Nedeľná Pravda, apríl-jún 1973 (VI/14-26)

1973-06-08 / No. 23

• Zaiste každý z nás si rád zaspomína na svoje ranejšie roky, v duchu sa vracia na miesta, kde sme sa naháňali za loptou, alebo hrali na chy­tačku na volných priestran­stvách medzi domami. V pred­stavách sa vynorí starý prí­zemný, či jednoposchodový dom, pred ním velká zelená lú­ka, z ktorej sa dali púšťať šar­kany, naše prvé „veľké“ futba­lové zápasy proti chalanom z druhej ulice, ktoré sa nikdy nedohrali, lebo obyčajne sme sa pri nich pobili a hnali sme súperov domov hrudami hliny, (inokedy zasa oni nás zo svoj­ho ihriska, ničím neohraniče­ného, kde iba bránkovište na­značovali dva kamene, alebo hoci kabáty, či zoblečené noha­vice, lebo hralo sa v trenkách.) Vravel som, že vraciame sa tam v duchu — z jednoduchej príčiny, lebo inak sa nedá, pre­tože tých malých prízemných, či jednoposchodových domov s volnými lúkami tam už niet. Namiesto učupeného domca vy­pína sa tam veľký desaťposcho­­tlový, z lúky ostal iba zelený kúsok, ohradený zábradlím, kam sa nesmie vstúpiť, o malý kúsok dalej týči sa vysoko ho­re ešte vyšší dom, dalej druhý, tretí, desiaty. Obohnali sme sa betónom, žeiezobetónom, kameňom, kaž­dý voľný kúsoček musel čomu­si Ustúpif; niet už lúčok, voľ­ných priestranstiev, kde by sa dalo do sýtosti „vybláznieť“, kde tu ako náplasf je detské ihrisko, ale to iba pre malých „kašičkárov“, čo sa pľačkajú v piesku, alebo ich súdružka učiteľka hompáľa na škrípajú­­cej hojdačke. Tých, čo by si chceli zakopat do lopty vyhá­ňajú do ulice, kadiaľ premáva­jú autá a motocykle. Avšak ešte aj v dospelosti nás to akosi nutká voľne si po­­prefahovat telo, keby sme sa nehanbili, možno by sme ská­kali cez švihadlá, zakopali by sme si do lopty spolu s väčší­mi deckami — ale kde? Vystavali sme si domy, aby sme mali kde žit, ale pre žitie nám už neostalo miesto. To je kliatba veľkých miest — daň z prepychu. A teda hľadáme útočiště v espresách, kaviar­ňach, hlceme dym cigariet a ničí­me si útroby liehovinami, alebo aspoň sa prejedávame a utvára­me si na telách tukové poduš­ky. Príroda, ku ktorej každý, alebo takmer každý človek as­poň v podvedomí inklinuje, nám utiekla daleko za mesto, kam sa možno dostat zväčša iba autom, ale ani to už nie je ono, lebo sme si aj tam „dopra­vili“ výfukové plyny. Tam si staviame chaty, výlučne pre nás, pekne husto vedľa seba, takže ked sused kýchne, patrí sa mu zavolať „na zdravie“ a naraz zbadáme, že namiesto súkromia sme si vystavali chatovú dedi­nu, s kachľami na uhlie, či naftu, s garážami, s vrieskajúci­mi tranzistormi — je po súkro­mí a zahnali sme nevdojak prí­rodu o kilometre dalej, aj os­tatných ľudí, ktorí tam zvykli chodiť na prechádzky alebo bezstarostne polihovat na roz­­prestretých prikrývkach. Ale nie všade tak rozmýšľa­jú. Napríklad v Banskej By­strici. Počul som, že tam v tichosti čosi „kujú“ a tak som si za­umienil, že sa pokúsim trošku im nadvihnúť pokrievku a po­zrieť sa, čo to „varia v hrnci“. Tajomník MsNV Ondrej Kubiš ani veľmi neskrýval prekvapenie nad mojimi otázkami. Pripome­nul som mu Urpín, chystanú telocvičňu v prírode. — Nuž