Nedeľná Pravda, apríl-jún 1987 (XX/13-25)
1987-04-03 / No. 13
„Ja by som v tej vašej betónovej džungli zahynul,“ rezolútne, ba dokonca s mierne opovržlivým podtónom mi odpovedal istý rodák na otázku, prečo radšej podstupuje každodennú štrapáciu „cezpoľného,“ ako by sa mal presťahovať na nové sídlisko, do mesta, kde pracuje. Chápem ho, sám som tak tuším zmýšľal pred dajakými desiatimi rokmi, kým ma okolnosti neprinútili zmeniť názor i adresu. A hoci to s tou „betónovou džungľou“ pokladám za nadsadené, faktom je, že pocit domova nezískavam v novom bydlisku ani ja ľahko. Dlho, celé roky sme si boli - ja a mesto - úplne cudzí. Dlho, celé roky som v ňom nepoznal jediné miesto, ktoré by som bol mal naozaj rád, miesto, akých je v rodnom kraji plno. No nakoniec, dúfam, som ho našiel - môj najmilší kút mesta i okno do jeho duše. Pohľad, ktorý poskytuje, bude sa možno niekomu vidieť všedný, až príliš dobre známy z pohľadníc a obrazových kalendárov: v popredí most SNP, za ním hrad, na pozadí Slavín a celkom v diaľke Kamzík, priamo oproti sklonené čelo galérie, obďaleč múzeum, potom most Červenej armády, prístav... Práve odtiaľto, spod stáročných dubov na pravom brehu Dunaja sa vraj díval Napoleon na rozstrieľanú a pokorenú Bratislavu. O vyše dve storočia neskôr, krátko po Mníchove, na ňu z toho istého miesta hľadel poľným ďalekohľadom iný votrelec a uchvatiteľ, určite netušiac, že o necelých šesť rokov takmer na tom istom mieste vybuduje postupujúca Sovietska armáda provizórny most, po ktorom sa budú v apríli štyridsia- JURAJ HALAS teho piateho chodiť dívať na oslobodené mesto sami Bratislavčania. Až tu, po dlhých hodinách strávených na petržalskom nábreží, som začal vnímať Bratislavu ako moje mesto. Tu som si uvedomil, že ju s Petržalkou, a teda aj so mnou spája (alebo by malo spájať) aj čosi viac, ako sú tri mosty ponad Dunaj, ktorými väčšina z nás, stodvadsiatich tisícov Petržalčanov, dennodenne cestuje - ako my vravíme - „do mestá“: za prácou, vzdelaním, nákupmi i zábavou. Až sa človek musí v duchu čudovať, že nás všetkých, novopečených Bratislavčanov zo Záhoria, z východu i juhu Slovenska mesto potrebuje a uživí. Alebo sme mu nebodaj na ťarchu? Lebo aj taký môžeme mať pocit, napríklad keď v rannej špičke cestujeme autobusom - a takých nás je opäť väčšina - do zamestnania. Nepohodlne, nervózne, nedôstojne, neskoro a neraz aj nebezpečne. Pravda, obyvatelia iných, odľahlejších sídlisk Bratislavy nie sú na tom zrejme lepšie, ale vari to nám má byť útechou? Už pred niekoľkými rokmi, keď som sa pokúšal o výmenu bytu, všimol som si príznačnú vec: s Petržalčanmi takmer nikto meniť nechce. Kto neverí, nech to skúsi, alebo nech sa začíta do bratislavských inzerátov: ponuky na výmenu bytu so značkou „Okrem Petržalky" patria medzi najbežnejšie. Prečo asi? Kvôli prízraku betónovej džungle, kde vraj domy rastú hustejšie ako v lese stromy? Alebo kvôli preplneným autobusom? A čo ak je na vine nedostatok miest v jasliach, škôlkach a napokon aj v školách? Alebo príliš pomalé a príliš neskoré odovzdávanie elementárnych objektov občianskej vybavenosti, ako sú predajne potravín, na ktoré obyvatelia petržalských sídlisk čakajú v nejednom prípade roky? A čo kvalita bytov, v ktorých dvere často nepriliehajú alebo sa naopak (Pokračovanie na str. 2) • Predák úspešnej čaty drevorubačov Eduard Drevko • Poéziu takéhoto pohľadu moderná technika nenahradí, ako nenahradí v ťažkých podmienkach prácu koní. Pritom ťažba dreva je zmechanizovaná na vyše 80percent... Článok oživotelesa, ľudí v ňom a vôkol neho prinášame na 3. strane pod titulkom Les stromov a ľudí Snímky Pravda - MIROSLAV POLAKOVIČ • Ja by som i kritizoval rôzne nešváry na našom pracovisku, ale nepoznám názor zhora... MILAN STANO