Nedeľná Pravda, júl-september 1974 (VII/27-39)
1974-07-05 / No. 27
I. CH. BAUMAN Diplomatickí kuriéri dnes vyúžívajú predovšetkým leteckú dopravu, no v dvadsiatych rokoch bolo civilné letectvo ešte v plienkach; lietadlá vtedy pohrdlivo nazývali „etažérkami“. lietajúcimi truhlami alebo inými podobnými prezývkami. A tie prezývky veru nemali ďaleko od pravdy. Vtedajšie dopravné lietadlo nevzbudzovalo veľkú istotu. Hocijaká zmena počasia alebo vetra bola preň nebezpečná. Spomínam si, ako sa v začiatkoch letectva objavila v jednom z časopisov takáto kresba: Letec s helmou na hlave sa skláňa nad prístrojmi v otvorenej kabíne a za ním stojí smrt s kosou v ruke; pod kresbou bolo napísané: „Letcov neodlučný spoločník.“ Cesta lietadlom bola vtedy spojená s veľkým rizikom. Niekedy pre rozličné poruchy motora alebo iných častí lietadla šla „letecká pošta“ pomalšie než arba tahaná koňmi, ktorú sme neraz používali na svojich cestách po východných krajinách. Väčšina letov sa vydarila, no boli aj také, pri ktorých som skoro prišiel o život. Tie som $i, prirodzene, veľmi dobre zapamätal. Podľa dohody s nemeckou leteckou spoločnosťou Deruluft na linke Moskva — Nemecko premávali lietadlá typu Focker. Fockery, hoci boli v tom čase preslávené, neboli veľmi pevné stroje. Kovové rúrký, nepremokavé plátno a drevehé latky boli hlavným materiálom, z ktorého sa zhotovovali lietadlá. O výkonnosti motora a nosnosti sa dalo usúdil podľa toho, ako Starostlivo vážili náklad, prv než ho naložili do lietadla. Keď cestovali traja cestujúci (lietadlo bolo len pre tri osoby], batožina sa vážila osobitne starostlivo. Neraz došlo k takémuto rozhovoru: „Lietadlo nevyštartuje, lebo je přetažené,“ vyhlásil pilot a žiadal znížit váhu batožiny. „Ale veď kujre nevážia viac, ako dovoľujú predpisy“, dokazovali sme. „Lenže cestujúci sú tažší než inokedy,“ nedal sa pilot a významne sa na nás pozrel. (Naozaj, diplomatickí kuriéri sa nemohli stažovat, že trpia podvýživou.] Nakoniec sme sa nejako dohodli. Fockery sa horko-ťažko odlepili od zeme a leteli rýchlosťou len trochu väčšou ako bola rýchlosť kvalitného automobilu. Prvé letecké nešťastie, ktoré sorň zažil, sa stalo nedaleko Smolenska, kde mala byt krátka prestávka. Motor odrazu „skapal“ a lietadlo začalo padať k zemi. Spočiatku letelo akoby klzavým letom, no potom sa začala zem približovať obrovskou rýchlosťou. „To je koniec!" preletelo mi mysľou. Potom strašný úder a tma__Neviem, ako dlho som ležal, kým som prišiel k vedomiu. S námahou som obrátil hlavu. Prenikavá bolesť v celom tele a všade okolo mňa nejaká riedka špina. Oblek som už mal celý premočený a zrejme preto som prišiel rýchlejšie k sebe. Lietadlo sa prevrátilo hore kolesami. Letci a moji dvaja kolegovia ležali napoly ponorení do riedkeho bahna. Ani jeden z nich neejavil známky života. Pokúšal som sa zakričať, postaviť na nohy. Nešlo to, telo mi premkýnala akási tupá a ostrá bolesť. Najviac ma bolela pravá ruka. „Treba zachrániť poštu,“ pomyslel som si. Neviem, kde sa vo mne vzala sila. S veľkou námahou som sa plazil cez riedke blato a vliekol som za sebou kujre s poštou. Preplazil som sa niekoľko krokov a opäť som upadol do bezvedomia. ... Začul som nejaké hlasy. Otvoril som oči a zbadal som niekoľko dedinských detí. „Pomôžte,“ zašepkal som. „Bežte do dediny a zavolajte nejakých ľudí.“ Deti odbehli, zrejme pochopili, čo od nich chcem. Začul som stonanie. Pomaly prichádzali k vedomiu aj moji spolucestujúci. Bolo im ešte horšie než mne. Niektorí mali tváre a šaty celé zakrvavené. Ja som spadol podľa všetkého oveľa šťastnejšie. Uplynulo niekoľko hodín. Ležal som pri kufroch, keď prišla sanitka s lekárom a sestrou. Začali do nej ukladať ranených; chceli odniesť aj mňa, no ja som rozhodne odmietol. Lekár sa hneval, ale keď videl, že ma nepresvedčí, nechal ma na pokoji, usadil ma na deku na suchom mieste a previazal mi ruku. Po tejto havárii som šťastlivo absolvoval niekoľko ciest lietadlom. No v tom istom roku som prežil ešte ďalšiu nepríjemnosť. Keď sme na känigsbergskom letisku nakladali batožinu, zasa sme sa s letcami nevedeli dohodnúť kvôli váhe kufrov. Konečne sme vyštartovali. Jasná obloha bez jediného mráčka a bezvetrie sľubovali pokojný let. Už som myslel na to, ako si doma oddýchnem, keď odrazu niečo zatreštalo, v motore niečo prasklo a ten okamžite umlkol. Lietadlo