áno, — priznal napo­kon, — chceli sme z Urpína vybudovať niečo obdobné ako je v Prahe Petřín, ale ... Dozvedám sa, že Urpín, ktorý sa vypína na ľavom brehu Hro­na nad mestom, je pre Bystri­­čanov najbližším miestom od­dychu, miestom, kam ľudia ra­di chodia, odkiaľ je vidno mes­to akoby z lietadla, miestom kde mladé páriky si po prvý raz vyznávajú lásku, miestom, ktoré je vždy príťažlivé, v le­te či v zime. Pre lyžiarov vy­budovali výťah, zaobstarali kompletné zariadenie na sedač­kovú lanovku, vybudovali tam lyžiarske mostíky, snívali o po­stavení menšej zoologickej zá­hrady, o montriolskej kolibe,__ ale ... lanovku nemá kto posta­viť, potom ešte ďalšie — ale — a napokon cementáreň na východnej strane mesta nepre­stáva sypať celé tony prachu a najčastejšie to tiahne práve na Urpín. Ale aj tak tam Bystričania chodievajú, nevzdávajú sa ná­deje, že raz cementáreň pre­stane prášiť a pre istotu si no­sia so sebou noviny, aby si ne­museli sadať do prachu. Poslanec MsNV JUDr. Dušan Faško, ktorý pracuje na podni­kovom riaditeľstve n. p. Smre­čina, húževnato preráža myš­lienku, vybudovať na Urpíne v rámci akcie Z tú spomínanú telocvičňu v prírode, po fín­skom vzore. Na pokraji chod­níčkov by mali byť hrazdy, bradlá, šplhacie tyče, označenie vzdialeností, aby každý bežec si mohol skontrolovať svoj čas, prekážkové dráhy, badmintono­vé, hádzanárske i volejbalové ihriská, priestory na oddycho­vú kopanú, čiže mal by to byt ŠTEFAN JOZA areál, kde by sa po športovej stránke mohla vyžiť polovica obyvateľov mesta. Pracovníci Útvaru hlavného architekta, zástupca Ing. Fran­tišek Belha a urbanista Ing. Ján Kupec mi ukazujú na plá­noch, ako by malo vyzerať re­kreačné zázemie Banskej By­strice. — Máme mimoriadne priazni­vú geografickú polohu, — vy­svetľuje mi zástupca Hlavného architekta. — Napríklad tento dom, v ktorom sedíme (je to na ulici Janka Kráľa — pozn. autora) patrí už do Kremnické­ho pohoria. Tu, za týmto po­tokom, (ukazuje mi to z okna) sú už Nízke Tatry, vlastne leží v nich aj námestie, a hľa, Ur­pín, ten patrí do Slovenského Rudohoria. Aby som mal lepšiu predsta­vu o okolitých krásach prírody, Ing. Belha vyťahuje z garáže barkasa a o chvíľu sa už ko­­pŕcame hore stráňou smerom na Suchý vrch. Ideme okolo rovnej ulice, ktorá má pome­novanie Nové Kaliště. Bývajú v nej zvyšky zachráneného obyvateľstva nešťastnej obce, ktorú do základov vypálili za vojny fašisti. Medzitým, podob­ne ako v Lidiciach, obyvateľstvo sa už popremiešávalo prižene­­lými mužmi, či privydatými že­nami, na ulici sa bezstarostne hrajú deti, ktoré ani netušia minulú tragédiu svojich rodi­čov. Nad Novým Kališťom tróni moderné sídlisko Fončorda, tro­chu pripomínajúce bratislavské Záluhy. — Áno, bol tu zámer situo­vať domy do rámca prírody, aby ich priam obklopovali ho­ry, lesy a lúky, — potvrdzuje urbanista. — Keď sa pozriete von z ktoréhokoľvek okna, vša­de vidíte zeleň. Dovoľujem si trošku kriticky poznamenať, že pekné sídlisko akosi nekorešponduje s bez­prostredným okolím, ktoré pô­sobí dojmom rozhádzanosti. Ne­páčia sa mi tam neupravené priestranstvá, terénne