nás zo svojho ihriska, ničím neohraničeného, kde iba bránkovište naznačovali dva kamene, alebo hoci kabáty, či zoblečené nohavice, lebo hralo sa v trenkách.) Vravel som, že vraciame sa tam v duchu — z jednoduchej príčiny, lebo inak sa nedá, pretože tých malých prízemných, či jednoposchodových domov s volnými lúkami tam už niet. Namiesto učupeného domca vypína sa tam veľký desaťposchotlový, z lúky ostal iba zelený kúsok, ohradený zábradlím, kam sa nesmie vstúpiť, o malý kúsok dalej týči sa vysoko hore ešte vyšší dom, dalej druhý, tretí, desiaty. Obohnali sme sa betónom, žeiezobetónom, kameňom, každý voľný kúsoček musel čomusi Ustúpif; niet už lúčok, voľných priestranstiev, kde by sa dalo do sýtosti „vybláznieť“, kde tu ako náplasf je detské ihrisko, ale to iba pre malých „kašičkárov“, čo sa pľačkajú v piesku, alebo ich súdružka učiteľka hompáľa na škrípajúcej hojdačke. Tých, čo by si chceli zakopat do lopty vyháňajú do ulice, kadiaľ premávajú autá a motocykle. Avšak ešte aj v dospelosti nás to akosi nutká voľne si poprefahovat telo, keby sme sa nehanbili, možno by sme skákali cez švihadlá, zakopali by sme si do lopty spolu s väčšími deckami — ale kde? Vystavali sme si domy, aby sme mali kde žit, ale pre žitie nám už neostalo miesto. To je kliatba veľkých miest — daň z prepychu. A teda hľadáme útočiště v espresách, kaviarňach, hlceme dym cigariet a ničíme si útroby liehovinami, alebo aspoň sa prejedávame a utvárame si na telách tukové podušky. Príroda, ku ktorej každý, alebo takmer každý človek aspoň v podvedomí inklinuje, nám utiekla daleko za mesto, kam sa možno dostat zväčša iba autom, ale ani to už nie je ono, lebo sme si aj tam „dopravili“ výfukové plyny. Tam si staviame chaty, výlučne pre nás, pekne husto vedľa seba, takže ked sused kýchne, patrí sa mu zavolať „na zdravie“ a naraz zbadáme, že namiesto súkromia sme si vystavali chatovú dedinu, s kachľami na uhlie, či naftu, s garážami, s vrieskajúcimi tranzistormi — je po súkromí a zahnali sme nevdojak prírodu o kilometre dalej, aj ostatných ľudí, ktorí tam zvykli chodiť na prechádzky alebo bezstarostne polihovat na rozprestretých prikrývkach. Ale nie všade tak rozmýšľajú. Napríklad v Banskej Bystrici. Počul som, že tam v tichosti čosi „kujú“ a tak som si zaumienil, že sa pokúsim trošku im nadvihnúť pokrievku a pozrieť sa, čo to „varia v hrnci“. Tajomník MsNV Ondrej Kubiš ani veľmi neskrýval prekvapenie nad mojimi otázkami. Pripomenul som mu Urpín, chystanú telocvičňu v prírode. — Nuž áno, — priznal napokon, — chceli sme z Urpína vybudovať niečo obdobné ako je v Prahe Petřín, ale ... Dozvedám sa, že Urpín, ktorý sa vypína na ľavom brehu Hrona nad mestom, je pre Bystričanov najbližším miestom oddychu, miestom, kam ľudia radi chodia, odkiaľ je vidno mesto akoby z lietadla, miestom kde mladé páriky si po prvý raz vyznávajú lásku, miestom, ktoré je vždy príťažlivé, v lete či v zime. Pre lyžiarov vybudovali výťah, zaobstarali kompletné zariadenie na sedačkovú lanovku, vybudovali tam lyžiarske mostíky, snívali o postavení menšej zoologickej záhrady, o montriolskej kolibe,__ ale ... lanovku nemá kto postaviť, potom ešte ďalšie — ale — a napokon cementáreň na východnej strane mesta neprestáva sypať celé tony prachu a najčastejšie to tiahne práve na Urpín. Ale aj tak tam Bystričania chodievajú, nevzdávajú sa nádeje, že raz cementáreň prestane prášiť a pre istotu si nosia so sebou noviny, aby si nemuseli sadať do prachu. Poslanec MsNV JUDr. Dušan Faško, ktorý pracuje na podnikovom riaditeľstve n. p. Smrečina, húževnato preráža myšlienku, vybudovať na Urpíne v rámci akcie Z tú spomínanú telocvičňu v prírode, po fínskom vzore. Na pokraji chodníčkov by mali byť hrazdy, bradlá, šplhacie tyče, označenie vzdialeností, aby každý bežec si mohol skontrolovať svoj čas, prekážkové dráhy, badmintonové, hádzanárske i volejbalové ihriská, priestory na oddychovú kopanú, čiže mal by to byt ŠTEFAN JOZA areál, kde by sa po športovej stránke mohla vyžiť polovica obyvateľov mesta. Pracovníci Útvaru hlavného architekta, zástupca Ing. František Belha a urbanista Ing. Ján Kupec mi ukazujú na plánoch, ako by malo vyzerať rekreačné zázemie Banskej Bystrice. — Máme mimoriadne priaznivú geografickú polohu, — vysvetľuje mi zástupca Hlavného architekta. — Napríklad tento dom, v ktorom sedíme (je to na ulici Janka Kráľa — pozn. autora) patrí už do Kremnického pohoria. Tu, za týmto potokom, (ukazuje mi to z okna) sú už Nízke Tatry, vlastne leží v nich aj námestie, a hľa, Urpín, ten patrí do Slovenského Rudohoria. Aby som mal lepšiu predstavu o okolitých krásach prírody, Ing. Belha vyťahuje z garáže barkasa a o chvíľu sa už kopŕcame hore stráňou smerom na Suchý vrch. Ideme okolo rovnej ulice, ktorá má pomenovanie Nové Kaliště. Bývajú v nej zvyšky zachráneného obyvateľstva nešťastnej obce, ktorú do základov vypálili za vojny fašisti. Medzitým, podobne ako v Lidiciach, obyvateľstvo sa už popremiešávalo priženelými mužmi, či privydatými ženami, na ulici sa bezstarostne hrajú deti, ktoré ani netušia minulú tragédiu svojich rodičov. Nad Novým Kališťom tróni moderné sídlisko Fončorda, trochu pripomínajúce bratislavské Záluhy. — Áno, bol tu zámer situovať domy do rámca prírody, aby ich priam obklopovali hory, lesy a lúky, — potvrdzuje urbanista. — Keď sa pozriete von z ktoréhokoľvek okna, všade vidíte zeleň. Dovoľujem si trošku kriticky poznamenať, že pekné sídlisko akosi nekorešponduje s bezprostredným okolím, ktoré pôsobí dojmom rozhádzanosti. Nepáčia sa mi tam neupravené priestranstvá, terénne nezrovnalosti. Vidím, že mojich spoločníkov to trochu mrzí. — Ono je to tak, — poznamenáva zástupca Hlavného architekta, — my ľahšie dokážeme postaviť, povedzme 600 bytov, ako udržať v sídlisku poriadok. Napokon ma upozorňuje na blok, pred ktorým si už obyvatelia urobili záhon kvetov a hneď si to aj oplotili pestro pomaľovaným zábradlím. Je to trošku gýčovité, ale aspoň snaha. Medzitým sa už auto škriabe hore strminou, odkiaľ je vidno celé mesto ani na dlani. — Co poviete na panorámu mesta, nie je krásne vsadené priam do prírody? Z každého slova badám, že v ich práci je viac ako profesia, je to láska k domovu. Pripomínam im krédo nášho popredného architekta, ktorý než by bol mal pripustiť, aby sa musel vyťať nejaký strom, radšej ho v projekte obišel, ba dokonca ked veľmi stál v ceste, aj tú cestu rozdvojil okolo neho. Túto zásadu uznávajú aj oni. -----My sme si už vyrátali akú hodnotu má jeden strom. To nie je iba váha dreva, povedzme za tristo korún. Taký strom za svojho života vyprodukuje toľko kyslíka, že by sme za rovnaké jeho množstvo, keby sme si ho objednali zo Švermových železiarní v Podbrezovej, museli zaplatiť 30 000 Kčs. — Našou zásadou je stavať tak, aby to čo najmenej zasiahlo prírodu. Príroda sama je najväčším aranžérom, aký len jestvuje. Preto sa snažíme nie dostať mesto do hôr, ale hory dostať do mesta. Potom mi ukazujú, kde prehradia potok a získajú tri jazerá, vedú ma na kúpalište a camping, ktorý leží v podstate v strede mesta a predsa je tu plno stromov a zelene, upozorňujú na všešportový areál, ukazujú mi miesta kadiaľ budú premávať vleky a sedačkové výťahy. — Chceme docieliť, aby ľudia nemuseli ísť ďaleko za prírodou. Nech sa prejdú kilometer — dva a nech sú už v horách. — Autá si nepustíme do lesov, — tvrdia. — Radšej všetko sprístupnime tak, aby nebol nikto odkázaný na motorové vozidlo. Pritom mi prišlo na um, ako som prchal z Vysokých Tatier, ked v jedno sparné, letné poludnie, bolo na Ceste slobody toľko výfukových plynov ako v Bratislave pri manderláku, zatiaľ čo na poľskej strane Tatier, kde tiež majú rovnako peknú cestu, autám zakázali vjazd, vraj ked niekto hľadá zdravý vzduch, nech ho nehľa dá z auta. Ukazujú mi Láskomerskú dolinu, nad ktorou sa čnie banskobystrický Slobodný vysielač, lysé temeno Panského dielu, do amfiteátra usjjoriadané domce obce Kordíky, kde je vraj vynikajúca mikroklíma, rekreačnú oblasť Tajova, horskú obec Králiky. Všetko ie to vsadené priamo do lona prírody. Bystričania sa netaja, že by zo svojho mesta a nádherného okolia nechceli vybudovať exkluzívne turistické centrum. Navyše myslia dopredu aj na budúcich vyše 100 tisíc obyvateľov, toľko by ich malo byť v rok« 2C00. — Nech na nás budúce generácie nespomínajú v zlom, — vyslovujú krásnu myšlienku, na ktorú sa na mnohých miestach tak často zabúda. Únik z kamenného zajatia Takmer v srdci mesta leží rekreačná oblast Tajov. Výletné miesto na Suchom vrchu, kde nájde turista aj občerstvenie. Navyše od mesta je to takmer na dohodenie kameňom. Ako orlie hniezdo tróni Banská Bystrica uprostred húr. Snímky — autor