padalo k zemi. Pod nami bol les. Pilot v úsilí predísť katastrofe spúšťal sa klzavým letom priamo na vrcholce stromov, aby tlmil náraz. Silný náraz na vrcholce borovíc a lietadlo začalo bokom padať na zem, pričom lámalo vrtuľou a krídlami konáre. Už skoro celkom nad zemou som vypadol. cii. Ocitli sme sa v ťažkej situáBoli sme vo Východnom Prusku a našu haváriu si nikto nevšimol. Čo robiť? Ako zachrániť a doručiť diplomatickú poštu? Museli sme čakať na nejaký dopravný prostriedok. Vaky a kufre sme dali na kopu a čakali sme nášho spoločníka. O dva dni sa objavilo nákladné auto a na ňom niekoľko ľudí, medzi nimi aj policajt, jeden z tých, čo prišli na pomoc, urobil na nás veľmi zlý dojem. A hoci náš kolega, prirodzene, nikomu nepovedal, že v lietadle sa viezol aj diplomatický kuriér, tento chlapík bol stále v mojej blízkosti a jednostaj jastril po zapečatených balíkoch a kufroch. Dlho sa nás vypytovali, kto sme. Museli sme ukázať diplomatické pasy a zároveň demonštratívne držať ruku vo vrecku, kde sme mali pištoľ. Nakoniec naložili letcov i batožinu a vydali sme sa na cestu do Kônigsbergu. Ranených sme nechali v najbližšej nemocnici. Naši spolupracovníci, ktorých sme upovedomili telegramom, že sme havarovali v lese, nás privítali na stanici a vybavili nám cestu do Moskvy vlakom. (Z knihy Diplomatickí kuriéri, ktorú vydalo Nakladatelstvo PRAVDA) Snímka J. K O V A C I K Stretnutie po rokoch (Dokončenie z 1, str.) — Nuž, akože sa ti dalej darilo? — privrävala sa nám rad radom. Odpovedali sme skoro ako kedysi v škole, len úprimnejšie, otvorenejšie, aj s veľkým sebaspytovaním. Premárnil som čas, nepremárnil, mohol som viac dokázať? Karol to pekne povedal za mnohých: — Bol som naivný, viac som sa hral, ako učil, ale čo som v škole zameškal ako žiak, musel som často prácne popri zamestnaní doháňať ako dospelý človek, ň — dodnes sa učím . .. Kedysi ho zlákali lietadlá, no skoro pochopil, že aj vo vzdušnom priestore vládnu hlavne — vedomosti. Dostal teda od svojej bývalej triednej, aj od kamarátov z detstva — absolutórium. Dostali ho všetci. Obchodníčka, metér, účtovníčka, iyžinier, lekár, stavbyvedúci, riaditeľ podniku .. . lebo všetci sa zaradili medzi statočných, pracovitých občanov. XXX Pri pohári vínka si zaspomínali na študentské chvíle aj bývalí spolužiaci z obchodnej akadémie, ktorí v Martine maturovali — pred päťdesiatimi rokmi. Maturitná fotografia, to sú mladoni v rozkvete. Dvadsaťdva ich bolo. Mali plány, sny, ideály. Ale starostí i krušných chvíľ bolo v ich živote tiež nemálo. Mnohí už zomreli, dvaja zahynuli v koncentračnom tábore, traja chorľavejú a tak pri zdraví a sviežosti ostali už len šiesti. Väčšina žijúcich sú dnes Bratislavčanmi — Miloš Kováčik, Ľudovít Kočiš, Jozef Trimaj i Lärincz — a tak si dali schôdzku v Bratislave. Elek Šurányi pricestoval z Košíc, Ján Fraňo z Martina. — Mne kedysi vravievali, že som živý index. Ale ukázalo sa, že na školu si všetci veľmi dobre pamätáme. Co sme sa len naspomínali zážitkov! Prebrali sme rad radom našich bývalých profesorov i nežijúcich kamarátov. Obstáli sme všetci statočne, mohli sme sa aj deťmi chváliť, veď sme si ich vychovali ako sa patrí... — hovoril Elek Šurányi. Sedemdesiatroční bielovlasí starci, dôchodcovia, spomienkou na školu a mladé roky pookriali, potešili sa jeden z druhého a potvrdili, že priateľstvá z mladosti, teda priateľstvá nezištné a úprimné majú také mocné korene, že dokážu vydržať po celý ľudský vek. Nuž, teda, aj keď koniec školského roka býva spravidla rozlúčka, často býva aj stretaním. Tých, ktorých škola navždy spriatelila. L. BRABCOVÁ Nedeľná PRAVDA — vydáva ústredný výbor KSS. Šéfredaktor: BohuS Trávniček, vedúci redaktor Stefan Záber, tei. 537 60. Redakcia: 893 39 Bratislavo U. Štúrova 4, telefónna ústredňa: 169. 312-52, 323-01, šéfredaktor: 525-03. — Administrácia: Bratislava, Volgogradská 8. tel. 586-07. Inzertná kancelária: Vajanského nábr. 13/a, II posch., tel. 551-83. Predplatné na štvrťrok 13 Kčs. Neobjednané príspevky sa nevracajú. Rozširuje PNS. predplatné prijíma každá pošta a doručovateľ. Objednávky do zahraničia vybavuje Poštová novinová služba. Ústredná expedíció tlače Bratislava. Gottwaldovo nám. 48^/11 Tlač Tiač'ct*»wské závody Pravdo závod Bratislava, Žilina o Východoslovenské tlačiarne Košice G'ofickó úorovo Karol Zemanovič o Jozef Drozd