nezrovna­losti. Vidím, že mojich spoloč­níkov to trochu mrzí. — Ono je to tak, — pozname­náva zástupca Hlavného archi­tekta, — my ľahšie dokážeme postaviť, povedzme 600 bytov, ako udržať v sídlisku poriadok. Napokon ma upozorňuje na blok, pred ktorým si už obyva­telia urobili záhon kvetov a hneď si to aj oplotili pestro pomaľovaným zábradlím. Je to trošku gýčovité, ale aspoň sna­ha. Medzitým sa už auto škriabe hore strminou, odkiaľ je vidno celé mesto ani na dlani. — Co poviete na panorámu mesta, nie je krásne vsadené priam do prírody? Z každého slova badám, že v ich práci je viac ako profe­sia, je to láska k domovu. Pripomínam im krédo nášho popredného architekta, ktorý než by bol mal pripustiť, aby sa musel vyťať nejaký strom, radšej ho v projekte obišel, ba dokonca ked veľmi stál v ces­te, aj tú cestu rozdvojil okolo neho. Túto zásadu uznávajú aj oni. -----My sme si už vyrátali akú hodnotu má jeden strom. To nie je iba váha dreva, povedz­me za tristo korún. Taký strom za svojho života vyprodukuje toľko kyslíka, že by sme za rovnaké jeho množstvo, keby sme si ho objednali zo Švermo­vých železiarní v Podbrezovej, museli zaplatiť 30 000 Kčs. — Našou zásadou je stavať tak, aby to čo najmenej zasiah­lo prírodu. Príroda sama je naj­väčším aranžérom, aký len jest­vuje. Preto sa snažíme nie do­stať mesto do hôr, ale hory dostať do mesta. Potom mi ukazujú, kde pre­hradia potok a získajú tri jaze­rá, vedú ma na kúpalište a camping, ktorý leží v podstate v strede mesta a predsa je tu plno stromov a zelene, upo­zorňujú na všešportový areál, ukazujú mi miesta kadiaľ budú premávať vleky a sedačkové výťahy. — Chceme docieliť, aby ľu­dia nemuseli ísť ďaleko za prí­rodou. Nech sa prejdú kilome­ter — dva a nech sú už v ho­rách. — Autá si nepustíme do le­sov, — tvrdia. — Radšej všetko sprístupnime tak, aby nebol nikto odkázaný na motorové vozidlo. Pritom mi prišlo na um, ako som prchal z Vysokých Tatier, ked v jedno sparné, letné po­ludnie, bolo na Ceste slobody toľko výfukových plynov ako v Bratislave pri manderláku, zatiaľ čo na poľskej strane Ta­tier, kde tiež majú rovnako peknú cestu, autám zakázali vjazd, vraj ked niekto hľadá zdravý vzduch, nech ho nehľa dá z auta. Ukazujú mi Láskomerskú do­linu, nad ktorou sa čnie ban­skobystrický Slobodný vysielač, lysé temeno Panského dielu, do amfiteátra usjjoriadané domce obce Kordíky, kde je vraj vy­nikajúca mikroklíma, rekreač­nú oblasť Tajova, horskú obec Králiky. Všetko ie to vsadené priamo do lona prírody. Bystričania sa netaja, že by zo svojho mesta a nádherného okolia nechceli vybudovať ex­kluzívne turistické centrum. Navyše myslia dopredu aj na budúcich vyše 100 tisíc obyva­teľov, toľko by ich malo byť v rok« 2C00. — Nech na nás budúce gene­rácie nespomínajú v zlom, — vyslovujú krásnu myšlienku, na ktorú sa na mnohých miestach tak často zabúda. Únik z kamenného zajatia Takmer v srdci mesta leží rekreačná oblast Tajov. Výletné miesto na Suchom vrchu, kde nájde turista aj občerstvenie. Navyše od mesta je to takmer na dohodenie kameňom. Ako orlie hniezdo tróni Banská Bystrica uprostred húr. Snímky — autor

Next