Nedeľná Pravda, október-december 1981 (XIV/39-52)
1981-10-02 / No. 39
Nedeľná PRAVDA ' V ČÍSLE: A. Bučko a kolektív: CUKOR VO VÝŽIVE ČLOVEKA ■ Ján Síleš: NIČ SA NESTRATÍ ■ Zdena Frýbová: CESTA ŠŤASTNÁ AJ TŔNISTÁ Tereza Michalová: PRÍBEHY ZATIAĽ BEZ KONCA ■ Miloš Nemeček: ZLOVESTNÉ PAVUČINY RASIZMU ■ Pavel Malík: OD SMOLINCA K JADROVEJ ELEKTRÁRNI ■ Anton Habovštiak: VOZY A ICH PREMENY ROČNÍK XIV. 2. X. 1981 Kčs 1 • V Cukrovare Štefana Majora v Sládkovičove vyrobia denne okolo dvesto ton cukru. K článku Cukor vo výžive človeka, ktorý uverejňujeme na str. 4-5 Snímka Pravda - PAVEL MELUŠ N eutrónová bomba. Najhroznejšia a najneľudskejšia zbraň, akú vymyslel a zhotovil človek - proti sebe! Prečo, to je otázka, nad ktorou musím uvažovať. Kladiem si otázku, lámem si hlavu, chcem pochopiť, nemôžem však. Nedokážem odpovedať na to, čo je také nepochopiteľné - a také neľudské! Ľudstvo chce žiť 0> Americký kapitalizmus temer úplne vykynožil praobyvateľov severoamerického kontinentu - Indiánov. To však americkým biznismanom nestačilo a tak po čase zvrhli zhubnú atómovú bombu na Japonsko. To im bolo, pravdaže, tiež málo a tak vtrhli do Vietnamu, kde vraždili nevinné obyvateľstvo... A teraz. . , Keď zatvorím oči, vidím prázdne domy a tisíce automobilov bez vodičov. Na uliciach mŕtvo postávajú prázdne autobusy a električky. Obchody sú otvorené, ale nikto nekupuje, nikto nepredáva. Kolotoče netrpezlivo čakajú na šantivé deti, ktoré by už nikdy viac neprišli. . . Všade je ticho, pusto, mŕtvo . . . Len rieka bez rýb tečie ďalej prastarým korytom; slnko stojí vysoko na oblohe. A čas plynie ďalej. Prázdny čas bez života... Ale ľudstvo chce žiť! Čo podnecuje zbesilú túžbu imperialistov po krvi a obetiach? Je to v nenásytnosti po ziskoch, v úsilí ovládnuť svet, ale aj v strachu, že raz sa ľudstvo oslobodí aj od nich. VILIAM KŇAŽICKÝ, Nitra Zákruty kapitána Klobučníka Veľa, preveľa zákrut má Dunaj. Ich počet sa neodváži uhádnuť ani kapitán Jozef Klobučník, a ten veru belasú stuhu na čele Európy pozná ako sa patrí. Zákruta však nie je ako zákruta. Pred podaktorou majú rešpekt aj skúsení lodníci, iná sa šinie ľahúčko ako jarný vánok medzi pobrežnými vŕbami. Jedna je prudká až dych zaráža, druhá žblnkotavá a hravá, že lodníkovi srdce pookreje a zrak sa rozjasní. A život človeka - ten koľkože má zákrut? Kto by si trúfol na takúto otázku odpovedať? Aj v živote sú zákruty tiché, čo ich človek poľahky prekonáva, no aj burácajúce, pri ktorých padá na kolená. Hľa, aká podobnosť medzi životonx človeka a riekou? Naisto preto, že človek a rieka jedno sú. Rieka dáva človeku životodarnúj miazgu a človek ju na odplatu obsype kvetmi bielych pútnic - loďami. • • • „Jožko, a ty čímže chceš byť?“ „Námorníkom. Takým, čo pláva po oceánoch.“ Dospelí sa pousmiali: rojčivý chlapčisko ten Klobučníkov syn! Ťažko čo len pripúšťali myšlienku, že to môže myslieť smrteľne vážne. A on to naskutku tak myslel. Čím viac dobrodružných kníh prečítal na jeden dych, tým ráznejšie. Mal o tom aj reálnu predstavu: dostať sa na námornú akadémiu do Juhoslávie. Poďho teda do prvej vážnejšej životnej zákruty! Rozbehol sa v predstave, že ju poľahky prekoná, no neprestajne narážal do tvrdej steny, skĺbenej z tankov, diel, vojnových krížov a ľudského nešťastia. Treba sa pustiť po inej ceste, kde natoľko nepočuť hluk vojny - vravel si. Vyštudoval gymnázium a prvého októbra 1942 zaklopal na masívne dvere riaditeľstva dunajskej plavby v Bratislave. Dunaj síce nie je šíre more, ale ani suchá zem, a to bolo v tej chvíli hlavné. Prvá plavba na motorovej tankovej lodi Vajanský. Smer: Budapešť - Belehrad - Giurgiu, tam naložiť 620 tisíc litrov ľahkého leteckého benzínu a vrátiť sa do Bratislavy. Kadet Klobučník, budete viesť všetku administratívu, sprostredkujete styk s pohraničnými a colnými orgánmi, pritom nezabudnite sledovať plavebné vyhlášky! Ale pozor, aby vám v papieroch nič neušlo! - tak zneli rozkazy. Pánabeka, také čosi v žiadnej knihe nebolo. Písal kadejaké výkazy, no viac obdivoval Dunaj a kraj pri ňom. Žil vo večnom napätí, skoro nespával. Pred vstupom do Kataraktov mu znenazdajky šuchli za golier za vedro dunajskej vody, tak pasujú za lodníka každého. Keď sa po štyroch týždňoch vrátil do Bratislavy, od únavy sotva stál na nohách, ale v duši mal mier, ktorým ho obdarovala rieka. Cítil, že predsa sa mu len podarilo prekonať prvú ťažkú životnú zákrutu. Pozrel sa na hladinu Dunaja a videl sa ako v zrkadle. Vedel, že kým bude žiť, bude patriť k tejto rieke. Deviateho mája 1945 kdesi na hornom Dunaji na lodi Ressel vztýčili narýchlo ušitú československú zástavu. Stál v nemom úžase, slzy mu nehlučne skízali na dosky paluby. Ani ho nenapadlo, že by nový život v mieri mohol začať bez rieky. Veď čoskoro ju celkom odmínujú a lode sa pustia na svoju púť. Plných deväť rokov meral dunajské kilometre od Regensbergu v NSR po rumunskú Brailu. A bezpochyby by bol prekonával trasu až-doteraz, veď medzitým zložil aj kapitánske skúšky, (Pokračovanie na 3. str.)