Nedeľná Pravda, január-marec 1981 (XIV/1-12)
1981-01-09 / No. 1
V. Peter: Perspektívy výživy ľudstva ■ Národný umelec M. Huba: 0 tvorivom priestore a čase ■ MUDr. M. Plzák: Krása a smútok dospievania B. Zagar: Stavajú na pochybných cnostiach J. Kopina: Kozmická mikroelektronika H. Dvořá ková: Strieborné otepľovačky A. Habovštiak: Večery a slovo Desať minút po polnoci 1. januára roku 1981 sa na gynekologicko-pôrodnickom oddelení OÚNZ na Partizánskej ulici v Bratislave prihlásila k životu malá Júlia, štvrtá dcéra Jakabovičovcov z Budmeríc. Snímka PRAVDA-PAVEL MElUŠ I ROČNÍK XIV. 9. I. 1981 KČS 1 RUDOLF ČIŽMÁRIK Dobrá vôľa Prísť možno s plnou nošou želaní, zložiť ju na prestrenom stole, no v každom prianí nech je schovaný aj klíček dobrej ľudskej vôle. Úprimnosť nezamieňaj s pochvalou a nerieš veci príliš prudko. Nehovor: svedomie sa schovalo. Dbaj, nech sú slová kryté skutkom. Včas mysli na to, čo si prisľúbil. Najhoršie oklamať je seba samého. Zvrtnúť všetko naruby. Zajedať z kradnutého chleba. Nech radšej z dobrej vôle vyklíči ten denný dotyk s ostatnými. Buď zrelý strapec v ľudskom viniči. Dym klebiet nech ťa nezadymí. Na prácu mysli a tiež na dieťa, nezažni čiernu iskru v oku, ešte ho mnoho útrap postretá. Ty mu daj radosť. Prehlbokú. Ono raz bude robiť súvahu, nad misky váh sa mlčky skláňať. Ako ty dneska bude na prahu. Pred vstupom do nového rána. Prísť možno s plnou nošou želaní, zložiť ju na prestrenom stole, no v každom prianí nech je schovaný aj klíček dobrej ľudskej vôle. Dve lásky doktora Radáča Prechádzame spoločne od ordinácie chodníčkom cez park medzi kúpeľnou kolonádou a liečebným domom Astória. Je už podvečer, lampy osvetľujú v tento čas veľmi frekventované priestranstvá Bardejovských Kúpeľov, ležiacich v malebnom údolí Karpát na severovýchodnom Slovensku, v tesnom susedstve okresného mesta Výrazná postava môjho spoločníka je v kúpeľoch veľmi známa. Ani jeden z tých, ktorí s ním prišli aspoň raz do styku, neprehliadne v prítmi človeka, ktorý sa v ostatných dvoch desaťročiach najvýraznejšie zaslúžil o rozvoj týchto kúpeľov a vrátil slávu ôsmim prameňom minerálnych vôd pri liečení najrozličnejších chorôb modernej doby. Pacienti i zamestnanci kúpeľov, prechádzajúci okolo, ho úctivo pozdravujú. Aký je to pocit? - pýtam sa. Nasleduje chvíľa mlčania Ináč to ani nemôže byť, ked ide o človeka, ktorý si vie každé slovo zvážiť, ale aj rýchlo konať. Vzápätí ukáže na novú kolonádu, do ktorej sú zavedené všetky pramene liečivej vody a kam chodia pacienti na pitné kúry, na nový liečebný dom Ozón i zo štyroch starších budov zrekonštruovaný liečebný dom Fontána, akoby sa márne usiloval obsiahnuť všetko, čo sa za pätnásť rokov okolo zmenilo a povie: - Môže mať človek zlý pocit, ked sa mu so spolupracovníkmi spoločne aspoň takto podarí vybudovať takmer zničené kúpele? Za tie roky sme tu prestavali okolo 600 miliónov korún...! Z tváre tohto človeka dýcha zanietenosť. Nečudo, veď venoval kúpeľom plných dvadsať rokov života. Z odpísaných a na likvidáciu určených kúpeľov vzkriesil miesto, kam sa chodia liečiť tisícky ľudí od nás i zo zahraničia Klobúk dolu pred takou prácou! Tým človekom je riaditeľ štátnych kúpeľov Bardejovské Kúpele MUDr. František Radáč. Pravda, ak chceme lepšie pochopiť a vidieť človeka, treba sa vrátiť viac do minulosti. Horný Šariš patril medzi najbiednejšie kraje predmníchovskej republiky. O zdravotníctve sa nedalo ani hovoriť. Ved čím mohli zaplatiť najúbohejší pacienti? Lekári sa teda do tohto kraja neveľmi hrnuli. To všetko už vtedy videl mladý adept medicíny František Radáč. Vyštudoval na Karlovej univerzite v Prahe, chvíľu zbieral skúsenosti na jednej z pražských kliník, no ťahalo ho to domov, do rodného Bardejova. Po vojenčine, roku 1942, stáva sa mestským lekárom, s ordináciou na námestí. Už v tom istom roku lieči prvého sovietskeho utečenca, ktorý sa skrýval pred fašistami u súdruha Millého. - Volal sa Gleb, - vraví súdruh Radáč, - dodnes sa naňho pamätám . Tým. že bol súčasne šéflekárom bardejovskej posádky, mohol pokojnejšie chodiť aj von z mesta. Spojky od partizánov si v nasledujúcich rokoch často podávali kľučku na dverách jeho ordinácie. V roku 1944 na jeseň odchádza MUDr Radáč definitívne do hôr pri Krížoch a Livovskej Hute. V provizórnych horských podmienkach lieči ranených našich, sovietskych a poľských partizánov. Vojna sa skončila a malá bardejovská nemocnica bola opäť plná ranených. Vysúkal rukávy a zase liečil. Najprv však musel evakuovanú nemocnicu znovu zariadiť. - Rok 1945 bol veľmi ťažký, - zaspomínal si súdruh Radáč. - Nebolo ani kde a ani čím liečiť. Núkali sa mi vtedy možnosti odísť pracovať do lepších podmienok. Na druhej strane zdravotníctvo v okrese vlastne ani nejestvovalo. Rozhodol som sa veľmi rýchlo. Okres ma potreboval viac. . Zdravotná starostlivosť sa rýchle začala aj v tomto okrese zlepšovať. Stará nemocnica doslúžila, začali stavať novú Riaditeľ nemocnice organizoval, riadil, ale aj liečil. Roku 1960 prišli do novej nemocnice prví pacienti. (Dokončenie na 3. str.)